Oblivion3 - 19. kapitola

Překlad: Noemi

Petersburg sa behom nasledujúceho týždňa drobným nenávratným spôsobom menil.  Nejednalo sa len o to, že bolo stále teplejšie, čo znamenalo, že sa zima pomaly končí. Nejednalo sa len o nepokoj spôsobený odmäkom.

Malé, vlastne neznáme mesto, o ktorom si ešte mnohí mysleli, že leží v  západnej časti Virgínie sa zase stalo stredobodom prípadu zmiznutia.

Pre Carissu usporadúvali týždenne bdenie pri sviečkach. Jej rodičia sa občas ukázali vo večernom zpravodajstve a žiadali každého, kto by niečo vedel o ich dcére, aby sa prihlásil.

V škole panovala pochmúrna nálada a vedel som, že za klebetami nie je len smútok, keď si skupinky na chodbách premeriavali mňa alebo Dawsona. Podozrenie nadobudlo vážne rozmery, lebo Dawson bol jediný zo zmiznutých, ktorý sa vrátil.

A jeho návrat bol počiatkom ostatných zmiznutí.

Zmiznutie Carissy naplnilo svet morbídnou zvedavosťou. Prichádzali spravodajské tímy, ktoré chceli s každým hovoriť, kto poznal Carissu, alebo kto mal nejakú teóriu o tom, prečo z tohto ospalého malého metečka zmizlo toľko mladých ľudí – Bethany, Carissa, Simon, ale ešte aj Adam sa dostal na zoznam.

Bol by som sa stavil, že MO aj Daedalus to celé zbožňujú.

A potom zhruba o tri týždne, čo zmizla Carissa sa dostal do správ dr.William Michaels.  Jeho zmiznutie nahlásil jeho brat a na základe toho, čo som sa dozvedel od Kat, nekontaktoval už ani jej matku.  Vyšetrovatelia prezradili pani Schwartzovej, že nebol na žiadnej konferencii – aké to prekvapenie – a že o ňom nikto nepočul odvtedy čo odišiel z Petersburgu.

Klebety znovu nabrali na sile.

Niekoľkí informovali o tom, že Will mal niečo spoločné s Carissou a Simonom.  Zmizli postupne po sebe a nikto nechápal ako môže bez stopy zmiznúť úctyhodný lekár. Iní si zase mysleli, že Will mal asi niečo spoločné s predošlými zmiznutiami, možno so všetkými.

Napadlo ma, že možno za rozšírením týchto zvestí stoja agenti MO. Malo by to zmysel. Vedeli sme, že ich Will zradil a tak by sa mohol stať  ich vinníkom.

Ale nastalo nevyhnutné.

Ako vyrástla nová tráva a vykvitli stromy a medzi nimi pofukoval príjemný vánok, ľudia sa posunuli ďalej. Nezabudli na Carissu, Simona ale jednoducho vzali na vedomie, že sa to stalo. 

Život je už  taký.

Do polovice apríla sa už táto záležitosť neobjavovala v denných správach, potom už ani v týždenných. V škole sa ešte klebetilo, ale už nie tak veľmi.

Jedného večera, keď sme skončili s ónyxom sa opýtala Kat, či by to aj s ňou tak dopadlo, ak by sme sa neboli vrátili z Mount Weather. Chcela vedieť, či by na ňu, podľa mňa, ľudia jednoducho zabudli a išli ďalej. Počuť od nej túto otázku bolo ako  nechať rozdrviť moje ešte bijúce srdce. Nikto by nemal premýšľať o tom, či naňho jedného dňa zabudnú. Vykoktal som nejakú pseudointeligentnú odpoveď, ktorá znela ako tak uveriteľne, ale táto otázka mi cez noc dlho nedovolila zaspať.

Či raz zabudne svet na Kat?

A na mňa?

