DE - kapitola 71,72

Překlad: Yogi_22

71.kapitola

Erin

Súčasnosť

Úplne dno. Toto musí byť ono.

Nemôžem nájsť Seana. Zavolala som každému jeho kamarátovi, o ktorom viem. Ale „viem“ je kľúčové slovo. A ľudia, o ktorých neviem sú tí, s ktorými Sean bral drogy. Čo je zrejme aj dôvod, prečo ho neviem nájsť.

Potrebujem to povedať rodičom. Len proste neviem ako. Sedím tu ako decko a čakám na zázrak. Na poslednú chvíľu sa modlím k Panne Márii. Až na to, že hodiny bežia rýchlo.

Sestry nás informujú, že operácia je naplánovaná na neskoré popoludnie a od toho okamihu prestanem počítať hodiny a namiesto toho počítam minúty.

Zostáva ich 202.

Ale Rob sľúbil, že sa poobzerá po Seanovi, a zatiaľ čo ja som zrejme zlyhala vo všetkom, čo som v tieto dni robila, Rob nie. Za krátky čas, odkedy sa vrátil z Amsterdamu, už začal zariaďovať veci. Vďaka nemu máme na operáciu zabezpečeného toho najlepšieho neurochirurga v oblasti a takisto pokryl na niekoľko ďalších mesiacov splátky za hypotéku mojich rodičov. Je ťažké nevidieť v tom vzorec: život bez Roba sa rozpadol, a spolu s jeho návratom sa dal znova dokopy. Rob by mi nikdy neublížil spôsobom, akým mi ublížil Brendan. Možno nie je dokonalý, ale aby bolesť neexistovala, je potrebné urobiť pre to veľa.

Zostáva 136 minút. Môj otec sa preberie a opýta sa, či je už Sean takmer tu. Poviem mu, že si to myslím, časť mňa dúfa, že pred operáciou proste zaspí, takže sa nikdy nedozvie pravdu.

Zostáva 100 minút a potom 72.

Môj otec sa prestane pýtať. Len sleduje dvere.

A potom, 58 minút pred operáciou, vojde Rob do dverí.

„Priniesol som vám návštevu,“ povie.

A za ním stojí Sean.

Všetci začneme plakať – my, moja matka, aj otec. Všetkým sa nám uľaví od trápenia a smútku, s vedomím, že toto môže byť naposledy, kedy sme všetci v tej istej miestnosti.

Sean a moja mama idú na jednu stranu otcovej postele a Rob sa príde posadiť vedľa mňa. Počuje ako otec hovorí Seanovi, že je dobrý syn a že je na neho hrdý. Takže moja mama a ja asi nie sme jediné klamárky v rodine.

„Ako si ho našiel?“ Opýtam sa.

Omotá mi ruku okolo pliec. „Pre teba urobím všetko, Erin. Teraz by si to už mala vedieť.“ Viem to. Nemôžem mu dostatočne poďakovať. Boli sme zlomení – ja som bola zlomená – a teraz mám pocit, že by mohli byť veci znova spojené dokopy. A všetko len vďaka nemu.

„Chcem, aby si sa presťahovala naspäť,“ povie. „Harperina spolubývajúca musí byť už každú chvíľu naspäť. Proste sa chcem o teba postarať.“

Zaváham. Nemám z toho dobrý pocit, ale odkedy sa rozhodujem na základe toho, čo sa mi zdá nápomocné? Jedine s Brendanom som sa kedy cítila správne a on nikdy nebol ani len reálnou možnosťou. Na myseľ mi príde verš z Biblie: Je načase zanechať detské spôsoby. Potrebujem Roba. Sama som premožená a neschopná – veď sa treba pozrieť na neporiadok, čo som za ten krátky čas vo svojom živote narobila, keď bol preč – ale on sa vrátil a všetko napravil. Udrží ma od toho, aby som dopadla ako moji rodičia a Sean. On je tým, kto stojí medzi nami a katastrofou.

