IC - 12. kapitola

Překlad: Eowyn

Adrian

Niečo sa zmenilo odvtedy, čo som sa porozprával s Nadine. Bolo to prvý raz, čo som mal pocit, že môžem hovoriť slobodne o tom, čo sa stalo v tú noc, keď Lori zomrela. V kostiach som cítil, že keby som jej to povedal skôr, nemohla by mi to veriť. Musela veriť, že som bol netvor, ktorého ulovila, lebo inak by nebola schopná urobiť to, čo urobila.

Nie je to tak, že som bol nevinný. Bolo som ten, kto nechal Lori samú. Keby som bol v miestnosti, nebola by zavraždená. Keby som ju nebol opustil v bezmocnom stave subpriestoru, bola by schopná kričať. Keby som bol jediný, koho chceli potrestať.. nič by sa nebolo stalo.

Viem, že časť mňa je monštrum. Časť, ktorá rada ubližuje nevinným, bezmocným ženám. Dopekla, je to časť mňa, ktorá si želala, aby som mohol Nadine zapchať ústa mnou, aby som ju mohol premôcť a vyšľahať jej znova zadok. Chcel som jej ublížiť. Označiť ju.

Iba teraz, nie preto, že som sa jej chcel pomstiť, ale jednoducho preto, že som po tom túžil.

Začala si značiť čas, ktorý sme tu už boli. Najskôr to robila potajomky, ale keď som jej povedal, že na tom nie je nič zlé, že vieme o čase, ktorý uplynul, začali sme to robiť spolu. Doteraz sme tu boli spolu už celý mesiac.

Niečo ma znepokojovalo dnes ráno. Nebol som si istý, čo.

Šiel som na pláž a behal som najrýchlejšie, ako sa mi dalo. Potreboval som ovládnuť to monštrum vo mne tým, že som minul energiu. Doma by som dvíhal činky, pokým by mi svaly nezlyhali. Bola to jediná vec vo väzení, ktorá ma držala pri rozume. Spútať monštrum silným adrenalínovým vyčerpaním. Tlačiť svoje telo do extrému. Trestať samého seba.

Musel som si pripustiť, že milujem behanie na ostrove. Bolo na tom niečo upokojujúce, keď som bežal sám skoro ráno. Teraz to nebolo iné. Miestne vtáky škriekali vo vzduchu. Udržiavali vzdialenosť, ako keby vedeli, že sa chystám urobiť z nich raňajky. Vlny udierali na pobrežie a ustupovali v nemennom rytme. Spodný prúd bol lepší ako hudba, ktorú som si púšťal cez slúchadlá. Behal som, pokým slnko úplne nevyšlo, pretože keď sa to stalo, pieklo nemilosrdne. Prakticky neznesiteľne. Nebolo tu vlhko, ale horko ako v pekle.

Dnes, potom, čo som behal, pokým mi nohy nevypovedali službu, hodil som sa do mäkkého piesku na pláži. Bolo to tam, kde sme pristáli. Tam, kde ostatných postretol osud a ja som získal slobodu. Ironicky, istým spôsobom. Otočil som sa pozeral som sa hore na oblohu. Zamračil som sa, keď som zbadal ako sa sem valia búrkové oblaky. Mali sme tu doteraz len také malé letné búrky. Nie naozajstné, ktoré by stáli za reč. Ale nebol som schopný povedať, čo mohla priniesť táto búrka.

Prinútil som sa vstať z pláže a oprášil som piesok zo spoteného tela. Potom som sa rozbehol smerom k vode, aby som sa ovlažil. Hodil som sa do vĺn, ponoril a potom som vracal na breh. Slnko mi vysušilo slanú vodu na koži, keď som mieril späť do príbytku. Potrebovali sme sa uistiť, že náš príbytok bude v bezpečí.

Už som jej nedával putá. Fučal som, ako som zrýchľoval, pokým som nebežal naplno.

