MHTE - 5. kapitola

Překlad: Eowyn

SERENA

Keď som sa zobudila, našla som Maca ovinutého okolo mňa. Pramene mojich vlasov sa jemne zachytili o jeho strnisko rašiace na čeľustiach, keď som sa posúvala z jeho objatia. Postavila som sa a nepozrela som sa späť, aby som videla, či sa prebral. Vykĺzla som rýchlo cez dvere.

Dnes som sa rozhodla obliecť viac konzervatívne ako zvyčajne. Dala som si čiernu blúzku s rukávmi a bielym golierom a čiernu sukňu. Vlasy som si zopla do chvosta.

Sedela som na barovej stoličke pri kuchynskom pulte a snažila som sa zjesť nejaké cereálie, keď sa Mac objavil.

„Chystáš sa späť príliš skoro,” bola prvá vec, ktorá vyšla z jeho úst. Oholil sa. Strnisko, o ktoré sa zachytávali moje vlasy, bolo preč. Bolo vidno len sexi ostrú líniu jeho čeľusti. Prešiel si rukou cez vlasy, ktoré boli ešte stále vlhké zo sprchy. Spomenula som si na to neuveriteľné žhavé telo ukryté pod jeho elegantným oblekom.

Bolo ťažké ustáť jeho pohľad. Čo ma to len napadlo, sa vyzliekať pred ním? Alebo hľadať útechu u neho? „Nemám na výber. Joy pracoval nadčas, aby ma zastúpil, aby obchod mohol bežať.”

Vzal si kanvicu s kávou. Obočie sa mu zdvihlo počas toho, ako si nalieval do svojej šálky. „Doriti, ale si ju uvarila tuhú.”

„Prepáč, ale je taká, akú ju mám ja rada.“ Priniesla som misku do umývadla a obsah som vyhodila do drviča odpadu. „Môžeš zavolať jednému z tvojich kámošov, aby ma vyzdvihol?”

Kútiky jeho ústa sa zdvihli v tej jeho zvyčajne rozmrzenosti. „Odveziem ťa. Carl sa môže s nami stretnúť tam.”

„Carl je obor. Nie je žiadna cesta, ako by mohol byť nenápadný a splynúť.“

„Odteraz sa budeš s ním musieť zmieriť.“

Viezli sme sa za nepríjemného ticha počas jazdy po mestskej ceste. Dokedy sme dorazili na diaľnicu, nabrala som odvahu, aby som prehovorila.

 „Prečo vyzeral byť Ward Payne taký nervózny z teba na tom pohrebe?”

„Čo všetko vieš o otcovom obchodovaní?” Vybral si položiť mi otázku, namiesto toho, aby odpovedal na moju.

„Dodával obrannú techniku armáde.”

„Toto je všetko, čo vieš?“ povedal, jeho tón bol príkry.

„Prečo? Čo ďalšie by som mala vedieť?”

„Nič, bejby. Vôbec nič.” Niečo mi vyčítal, ale nechystal sa mi povedať čo. Náznaky, že môj otec bol zapojený do niečoho ilegálneho, silneli. Ward Payne vtedy niečo naznačil, keď polemizoval nad tým, že môj otec isto nebol zabitý obyčajným lupičom. Je to dôvod, prečo môj otec urobil z takého možno nelegálneho predajcu zbraní ako bol Mac, osobu ktorá stála na prvom mieste?

Mohla som povedať, podľa toho, ako mal zaťatú čeľusť, že nebola žiadna možnosť, aby som sa ho spýtala na viac otázok. Rozhodol sa držať ma ďalej.

Nahnevaná som si vytiahla knižku z tašky. Našťastie mi nebolo zle z jazdy, zatiaľ čo som čítala. Problém bol, že som sa nemohla sústrediť ani na jedinú vetu. Bolo to veľmi rušivé, myslieť na otca a na toho muža, ktorý bol donútený si ma vziať.

Potajomky som sa na neho pozrela. Jeho pery boli mrzuto zovreté. Jednoznačne odmietal túto novú rolu môjho ochrancu.

Zamierili sme na takmer prázdne parkovisko. Chalani, ktorí mali fajčiarsky obchodík, boli už tu a pomáhali Emme obliekať figurínu pre jej výkladom. Emma predávala široké, hipisácke šatstvo hlavne starším ženám.