Vedel som, že jedného dňa sa aj my staneme súčasťou týchto zoznamov. Nikdy sme sa o tom s Kat nerozprávali, ale myslím, že to vie aj ona. Ak budeme mať šťastie a vyslobodíme Bethany, bude to mať následky.  Nemôžeme tu zostať. Musíme sa presťahovať, možno sa budeme musieť dokonca skrývať. Mal som odložené nejaké peniaze, pomocou ktorých to istý čas budeme zvládať, ale to neznamená, že je ľahké na to myslieť alebo sa s tým zmieriť.

Zmenil som celý Katin život.

Niekedy som si bol schopný priznať svoje vlastné smiešne sebectvo, lebo boli obdobia a nebolo ich málo, keď som uznal, že by som nič nemenil. Uvedomil som si, že to zo mňa robilo niekoho so slabým charakterom, ale skúsil som tú vec  s –zostaňme-mimo-hru-a-ochráňme našu vec-, ale nešlo to.

Jediná možnosť ako vzať našu budúcnosť do vlastných rúk a dokázať zmiznúť z vlastného rozhodnutia, bolo pripraviť sa na další útok proti Mount Weather.

Vždy keď to bolo možné sme sa snažili privykať na ónyx. To, že sme sa stále znovu a znovu vystavovali účinkom toho prekliateho kameňa z nás všetkých vysávalo energiu. Vždy sme sa potom s Kat natiahli a strávili sme viac času v driemotách ako s čímkovek iným.

Ale rovnako sme pomaly a bolestivo postupovali vpred. Odolnosť nás všetkých rástla a začiatkom mája sme boli schopní odolať účinkom ónyxu zhruba  päťdesiat sekúnd kým sme sa zrútii.

Pridali sa k nám aj Ash a Dee, aby sledovali ako sme prakticky mučili sami seba. Dnes poprvýkrát skúsila účinok ónyxu i Ash, čím poriadne pobavila Kat. Ja som sa pokúsil Ash odhovoriť, ale nepočúvala ma. Vydržala celú sekundu keď s výkrikom odhodila kameň. Po tom, čo Ash skúsila z prvej ruky príšernú bolesť, nechápala kto alebo čo stojí za to, aby sme sami sebe toto robili a samozrejme to povedala aj nahlas. 

Dawson rozčúlene ušiel od jazera a ja som ho nasledoval, aby som ho ukľudnil.  Môj brat už dokázal oveľa lepšie spracovať surové pocity, ale ešte stále boli momenty keď som sa obával, že stratí trpezlivosť a pustí sa tam sám, aby vyslobodil Bethany.

Keď som sa presvedčil, že sa Dawson ako-tak ukľudnil, vracal som sa späť k jazeru. Na polceste som stretol Blakea.

Zastal v úctivej vzdialenosti odo mňa.

„Ako je na tom?“

Ani som sa naňho nepozrel, len som šiel ďalej. Psychické rozpoloženie môjho brata nebola Blakeova vec.

Blake si povzdychol.

„Kat je ešte stále pri jazere. Nechcel som ju tam nechať...“

Zastal som a takou rýchlosťou som sa zvrtol, že Blake skoro stratil rovnováhu. Určite uvidel niečo v mojich očiach, lebo zodvihol ruky a rýchlo cúval.

„Len som nechcel, aby tam zostala sama.“

Zovrel som ruky do pästí. To, že sa staval do úlohy Katinho ochrancu mi pripadalo odporné, ale musel som poctivo uznať, že urobil dobre, že jej zostal na blízku. Zostať sám na neobývanom území nebolo rozumné.

Díval som sa, ako Blake mizne medzi stromami a až potom som pokračoval v ceste.  Keď som vyšiel spoza stromov, zastal som. Aj dýchať som zabudol.

Každý už odišiel okrem Kat.  Ľahla si na breh jazera na slnko, hlavu mala položenú v čerstvej mladej tráve. Ležala so zatvorenými očami, tmavé vlasy mala rozprestreté okolo hlavy.

Jednoducho...slovom bola nádherná.

