Unlovable - 33. kapitola

Překlad: Noemi

Maggie

„Je mi to ľúto, Maggie. Urobil som všetko, čo bolo v mojich silách”

„Ja viem, Cole, ďakujem pekne.” Bez záujmu som ho potľapkala po ruke a vyšla som z izby.  Neplakala som.  Moje srdce sa zatvorilo a žiadna bolesť sa už nedostala von ani dnu.

Nedokázala som uveriť koľko papierovačiek spôsobí smrť človeka. Prešlo viac hodín, kým sme mohli opustiť nemocnicu.

Pozdejšie v ten deň mi pomohol Seth vybaviť pohreb.

Keďže matka nemala priateľov, nevidela som zmysel v tom, usporiadať veľký pohreb. Na ďalší deň poobede som zariadila obrad pri hrobe a samozrejme to všetko financoval Seth.

V hlave sa mi počas dňa neustále opakovali matkine posledné slová. Nedokázala som tomu zabrániť a ani som to neskúšala. Seth chodil okolo mňa  akoby som bola z porcelánu.

Na sklonku dňa som bola už natoko vyčerpaná, že spánok pre mňa znamenal jediné útočisko, aspoň som si to myslela. Žiaľ počas tých dvoch hodín čo sa mi podarilo spať ma mučili zlé sny, kde ma matka trápila vysmievajúc sa mi a objímajúc flašu vodky. Nakoniec som to vzdala  a zbytok noci som pozerala Sethove staré filmy.

Obrad bol poobede o pol piatej. Ak nepočítam kňaza, ktorého tam pridelili z domu smútku, boli sme prítomní len Booker, Cole, Seth a ja.

Kňaz povedal pár milých slov a matku spustili dole do hrobu. Hlavu som mala prázdnu, srdce ešte stále zmrznuté a počas celého obradu som nevyronila ani sĺzu. Pravdou bolo, že som nič necítila odvtedy, ako som ju prosíkala o prejav lásky v nemocnici. Nehovoriac o tom, že som posledné štyri dni nespala viac ako 5 hodín v kuse.

V skutočosti som privítala tú zombi-strnulosť. Nechcela som rozmýšľať ani nič cítiť.  Myslím, že emócie a pocity sa preceňujú.

„Maggie, chcela by si, aby som ti dal niečo, čo by ti pomohlo si pospať? Vyzeráš vyčerpaná.” Zívla som a hučiacou hlavou som potriasla a odmietla Coleho ponuku.

„Bol to pekný obrad” – Booker ma zboku objal a letmo ma pobozkal.  Vyzeráš hrozne. Popros svojho chlapa, nech ťa vezme domov a strčí ťa do postele.  Ešte aj albíni majú viac farby v tvári ako ty a to nehovorím vôbec o tých čiernych kruhoch pod tvojimi očami.” Vyzeralo to, že ho vystrašila moja tvár.

„Dobre, tak o tom ani nehovor, Garfield!”

Seth ma chytil za ruku a tak sme šli k autu. Viackrát som sa nahlas zachichotala.

„Čo je také smiešne?” – opýtal sa Seth.

„Nemám ani poňatia. – povedala som a ďalej som sa chichotala.  Nedokázala som mu čítať z tváre ale bol nejaký rozmazaný.  Skutočne som už potrebovala trochu spánku.  „Dnes v noci chcem spať doma”  Nehádal sa, a zaviezol ma rovno k prívesu.

„Idem si ľahnúť” Cítila som, že moja ochrana začína slabnúť a chcela som byť sama, keď tie steny konečne padnú.  Aj tak ma bolela hlava a nedokázala som prestať zívať.

„Nemôžem ťa tu nechať samú, Maggie. Ešte vždy nevieme, kde môže byť Alan.”

Prikývla som.  „Môžeš spať v mojej izbe. Bude to tak fair, ak ja spím stále v tvojej.” Zase som sa chichotala, ale jeho tvár  zostala bez citu.

Pomaly som vošla do matkinej izby a hneď som prišla na to, aká chyba to bola. Keď som zatvorila dvere, ľad na mojom srdci popraskal a pocítila som príšernú bolesť, ktorá mnou prechádzala vo vlnách.  Nezdržiavala som sa tým, aby som si obliekla pyžamo, len pridržiavajúc si ruku na zlomenom srdci som sa s nárekom hodila na posteľ.