Môj obchod bol na konci bloku. Carl už čakal vonku, popíjajúc kávu. Papierový pohárik bol takmer pohltený jeho obrovskou rukou. Bol oblečený v zle padnúcom obleku. Nikto by si ho nemohol zameniť s normálnym zákazníkom.

„Nedávaj si tento parfum večer,” Mac povedal nevrlo, keď prechádzal po parkovisku a smeroval auto na miesto, ktoré bolo úplne najbližšie ku vchodu do obchodu.

„Ja som si ale nedala žiadny.” Povedala som. „Použila som mydlo z tvojej sprchy.” Bolo to niečo obyčajné, biele a takmer nevoňalo.

Zahundral nejakú nadávku.

„Máš alergiu na vône?”

„Hej, niečo také.”

Nebola som si istá, prečo bol nahnevaný. Zostanem dnes večer pevne prilepená na druhej strane tej obrovskej postele.

Carl pristúpil ku dverám na aute a otvoril ich. Vysunula som nohy von a Carl mi podal svoju obrovskú labu, aby mi pomohol. Nepozrela som sa späť, keď Mac odchádzal z parkoviska.

Prvá kalamita sa stala, keď Carl vrazil do stojana s policami na drahé kamene a kyvadlá, ktoré sa používali na veštenie. Keď sa pokúšal napraviť stojan, podarilo sa mu vraziť do čierneho vešteckého zrkadla. Našťastie sa nerozbilo.

Bol chodiacou katastrofou, ktorá mohla prakticky vygumovať moje policové regály za jeden deň so svojím obrovským telom.

Vyzeral byť nešťastný kvôli škode, ktorú spravil, takže mi ho bolo ľúto. Ukázala som mu zadnú miestnosť, kde som držala teraz nepotrebné príslušenstvo a navrhla som mu, aby nechal otvorené dvere, aby mohol na mňa odtiaľ vidieť.

Sadol si na stoličku za stolom, kde som robila papiere „Nemôžem odtiaľto vidieť do celého obchodu.”

„Je tam zvonkohra na dverách. Môžeš sa postaviť, keď budeš počuť niekoho vchádzať.“

Zdráhavo prikývol v rezignácii.

Upratala som pult a rýchlo som skontrolovala tovar v obchode. Bolo treba doložiť nejaké obetné sviečky. Šla som do zadnej miestnosti, aby som zobrala nedávnu zásielku. Carl sa konečne ukázal byť užitočným. Nemusela som použiť rebrík. Jednoducho len vybral krabicu z najvrchnejšej police.

Sviečky mali bylinkovú vôňu a to mi pripomenulo, že by som si mala potom poriadne umyť ruky, keďže bol Mac alergický na parfumy a vône.

Zvonkohra sa rozoznela a Beth, pravidelná zákazníčka, vošla dovnútra. Mala na sebe novú kvietkovanú tuniku. Jednu z tých, ktoré zvyčajne predávala Emma. Zvedavo hľadela na Carla, ktorý stál vo dverách zadnej miestnosti.

„Ahoj Beth,” pohla som rukou smerom ku bodyguardovi – „to je Carl, môj nový účtovník.”

Beth mu venovala nesmelý úsmev.

Carl asi usúdil, že žena s dlhými šedivými vlasmi a kovovými okuliarmi nepredstavuje pre mňa hrozbu a opäť sa schoval do skladu.

Beth sa ponáhľala ku mne, manévrovala pomedzi regály bez toho, aby narazila čo len do jedného. „Joy mi povedal o tvojom otcovi,” povedala. „Je mi to tak ľúto.”

„Ďakujem.” Snažila som zatlačiť späť slzy. Zdalo sa, že akékoľvek preukázanie súcitu spôsobovalo, že som začínala zasa plakať.

„Chytili už páchateľa?” spýtala sal

„Ešte nie.”

Vrátila som sa ku dokladaniu sviečok, zatiaľ čo Beth si dala načas z hľadaním náramku, ktorý by posilnil čakry.

Priniesla dva náramky k pultu spolu so šedým kamienkom. „Nemohla som sa rozhodnúť medzi lávovým kameňom a bielym kryštálom, takže beriem obidva,” povedala.

