Oblivion3 - 17. kapitola

Překlad: Noemi

„Do riti!“ – zvolal Dawson sediaci pri mne. Lakťom sa opieral o okno a zložil si tvár do dlaní. „Do riti!“ – stisol som volant.

„Ano, to by tak vystihovalo podstatu problému.“

Práve sme sa vybrali nakupovať, aby sme zohnali ten koberec do Katinej izby.   Keďže bolo pozde a bývali  sme ďaleko, nezostalo veľa možností. Najbližší Walmart bol mimo Petersburg. Andrew zostal doma pre prípad, že by sa ešte zomlelo nejaké nečakané šialenstvo.

„Ja viem, že som vypadol z diania tu, ale mne sa nezdá, že by to mohol byť niekto z kolónie. V žiadnom prípade.“ – Dawson sa zahniezdil na sedadle.  „Tí, čo tam bývajú sa nedostanú tak blízko k ľuďom. Len pokiaľ sa to medzitým nezmenilo.“

Napadla ma posledná Ethanova návšteva.

„Nezmenilo.“ – pozrel som naňho, mal zastretú tvár. „Myslíš, že za tým, čo sa stalo Carisse je Deadalus?“

Dawson chvíľu mlčal.

„Neustále privádzali nových ľudí a nás nútili, aby sme ich liečili.  Väčšinou to nefungovalo...a ľudia umierali kvôli zraneniam. Už ani neviem, koľkí zomreli pred mojimi očami.“

Zovrel som sánku.

„Ani jeden prípad..ani jedna smrť nebola tvoja vina.“

„Necítiš to tak, ak ty si jediným, kto ich môže zachrániť od smrti. Ale niekedy...“ – prečistil si hrdlo – „niekedy to určitým spôsobom fungovalo. Dokázal som vyliečiť človeka a o niekoľko dní sa začala premena, ale nikdy nebola trvalá. Vždy to pominulo.“

Predbehol som mlčky jeden ťahač. Nemal som ani poňatia, čo by som mohol povedať na takú kopu sračiek, a úprimne nechcel som povedať niečo nevhodné. Konečne Dawson zo dňa na deň pripomínal svoje predchádzajúce ja, ale ešte stále nehovoril veľa, hlavne nie o čase strávenom v Daedaluse.

„Väčšinou som už ľudí znova nevidel po tom, čo ich priniesli na liečenie“ – pokračoval temne.  „Raz ale áno. Myslím, že si mysleli, že sú úspešní, lebo ten muž vydržal dlhšie ako ostatné pokusy, ale nebol kompletný Daemon.  Akoby ti od horúčky zlyhal mozog, stal sa nekontrolovateľným a stalo sa s ním presne to, čo podľa Kat s Carissou.  Sám seba zničil. Akoby boli v jeho tele uložili bombu, ktorá nevybuchla, ale strávila samu seba. Nezostalo z neho nič.“

Dawson zamlkol  kývajúc hlavou a ruky spustil do lona. „Nemali šťastie na úspešné mutácie. Preto sme pre nich boli my dvaja s Beth takí dôležití.“  Pozrel na mňa a ja som vedel čo mi povie.  „Preto by ste aj vy dvaja s Kat boli pre nich takí dôležití.“

Zakaždým, keď som počul na aké veci nútili Dawsona a čoho všetkého musel byť svedkom mal som chuť niečo nechať vybuchnúť.

Nedokázal som ani pomyslieť na to, žeby sa mala dostať Kat do podobnej situácie.

„Je mi to ľúto“ – povedal som o chvíľu.  Je mi tak ľúto, že si to musel prežiť...“

„To nie je tvoja vina, starec. Nebola a ani nebude.“

Pomaly som prikývol. Stromy popri dialnici boli rozmazanou čmuhou.

„Čo myslíš, prečo to robia? Že premenia ľudí? Povedali vám to niekedy?“

„V skutočnosti nie.“ – natiahol si nohy.  „Vždy som si myslel, že chcú vytvoriť armádu hybridov.“

Krátko som sa zasmial a potriasol som hlavou.

„To je blbosť. Po jednom?“

„Hej.“ Zaklonil hlavu na opierku sedadla. „Ale aký iný dôvod môžu mať?“

Možno mal pravdu. Videl som náš výjazd a prešiel som do druhého pruhu. Pozrel som na Dawsona.