Dal som jej len jeden trest po neuposlúchnutí. Bude to dosť, aby som ju udržal poddajnú?

Dorazil som na lúku, ktorá bola blízko nášho príbytku. Zostal som stáť bez pohybu.

Bol to.. spev? Stál som a počúval.

Bol. Bola v sprche a spievala.

Prečo som ju nepočul nikdy predtým?

Dala si krátku sprchu, ako som ju inštruoval, ale pokračovala v spievaní, aj keď už voda netiekla. Nemohol som porozumieť slovám, lebo boli v cudzom jazyku. Francúzština? Ešte som stál ako nemo vonku, keď vyšla von. Voda z nej kvapkala. Stála vo dverách. Voda kvapkala z jej mokrých vlasov, potom si chytila prameň a dala si ho pred ústa, ako keby sa chcela zakryť. Bola zahanbená, že som ju pristihol spievať. Nespútanej putami, chcelo sa jej spievať.

„Je to v poriadku,” povedal som. „Len som ťa prišiel varovať, že prichádza búrka.”

Ako prisvedčenie mojim slová zaznel masívny hrom, niekde v diaľke za príbytkom. Poskočila.

„Poďme. Presvedčíme sa, že je všetko v bezpečí.”

Podišla ku svojim šatám a zdvihla zopár vecí a potom sa pozrela na mňa spýtavo. Žiadne putá. Dovolím jej tiež obliecť sa? Doteraz nemohla.

Prikývol som a príliš zamestnaný tým, čo sa chystalo vonku, a nie jej oblečením. Motala sa dookola, zatiaľ čo som zatvoril a zaistil okná, potom som vstúpil dnu, aby som sa uistil, že kopa dreva je pod prístreškom a nie pod holým nebom, kde by ju vietor mohol rozfúkať dookola.

Keď som sa vrátil do prístrešku, ešte stále stála nahá a pozerala na oblečenie. Bola to pre mňa záhada, ale nestrávil som veľa času premýšľaním o tom. Pristúpil som k nej, vzal som nohavičky do ľavej ruky, potom som jej dal pravú ruku okolo pása. Viedol som ju k posteli, sadol som si a takmer inštinktívne som ju otočil oproti mne. Zdvihol som jej jednu nohu a obliekal jej nohavičky cez ňu, potom cez druhú. Potom som jej ich vytiahol hore a láskyplne som ju capol po zadku.

 „Dobré dievčatko,” povedal som súhlasne. „Máš rada, keď ťa obliekam.”

„Vlastne, nie,” vyprskla, otočila sa, ako keby sa chcela odo mňa odtlačiť, ale blafovala. Chytil som jej ruku, keď sa otočila na odchod a pritiahol som si ju na koleno.

„Máš to rada,” povedal som. „Nie je na tom nič zlé.”

Nemal som na toto čas. Musel som sa uistiť, že sme pripravení na búrku. Ale nemohol som si pomôcť, natiahol som sa rukou za jej krk vzadu a pritiahol som si jej tvár dolu k mojej. Pobozkal som ju, najskôr jemne a potom tvrdšie, keď mi začal tvrdnúť vták. Môže sa vzdať len niektorými spôsobmi, ale tie mi stačili. Bolo to všetko, čo som potreboval.

Zastonala, keď som si ju pritiahol bližšie rukou, ktorú som jej dal na vzadu na hlavu. Držal som ju v náručí. Jej ruky som mal okolo krku, ako keby sa chcela ukotviť o mňa. Po údere hromu hneď za dverami vonku som ju pustil.

 „Musíme sa pripraviť,” zamrmlal som a jemne som ju odtlačil z môjho náručia.

„Mmm,” odpovedala. „Mohli by sme najskôr niečo zjesť?”

Doprdele. Všetko jedlo bolo vonku.

Pozrel som sa späť na ňu, ešte stále oslobodenú od pút. Môžem jej naozaj veriť? Alebo sa len so mnou hrá?