„Tento kupujem pre teba,” povedala a ukázala na šedý kamienok. Ukázala mi vo svojom mobile webovú stránku. Mal by vyháňať smútok. Poďakovala som jej za kameň a hodila som si ho do vrecka na mojej sukni. Beth mi zamávala a odišla z obchodu.

Zvládla som pracovať až do záverečnej. „Carl, môžeš ma vziať na cintorín?”

 „Rovno domov. Žiadne zastávky medzitým,” povedal, jasne recitujúc Macove inštrukcie.

„Prosím, Carl.”

Vytiahol z vrecka telefón. „Musím zavolať pánovi Suttonovi.” Počúvala som Carlove stlmené mumlanie, keď hovoril do telefónu. Pozrel sa na mňa významným pohľadom a pokrútil hlavou.

„Nechaj ma hovoriť s ním.”

S zrejmým zdráhaním mi podal telefón.

„Mac, prosím. Len tam chcem položiť nejaké kvety.”

„Prepáč, Serena, ale je to otvorený priestor. Je to riziko, ktorému som sa chcel vyhnúť už počas pohrebu. Tento krát neustúpim.”

Zrušila som hovor bez toho, aby som ho pozdravila.

Mali sme tu jeden z tých staromódnych symbolov na dverách. Otočila som ho to stranou, kde bolo napísane „Zatvorené”. Mac mal pravdu o jednej veci. Bolo príliš skoro na to, aby som sa vrátila späť. Nebola som na tom ešte tak dobre, aby som mohla jednať so zákazníkmi. Budem si musieť vyložiť tarot, aby som zistila, ako dlho to bude trvať, pokým sa dám do poriadku.

Carl vyniesol regál zo zadnej miestnosti a potom zostal stáť čakajúc, ako by čakal na pomoc. Úbohý chlapec bol úplne znudený.

 „Mám to, ďakujem,” Povedala som. Prikývol a vrátil sa späť na svoju stoličku. Bola som veľmi systematická. Najskôr posunúť regál s knihami, potom vybaliť regál a potom prečítať úplne celý návod. Ale smútok si našiel cestu, napriek pokusu zamerať sa na niečo iné. Moje oči boli opäť mokré a slzy padali na sklo.

Mala som zúfalú túžbu byť tam, kde bol môj otec. Ako keby som mohla nájsť len pár minúť pokoja vedľa neho. Ospravedlnila som sa a zamkla som sa v malej kúpeľni. Raz, keď si nemohol spomenúť ani Joy, ani ja, kde sú kľúče, zvládla som sa prepchať cez okno.

Stlačilo som tlačidlo na sušiaku rúk a potichu som zdvihla okno a odtlačila ho. Vyhodila som topánky na betónový chodník a potom som stlačila sušiak ešte raz. Vyskočila som na záchodovú nádrž. Nylonky sa mi zachytili o rám okna, keď som prehupla na druhú stranu. Pristála som učupená. Potom som si obula topánky a začala utekať. Bežala som, pokým mi sa mi nezdalo, že mi pľúca explodujú. Pokúšala som sa skľudniť dych, keď som vkročila do obchodu s potravinami.  Zavolala som si Uber, zatiaľ čo som sa prechádzala v uličkách. Cítila som sa vinná kvôli Carlovi, ale impulz na útek bol príliš silný na to, aby sa dal poprieť.

Šoférovi prísť trvalo len pár minút, ale Mac už bombardoval môj telefón. Odpísala som mu, že som úplne v bezpečí, predtým než som ho dala na tichý.

Odvážila som sa skontrolovať telefón až keď sme uháňali po diaľnici. Mac mi na moju správu neodpísal. Možno mi dával priestor. Ale o tom silno pochybujem. Pri vstupnej rampe predávalo dievča kvety. Povedala som šoférovi, aby mi zastavil. Kúpila som kyticu kvetov z mixu ruží, margarét a klinčekov.

Muž pri vstupnej bráne nám ukázal smerom k parkovisku cintorínu a šofér zaparkoval.

Interiér domu smútku mi pripomínal hotelovú halu. Bol tam semišový gauč oválneho tvaru a malá fontánka. Podišla som ku pultu informátorky.

„Ako vám môžem pomôcť?” žena sa ma spýtala prívetivým tónom.