„Takže niekoho zmutovali, hoci vedeli, že to pravdepodobne neprežije?“

Cez Dawsonovu tvár blikalo  žlté svetlo z prechádzajúceho auta.

„Sú skutočne schopní čohokoľvek. Urobia hocičo. Daedalus nemá srdce ani dušu.“

                                                ***

Kat v utorok nešla do školy. Hoci prespala celý čas, kým ja som dával do poriadku jej izbu a vymenil som koberec, predsa vyzerala hrozne, keď som sa okolo jednej objavil na jej prahu. Ešte vždy bola najkrajšie dievča, aké som kedy videl, ale unavené.

„Čo tu robíš?“

Chytil som ju za ruku a voviedol ju do obývačky.

„Máš dobré pyžamo.

„Mal by si byť v škole.“

„No ale ty by si práve teraz nemala byť sama.“ – otočil som svoju baseballovú čiapku.

„Som v poriadku.“

Po tom, čo sa stalo nemohla byť ani náhodou v poriadku, ale chcel som byť s ňou, preto som tam nechal školu.  Pristúpil som k pohovke, kde si ustlala, sadol som si a pritiahol som si ju k sebe. Ležali sme otočení tvárami k sebe. Nebozkávali sme sa. Ani sme sa nerozprávali. Čas plynul a my sme sa len objímali.  Nakoniec sme zadriemali v objatí. Okolo piatej som sa prebral na vôňu kávy.

Katina matka stála na prahu v ruke s pariacim sa hrnčekom kávy s miernym úsmevom na tvári. Nevyzerala nahnevaná, hoci som jednoznačne šiel poza školu, aby som mohol spať s jej dcérou na pohovke.

Kat sa posadila, rukou si uhladila vlasy a zízala na matkine pyžamo plné zelených ďateliniek.

„Odkiaľ to máš?“

„Čo?“ – odpila si z kávy

„To ...príšerné pyžamo.“

„Mne sa páči.“ – mykla plecom jej matka.

„Podľa mňa je zlaté.“ – poznamenal som a zhodil som čiapu z hlavy. Kat ma ďobla lakťom do boku.  „Prepáčte, pani Swartzová, nechcel som tu zaspať...“

„To nič.“ – kývla rukou. „Katy sa necítila dobre, a som rada, že si chcel byť s ňou. Len dúfam, že si od nej nič nechytil.“

„Však si ma nenakazila?“ – zaškúlil som na ňu zboku, ale ona  sa na mňa len zamračila.

Vtedy sa ozval matkin mobil.  Vybrala ho z vrecka pyžama, keď uvidela, kto volá usmiala sa a rozžiarila sa jej tvár. Kat sa napla keď videla, že matka sa vybrala do kuchyne.

„Will“ – šepla a postavila sa.

„Nevieš určite“ – aj ja som sa postavil.

„Ale hej, vidím jej to na očiach, žiarili.“

Vyzerala, akoby jej prišlo na vracanie.  Nemohol som jej to mať za zlé.

„Musím jej povedať, prečo jej nadbiehal  Will!“

„Čo jej vlastne chceš povedať?“ Postavil som sa pred ňu, aby sa nedostala do kuchyne.  „Že len preto prišiel, aby sa dostal bližšie k tebe? Že ju len využil? Tým nič nedosiahneš.“ – položil som jej ruku na plece.

„Nevieme ani, či jej skutočne on volal, alebo že čo sa s ním stalo.  Mysli na Carissu!“ – pokračoval som potichu. „Jej mutácia sa ukázala ako nestabilná, netrvalo to dlho...aby sa stalo, čo sa stalo.“

„Takže vo Willovom prípade je stabilná“ – šepla.

„Alebo úplne zmizla.“ – skúšal som to znovu.  „Dovtedy nemôžeme robiť nič, kým nevieme proti čomu stojíme. Po jednom sa vysporiadame s problémami. Nemôžeme robiť nič iné.“

Kat sa zhlboka nadýchla a prikývla.

„Idem zistiť, či to bol on.“

Pustil som ju, ale ešte som za ňou zvolal. „Ale tvoje pyžamo sa mi páči viac.“

Obzrela sa a prezrela si svoje ružovo-fialové bodkované pyžamo , potom zdvihla pomaly pohľad na mňa.

Zaškeril som sa na ňu. Kat trhlo ústami.