Keď som pristúpil bližšie zistil som, že zaspala. Nepripustil som si myšlienku, že Blake tu niekde blízko šmíroval, kým ona tu spala, ani vtedy, ak to bolo nutné zlo.

Ak by som to pripustil zničil by som tento krásny okamih a nebesá,  obaja sme už mali taký obrovský deficit času stráveného spolu, ktorý by nebol o tom, že padneme do spánku z úplného vyčerpania.  S unaveným úsmevom som sa natiahol vedľa Kat a opierajúc si hlavu o lakeť som sa len díval. Myslel som na to, čo som jej objednal cez víkend a čo by mali dnes doručiť. Ticho som sa zasmial, keď som si predstavil jej tvár, keď to uvidí.

Keby som bol dobrý chlapec, bol by som ju nechal spať, ale nemohol som si pomôcť. Dal som jej jemný bozk na pery. Mihalnice sa jej zachveli a otvorila tie nádherné od spánku zastreté dymovosivé oči.

„Ahoj“ – šepla.

„Ahoj, Šípková Ruženka.“

„Zobudil si ma bozkom?“  usmievala sa.

„Áno“ – posunul som ruku po jej bruchu. „Som ti hovoril, že mám zázračné pery.“

Zasmiala sa.

„Odkedy si tu?“

„Už dlho.“ Stratili sme sa v pohľade  toho druhého.  „Narazil som na Blakea potulujúceho sa po okolí. Nechcel ťa tu nechať samu, kým si spala.“ – Kat zodvihla oči k nebu. „Nech ma to akokoľvek hnevá, ale bolo to od neho slušné.“ Doslova ma to bolelo priznať, skoro akoby som si odrezal nos, alebo také niečo.

„Páni! Padá červený sneh.“

Na to som sa mohol len zaškeriť. Kat mi hrabla vlasy z čela dozadu a mne sa privreli oči.  Bolo to neuveriteľne príjmné, keď sa mi hrala s vlasmi.

„Ako sa má Dawson?“

„Ukľudnil sa. A ty, kote?“

„Som ospalá.“

„A?“

Pohladila ma prstami po tvári, po sánke. Otočil som sa k nej, pobozkal som ju  do dlane a medzitým som jej rozopol sveter.

„Teším sa, že si tu.“

To ma urobilo šťastným. Rukou som jej prešiel po tenkom tope, ktorý mala pod svetrom.

„A?“

„A teším sa, že ťa nezožral medveď alebo kojot.“ S tým som nepočítal.

„Čože?“ – dvihol som obočie.

„Podľa všetkého v týchto končinách znamenajú vážny problém“ – uškrňala sa.

Potriasol som hlavou.                                                                          

„Hovorme ešte chvíľu o mne.“

Kat nemala náladu na rozprávanie, radšej konala, čo ma veľmi potešilo. Prstami mi pohladila spodnú peru, potom pokračovala po mojej hrudi a zdrapila ma za košelu a tak si ma ťahala k sebe.

Stratil som sa v jej bozku. Začal ako pomalý, tápajúci, ale rýchlo sa prehlbil do úžasných pocitov, ktoré sa ako vlny prevalovali cez nás. Jej dotykov  ani bozkov nikdy nebolo dosť. Bol som opitý od dotyku jej pier, od tichého dychčania, keď sa moje prsty zatúlali na jej brucho. Ramenom ma silno objala a ja som zabudol na svet okolo. Pritúlila sa ku mne a to mi stačilo, aby som sa cítil veľmi živý.

Pomaly som sa jemne nadvihol nad ňu, zatlačil som ju celým telom a bozkával som ju stále hlbšie a tvrdšie. Objala ma nohami okolo drieku, prstami sa zaplietla do mojich vlasov a keď sa pohla vydýchla moje meno. Skoro som sa pominul.

