IC - 13. kapitola

Překlad: Eowyn

Nadine

Rozhodla som sa neísť na malú pláž. Nemala som to tam rada, lebo mi pripadala strašidelná kvôli ľudom, ktorí tam boli pochovaní. Nemohla som tam byť bez toho, aby som si ich nepredstavovala, ich telá roztrhané na kúsky na piesku, Carlosove neživé telo. Takže namiesto toho som šla na inú pláž. Na tú veľkú.

Bola to dosť dlhá prechádzka, ale zdôvodnila som si ju tým, že mi nepovedal, že tam nemôžem ísť. Dopekla, aj dnes ráno tam bol behať a často tam chodil. A možno si aj myslel, že presne tam som chcela ísť a usmiala som sa.

Bola oveľa krajšia, ako som si ju pamätala. Slnko svietilo na ňu ako na privítanie. Prekrásna modrá obloha pokrytá malými bodkovanými mrakmi ma tiež zdravila. Dych berúca voda siahla, ako ďaleko moje oko dovidelo. Obrovská plocha s bielym pieskom s líniou kameňov, ktoré vyzerali, ako keby ich tam zoradila ľudská ruka, ale sem tam boli len tak pohodené, aby to vyvrátili. Zatienila som si oči a prechádzala som sa pozdĺž vody. Cítila som sa oveľa ľahšia, ako už dlho predtým. Možno ako nikdy. Zvykla som si byť zodpovedná, niesť ťažkú váhu na mojich pleciach, váhu celého sveta.

Predo mnou ležala najkrajšia pláž na svete, brucho som mala plné a strach, ktorý ma tu pohlcoval, odkedy som sem prišla, sa stratil.

Sedela som na pláži a kolená som si pritisla k hrudi. Príliš som sa nestarala o to, či mám na sedenie osušku. Za chvíľu som sa aj tak chystala ísť do vody. Snažila som sa rozlúštiť ten pocit, ktorý som mala, ale nerozumela som mu celkom. Vyzeralo to, že sa oceán rozprestieral do nekonečna. Myslela som na.. nádej?

Keď mi pot pokryl čelo, bol čas ísť plávať. Túžila som plávať do hlbokej vody, aby som sa mohla ponoriť do hĺbky oceánu. Ale Adrian nechcel, aby som tam šla, a ja nie som tak hlúpa. Mohla som byť napadnutá rejnokom, alebo chytená spodným prúdom a bola som veľmi ďaleko na to, aby ma mohol zachrániť.

A keď mi toto prišlo na um, uvedomila som si, že by bol schopný zachrániť, keby som sa topila.

Zamračila som sa a nebola som si istá, aký som z toho mala presne pocit.

Ponorila som prsty do vody, sklonila som sa a vyskúšala som chladnú vodu rukami. Oprskala som si plecia a hruď. Vlny ma trochu pridvihli, pohli mi stehnami, keď sa vracali od pláže. Chcela som sa ponárať a jazdiť na vlnách a cítiť slobodu, nechať sa unášať. Plávať. Slobodná. Vedel by o tom?

Ale nechcela som zomrieť. Nie tu. Nie teraz.

Napokon som sa vrátila na breh. Náhle sa pocítila, aká som unavená. Pracovali sme tvrdo s drevom a dosť som Adrianovi pomáhala. Nepovedal, že sa nemôžem slniť a ani sa nechystal pre mňa, aby ma vzal späť. Bola som už trochu opálená zo slnka, ktoré svietilo každý deň, ale nechcela som sa spáliť, keby som tu ležala.

Našla som si miesto na pláži, ktoré bolo zatienené, takže piesok tu nebol taký horúci. Ľahla som si. Ležala som dolu bruchom so zatvorenými očami. Hriala som sa na slnku. Oblaky sa presunuli inam a už som nebola v tieni. Pretočila a ruku som si dala cez oči, pretože aj pozeranie do slnka cez zatvorené viečka ubližovalo mojim očiam.