„Sklapni!“

„Tu  počkám!“ – sadol som si späť na pohovku.

Keď Kat vyšla do kuchyne oprel som i hlavu dozadu a s povzdychom som zatvoril oči. Možno sa zdalo, že ma Will nejako nezaujíma, ale nechcel som Kat znervózniť v tejto situácii, keď už toho mala aj tak dosť, ale  fakt, že Will ešte stále udržiaval vzťah s jej matkou, zanechal trpkú chuť v mojich ústach. Vedel som, že sme ešte spolu neskončili. Len som nevedel, kedy ho znovu uvidím a čo to všetko znamená.

                                                             ***

Záležitosť s Willom sme museli odložiť, lebo keď odišla Katina matka do práce, Vybrali sme sa k jazeru a vykopali sme jagavý ónyx, ktorý som predtým sem pochoval.

Boli sme tu všetci a už každý počul o tom, čo sa stalo s Carissou predošlý večer. Vedel som, že preto sa snaží Dawson dostať čo najbližšie ku Kat.

Mal som na rukách hrubé kožené rukavice, keď som zodvihol kus zlomeného ónyxu a otočil som sa ku Blakeovi.

„Teraz nasleduje tvoje číslo“

Blake sa zhlboka nadýchol a prikývol.

„Podľa mňa by sme mali začať tým, že zistíme, či som odolný voči ónyxu. Ak som, to je vhodný východzí bod pre nás, však? Budeme aspoň vedieť, že je to možné.“

Pozrel som sa na kameň ktorý mi ležal na dlani a mykol som plecom, potom som rýchlo postúpil dopredu a pritlačil som kameň na Blakeovu tvár.

„Nebesá...“ – Matthew cúvol. Kat padla sánka. Dawson sa potichu smial.

Nakoniec sa nič nestalo.

Blake mi odsotil ruku.

„Čo do riti...“ – vykoktal chvejúcimi  nozdrami.

No, bolo to sklamanie. Dúfal som, že ho dostanem do kolien, kde sa bude zvýjať v bolestiach. Odhodil som kameň.

„Tak podľa všetkého si predsa len odolný. A ja som dúfal, že predsa nie.“

Kat si pricapla ruku na ústa, aby skryla smiech, ale bez úpspechu.

„A čo ak by som nebol odolný?“ – odsekol Blake. Bol som si skoro istý, že výraz mojej tváre mu jasne ukázal, ako  ma to nezaujíma. „Bože, bol by som sa chcel aspoň pripraviť!“

„Ja viem.“ – uškrňal som sa.

Matthew potriasol hlavou.

„Tak dobre, chalani, späť k téme!  Čo myslíte, ako to urobíme?“

Blake  hodil mojim smerom temný pohľad, pristúpil ku kope kameňov a jeden zodvihol.

„Doporučujem, aby začal Daemon. Dovtedy ti  pridržíme kameň na koži, kým neodpadneš. Viac nie.“

„PaneBože! – mrmlala Kat.

Kašľať na to!

Stiahol som si rukavicu a natiahol som ruku pred seba.

„Poďme!“

Samozrejme Blake sa nemohol dočkať, aby mi to vrátil.  Doslova na mňa skočil, tak mi vložil do dlane ónyx. Nepomohlo by ani to, keby som sa bol pripravil. – Bolo to, akoby som uchopil oheň do ruky a držal ruku v plameňoch. Po ruke až na rameno mi postupovala pražiaca sálavá bolesť. Striaslo ma, ale potom som mal pocit, že sa mi rozpadávajú bunky od mučivej bolesti a ...

A vtedy Blake odtiahol ónyx.

Padol som na kolená a dopredu sa zachytil na rukách.

„Do pekla...“

Kat ku mne pribehla a položila mi ruky na plecia.

„Si v poriadku?“

„Nič mu nie je“ – zohol sa aj Blake a položil na zem ónyx. Keď som vzhliadol zistil som, že sa mu chveje pravá ruka.

„Už to pálilo aj mňa. Existuje hranica mojej odolnosti.“

Tackajúc som sa narovnal.