„Musím sa zastaviť.“ – šepol som zachrípnuto. Už istý čas sme boli veľmi blízko toho, aby sme urobili ďalší krok, ale v takýchto chvílach, ked sme sa objímali a cítil som, že aj ona je taká pripravená postúpiť  ďalej ako ja, mi skoro nič nemohlo zabrániť urobiť niečo nerozumné. Napríklad akože uprostred lesa ju vybalit zo šiat, ale to poprvé by sa rozhodne nemalo udiať na takomto mieste, alebo hoci len dostať ju  na vrchol bez toho, aby sme sa vyzliekli zo šiat, hoci, do riti, tak veľmi som po tom túžil. – „Teraz ihneď!“

„Áno!“ – súhlasila a chytila ma za zátylok.

Dobrý nápad. Úžasný plán. Musím prestať. Akože, teraz.

Znovu som ju pobozkal.

A ona ma ešte silnejšie objala, rukou vkĺzla pod moju košeľu a to vo mne vyvolalo úplne iné pocity. Prehla sa celým telom do oblúka, čím sa prsami pritlačila celkom k mojej hrudi – a cítil som, že jej srdce bije presne tak silno ako moje. Obaja sme trhane dýchali. Prstami som zavadil o jej jemnú čipkovanú podprsenku.

Zatriasol mnou známy pocit a ztuhol som...a v nasledujúcej sekunde som počul vreskot mojej sestry.

„Och.Môj.Bože - a všetci ostatní svätí! Vypadnú mi oči!“

Kat zhrozene vzhliadla.

Zodvihol som hlavu. Dee stála na niekoľko krokov od nás s prekríženými rukami na hrudi a tak sa na nás dívala, akoby nás bola pristihla pri divokom zvieracom sexe.

Kat vytrhla ruku spod mojej košele.

„Ach Bože!“ – šepla.

„Dee, nič si nevidela“ – oznámil som jej a oveľa tichšie som dodal. „Lebo si to vieš skutočne perfektne načasovať.“

„Ale ležal si na nej...a robili ste toto s ústami!“ – zodvihla si ruku a veľmi jednoznačne ukazovala čo tým myslela. Uškrňal som sa, lebo sme celkom určite tak nevyzerali.  „A rozhodne je to viac, než čo som chcela vidieť. Kedykoľvek.“

Kat sa zaprela, takže som sa z nej skotúľal. Posadila sa a odvrátila sa.

„Čo chceš Dee?“- vyzvedal som.

Odfrkla si a položila si ruky v bok.

 „No od teba nič. Chcela som hovoriť s Kat.“

Kat citelne zmeravela.

„So mnou?“

„Chceme ísť s Ash pozrieť v sobotu poobede do toho nového obchodu v Moorefielde. Predávajú tam vintage šaty.  Na stužkovú.“ – doložila.

„Stužkovú?“

Pozrel som na ňu. Ako to slovo vyslovila, akoby znelo úplne cudzo. Je pravda, nebola to naša najväčšia starosť. Ale jednoznačne pôjdeme na našu stužkovú. Nezaujíma ma kto čo povie, nech som prekliaty,  ak by sa mala zriecť svojej vlastnej stužkovej.

„Hej, stužková bude na konci mesiaca.“ – Dee sa pozrela na mňa. „Väčšinu najlepších šiat dovtedy vykúpia. A neviem aké šaty majú, ale Ash počula o tom butiku a vieš ako je na tom ona so šatami. Čo ona nevie to ani neexistuje. Pred pár dňami našla napríklad jeden coolový kardigán a ...“

„Dee!“ – prerušil som ju, ale už s úsmevom.

„Čo je? Nie s tebou hovorím!“  - a obrátila sa na Kat s takým vzrušením, že som sa skoro rozosmial. „Takže, mala by si chuť ísť s nami? Alebo už máš šaty? Lebo ak máš, tak  to nemá význam, ale...“

„Nie, ešte nemám šaty.“ – povedala Kat.