Napoly pri vedomí mi mozog prehrával znovu a znovu všetko, čo sa v posledných mesiacoch stalo: neúspešný prepad v parku, zrkadlový labyrint počas Zimného festivalu, Hillary, ktorá sa ma pokúsila udrieť a Zacka, ktorý bol ku mne surový.

Videla som Billa Dresera ako vydýchol naposledy, keď jeho telo prepichol samurajský meč. Videla som zrútiť sa Sama a Bookera, ktorý na mňa kričí.

Počula som bezcitné, trpké slová, ktorými ma matka deň čo deň častovala.

Mučivé spomienky na jej každodenné chlastanie až do bezvedomia, ako padá a stále na mňa vrieska.  Pritisla som si ruky na uši, akoby som tak mohla zastaviť jej krik,ale ten stále krištálovo čisto znel v mojich ušiach.

Videla som ju v nemocnici napojenú na hadičky, počula som, ako zomierajúc nevolá mňa ale vodku, ako naposledy trhavo vydýchne a nechá ma tu samu úplne opustenú a nikdy mi nepovie, že ma ľúbi, len v tých blbých listoch.  A predsa mi to nestačilo.  Chcela som to počuť, ako to povie. Nie, ja som to potrebovala.

Pritlačila som si vankúš na tvár, dúfajúc, že tak dokážem potlačiť tú bolesť ale miesto toho som zacítila smrad alkoholu.  Vtedy som si uvedomila, že celý byt od neho páchne.  Keď som tu žila, málokedy som si to všimla, ale teraz, keď som už bývala istý čas inde, uvedomila som si, že ten pach zamorí všetko.  Aj mozog mojej matky a zdvihol sa mi od toho žalúdok.

Spomenula som si, že na spodku skrine som videla pár čistých plachiet a hoci ma trápila bolesť, preliezla som cez postel k tej kôpke.  Zodvihla som plachty zo zeme, keď spomedzi nich vypadla dopoly plná fľaša vodky a zastavila sa pri mojich nohách. Zodvihla som ju a pohadzovala si ju medzi rukami. Silno som zovrela hrdlo fľaše a privrela som oči.

Už bolo dosť bolesti, prosím! Prosím, stačilo!

Objavila sa maličká iskierka radosti v mojom srdci. Seth. Privrela som oči ešte tuhšie a videla som pred očami jeho usmievavú tvár a jeho milé oči plné lásky voči mne.

Tá nádherná vidina zrazu vybuchla v krvavom mraku.

Vykríkla som a hodila som o stenu fľašu s chlastom. Ani som si nevšimla ako blízko som pri stene stála, až keď ma zasiahli kvapky alkoholu aj črepiny z rozbitej fľaše. Kolená mi zoslabli a spadla som na dlážku. Rozleteli sa dvere a Seth, Booker a Cole stáli vážne na prahu izby.

„Maggie, ako ti je?- opýtal sa Seth.  Stál tam stuhnutý a nešiel ku mne bližšie.

„Nenúť ju Seth” – ozval sa Cole.

Booker zodvihol ruky .

„Nemá ju nútiť? Čo máme robiť? Dívať sa ako umrie?”

„Nie, Booker.  Ale násilie nie je odpoveď na nič. Musíme ju nechať, aby sa s tým vyrovnala. Hovorte s ňou. A zastavíme ju, až to bude nebezpečné.” – povedal Cole.  Videla som,ako Booker nahnevane trhol dozadu hlavou.

O čom to rozprávajú? Do čoho ma nemajú nútiť? Zmätene som potriasla boľavou hlavou. Moje zamrznuté srdce sa už úplne roztopilo a zatopilo ma bolesťou, toľkou bolesťou a ja som zúfalo čakala kedy to konečne prestane bolieť. Začala som sa hýbať dopredu-dozadu. Trochu ma to ukludnilo.

„Prečo ma neľúbila? Prečo som až tak nehodná lásky? Čo je so mnou v neporiadku? Prečo ľúbila viac chlast ako mňa?” Zovretými päsťami som si buchala do kolien a ako salva zo samopalu tak rýchlo som kričala svoje otázky. Nedala som im možnosť mi odpovedať a pokračovala som ďalej.