Moje myšlienky sa začali miešať. Adrianova prísna tvár, nahá hruď a tetovania na jeho chrbte pri tom, ako dvíhal sekeru a zaháňal sa ňou, keď drevo odletovalo a padalo na zem. Bolo niečo vzrušujúce na spôsobe, akým sa jeho svaly vlnili a zoskupovali, a ako sekera lietala hnaná jeho silou. Jeho nahá hruď sa leskla od potu v mojich predstavách a pot sa sunul dole v priehlbinách jeho brušných svalov. Jeho bicepsy sa vydúvali pri ďalšom údere sekerou.

Sekera sa v mojich predstavách menila na jeho remeň. Pozeral na mňa s pohľadom, ktorý ma mrazil a prikúval ma na miesto svojou silou. Ukázal na posteľ. Potom som sa ocitla prehnutá cez jeho kolená. Jeho silná stehná boli pod mojim bruchom. Trestal ma a ja som prosila, aby zastavil.

Ospalá a pekelne vzrušená, som zastonala a dotkla som sa samej seba. Prehrávala som si spomienky v mojej hlave a hladila som sa. S malým zaplakaním som sa urobila, na pláži, kde sa vlny môjho odchádzajúceho orgazmu miešali s vlnami mora.

Zažmurkala som a ruku som si dala preč. Nemohla som uveriť tomu, že som sa práve urobila pri spomienke na to, ako ma Adrian trestal.

Čo mi to dopekla urobil? Je to nejaké skurvené kúzlo?

Zamračila som sa a pozerala som na vlny, ktoré trochu ustali, ako keby mi mohli dať odpoveď. Je to také isté ako sa cítila Eva v Rajskej záhrade obklopená  krásou a štedrosťou, neschopná uspokojiť sa čímkoľvek, okrem jednej veci, po ktorej túžila?

Potriasla som hlavou vystrela som sa do piesku. Bola som taká uvoľnená po uspokojení sa.

Asi som chronicky zanedbaná kvôli nedostatku sexu, povedala som si. Som žena v čase svojho sexuálneho vrcholu v dvadsiatich deviatich.

Mala by som mávať sex pravidelne.

Premýšľala som o tom, ako by som sa cítila, pritlačená o posteľ jeho silným telom, zatiaľ čo by si ma bral?

Fantazírovala som o sexe s mojim väzniteľnom?

Ale potom som si spomenula, aké dobré to bolo, keď ma napokon nechal vyvrcholiť, priviazanú o posteľ vo svojej milosti.

Moje telo vedelo, aký to bol pocit. Príroda nie vždy počúvala zdravý rozum.

Aj tak som sa ešte stále cítila zahanbená z toho, aké chlipné som mala myšlienky, zatiaľ čo som tu ležala na slnku. Bola som utlmená z námahy, z vyvrcholenia, z tepla. Otočila som sa na bok, ruku som si dala pod hlavu, zatvorila oči, len na minútu. Len na minútu..

Zrazu som sa prebrala. Moje telo ma bolelo z toho, že som ležala dlho v jednej polohe.

Alebo z nejakého iného dôvodu? Sadla som si. Cítila som sa, ako keby mi bola moja koža úzka, ako keby bola natiahnutá na mojom mäse a kostiach. Zažmurkala som.

Bolelo to. Moje celé skurvené telo bolelo.

Pozrela som sa dole na nohy a uvedomila som si, že kožu mám neprirodzene červenú. Náhle mi to došlo a sadla som si.

Och, Bože. Zaspala som na pražiacom slnku. Na ako dlho? Bola som spálená. Ježiši, bola som totálne spálená bez ohľadu na to, že keď toto zbadá on, potrestá ma za to bez milosti. Zaplakala som nahlas a pokúšala som sa určiť poškodenia, ale všetko ma bolelo. Pokúšala som sa otočiť hlavu, ale štípal ma krk a plecia som mala ako v ohni.

Moje ústa boli také suché ako púšť. Prinútila som sa vstať, ale strašne to bolelo. Moja koža bola horúca, suchá a boľavá. Keď som sa dostala na nohy, zem sa mi zatočila a cítila som sa na odpadnutie. Niečo mi zrazu padlo na hlavu. Snažila som sa natiahnuť ruku ale rameno ma zabolelo, keď som sa pohla. Čo sa mi to stalo? Bola som smädná. Bola som tak skurvene vyprahnutá.