„Okay,“ poviem mu. Môj hlas je sotva šepot, ale počuje to.

***

Otca odvezú na kolieskovom kresle z izby na operačku, moja matka plače.

Prejdú celé hodiny a ona neprestáva plakať, pokým nerátam čas, ktorý strávi obviňovaním ma z toho všetkého. Ale nepovie to nahlas, proste len povie: „Kiežby sa to nikdy nestalo,“ a pozerá pritom priamo na mňa.

Sean znova berie. Je príliš bledý, príliš nepokojný. Ale po prvýkrát v živote je mi to úplne jedno. Som proste len rada, že je nažive. Som rada, že ho otec videl. Mám pocit, že na tom v tomto okamihu aspoň málinko záleží.

„Ak chceš, môžem zájsť za kaplánom,“ navrhne Rob. „Som si istý, že by nás mohol zosobášiť tu, po otcovej operácii.“

Zamrkám. Zabudla som, že sa o tom vôbec hovorilo. Pokrútim hlavou. „Na to nie sme pripravení, Rob. A mám pocit, že je to len pokúšanie osudu, plánovať niečo, čo závisí na tom, či to otec prežije.“ Ale čo nepoviem je to, že mi to len pridá na mojom súžení, a toho mám už teraz dosť.

Stisne mi ruku. „Prepáč. Len som si myslel, že by ti to mohlo pomôcť sústrediť sa na niečo iné.“

Viem, že z časti prečo som súhlasila, že sa k nemu vrátim naspäť, bolo z ľútosti. Našiel Seana. To, že som s tým súhlasila je len malou splátkou za všetko, čo pre nás urobil. Ale je v tom aj to, že je to proste jednoduchšie. Je pevným základom. Je tým, kto udrží moju hlavu nad vodou, takže môžem pre ostatných robiť to isté.

Keď sa dozvieme, že otec operáciu zvládol, idem do kaplnky. Poďakujem Bohu za to, že nechal otca, aby to zvládol, čo je ľahké, a potom vyšlem ďalšiu modlitbu vďaky za Roba. Hoci táto je podivne ťažšia. Časť mňa si totiž stále zúfalo želá, aby sa veci vyvinuli inak.

72.kapitola

Brendan

Súčasnosť

Zariadenie sociálnej starostlivosti sa nachádza v závideniahodnej lokalite. Keď tam prídem, slnko je v posledných okamihoch plnosti, ťažko visí na oblohe než klesá za hory.

Je to ten druh výhľadu, ktorý vás donúti zastať na mieste a Gabi ho v skutočnosti už nikdy znova neuvidí. Vina, ktorú cítim kvôli tomu čo sa stalo je konštantou v mojom živote, ale práve teraz je tak zosilnená až nemôžem cítiť nič iné.

Žena na recepcii mi povie, že je Gabi zrejme v umeleckej miestnosti. Používajú tu dosť eufemizmov. Každú miestnosť majú pomenovanú – hudobná miestnosť, umelecká miestnosť, herňa, knižnica – ale nie je to kvôli ich obyvateľom, ale ľuďom, ktorí ich milujú. Je to spôsob, akým predstierať, že tu každý vedie normálny život.

Vojdem do miestnosti, hľadám jednu prázdnu tvár medzi mnohými a napokon ju aj nájdem. Gabi má teraz krátke vlasy, ale jej tvár by som spoznal kdekoľvek, dokonca aj s očami, ktoré sa už viac nezablysnú alebo mi nedovolia vidieť jej do duše. Okamžite si želám, aby som sem nechodil. Moje ospravedlnenie nepochopí. Už si viac ani nie som istý, či som sem prišiel kvôli nej alebo kvôli tomu, aby som sa cítil lepšie – čo je niečo, čo si nezaslúžim.

