Oblivion3 - EPILOG

Překlad: Noemi

      Nikde v Západnej Virginii, v okrese Berkley v blízkosti

výjazdu na Spring Mills

„Viem, že si na mňa nasratý.“

Paris za sebou zatvoril dvere a pozeral sa na mladíka, ktorý bol viac ako jeho šéf.  Luc bol jeho záchranca.  Možno mal len štrnásť rokov a keď sa poprvýkrát stretli  bol ešte mladší, ale aj tak mu zachránil už viackrát život.

„Že som nasratý je možno prehnaný výraz“ – povedal Paris o chvíľu pozdejšie. Luc si presadol z pohovky za písací stôl pokrytý bankovkami  a pomaly zodvihol bradu.

Pohľad jeho ametystových očí priam prenikal cez Parisa. Táto farba očí bola typická pre jemu podobných. Luc nebol ani človek, ani hybrid ako Blake a Katy.

Ale niekto úplne, úplne iný.

„Ja viem, čo robím.“ – naklonil sa dozadu a vyložil si nohy na stôl, zhodiac asi tucet bankoviek. Mal niečo v ruke a tentoraz to nebola tá prekliata hracia konzola.

„Skutočne?“  V Parisových strieborných očiach sa objavili pochybnosti so štipkou sklamania. „Vieš, čo sa s nimi stane?“

„S kým?“ – opýtal sa Luc nevinne. Paris stisol pery a pristúpil k stolu. Peniaze vzlietli z podlahy hore, on ich zachytil, hodil ich na stôl a prekrížil si ruky na hrudi.

„Veľmi dobre vieš o kom rozprávam. Nie je žiadna šanca, žeby sa Daemon a to dievča dostali z Mount Weatheru von.“

Luc si odhrnul hnedú kučeru z tváre.

„Áno, viem.“

Paris sa na Luca díval so stále väčším sklamaním.

„Musíš tomu zabrániť. Musí...“

„Nemusím urobiť nič“ – fialový pohľad sa zostril.

Paris zodvihol ruku.

„Ty vieš na čo myslím.“

„A ty zase vieš prečo to musím urobiť. Prečo ich musím dostať do Daedalusu.“

Paris sa snažil, aby nebolo na ňom vidieť zlosť zo sklamania a mávnutím ruky položil stoličku k stolu. Akonáhle sa uložila na všetky štyri nohy, posadil sa.

„Zohnal si sérum, Luc. Vyskúšal si ho. Nezabral.

Na Lucovej sánke sa zaťal sval.

„Staré sérum, skutočne nie.  Chcem to, čo dali tomuto dievčaťu, ktoré tu práve teraz bolo. To sérum môže pomôcť.“

„Luc...“

„Nie!“ – Lucove oči iskrili. „Nepovedz mi, že sa snažím o beznádejnú vec. Neexistuje beznádejná vec.“

„To ich vniknutie do Mount Weather je zasrane beznádejné.“ – protirečil Paris.

„Pre nich, ale nie pre mňa.“ – Luc mykol plecom a pohodil kučerami. „Chytia ich, dostanú sa von, a prinesú mi čo chcem.“

Paris sa na chvíľu nezmohol na slovo, len sa na Luca díval. Nie je žiadna záruka, že pokiaľ tých teenegerov chytia, zostanú nažive dovtedy, aby zohnali to, čo Luc chce, ale to bolo jasné aj Lucovi. Jednoducho bol ochotný riskovať ich životy.

Luc by bol riskoval život kohokoľvek, vrátane Parisa, aby získal, čo chce.

Paris si povzdychol a jeho pohľad padol na zatvorené dvere za písacím stolom.

„A čo bude ak to nevyjde. Čo bude ak ani najnovšie sérum nevylieči Nadine?“

Na bežne bezvýraznej Lucovej tvári sa objavil nejaký cit a jeho oči mandľového tvaru sa zúžili.

„Potom sa postarám, aby seržant Dasher a Nancy Husher zaplatili za to, čo jej urobili.“

Paris nepovedal nič. Čo by aj mohol povedať? Že zabíjať nie je správne? Že pomsta nikam nevedie? To, čo Dasher a ostatní z Daedulusu urobili Nadine a toľkým nevinným ľuďom a Luxenom sa nedalo tak ľahko odpustiť.

Luc sa nahol dopredu a hodil na stôl to, čo mal v ruke.  Bola to fotka.  Paris hneď spoznal, kto to je.  Bol to seržant Dasher v rovnošate pri jednej nižšej žene s popolavo plavými  vlasmi. Pred nimi stálo jedno mladé plavé dievča a usmievalo sa do kamery tak veľmi až jej líca vyzerali, akoby ich mala vypchaté vatou. Rozkošný malý tvor. Rozkošný malý ľudský tvor.

Parisovi sa prešiel po chrbtici ľadový chlad, keď sa pozrel na Luca.

„Vieš kto je tento muž?“ - zasmial sa ticho Luc. „Tá žena je jeho manželka. Sylvia. Je to ten typ, ktorý chlapi s malými...vieš čím... nazývajú výhrou. Ale ja mu vezmem aj to. A dievčatko? Ona je jeho pýcha a najväčšia radosť.“

Paris netušil ako sa dostala k Lucovi táto rodinná fotka, hoci Luc dokázal zohnať čokoľvek, čo chcel.

„Zlikvidujem Dashera, aj Husher, a všetko, čo je pre nich dôležité“ - oznámil Luc tak pokojne, akoby povedal, že ich pozval na večeru.

„Aj to dievčatko?“ – mrmlal Paris. – „Skutočne?“

„Aj ju.“ – povedal Luc a pohľad jeho fialových očí sa ani nezachvel.

Parisa pri tých slovách striaslo.  Niekedy zabudol, že v tomto svete pozná  málo desivejších vecí ako je Luc a jeho schopnosti.

Inokedy – ako práve teraz – bol práve Luc ten, kto mu milo pripomenul, že vôbec nie je človek a urobil by čokoľvek a čokoľvek by riskoval, aby sa dostal k tomu, čo chcel.

Pohľadom zase zablúdil na fotku ležiacu vedľa bankoviek, ale nedíval sa na seržanta alebo jeho ženu, ale na usmievavé dievčatko, ktoré mohlo byť snáď o rok aleb dva mladšie ako Luc.

Evelyn Dasher.

Paris vedel – a možno zlomok Lucovho mozgu to vedel tiež – že to, čo urobili Nadin nemožno zmeniť, nech už zoženie čokoľvek.

Evelyn Dasher bola už mŕtva.

Tak sme sa dostali konečne na koniec aj tejto knihy. Pekne vám ďakujem za vaše komentáre. Nebolo ich veľa a práve preto si ich tak veľmi cením.

Prišla niektorá z vás na to, v čom sa príbeh z pohľadu Daemona líšil od predchádzajúcich dielov, ako nám to autorka sľubovala?  Ja sa musím priznať, že som ich čítala veľmi dávno a pri preklade som sa asi sústredila na iné veci, takže som na nič neprišla :) Noemi