„Mohli by ste mi poradiť ohľadom miesta môjho otca?” Park cintorínu bol rozľahlý a ja som nechcela mrhať časom hľadaním. Isto už ma už Carl hľadal.

Žena použila počítač, aby vyhľadala meno môjho otca. Zobrala kúsok papierika z pultu. Bola to kópia mapky s vyznačenými miestami. Použila žltú fixku na zvýraznenie čísla.

Vrátila som sa do auta a podala mapu šoférovi. Pozerala som sa von cez okno, zatiaľ čo sme sa pohybovali po cintoríne. Oblaky zmizli a bolo vidno čisto modrú oblohu. V prednej časti parku boli staršie murované hrobky a náhrobné kamene. Auto sa pomaly štveralo do kopca. Po ľavej strane sa týčili mramorové kríže a kamenné sochy anjelov. Novšie náhrobné kamene boli ploché a umiestnené na zemi.

Auto zahlo za roh a ja som vedela, vďaka mape, že sme v časti umiestnenej napravo. Mackovo auto zastalo pri obrubníku na najvzdialenejšom konci.

„Prosím, zostaňte stáť tu,” povedala som.

„Podľa mapy, je to hneď tuto za zákrutou,” povedal vodič.

„To je v poriadku. Len ma tu nechajte.”

Čierne auto už mierilo ku mne. Vzala som kyticu a zhlboka som sa nadýchla, predtým, než som otvorila dvere a vystúpila. Vodič Uberu sa otočil a zamieril dole kopcom. Na moment som zvažovala, či sa mám rozbehnúť za prenajatým autom a pokúsiť sa ujsť.

Mac zastavil vedľa mňa a otvoril okno. „Nastúp do auta.” Keďže som sa okamžite nepohla, povedal, „Ak budem musieť, odnesiem ťa kopajúcu a kričiacu.”

Vliezla som do auta.

„Tvoj otec ma poveril touto.. touto úlohou. Udržať ťa v bezpečí a ty robíš pre to všetko, aby sa to nedalo.”

Úlohou? Nenávidela som, že som bremenom pre tohto muža. Odšklbla som zvädnutý lístok ruže. „Príliš to zveličuješ.”

 „Pozri sa dopekla okolo seba. Pozri sa na tú budovu s urnami a tie sochy tam hore. Akýkoľvek ostreľovač aj úplný amatér by ťa mohol zasiahnuť z tých miest.” Zahrešil popod fúzy. „Kriste, a tie nápadné vlasy ako ružová cukrová vata. To je to isté ako mať na sebe svietiaci terč.”

Prehodila som si vlasy cez plece. „To je ružová sunset a nemyslím si, že by sa na tomto mieste nachádzal nejaký strelec.”

Naštartoval auto, rozbehol sa varovanie nezapnutého pásu začalo pípať.

„Naozaj mi nedovolíš ani aby som položila tie kvety na otcov hrob?”

Vytrhol mi kyticu z rúk, zroloval dole okno a vyhodil ju von na trávnik.

„Ty si taký kretén,” povedala som.

„To už nie je nič nové.“ Zastavil, natiahol sa cezo mňa a zapol mi bezpečnostný pás. Jeho vôňa bola úžasná. „Hej, myslím, napriek jeho alergii, používal nejakú jemnú ale mužnú vôňu.

„Do čoho bol môj otec zapletený?” Spýtala som sa ho, keď sme prechádzali cez bránu areálu.

Hodil na mňa pohľad cez zúžené oči.

Vtom som si uvedomila. „Ó, môj bože, ty mi neveríš.” Naozaj si myslel, že som mala prsty v nejakých nezákonných veciach?

Zahľadela som sa na neho. „Ak smiem pripomenúť, si tu jediný s otáznou minulosťou.”

Jeho pery sa mierne zvlnili v nevrlý úsmev. „Len pripomínaj ďalej, bejby.”

Zlostne som odfrkla. „Nechcem, aby si z môjho úteku obviňoval Carla,” povedala som, aby som zmenila tému.

„Mala si na to myslieť skôr, než si vyskočila cez to okno.”

„Je to tvoj priateľ. Neverím, že by si ho vyhodil kvôli jednej malej chybe.”