„Som v poriadku.“  Videl som, že Dawson tak čumí na Blakea, akoby ho delili len sekundy od toho, že ho vlastnými rukami roztrhne. „Som v poriadku, Dawson.“

„Ako budeme vedieť, že sa to podarilo?“ – opýtal sa Matthew. „Dotknúť sa ónyxu je niečo iné , ako keď ťa ním postriekajú.“

„Ja som už prešiel cez tie dvere a nič sa nestalo. A predtým ma nepostriekali ónyxom, takže to môže byť riešenie.“ – odpovedal Blake.

„Dobre, pokračujme.“ – vystúpila dopredu Kat.

Zaťal som zuby, lebo to bola jediná možnosť ako jej nepovedať, aby prestala. Nebolo to ľahké tam stáť a dívať sa, ako si Blake natiahne rukavicu, berie kameň, ale nepodišiel ku Kat ale ku Matthewovi. Behom chvíle padol aj on na kolená trhane sa nadychujúc. Za ním nasledoval Dawson a musel som sa nútiť, aby som nezakročil, keď mu Blake vložil do dlane ónyx.

On to vydržal dlhšie, čo aj bolo logické, ak sme predpokladali, že sa ho Daedalus snažil pripraviť na odolnosť, ale nakoniec sa aj on zrútil. Tak som hrešil, že Kat sa červenala až za ušami.

Lenže prišiel rad nakoniec aj na ňu.

Blake podišiel k nej – ale nemohol som ho nechať, aby to urobil on. Nespôsobí jej znovu bolesť. Zodvihol som zo zeme druhú rukavicu a vybral som ónyx z Blakeovej ruky.

„Nie!“ – cúvla Kat. „Nechcem, aby si to robil ty.“

„Ale neprichádza do úvahy, aby to urobil on.“

„Tak to daj niekomu inému. Prosím ťa!“ – uhla pohľadom, ale nikto sa neprihlásil. „To takto nebude dobré.“ Nebolo to celé takto dobré, ale nebol by som sa spoľahol na nikoho iného.

„Alebo ja, alebo nikto!“

Hodila po mne tvrdý pohľad.

„Tak to urob!“

Do riti! Jedna moja časť dúfala, že mi to nedovolí. Pozrel som jej s hnevom do očí.

„Nenávidím to“ – povedal som tak ticho, že to počula len ona.

„Aj ja.“- odpovedala mi s hlbokým nádychom.  „Len to urob!“

Najradšej by som sa bol odvrátil, ale nemohol som si to dovoliť. Urobíme to spoločne s Kat.  Ona sklopila oči, za čo som jej bol vďačný. Nechcel som vidieť jej oči v momente, keď jej spôsobím nepredstaviteľnú bolesť. Ešte vždy s hlbokým odporom k celej veci som jej položil kameň do dlane.

Prešla chvíľa.

Na Katinom čele nabehli vrásky, privrela oči a dlhé mihalnice sa dotkli jej tváre. Vysunula dopredu bradu a mne sa prevracal žalúdok. Zakusla si do pery, strhla sa a padla na kolená.

Kurva!

Odhodil som kameň a kľakol som si k nej. Celým telom jej prebehla triaška.

„Dobre. Ani to nie je také hrozné.“

„Hovno, nie je!“- vyhlásil som a pomohol som jej na nohy. Toto nezvládnem...dívať sa každý deň ako sa trápi, kým sa jej podarí stať sa odolnou?

Hnusilo sa mi aj pomyslenie na to. –

„Kat...“

Vyslobodila sa a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla.

„Som skutočne v poriadku. Musíme pokračovať.“

Uhol som pohľadom a narátal som v duchu do desať....potom do päťdesiat...a nakoniec do sto, ale nepomohlo mi to. Všetci sme to znovu celé vyskúšali a ani jeden z nás  nevydržal dotyk ónyxu dlhšie ako predtým.

„Je to akoby ma šľahli paralyzérom“ – povedal Matthew, pričom položil drevený rošt nad jamu a zaťažil ho kameňmi. Bolo už pozde večer a nás všetko bolelo. „Niežeby som už bol dostal šoky, ale tak si to predstavujem.“

Vracali sme sa naspäť. Dostal som sa niekoľko krokov pred Kat. Blake išiel za ňou a počul som, čo jej povedal.