„To je dobré“ – usmiala sa na mňa. „Tak v sobotu môžeme ísť. Napadlo ma, že možno aj Lesa by šla rada...“

„Počkajte!“  prerušila ju Kat. „Ešte som neplánovala nič na stužkovú.“

„Čože?“ – padla Dee sánka. „Ale veď sa jedná o našu stužkovú.“

„Viem, ale teraz, že sa deje všetkého toľko...ma to skutočne ani nenapadlo.“  Toto bolo iste klamstvo, lebo v škole sa nedalo ani pohnúť bez toho, aby človek nenaďabil na plakáty alebo letáky.

„Na našu stužkovú?“ – neveriacky povedala Dee.

„Ale“ – založila si vlasy za ucho a pozrela na mňa. „Ešte si sa ma ani neopýtal, či s tebou pôjdem.“

„Nevedel som, že sa mám“ – usmieval som sa. „Predpokladal som, že pôjdeš.“

„Predpoklad je nebezpečný šport!“ – odsekla mi Dee a hojdala sa dopredu a dozadu na nohách.

Zmrzol mi úsmev na tvári, lebo Kat sa na mňa dívala, akoby  mi bola narástla druhá, ohavnejšia hlava.

„Čo je, kote?“

„Ako môžeme ísť na stužkovú, keď sa celý náš svet prevrátil hore nohami? – žmurila očami. „Sme tak blízko k tomu, aby sme dosiahli potrebnú odolnosť a mohli sa vrátiť do Mount Weather, a...“

„Táto stužková bude v sobotu“ – dokončil som miesto nej a odtiahol som jej ruku z vlasov. „Povedzme, ak budeme o dva týždne hotoví, bude to v nedeľu.

Dee skákala z jednej nohy na druhú od vzrušenia, čo vyzeralo dosť divne.

„Ide len o pár hodín“ – doložila – „na taký krátky čas aj vy môžete odložiť svoje samoničenie.“

Videl som na Katinej tvári ako nie je schopná rozhodnúť sa a vedel som, z čoho to vyplýva. Nemalo to nič spoločné s našimi lekciami  s ónyxom. Objal som ju, zohol som sa k nej a ticho som povedal.

„Nie je to nevhodné, Kat. Zaslúžiš si to.“

Zatvorila oči.

„Prečo môžeme my oslavovať a ona už nie?“

Do pekla!

 Pritúlila si tvár k mojej.

„My sme tu. Zaslúžime si byť tu a robiť občas každodenné obyčajné veci. Nie je to tvoja vina.“ Pobozkal som ju na spánok. „Kat, pojdeš so mou na stužkovú?“

Dee zavrčala.

„Mala by si povedať áno, lebo  vtedy pôjdeš s nami kupovať šaty a nemusím vidieť tú výnimočne trápnu situáciu, keď by si odmietla môjho brata, hoci jeho sebahodnoteniu by prospelo, ak by dostal trochu po nose.“

Kat sa zasmiala a pozrela na Dee, ktorej ústa cukli drobným úsmevom a ja som veľmi dúfal, že to je znak zmierenia.  Už päť mesiacov sa jedna druhej vyhýbali, čo už skutočne stačilo.

„Tak dobre.“ – Kat sa zhlboka nadýchla. – „Pôjdem na stužkovú, ale len preto, lebo nechcem, aby sa táto situácia ešte viac vyhrotila.“

Dostala odo mňa frčku do nosa.

„Keď dávajú ber, keď bijú uteč!“

                                                    ***

Vo štvrtok po škole sa Kat chovala trochu divne. Bola tichá a napätá.

Dovtedy som jej nedal pokoj, kým sa neuvoľnila a kým sme odišli z pošty a vybrali sa domov už sa viac usmievala a menej krčila čelo, takže som sa rozhodol, že  celkovo je deň pozitívny.

Keď sme vošli do  domu, otvorila okno v obývačke a ja som si nalial pohár mlieka. Keď vošla do kuchyne pozrela na mňa takým pochvalným pohľadom, ktorý bolo ťažko si nevšimnúť.

Moje myšlienky boli hneď plné šťastnejších predstáv, ale chystal som jej prekvapenie a pokiaľ by som nechal, aby mi zvábila pozornosť iným smerom – čo vôbec nebolo ťažké -  tak by som sa k tomu nedostal, aby som jej ukázal čo som chcel skôr, ako sa musíme vybrať k jazeru.