Z opačnej strany izby ku mne podíde muž. Trvá mi chvíľu než si ho zaradím, pretože za tri roky, kedy som ho videl naposledy zostarol o celé desaťročie: je to Gabin otec, muž, ktorý ma nenávidí nad všetkými živými bytosťami.

Nehovorili sme spolu odvtedy čo prišiel do bytu v Taliansku, aby vyzdvihol jej veci. Len ďalšia ťažká spomienka. Nechcel vidieť vaňu, čo som nechcel ani ja sám, nakoľko to bolo stále miesto činu. Kvôli  výrazu na jeho tvári, keď som otvoril dvere na kúpeľni a jej krv sa stále odrážala na povrchu vane, si želám, aby som to nikdy neurobil.

„Ahoj, Brendan,“ povie. Natiahne ruku, čo som neočakával. Jeho žena by to určite neurobila.

„Prepáčte...,“ zaváham. „Môžem prísť inokedy.“

„Nie,“ povie, ukazuje ku stolu, kde sedí Gabi, prázdne hľadí do steny. „ Som rád, že si tu.“

Sadnem si vedľa Gabi a on si sadne na druhú stranu. Už to bolo dlho, odkedy som bol pri nej takto blízko, ale mám rovnakú túžbu ako naposledy: zatriasť ňou, povedať jej, aby sa prebrala, aby sa vrátila naspäť, aby nám všetkým toto prestala robiť.

„Dá sa to lepšie zvládnuť,“ povie ticho, pozerá z mojej tváre do Gabinej. „Zvykneš si na to.“

Prikývnem. V krku mám knedlík kvôli nemu a jeho dcére. Nedokážem si ani predstaviť prežívať takýto druh bolesti a je to bolesť, ktorú som spôsobil ja. Gabi je jeho jediným dieťaťom. Myslím na to zakaždým, keď držím Caroline – ako neuveriteľné otrasné musí byť mať celý život spomienok na vaše malé dievčatko len preto, aby ste oň prišli. Vedieť, že sa s ňou nikdy znova neporozprávate pri raňajkách alebo ju neuvidíte rozbaľovať narodeninové darčeky, že mala pred sebou toľko veľkým okamihov, o ktoré ste ju obrali, všetky tie možnosti sú jednoducho fuč.

„Čakal som, kým sa s tebou pozhováram,“ povie. „O mojej žene. Mrzia ma tie telefonáty.“

Som prekvapený. To posledné, čo som od neho čakal alebo chcel je ospravedlnenie.

„Snažil som sa ju zastaviť, ale vždy počká, kým zaspím.“

Sťažka prehltnem. „Neospravedlňujte sa. Neviním ju z toho, že mi volá. Zaslúžim si to.“

Vyzerá prekvapene. „Dúfam, že to nemyslíš vážne.“

Pozerám na svoje ruky, ako sa zatínajú a otvárajú a potom na Gabine ruky, neschopné  vykonať niečo úmyselne.

„To čo sa stalo...,“ poviem, zatnem sánku, „sa stalo kvôli mne.“

„Miloval som svoju dcéru,“ povie. Oči sa mu málinko zalejú slzami, vďaka čomu je ešte ťažšie sa mu do nich dívať. „A svoju dcéru vždy milovať budem, ale mala problémy. Je to niečo, čo si moja žena nikdy nechcela priznať a stále to odmieta. Vždy bola prehnane dramatická a hysterická. Keď bola malá a povedal si jej nie, okamžite sa rozzúrila alebo začala revať ako keby si jej zlomil srdce.“ Nad tou spomienkou sa málinko usmeje. „Vtedy to bolo milé. Ale ako vyrastala...stávalo sa to menej kontrolovateľným. V prvom ročníku na strednej jej diagnostikovali bipolárnu poruchu, ale myslím, že nikto z nás skutočne netušil aké to je zlé, pokým sa po prvýraz nepokúsila spáchať samovraždu.“

Musí vidieť ten totálny šok na mojej tvár. „Ty si to nevedel?“ Opýta sa.