„Ľutujem“ – spustil – „Mal som Carissu rád. Keby len...“

„Keby slovo „keby“ bola ryba, všetci rybári by boli boháči.“ Odsekla mu Kat trpko. Neznášal som počuť v jej hlase bolesť. „Nie tak sa to hovorí?“

„Ale hej.“ Blake chvíľu mlčal. „V škole bude blázinec.“

„Prečo to teba zaujíma?“ – odsekla mu Kat. „Aj tak odchádzaš, keď oslobodíme Chrisa. Aj ty budeš z tých študentov, ktorí sa len tak zdekujú.“

 „Zostal by som, keby som mohol. Ale nedá sa.“

Spomalil som. Ten bastard tu nezostane. Ak by som ho musel zabaliť spolu s jeho Luxenom a podať ich ako balík na západné pobrežie, urobím to.

„Chcel by som zostať“ – počul som znova Blakeov hlas – „Ja...“

Tak to stačilo! Zvrtol som sa a videl som ako položil ruku na Katino plece. Behom jedného úderu srdca som sa objavil pred ním a oddelil som ho od nej. „Nedotýkaj sa jej!“

Blake zbledol, stiahol späť ruku a cúvol.

„Kamoš, nič som neurobil. Neprenáňaš to trochu s tou ochranou?“

„Myslel som, že sme sa dohodli“ – pripomenul som mu -  „preto si tu, lebo inú možnosť nemáme. Preto ešte stále žiješ, lebo Kat má lepšiu dušu ako ja. Nie si tu preto, aby si ju utešoval. Rozumieš?“  Na Blakeovej zovretej sánke zacukal sval, keď od nás odstúpil .

„Kašlem na to! Uvidíme sa!“

„Skutočne si to prehnal“ – vzhliadla ku mne Kat.

„Neznesiem aby sa ťa dotýkal. Ani to neznášam ak je s tebou v rovnakej časovej zóne. Neverím mu.“

Vytiahla sa na špičky a pobozkala ma na tvár.

„Nikto mu nedôveruje, ale nemôžeš mu každých päť sekund skočiť po krku.“

„Čoby nie.“ – odfrkol som.

Kat pristúpila so smiechom ku mne, objala ma okolo pása a položila mi tvár na hruď nad moje srdce. Pohladil som jej chrbát a hodnú chvíľu sme len tak stáli.

„Skutočne by si si to chcela zopakovať? Nekonečné dni s kopou bolesti?“

„Je to dobré na rozptýlenie a to ja teraz veľmi potrebujem.“ Akože toto je dobré na rozptýlenie? Ježiši kam ten náš život smeruje? Je to skoro smiešne. Pohľadom som sledoval mesačný svit, ktorý sa predieral pomedzi pusté konáre stromov. Nie, na tom nie je nič smiešne.

Zaboril som prsty do jej hustých vlasov.

„Musíme si čoskoro dohodnúť niektorý večer rande.“

„Neverím, že na to budeme mať čas.“ – pritúlila sa ku mne ešte viac.

„Na večerné rande je vždy čas“ – pozrel som dole na ňu.  Dívali sme sa do očí. „Pamätáš?  Timemanagement?“

Jemný úsmev jej nedosiahol k očiam.

„Áno.“

„Na zajtra večer sme si naplánovali, že zájdeme do Martinsburgu k Lucovi. To ani nie je rande.“

„Nie je?“

„“Poflakovať sa s teenegerským mafianskym vodcom? Uh, nie.“ Zasmiala sa a ja som sa zaškeril. „Ale to nie je dôvod na to, aby sme si nenašli čas na každodenné bežné záležitosti. Však?“

„Áno“ – zamrmlala. „Ale, je to správne? Nie sme my sebci?“

„Ak to, že si chcem vychutnať tvoju spoločnosť a čas, ktorý môžem s tebou stráviť je sebecké, tak áno, som sebec.“ – pohladil som jej tvár -  „Pozri...“ – doložil som o chvíľu: „Kto vie, čo nás čaká zajtra alebo na budúci týždeň?“

„Nevieme“ – povedala a chytila ma za zápästie.

„Musíme si ukradnúť aj pre seba pár hodín“

„Máš pravdu.“ – znovu sa postavila na špičky a pobozkala ma. „Neznášam, ak máš pravdu.“

So smiechom som jej položil ruku okolo pliec, ona sa o mňa oprela a tak sme sa prechádzali späť ku našim domom po cestičke zaliatej mesačným svitom. Pre bežný pár by to bola romantická prechádzka, ale pre nás ten mesačný svit bol predzvesťou toho, že nás čaká omnoho viac temnoty ako svetla.