„Že ťa stratil z dohľadu nie je malou chybou.“

Mohla som povedať, podľa jeho zovretej čeľuste, že nebola žiadna možnosť, že by som sa mohla prihovoriť za to, aby vrátil Carlovi jeho job späť.

Jeho telefón začal zvoniť a potom prestal. Za moment sa zvonenie ozvalo znova. Pozrela som jeho smerom, či sa chystal hovor prijať a pristihla som ho, že sa pozerá na mňa. „Potrebujeme niečo urobiť s tými tvojimi vlasmi.”

Opäť sme boli pri probléme s mojimi vlasmi.

„Fajn. Musela by som ísť do drogérie.”

„Nájdem nejaký obchod tu v okolí.”

Teda, myslel to vážne s touto vlasovou záležitosťou. Vybrala som z vrecka telefón a vyhľadala som obchod pár kilometrov od miesta, kde sme boli.

Obchod bol na promenáde mimo diaľnice. Zaparkoval blízko neho a vybral zbraň z palubnej skrinky. Vystúpil z auta a zbraň si diskrétne zasunul za opasok nohavíc pod sakom. Tento pohyb vyzeral byť poriadne nacvičený. Bolo vidieť, že Mac nosil zbraň pravidelne.

Podržal mi otvorené dvere do obchodu a nasledoval ma dovnútra. Jeho telefón sa znova rozoznel a v tej chvíli hovor prijal. Držal sa blízko za mňa, nasledoval ma pomedzi regály, zatiaľ čo sa s niekým rozprával obchodne. Vyzeral, že si nevšimol ženu, ktorá sa na neho pozerala, keď ju míňal. Nemohla som sa sťažovať na to, ako vyzeral. Nebol cukríkovo krásny, bol žijúcim mužným bohom. Stále som nemohla uveriť, že som sa zobudila túliac sa ku nemu.

Zastavila som pri predavačke. „Prepáčte, kde máte nožnice?”

Zamierila som popri regáli so šampónmi. Obzrela som sa späť, aby som videla, či za mnou Mac stíha, napriek tomu, že bol iste multifunkčný, keďže ma strážil a zároveň robil biznis na telefóne. Predavačka sa pohla smerom k pultu s monitorom pri zadnej stene.

„Chystám sa zbaviť sa ružovej. Ktoré by ste mi odporučili?“

„Ale ružová vyzerá na vás dobre,“ povedala žena.

Kývla som hlavou Macovým smerom. „No, ale môj manžel si to nemyslí.”

Otvorila sklenenú skrinku a podala mi lesklé, drahé nožnice. Náhle som z toho nemala dobrý pocit, že by som mala prísť o svoje dlhé vlasy.

„Kurva,” Mac hrubo zahrešil pozerajúc na mňa.

Zazeral na mňa, zatiaľ čo telefón dával do vrecka. Skočil ku mne, nožnice mi vytrhol z rúk a vrátil ich predavačke. „Hľadáme nejakú farbu, ktorá by bola približne rovnaká ako jej prírodná farba.”

„To bude bordel, nikdy predtým som si sama nefarbila vlasy,” povedala som.

„Tak potom si dohodni termín v salóne, kde zvyčajne chodievaš.”

„Kamarátka mi ich vždy farbí u nej v kuchyni.“

Nemohol skryť frustráciu. „Kúp všetko, čo budeš potrebovať na to a dohodni sa s ňou, aby prišla ku nám domov  to opraviť.“

Ružová nebola nejaká chyba, ktorú bolo treba opraviť. Chcelo sa mi zakričať. Dopekla s tým jeho dominantným kontrolujúcim prístupom. „Tak si len dám klobúk, alebo čiapku, keď pôjdem von.”

„Zavolaj svojej kamarátke. Povedz jej, že pre ňu posielam auto, ktoré ju vyzdvihne.”

„Ja som jej ale ešte nepovedala o našej malej dohode.”

„Nie dohoda, bejby,” povedal stroho. „Máš teraz manžela. To je to, čo ktokoľvek potrebuje vedieť.”

Predavačka musela vynaložiť silu na to, aby sa úplne očividne neusmievala. Asi predpokladala, že bude mať šancu u môjho skvelého manžela.