„Hej,” Povedal som. „Poďme.” Vzal som ju za ruku, nechcel som jej priznať, že to robím preto, aby som sa uistil, že sa odo mňa nepohne ani na krok.

Rýchlo sme šli, keď zvuk prvých kvapiek dažďa udrel na strechu. „Pohni,” Prikázal som je a hnal som ju vedľa seba ťahajúc ju za ruku.

„Adrian, doprdele,” šomrala. Postrčil som ju pred seba a capol ju po zadku.

 „Netlač na mňa teraz, Nadine,” povedal som. „To, že som ti dal dole putá, neznamená, že dostaneš viac slobody. Budeš skurvene robiť to, čo som povedal.” A myslel som to, tiež.

Niečo sa medzi nami zmenilo, ale táto časť nie.

„Kedy to už prestane?” spýtala sa.

Snažil som sa neprevrátiť oči. „Nie som si istý,” Podpichol som ju. „Zmeškal som dnes ráno predpoveď počasia.”

Zúžila oči s vzdychla si. „Správne, to je to, čo som tým myslela,” povedala. „Ale povedal si, že si študoval tieto ostrovy a domnievala som sa, že vieš, ako dlho to zvyčajne trvá.”

Mala pravdu. Bol som nepríjemný a nevrlý. „Hej. Nie dlho. Tropické búrky ako táto, prídu rýchlo a sú zlostné, ale pohnú sa ďalej, tak rýchlo ako prišli. Zvyčajne.”

Prikývla a vzala si ďalší kreker. Zvuk vody, ktorý udieral na nejaký povrch zachytil moju pozornosť.

 „Počula si to?” Spýtal som sa jej. Zamračila sa a prikývla.

„Hej. Znelo to ako.. vnútri?”

Vstala a šla ku dverám. Mierila do hlavnej časti nášho príbytku. „Och,” povedala a oči sa jej otvorili dokorán. „Prichádza to cez strechu, hneď nad počítačom.”

Vstal som a šiel k nej. Mala pravdu. Pretekalo to hneď nad počítačom.” Nezáležalo na tom, či tá stará vec vôbec fungovala, ale voda a elektronika by sa nemali dostať ku sebe. A tečúca strecha bola zlá správa.

Za pár minúť sa oblaky pohli preč a vyšlo slnko. Boli tam štyri miesta, kde strecha pretekala najviac. Musel som to čo najskôr opraviť.

Urobili sme zopár vecí, aby sme zabránili čo najviac škodám z dažďa vonku. Všetko vyzeralo nezničené, len trochu mokré.

 „Dobre, musím zaistiť túto izbu a hneď, predtým, než dôjde ďalšia búrka. Bolo až bláznivé, ako rýchlo slnko opäť vyšlo. Takmer všetky oblaky zmizli.

„Ako sa to chystáš dať do poriadku?” Spýtala sa.

„Našiel som nejaké nástroje v šope. Chystám sa ich použiť na zopár stromov tu dookola,” vysvetľoval som. Z nejakých dôvodov sa zamračila a vyzerala sklamane, ale mal som na práci niečo iné.

„Môžem ti pomôcť?” spýtala sa, čo ma prekvapilo. „Myslím, nie je to,” vydýchla prudko „len mužská práca.”

„Ale hej,” povedal som. „Je, ale si silná, môžeš mi pomôcť.”

Vyzerala, ako keby sa nechystala prestať mračiť, ale ja som jej odhrnul prameň blond vlasov z tváre a usmial som sa na ňu.

 „Len som nechcel, aby si si ublížila, a som ten druh tradičného muža.”

Sklonila hlavu do strany. „Tradičný muž, ktorý rád vezme na tvrdé veci dievčatá a vyšľahá im zadky?”

„Nie, Nadine,” povedal som, a tento krát som jej vlasy potiahol silnejšie. „Tradičný muž, ktorý je rád zodpovedný. Takže, poďme.”