„Bola som dobré dievča.  Varila som jej, každý deň som upratovala. Usilovne som sa učila v šole a dostávala som dobré známky dúfajúc, že ju tým poteším. Nikdy som jej nespôsobila žiadne problémy. Nepila som, nedrogovala.  Nespala som sa ani s chlapcami, dúfajúc, že možno bude na mňa hrdá.  A predsa som pre ňu nič neznamenala. Skutočne ma nemožno ľúbiť…”

„Maggie, prosím ťa nerob to. Ja ťa ľúbim” – povedal Seth.

Pozrúc sa naňho som videla v jeho zelených očiach slzy.  Spôsobila som mu bolesť svojimi slovami, čo som nechcela.

„Skutočne ma ľúbiš, viac ako ona milovala chlast.  Urobil by si pre mňa čokoľvek. Ty…”

„Aj život by som za teba položil” – jediná slza mu stiekla po jeho krásnej tvári, ale ešte stále neprišiel bližšie ku mne.

Pozrela som sa na svoje mokré šaty. Možno pach alkoholu bol odpornejší než som si myslela.  Vtedy som si  všimla svoje krvavé ruky. V obidvoch dlaniach som stískala veľké črepiny z rozbitej fľaše vodky. Pozrela som sa na Setha, ktorý sa pomaly blížil ku mne. Natiahla som k nemu ruky, aby som mu ukázala krv.  Pri posteli sa zháčil.

„Maggie, prosím ťa zlož tú fľašu” – prosil ma Seth.

Znovu som sa pozrela na ruky plné črepín a pokúšala som sa prísť na to, prečo ma nebolí to, ako ich  zvieram.

Veľké krvavé fľaky sfarbili moje šaty aj dlážku, predsa som necítila nič, len obrovskú pichlavú bolesť na hrudi.

„Prečo ma neľúbila matka natoľko, aby sa zriekla tohoto?” Pritisnúc si krvavé ruky k hrudi som zase zovrela dlane okolo sklenených úlomkov. Bola som zmätená a zahmil sa mi zrak. Sústreď sa ty hlúpa hus!

„Stačilo, už viac nedokážem zniesť!” – povedala som si, aby som sa ukľudnila, ale už bolo pozde.

Zadúšal ma nielen chaos posledných uplynulých mesiacov ale aj to, že som po celý svoj život tak hlboko ukrývala svoje pocity a teraz sa tie nespracované záležitosti vrátili,  aby ma zahubili.

Nedokázala som sa nadýchnuť, izba sa divoko točila okolo.  Hrozilo, že môj žalúdok vyvráti svoj obsah a ja som padla na stenu a pritom som celý čas zvierala v dlaniach črepiny.

„Som tu s tebou Maggie. Vždy tu budem pre teba” – sľuboval Seth. Bol neuveriteľne smutný a kvôli tomu ma ešte viac bolelo srdce.

„Maggie daj mi to sklo” – Cole pristúpil ku mne bližšie.

Dobre, ak chce sklo,nedbám.  Ja som vôbec nepotrebovala suveníry matkinho života.  Mal taký milý pohľad.  Prečo si ešte nenašiel niekoho, kto by ho miloval?

„Magie, prosím ťa!”

Skôr než som mu mohla odovzdať črepy skla niekto ma zozadu schmatol, vykrútil mi dozadu ruky  a stiahol ma na zem.

Booker.

Seth preskočil postel a spolu s Bookerom mi nasilu vypáčili črepiny z rúk, skôr než som si mohla spôsobiť ešte viac zranení. Seth si ma pritiahol do náručia, skryl si tvár do mojich vlasov a šepkajúc opakoval moje meno.

„Budem zvracať” – bola moja odpoveď. Pred tvárou sa mi objavil smetný kôš a splnila som, čo som sľúbila. Oprela som sa o Sethov hrudník a pozrela som sa naňho hore. Ale vtedy som zbadala bielu igelitku, ktorá vykukovala zvrchu skrine.

Booker sledoval môj pohľad. Natiahol sa a potiahol tašku. Na hlavu sa nám zosypali sáčky so špinavobielym práškom.

Drogy.

„Nieeee!” – zvrieskla som. V tom momente som pocítila pichnutie v pravom boku. Cole mi vpichol nejakú injekciu.  A vtedy sa okolo mňa začala skutočne točiť celá izba a hlava mi padla na Setha.

A všetka bolesť behom chvíle skončila.