DE - kapitola 65,66

Překlad: Yogi_22

65.kapitola

Erin

Súčasnosť

Nemôžem zaspať, takže namiesto toho rátam svoje prehry: Sean mi neberie telefón. Môj otec je na tom horšie. Nemám žiadnu robotu. Harperina spolubývajúca sa vracia o niečo vyše týždňa, a keď sa vráti, nebudem mať, kde bývať a budem bez peňazí, s ktorými by som si vedela niečo prenajať. Poslala som pár životopisov, ale nikto sa mi neozval. A to všetko je ešte minimálne v porovnaní s tým desom, keď si predstavujem Brendana s tou blbou, hlúpou babou. Viem, že nie som dokonalá. Viem, že sú na svete aj lepšie baby, než som ja. Baby, ktoré sú krajšie a šikovnejšie a menej pošahané. Ale ona jednou z nich určite nie je. Len pri predstave toho ako ju objíma okolo pásu je mi na vracanie. So mnou sa nikdy takto na verejnosti neukázal. Nie je to ani o tom, že by som ho chcela naspäť, pretože to bol vždy neznádejný prípad, vždy to bolo nemožné. Len proste chcem, aby mi prestal lámať srdce. Ako raz povedal, sáčok vzduchu v potápajúcom sa aute. Čo ale nepovedal a čo som si mala uvedomiť je to, že keď tá bublina spľasne, nevynoríte sa na hladinu.

Utopíte sa.

***

Aj o druhej ráno som ešte stále hore, keď sa na telefóne objaví meno mojej mamy. Nechám to zvoniť raz, dvakrát, premýšľam, prečo vždy zdvihnem. Prečo to musím byť práve ja? Prečo ho nemôže ísť hľadať ona sama? Alebo by ho možno mala nechať, aby strávil noc v base, dovoliť mu vidieť, aký vážny je ten problém.

Zavolá druhý a tretíkrát, zvieram ruku okolo telefónu, ale nezdvihnem ho. Možno mi je ľúto samej seba, ale už mám toho po krk. Aspoň raz vo svojom prekliatom živote nebudem pridávať ich problémy k tým svojim.

Po tom musím zaspať, pretože mám pocit, že telefón zazvoní znova len o chvíľu neskôr, ale hodiny ukazujú niečo po štvrtej ráno. Vtedy začnem panikáriť. Nenašla ho a stále je nezvestný a ja som hrozná dcéra, že som dovolila, aby sa to stalo. Viem to všetko ešte skôr, než zodvihnem telefón.

Matka plače tak silno, že je takmer ako vyšinutá. Povie mi, že otec mal nehodu. A potom mi povie to, čo som už dávno vedela: že je to celé moja vina.

***

Keď sa dostanem do Denveru, už svitá. Za posledných 24 hodín som spala len dve hodiny, ale cítim sa zvláštne bdelá a podivne prázdna zároveň. Vojdem do Nemocnice sv. Jozefa, do nemocnice, v ktorej som nikdy predtým nebola, ale zdá sa mi známa – možno preto, lebo som si úplne rovnaký scenár predstavovala už toľkokrát. Nasledujem šípky smerom k výťahom na konci chodby a potom idem spolu s tlupou sestier do otcovej izby.

Vyzerá inak. Aj keby som vošla do obývačky uprostred slnečného dňa a keby vyzeral takto, vedela by som, že umiera. Pery má tenké, bledé, a pokožkú má tak bielu, až má modrastý odtieň. Žily na rukách mu vystupujú ako skalnaté výbežky na púštnej planine. Stisnem k sebe pery, aby som nevydala žiaden hluk, ale moja matka začne vzlykať v okamihu ako ma zbadá, bezmocne ako decko. Na malý okamih ju nenávidím. Nenávidím ju za to, že s ním tak dlho zostala, za to, že mu dovolila, aby sa dostal až sem, za to, že tu sedí a narieka ako päťročné decko, ktoré potrebuje, aby niekto prišiel a dal to do poriadku. Len raz by som ja chcela byť tým päťročným deckom, ktoré zachránia.

Zovriem pery ešte tuhšie a prejdem vedľa nej, sadnem si po jej boku a nechám ju, aby mi skolabovala na plece. Povie mi, že vrazil do telefónneho stĺpa a ja v duchu ďakujem Bohu, že to nebol živý objekt, ktorý zrazil. Je samozrejmé, že bol opitý.