Nevoľnosť sa cezo mňa prevalila a žlč sa mi tlačila do hrdla. Obávala som sa, že budem zvracať, ale myšlienka na to, že by som mala dať telo do inej pozície, ma mučila.

Kurva.

Niečo je strašne zle.

Voda. Potrebovala som vodu. 

Potrebovala som sa napiť, aj keď som v mojom polobdelom stave vedľa, že voda by mohla spôsobiť dráždivé vlny vo mne. A aj tak som sa potrebovala dostať preč zo slnka, pretože ubližovalo mojej koži.

Moje dýchanie bolo plytké, keď som sa potácala smerom k lesu. Kde som bola? Keď som bola na malej pláži, takmer som mohla vidieť náš príbytok po krátkej chôdzi týmto smerom. Ale nie. Nie, bola som na tej vzdialenej pláži, spomenula som si. Moja myseľ bola nejasná, takmer som nemohla pochopiť o čo ide a kde som. Len som sa potrebovala niečoho napiť.

Snažila som sa spomenúť si, kde som a kráčala som hlbšie a hlbšie do lesa. Bola som presvedčená, že ak neprestanem kráčať, uvidím niečo povedomé. Možno započuť jeho hlas.

Je to tvoj väzniteľ, nie tvoj záchranca, pripomenula som si, ale nemohla som teraz premýšľať o tom. On by vedel, čo robiť a potrebovala som ho nájsť.

Ale najskôr vodu. Potrebovala som piť.

Sklesla som na kolená a svet sa točil okolo mňa. Zatvorila som oči, ale keď som ich opäť otvorila, stále sa mi točila hlava a bolo mi nevoľno. Strácala som vedomie? Ale ešte som bola trochu pri zmysloch?

Záblesk červenej zachytil moju pozornosť.

Bobule.

Och, vďakabohu. Bobule. Teraz som ich potrebovala. Urobia mi dobre.

Prinútila som sa vstať na nohy, napriek tomu, že ma každý pohyb bolel. Nikdy mi nebolo horšie. Mohla som na chvíľu ignorovať spôsob, akým mi horelo telo a svaly od bolesti kvôli chuti týchto bobuli. Dopekla, tak som ich potrebovala.

Dostala som sa na čistinu a zastavila na chvíľu, keď som ich zbadala tesne predo mnou, plné, tučné, zrelé, pripravené na ochutnanie. Odtrhla som zopár z najbližšieho konára. Jeden mi pukol ešte v ruke. Lepkavá šťava prosila, aby som ju ochutnala. Dopekla, vyzerali tak pekelne dobre a chcela som si na nich pochutnať. Hodila som si jednu tučnú bobuľu do úst a prežúvala.

Sladko kyslá šťava mi udrela do jazyka. Vzdychla som si, privítavajúc útechu chladnej tekutiny a vzala som si ďalší kúsok, potom ďalší, pokým som ich nezjedla takmer plnú dlaň. Prsty som mala zamazané od farebnej šťavy a v mojom polo vedomí som si na moment pomyslela, že vyzerajú ako krvavé. Tak veľa krvi Potriasla som hlavou a videnie mi sčernelo.

Kde som bola? Piesková pláž a slnečné dni? Bolesť a krv a smrť. Bolo to peklo alebo nebo?

Končatiny mi oťažievali a moje ústa bolo zrazu cítiť tak čudne. Zamračila som sa na krásne červené bobule v mojej ruke. Nezjedla som náhodou tie nesprávne? Alebo bolo niečo zamiešané medzi bobule? Potiahla som sa za jazyk. Zdal sa mi byť taký veľký v mojich ústach a bol cítiť tak čudne, a ako keby ostnato. Celé telo ma bolelo. Napriek tomu, že som cítila, že horím, že by som zomrela od tej horúčavy, mi prechádzal dole chrbtom čudný mrazivý pocit. Spadla som na kolená. Zomierala som. Takto musela vyzerať smrť. Iní zomreli rýchlo. Ja som žila kvôli pomste a nenávisti. Takže moja smrť bude mučivá a pomalá. Žalúdok sa mi krútil v bolesti a pery sa mi zdali napuchnuté a pomliaždené. Položila som si hlavu do rúk. Chystala som sa zomrieť, sama na opustenom ostrove a nikto si ani nebude pamätať moje meno.