DE - kapitola 75,76

Překlad: Yogi_22

75.kapitola

Erin

Súčasnosť

Rob všetko zariadi. Dostane môjho otca na ten najlepší liečebný program v zemi a povie, že pozná jedného právnika, ktorý „vždy vyhrá“.

„Vybavil som ti v mojej firme pohovor,“ dodá.

„Oh,“ zakoktám sa. „Cením si to, ale volal mi rektor z ECU. Je možné, že mi niečo ponúkne.“

„Erin, v mojej firme môžeš zarobiť o 30 percent viac. Pracovať v neziskovke ti sotva získa nejaké benefity. Len pomysli na všetky tie kraviny, ktorými si si prešla na personálnom. V súkromnom sektore by sa toto nikdy nestalo.“ Pokrúti hlavou. „Tak či tak, po tom ako si odtiaľ odišla, si nedokážem predstaviť, že by to stretnutie malo byť o práci. Zrejme ťa tam chce len preto, aby si mu urobila nejakú láskavosť ohľadom Olivie.“

Potopí sa mi srdce. Ale len preto, že je pravda na hovno, neznamená to, že ju budete ignorovať. Po chvíli prikývnem, ale nedokážem sa prinútiť, aby som čokoľvek povedala. Takže opäť raz, Rob zachráni deň. A Doyleovci potrebujú zachrániť vždy. Máme šťastie, že ho máme. Len si prajem, aby som takto mohla zmýšľať bez toho pocitu rezignácie. Všetko je dané do poriadku a každý je zachránený, ale v ten večer, opäť v byte mojich rodičov, sa preplačem do spánku. Takže asi nie každý je v poriadku. Tajne sa pýtam sama seba, či som až tak zlomená, že je nemožné ma opraviť.

***

Sean strávi nasledujúce ráno na policajnej stanici – nepýtam sa, pretože to nechcem vedieť – a keď sa vráti, veziem ho späť na odvykačku.

„Mrzí ma ten letný semester,“ povie. „Prídem na to, ako dostať kredity. A zaplatím ti, sľubujem.“

Už som Seanove sľuby počula  niekoľkokrát. Nemusel by povedať vôbec nič a malo by to väčšiu váhu. Ale snaží sa, a rozhodne mu to nebudem celé sťažovať hádkou. V tomto momente sa aj tak necítim na hádku.

„Myslíš, že to otec zvládne?“ Opýta sa. Pozriem sa na neho. Nakoľko sa vracia na odvykačku už po ôsmy raz, nemám veľa dôvery v celý ten proces. Poviem mu, že neviem a môžem počuť tú apatiu v mojom hlase. Zdá sa, že som tento týždeň vyčerpala svoju schopnosť sa o všetko starať.

Sean sa už znova nepýta, pokým nezastavíme pred odvykačkou.

„Vtedy, keď som ťa videl naposledy – keď sme šli na obed, celá si žiarila, ako vtedy, keď si bola dieťa,“ povie. „Už som to o tebe aj zabudol. Už som zabudol, že kedysi si bývala takáto šťastná. Teraz si znova v tom, aby si niečo predstierala.“

Zaparkujem na prvom voľnom mieste a vyleziem z auta. „Nič nepredstieram, Sean.“ Zabuchnem dvere na aute silnejšie než som zamýšľala. „Náš otec umiera a ja som nezamestnaná. Kto by bol práve teraz šťastný?“

„Nemyslím si, že to má s tým niečo spoločné, pretože tak šťastná ako vtedy si nebola už veľmi dlho. Dokonca aj keď si nemala prácu,“ povie, natiahne sa do auta po svoj batoh. „Bolo to Brendanom.“

„Ak som sa ti zdala šťastná, s ním to nemalo nič spoločné.“

„No, ak to hovoríš,“ odvetí. „Ale podľa mňa si vydesená ako sviňa z toho, že si konečne narazila na rodinu.“ Bez toho, aby sa obzrel, odíde.

Cestu späť do nemocnice strávim ofučaná. To je ale kretén. Vzal mi celoživotné úspory a nasadol na vlak menom odvykačka po ôsmy raz. Prečo by som mala vôbec počúvať jeho rady? Okrem toho, to čo povedal, vôbec nedáva zmysel – šťastie a odvaha sú úplne odlišné veci. A on má možno kopec šťastia, aspoň v prípade heroínového/kokaínového opojenia, ale ohľadom odvahy vie akurát tak hovno.

Ja nie som žiaden zbabelec. Bola som v jedných z najhorších barov, aby som našla otca. Pokračovala som v bežaní pretekov, hoci som to chcela vzdať. Svoju rodinu som držala pokope v tých najzlomenejších okamihoch. Postavila som sa svoju šéfovi a ukončila vzťah, keď to nefungovalo, ale asi si nemôžem pripísať nejaké tie body teraz, keďže sme zasa spolu.

„Ničoho sa nebojím,“ poviem nahlas ako keby som si to potrebovala dokázať sama sebe. Až na to, že vôbec nezniem odvážne alebo bez strachu. Zniem ako dieťa, ktoré sa háda voči tej najzrejmejšej pravde.