Pokrútim hlavou. Nemal som o tom ani potuchy. Jediné nešťastie aké som kedy na Gabi videl bolo to, ktoré som spôsobil ja.

„Pokúsila sa o to niekoľkokrát, začalo to na strednej. Niekedy to bolo kvôli rozchodu, ale raz dokonca aj kvôli zlej známke. Nechcel som, aby šla na medicínu. Nemyslel som si, že by zvládla ten tlak. A nechcel som ani aby šla do Talianska bez jedného z nás. Ale moja žena, proste len chcela, aby bola Gabi normálna, chcela veriť, že bola na tom lepšie. Povedala mi, že váš šéf vedel o Gabinej minulosti a že na ňu dohliadne. Až oveľa neskôr som prišiel na to, že tomu tak vôbec nebolo.“

Pozriem sa na Gabinu tvár. Je stále nádherná, ale je preč. Neviem ako sa s tým dokáže vysporiadať.

„Som stále ten, kto ju k tomu dohnal.“

„Brendan, bol si ešte dieťa. A stále si. Ľudia menia názory v jednom kuse. Ani len nedokážem spočítať, koľko mojich priateľov je rozvedených, pretože si to po 20tich alebo 30tich rokoch v manželstve rozmysleli. Je to ťažké, ale ľudia majú dovolené to urobiť. Takže to, aby si si vzal toto všetko na zodpovednosť, hoci si ju poznal len pár mesiacov, je šialenstvo.“

„Stále by som mal---“

Preruší ma. „Prestaň sa ma pokúšať presvedčiť, že je to tvoja vina. Pokiaľ by sa to nestalo s tebou, stalo by sa to skôr či neskôr s niekým iným. Možno v prvom ročníku na medicíne? Jednoducho si nedokážem predstaviť, že by to všetko zvládla. Takže, prosím, pohni sa ďalej. A prestaň dvíhať hovory od mojej ženy. Je pre ňu jednoduchšie obviňovať teba než seba, ale je načase, aby prijala pravdu.“

Sedím tam s nimi dvoma, s úctou voči mužovej schopnosti mi odpustiť. Nemyslím si, že by som bol schopný toho istého.

Keď odídem, sedím vo svojom aute, pozerám von do temnoty a nechám to všetko do seba vstrebať. Možno to naozaj nie je moja vina. Možno sa to stalo kvôli tomu aká bola.

Niečo v mojom vnútri sa začína vytrácať, niečo, čo bolo veľmi dlho tesne utiahnuté. A ako sa to začína uvoľňovať, všetko na čo môžem myslieť je Erin.

***

Nasledujúce ráno sa zobudím vo svojom byte so všadeprítomnými spomienkami na Erin – jej bežecké topánky pri dverách, ktoré si nikdy neprišla vziať, jej hydratačný krém na mojom umývadle, diery, ktoré som urobil do steny.

V skrini mám krabicu so spomienkami, ktorú raz Gabi vyhodila na zem. Tú krabicu nenávidím, a nenávidím ten hydratačný krém a všetky ostatné sračky. Nenávidím ich, pretože mi len pripomínajú, že je Erin preč a že, keď bola tu, bol som zasrane šťastný.

Ako som si mohol kedy myslieť, že by sa s ňou minulosť opakovala? Erin predsa nie je Gabi. Do pekla, z nás dvoch som práve ja ten, kto je na pokraji zrútenia, a nie ona.

Keď sa dostanem domov, krabica tam stále je, a to čo mi včera povedal Will, sa do mňa konečne ponorí: zaviazať sa s Erin by bolo jednoduché. Vôbec ma to nedesí, pretože neexistuje nič, čoho by som sa kvôli nej nevzdal, a pretože viem, že sa nechystám zmeniť názor. Teraz musím len dúfať, že Erin nezmení ten svoj.