Ale boli sme sami dvaja, takže...

Zložil som na pult prázdny pohár od mlieka a rýchlosťou blesku som sa pohol a postavil sa pred Kat. Zobral som jej tvár do dlaní a zaklonil som jej hlavu, aby som ju mohol naraz bozkávať aj nasmerovať ju ku schodom.

Odtiahla sa, ale v očiach sa jej zjavilo nežné svetlo a usmiala sa na mňa. Vtlačil som jej pusu na nos a dvihol som ju do objatia. Ona hneď obtočila nohy okolo môjho pása. Odniesol som ju na poschodie do jej izby. Tam – nie s malým sebazaprením – som odtrhol pery od jej úst a zaškeril som sa.

Kat sa na mňa len zmätene dívala s navretými perami a so pokrčeným čelom.

Mnohovravný pohľad som hodil na jej písací stolík a zložil som ju. Sledovala môj pohľad a padla jej sánka, keď zbadala MacBook Airt laptop v čerešňovo červenom obale.

„Ja...“ – pozrela na mňa, potom na stolík, urobila krok, zastala a otočila sa späť. „To je moje?“

Cítil som, že sa jej zrýchlili údery srdca a už som neovládal svoj úsmev.

„No neviem, je na tvojom písacom stole, takže...“

„Nerozumiem.“

„No vieš, existuje také miesto, ktoré nazývajú  APPLE-STORE. Zašiel som tam a vybral som tento model. Nemali ho na predajni.“ – stíchol som, lebo Kat sa na mňa len dívala. „Takže som jeden objednal. A objednal som k nemu aj jeden obal. Dovolil som si vybrať miesto teba, lebo mne sa veľmi páči červená.

„Ale prečo?“ Jej oči sa zväčšili viac ako kedy predtým.

Ticho som sa zasmial.

„Och, keby si videla svoju tvár.“

Vtedy si zakryla tvár dlaňami.

„Prečo?“

„Lebo ty svoj nemáš a viem ako veľa znamená pre teba tvoje blogovanie a tak. Školský počítač na to nestačí.“ – mykol som plecami – „Okrem toho sme skutočne neoslávili ani Valentína, takže....tu je.“

„Kedy si ho sem dal?“ – pýtala sa o chvíľu.

„Dnes ráno, keď si odišla do školy.“

Zhlboka sa nadýchla a znovu sa otočila k stolíku.

„A toto si kupil mne? Jeden MacBook Air? Tieto stoja hromadu peňazí.“

„Poďakuj sa daňovým poplatníkom. Ich peniaze prúdia do MO a odtiaľ k nám.“ Vidiac jej výraz tváre som sa zasmial.“

„Som sporovlivý“– doložil som. „Mám uložený menší majetok.“

„Daemon, to je aj tak príliš veľa.“

„Je tvoj.“

Pritlačila si ruky na ústa. Preplietla si prsty na rukách.

„Nemôžem uveriť, že si mi ho kúpil.“

„Zaslúžiš si ho.“ Veci sa mali tak, že si zaslúžila toho oveľa viac.

Chvíľu tam len tak stála, potom sa mi hodila okolo krku. So smiechom som ju zachytil, objal som ju v páse a sadol som si s ňou na postel.

„Ďakujem! Ďakujem!“ – opakovala a bozkávala ma všade kde dosiahla a so vzrušením ma zvalila na posteľ. – Ďakujem!“

So smiechom som zvrátil hlavu na posteli.

„Páni, koľko sily máš v sebe keď si vzrušená!“

Sadla si na mňa s nohami po bokoch a smiala sa.

„Ešte stále nemôžem uveriť, že si to urobil.“

„Nemala si ani poňatia, však?“

„Nie, ale teraz už chápem, prečo si stále hovoril o blogovaní“ – hravo ma udrela do hrude. Tak veru, tento týždeň som ho spomenul aspoň stokrát.