***

V to popoludne príde Rob do nemocnice skoro, aby odviezol môjho otca na odvykačku. Trval na tom, že to urobí, hoci by som si želala, aby to nerobil. Niekde vo svojom vnútri viem, že mu je celá tá situácia nepríjemná. Sme ako nezvaní hostia, ktorých musí strpieť na víkend.

Usmeje sa a celý čas sa snaží prekonať svoju nechuť. Moja matka si vlezie na zadné sedadlo Robovho Range Rovera spolu s otcom, vzduch sa naplní falošnou radosťou. Pripomenie mi to sprej proti hmyzu – voňa nie je dosť sladká na to, aby zamaskovala, čo je škodlivé.

„Hovorila som s Otcom Duncanom,“ povie. „Povedal, že bude šťastný oddať vás v kostole, vzhľadom sa celú situáciu. Zrejme by sme v priebehu tohto mesiaca ešte mohli mať aj dátum, pokiaľ nebudeš trvať na družičkách a...“ Hlas sa jej zastaví.

Robova ruka, ktorá drží tú moju, mi pripadá ako olovo. „Jo,“ povie. „Iba rodina. A nikto iný.“

Matka začne hovoriť o svadbách, ktoré sa konali ráno, na ktorých sa zúčastnila, miesta, kam by sme mohli zájsť na príjemný brunch.

Opýta sa, či už máme niekde zajednané medové týždne a potom konečne vyšteknem.

„Mami, mohli by sme sa o tom, prosím, prestať baviť? Poďme proste riešiť len jednu vec.“

Je zrejme naštvaná, ale fakt je mi to jedno. Zapnem rádio, a Rob okamžite naladí stanicu NPR. Znova si spomeniem na Brendana, hoci som vlastne na Brendana nikdy myslieť neprestala. Všetko čo povedal, bola pravda. Nechcem počúvať toto, ale nepožiadam Roba, aby preladil stanicu. Nepožiadam Roba o nič, čo v skutočnosti chcem, nikdy. A chcem toľko vecí, že ani neviem, kde začať a myslím, že nebudem schopná prestať.

Jedna z nich je, že ma otravajú tie kvílivé songy, ktoré sa valia z rádia, chcem sa smiať a plakať zároveň. Dokonca aj ta najhlúpejšia, najdrobnejšia vec ma núti premýšľať o Brendanovi a každá jedna myšlienka na neho bolí.

Začne mi búšiť v hlave. Kvílivé songy pokračujú. Za mnou moja matka hovorí až príliš hlasno, jej falošný entuziazmus sa mi zadrhne v ušiach, keď komentuje každú posranú vec, ktorú minieme. Každú budovu, každú dopravnú značku, každý billboard.

„Nevedela som, že tu majú reštauráciu Cracek Barrel, zlato, ty si to vedel?“ Prakticky to môjmu otcovi zaspieva. „Keď prídeš domov, musíme sa tam zastaviť!“

Všetko tak dobre predstiera, hoci je polovica rodiny na odvykačke.

Rob zachytí môj pohľad a divne sa usmeje. „Si hladná?“ Opýta sa.

„Nie, ani nie. Ty?“

„Ak by si vydržala, môžeme sa navečerať neskôr doma. Prečo neomrkneš, či by sme nedostali stôl okolo ôsmej v De La Mer?“

De La Mer je tichá a drahá a sterilná, je to ten druh miesta, ktorý nenávidím. Zahryznem si do pery. Brendan, vypadni mi z hlavy.

„Som dosť zničená,“ odvážim sa povedať. „Myslíš, že by sme mohli ísť niekde, kde je to menej fajnové? To miesto s terasou na Edgemont vždy vyzerá tak pohodovo. A občas tam hrajú aj nejaké kapely.“

Zamračí sa. „Vonku? Čo tam servírujú?“

„Niečo neformálne, myslím. Burgre alebo také niečo.“

„Tak nejako som prahol po ahi tuna. A ak tam bude kapela, nebudeme sa môcť rozprávať.“

Nestojí to za to, aby som sa hádala. Vlastne len veľmi málo vecí v živote za to stojí. Pripojím sa na internet, aby som zarezervovala stôl, ignorujem ten zvláštny strach ohľadom večera, ktorý som naplánovala. Čoho sa totiž báť na príjemnej večeri v dobrej reštaurácii? Ničoho.

Zapíšeme otca a ten nepríjemný pocit sa mi usadí na dne žalúdka. Pravdou je, že to tu bolo už dávno, odkedy som súhlasila, že sa vrátim k Robovi. Začínam sa obávať, že je to dlhodobé.

Moja matka sa rozhodne zostať na večernú rodinnú terapiu a recepčná nás uistí, že jej zabezpečia odvoz domov, takže sa Rob a ja vrátime k autu sami.

Zamierime na diaľnicu a on mi položí ruku na stehno.

„Bude fajn, mať ťa znova doma,“ povie.