Pracovali sme hodiny v tieni stromov, ale nechránili nás dostatočne od sparnej horúčavy. Mal som malú sekeru zo šopky, ktorú som našiel pred predvčerom a bola doteraz ukrytá, ale teraz sa mi zišla. Rúbal som drevo, pokým som nemal pľuzgiere na rukách a moje plecia horeli bolesťou zo zatínania sekery. Nadine kopila upravené kusy dreva a pomáhala mi ich rovnať do tvarov podobných šindľom strechy.

 „Naozaj to nevyzerá, že by ľudia, ktorí toto postavili, boli tesári,” hundrala.

„Hej, rozhodne nie,” súhlasil som, mávajúc sekerou ďalej. „Tuším, že so sebou nejakých priviezli, aby im postavili prístrešok, keď prišli, ale urobili len základné práce.” Pokrčil som ramenami. „Lepšie, ako keby sme tu boli bez akejkoľvek ich pomoci.”

„Hej,” povedala. Vyzerala duchom neprítomne. Kopa dreva potrebovala byť oveľa vyššia ako bola, ale nebolo viac možností nechať jej viac práce, pokým sme si nedali obed a vodu.

„Prečo nejdeš na chvíľu na pláž? Aby si sa trochu ovlažila.” Nechcel som, aby sa zranila v mojej blízkosti.

Oči jej zasvietili pri mojom návrhu. „Naozaj?”

Bude to jej prvá cesta na pláž bez pút.

„Áno,” Povedal som. „Choď. Len nechoď príliš ďaleko a počúvaj, čo ti hovorím. Nechoď do hlbokej vody. Rozumieš?”

„Áno, samozrejme,” povedala. Bol som prekvapený, že zamierila späť do príbytku.

„Kde ideš?”

„Idem si obliecť plavky,” povedala.

Odvrkol som si. „Nemôžem tomu uveriť, že máš plavky.”

„Vlastne, áno. Bola som určitý čas na tropickom ostrove. Samozrejme, že som si vzala plavky. Myslel si si, že som sa chodila kúpať nahá?”

Malá provokatérka. „Ja ti dám nahé kúpanie,” hundral som zaháňajúc sa sekerou. Odišla sa prezliecť a o pár minút sa vynorila v sexi ružových bikinách, ktoré mi vyrazili dych.

Zapískal som a spustil ruku so sekerou dole. „Nie som si istý, prečo si toto niekto vlastne kúpil na služobnú cestu,” spýtal som sa.

Pokrčila plecami. „Nechystala som sa obliecť si to mimo hotelu.”

„Aj tak,” šomral som. „Akékoľvek moje dievča, ktoré by si toto oblieklo na verejnosti, by skončilo prehnuté cez moje koleno.”

Prvýkrát, odkedy som ju stretol, sa červenala. Ružová jej pokryla tvár.

Áno. Niečo sa zmenilo minulú noc.

Pozrela sa preč. „Vlastne. Dobre potom. Idem.” Nervózne koktala.

„Poď sem,” povedal som, ohol som prst v pozvaní, ešte skôr ako vykročila. Oprel som sa o rúčku sekery, vďačný, že si môžem dať aspoň malú prestávku.

Pomaly ku mne vykročila. Oči zo mňa nespúšťala, ako keby mi celkom nemohla dôverovať. Natiahol som sa po jej vlasoch a blond pramene som si obtočil okolo prstov, pritiahol som si jej pery k mojim a prešiel som jej po nich svojimi.

„Buď opatrná,” nabádal som ju smrteľne vážne.

Prikývla. „Samozrejme, budem,” povedala a zvýskla, keď som ju capol tvrdo po zadku, pripomínajúc jej, čo by mohlo byť. Kráčala preč, takmer poskakovala.

Zvykol som na ňu myslieť ako na suku.

A teraz. Nebol som si istý, čo si mám myslieť o nej. Nebol som si úplne istý, čo si mám myslieť o nás. Vrátil som sa medzi stromy a zahrabal som sa do práce.