Mac sa jej pozeral do tváre, aby bolo jasné, o čo tu je záujem. „Budete potrebovať niečo, čo jemne odstráni ružovú,” povedala mu a zobrala nákupný košík zo stojana, ktorý bol na konci regála. Na tvári mala drzý úsmev na perách, zatiaľ čo nás viedla k regálu s farbami na vlasy.

Vyberala krabičky z police ukazujúc svoje znalosti o farbení, zatiaľ čo hádzala pohľady na toho úbohého muža, ktorý mal problémy s tŕňom v päte, ktorým bola jeho manželka. Ale nebola úspešná. Mac neskrýval svoju netrpezlivosť. Už mal pripravenú peňaženku.

„No a teraz farbu,” vyslovila dôležito. Mlela niečo o teplých odtieňoch v porovnaní so studenými.

Mac otočil hlavu smerom ku mne. Zúžil oči. „Aké máš svoje vlasy, si blondína?” spýtal sa.

Dala som mu nahnevaný pohľad. „To ako vážne, blondína? S týmto tmavým obočím?”

Pokrčil svojimi mohutnými ramenami gestom, ktoré hovorilo, že čo to má, dopekla vedieť. Telefón mu opäť zazvonil. Ozval sa, než stihol telefón raz zazvoniť. Bolo očividné, že mu pomohol, aby mohol prestať diskutovať o farbení vlasov. Telefón pridržal pri uchu ramenom a z peňaženky vytiahol kreditnú kartu.

Na moment prestal hovoriť do telefónu, aby sa spýtal, kde tu je zadný východ. Potom, čo ho predavačka uistila, že tu žiadny nie je, otočila sa a zamieril smerom ku predným dverám.

Predavačka z neho nespúšťala pohľad pokým sa za ním nezatvorili sklené dvere. Keď sa otočila späť na mňa, jej zúžené pery vyjadrovali netrpezlivosť. Dávala tým jasne najavo, že svoj šarm už vypla. Rýchlo som vzala fľaštičky z pultu s pár tmavými odtieňmi.

Keď som už bola v aute, napísala som Jenny. Bola trocha ukrivdená, že som chcela zmeniť ružovú, keďže mala takú ťažkú prácu s tým, aby presne tento odtieň docielila. Vysvetlila som jej, že za to nemôžem ja, ale že to bol môj nový manžel, kto trval na tejto zmene. Môj telefón začal okamžite zvoniť po tomto odhalení.

Predtým, než som zdvihla, oprela som sa o dvere, pretože som dúfala, že by Mac mohol menej počuť, keď budem od neho ďalej. „Prekvapenie, som vydatá,” vystrelila som do telefónu, predtým, než mala ona šancu niečo povedať.

Dala som si dlaň na ústa ako sa pokúšala odpovedať na paľbu jej otázok. „Poznáš toho muža. Zmienila som sa o ňom, že riadi biznis môjho otca.”

„Áno, má spornú minulosť, ale ľudia sa menia. Áno, nepovedala som ti o tom, ale bola som na omyle. Dôvera môže byť zaslúžená.” Prikŕčala som sa pri týchto odpovediach, ktoré boli plné samých „ale” a otrepaných fráz. Pozrela som sa na Maca a bolo očividné z výrazu jeho tváre, že zachytil jadro konverzácie, napriek tomu, že som si prikrývala dlaňou ústa.

Prerušila som jej prúd slov tým, že som jej povedala, že by ju malo auto vyzdvihnúť v krátkom čase.

Keď sme prišli na príjazdovú cestu, Tom stál na verande pred prednými dverami. Aby som sa dosala čo najrýchlejšie z dosahu Macovej zlej nálady, vyrazila som rýchlo z auta. Počula som Maca kričať moje meno, zatiaľ čo som kráčala po chodníku k domu. Vzdychla som si a otočila sa na opätkoch.

„Toto si si zabudla.” Natiahol sa ponad sedadlo spolujazdca a vystrčil nákupnú tašku cez otvorené okno.

Podišla som k autu a zobrala ho, ale on ho nepustil z ruky hneď. „Hej, miláčik, čo sa pokúsiť o to, aby toto manželstvo vyzeralo aspoň trocha ako bežné. Skús trocha stlmiť tú tvoju zvyčajnú nenávisť voči mne.”

Pustil tašku, a ja som sa ponáhľala preč.