„Ty...“

Položil som si spokojne ruky za hlavu.

„Že aký som to vlastne?“

„Úžasný“ – nahla sa ku mne a pobozkala ma. „Si úžasný.“

„Aj ja to tvrdím už celé roky.“

Cítil som na perách jej milý  úsmev.

„Ale skutočne, nemal si to robiť.“

„Ale ja som chcel.“ Videl som, že poškuľuje po laptope. „Viem po čom túžiš. Žiaden problém, choď sa pohrať.“

„Vážne?“

„Jasne.“

S drobným výskotom ma ešte raz pobozkala a zoskočila zo mňa a utekala ku stolíku a potom s laptopom skočila späť ku mne na postel. Ihneď sa s ním začala zoznamovať a ja som jej pri tom v nasledujúcej hodine pomáhal.

„Tam je webkamera“ -  natiahol som sa jej nad plecom. Otvorila aplikáciu a znovu zvýskla od radosti, keď uvidela naše tváre na obrazovke. „Teraz by si si mohla urobiť svoj prvý vstup na blog“ – navrhol som jej.

Klikla na gombík  - nahrávať  - a zakričala  do mikrofonu:

„Mám jeden MacBook Air!“

Pochoval som svoju tvár do jej vlasov a smial som sa. „Si cvok.“

Vypla kameru, zatvorila laptop a položila ho  na postel, potom ma objala a poriadne ma postískala.

„Ďakujem!“ Stiahol som ju k sebe a zhrnul som jej dozadu kučery padajúce do tváre. Pohladil som jej tvár prstami.

„Páči sa mi, keď si šťastná a keď k tomu môžem prispieť nejakou drobnosťou, urobím to.“

„Nejakou drobnosťou?“ – v šoku skoro kričala. „Toto nie je drobnosť! Určite to stálo...“

„Na tom nezáleží. Ak si ty šťastná, som šťastný aj ja.“

Zažiarili jej oči.

„Ľúbim ťa, vieš to, však?“

„Viem“ – povedal som so sebavedomým úsmevom.

Chcvíľu ešte zostala v mojom náručí, potom sa posadila a zhodila topánky. Vyzrela z okna.

„Nikdy to nepovieš, však?“

„Čo?“ Aj ja som sa posadil a chytil som ju za boky.

„Ty vieš, čo.“

„Hmm? Posunul som ruky na jej boky a rozmýšľal som, koľko času môžeme mať kým musíme ísť k jazeru.Hodiny na stene mi prezradili že žiaden. Povzdych. Pobozkal som ju na tvár a postavil som sa.

„Som rád, že sa ti páči.“

„Milujem ho.“

Dvihol som obočie.

„Skutočne sa mi veľmi páči a neviem sa ti dostatočne poďakovať.“

„Som presvedčený, že áno.“

Zagrimasila sa, odtlačila ma nabok a poobzerala sa po dlážke. Nechápal som čo hladá. Kľakla si, zodvihla okraj prikrývky, aby sa pod ňu pozrela, potom si ľahla na brucho a načiahla sa do tmy a počul som ako buchla do dlážky.

„Čo to robíš?“ opýtal som sa.

„Chcem si vytiahnúť papuče.“

„Také je to ťažké?“

A nemôže na to jednoducho využiť silu Zdroja?

Ani mi neodpovedala.

„Čo to...“

Spod postele vyletela jedna papuča. Potom druhá. Cúvol som, keď Kat vystrčila tiež hlavu a sadla si a potom otvorila zovretú dlaň.

„Dobrotivé Nebesá!“

„Čo to je?“ Kľakol som si k nej a uvidel som, čo má v ruke. Ledva som sa nadýchol.  „Je to to, čo si myslím, že to je?“

Na Katinej dlani bol lesklý čierny kameň v strede  s červeným fľakom, akoby v ňom horel plameň. Už som takýto podobný kameň videl. Na Lucovom zápästí.

Kat našla jeden opál.