Oh, Bože. Neviem ako som si to mohla uvedomiť až teraz, ale dnešná noc bude naša prvá spoločná noc, kedy budeme sami, odkedy sme spolu. A sú veci, ktoré bude očakávať. Spala som s ním snáď tisíckrát, ale z pomyslenia na to, že by som to mala spraviť dnes večer je mi na vracanie.

Civím cez okno. Neexistuje krajšie miesto než Colorado v auguste, ale práve teraz je všetko čo môžem vidieť hnusné – vyprahnutá tráva a vyschnutá zem a škaredá diaľnica. Všetko mi pripadá mŕtve, vyzerá ako nič a taký pocit mám aj v sebe.

Vybrala som si celý život vecí, ktoré nechcem – stanicu NPR a fajnové večere a nudný sex – pretože som bola presvedčená, že tento typ života by bol bezpečnejší.

Stisnem k sebe viečka, aby som prestala premýšľať, ale akurát tak počujem v hlave Brendanov a Seanov hlas, obaja hovoria rovnakú vec. Vravia mi, že sa vzdávam všetkého, čo milujem len preto, lebo si myslím, že ma to oslobodí – od bolesti, od obáv, od tej chorej časti mňa samotnej. Ale sloboda je tak bezvýznamná ak ju získate tým, že sa vzdáte vecí, na ktorých záleží. Bola som zmámená pohodlím, ktoré ponúka šťastie, otupená slobodou. A presne ako moji rodičia, každý jeden deň mi unikal, keď som si vyberala veci, ktoré sú prázdne, keď som si zvolila predsierať.

Nechcem sa vzdať večerí vonku, alebo hudby. Nechcem sa vzdať sexu v hojdacej sieti alebo na piknikovej deke. Alebo neskorých večerov s niekým, kto zostane hore spolu so mnou, keď sa celý môj život zmení na hovno, kto pozná všetko to škaredé vo mne a chce ma aj napriek tomu. A čo dostanem na oplátku za všetky tie veci, ktoré som odstrčila od seba? Menej bolesti, možno. Menej démonov, proti ktorým budem bojovať a ktorým budem odolávať.

Sean má pravdu. Som rovnako veľký zbabelec ako ktokoľvek v mojej rodine.

Znova zapne rádio. Opäť kvílivé songy. Natiahnem sa a vypnem ho, takže konečne pozbieram odvahu na to povedať slová, ktoré tentoraz myslím naozaj vážne.

„Mrzí ma to, Rob,“ poviem mu, „ale toto nebude fungovať.“

76.kapitola

Brendan

Súčasnosť

„Ako dlho mieniš v tomto pokračovať?“ Opýta sa Beck, posunie mi pivo. Už veľmi dlho sme kamaráti, ale to neznamená, že mám chuť mu odpovedať na otázky, hoci mi posúva drinky zadarmo. Omotám ruku okolo fľaše, pozerám na ňu, ako keby som odpoveď hľadal v nej. „Pokračovať v čom?“

„Sedieť tu sám a nasratý, piť, aby si zabudol na Erin.“

„Čo ťa núti si myslieť, že je to kvôli Erin?“

Nadvihne obočie. „Tak fakt vyzerám tak tupo?“

Už to boli tri dni odkedy odo mňa v nemocnici odišla. Tri dni odkedy som si uvedomil, že problém nebol v tom, že som sa navážno zaplietol s Gabi, ale, že som odmietol navážno sa zapliesť s Erin.

„To je jedno. Je po všetkom. Berie si niekoho iného.“

Beck zaváha, ako keby chcel namietať, ale nakoniec to neurobí. „Tak potom by si sa mal pohnúť ďalej, kámo. Som unavený z toho sledovať ťa ako sa trápiš a vraciaš sa domov sám.“

Porozhliadnem sa. Sú tu nejaké baby, baby, ktoré si raz za čas beriem domov. Nemám nijaký extra záujem byť znova tým typom chlapa, ale kto som potom inak? Som toto, chalan, ktorý nevytiahol hlavu zo zadku, kým už nebolo neskoro. Chalan, ktorý je na tom prekliato mizerne, aby sa práve teraz o čokoľvek staral, dokonca aj o svoj obchod, ktorý kedysi tak veľmi chcel.

„Niečo sa musí zmeniť, brácho,“ povie Beck.

Jo, asi áno. To uvedomenie si, že som schopný záväzku, že som ochotný riskovať, musí siahať ďalej než po Erin. Pokiaľ sa takto môžem cítiť kvôli jednej babe, eventuálne sa tak môžem cítiť aj pri nejakej inej. A medzitým by som pre to mal urobiť čo môžem. Nasledujúce mesiace, dostať sa cez to, že sa Rob a Erin vzali, bude zasraný záhul. Budem potrebovať viac než to, čo mám v tomto okamihu, aby som to nejako prežil.

Porozhliadnem sa po podniku. Nikto mi nepadne do oka. Ale to neznamená, že by som to nemal aspoň skúsiť.