„Prečo si nedvíhala telefón?“ Zaplače. „Volala som a volala.“

Do tohto sa práve teraz púšťať nejdem. Áno, obviňujem sa, ale takisto aj ju. Nikdy, za celú tú dobu čo boli spolu, nezdvihla ani jediný prst, aby ten problém vyriešila, takže nie som jediná na vine.

„Neviem čo sa deje,“ povie, pokračuje v plakaní, „doktori hovoria niečo o krvácaní a cirhóze, a nedáva to žiaden zmysel.“

Požiadam zdravotná sestru, aby sa v našej izbe zastavil doktor. Trvá to viac ako hodinu a keď príde, vyzerá, že mu odľahlo. Predstavujem si, že je rád, že našiel v izbe niekoho vedľa mojej mamy. Stále reve a hovorí „Prosím, len ho dajte dokopy,“ ako keby bol môj otec nejaká dolámaná hračka.

Doktor povie, že otec mal subdurálny hematóm – krvácanie do mozgu. Práve teraz ho monitorujú, ale je si istý, že otec bude potrebovať operáciu.

„Takže budeme na rozpise?“ Opýtam sa.

„Ak je to možné, radi by sme ešte počkali,“ povie, „pretože práve teraz nie je pravdepodobné, že by to prežil. Váš otec má miernu cirhózu, čo mu spôsobuje určité vnútorné krvácanie. Šance na to, že by zvládol operáciu v jeho súčasnom stave sú mizivé.“

„Aké mizivé?“ Opýtam sa. „50 percent?“

„50 percent,“ odvetí, „by bolo extrémne optimistické.“

Po tom ako odíde sa moja matka znova rozplače. Povie, že doktor je nekompetentný a požiada ma, aby som zohnala názor od iného doktora. Poviem, že to zvládnem a presvedčím ju, aby šla domov a trochu sa vyspala. Akonáhle odíde, vezmem na seba rodičovskú rolu, ktorú opustila a zavolám bratovi. Príde mi správa, v ktorej stojí, že je jeho číslo odpojené.

Keď sa hlavná hrdinka dostane vo filme na samé dno, svet funguje ďalej a veci sa otočia na dobré. S výnimkou toho, kedy si myslím, že som sa na samé dno dostala ja a už nemôžem klesnúť hlbšie. Myslela som si, že môj život nemohol byť horší než včera: nezamestnaná a bezdomovkyňa a so zlomeným srdcom. Ale teraz môj otec umiera, môj brat je nezvestný, moja matka je bezmocná a zasiahnutá žiaľom ako decko, a je na mne, aby som to dala všetko do poriadku, keď sa celkom jasne nedokážem postarať ani o seba.

***

Mama sa vráti v skoré popoludnie, hoci si želám, aby neprišla. Jej zúfalstvo je nákazlivé. Z jej otázok som viac premožená a cítim sa neschopnejšia než som už bola. Plače a pýta sa ma, čo si bez neho počne. Plače a pýta sa ma, prečo som nemohla dať na Seana väčší pozor, prečo sme v prvom rade vôbec prišli do Colorada. A potom znova, prečo som jej včera večer nezdvihla telefón.

Je práve po večeri, keď môj otec konečne otvorí oči. Je tak šťastný, že ma vidí, ale takisto aj smutný, až cítim ako mi v hrudi puká srdce. Chcela by som byť jedinou osobou v miestnosti, ktorá by bola schopná ho udržať pokope, ale nemôžem to urobiť.

Posadím sa vedľa neho a vezmem ho za ruku.

„Mrzí ma to, Erin,“ povie. „Bola to len hlúpa chyba.“

„To je v poriadku,“ poviem mu. Ale nie je to v poriadku, samozrejme. Urobil to samému sebe on, všetko toto, a to nie je v poriadku.

„Povedal ti doktor, že s tou operáciou existuje nádej?“ Opýta sa. Zlomí sa mu hlas.

Prikývnem, nie som schopná prehovoriť.

„Len chcem vedieť, že sa o to postaráš,“ prosí. „Len chcem vedieť, že ak na ňu pôjdem, nebudem sa musieť o vás všetkých báť.“

„Nemusíš sa o žiadneho z nás báť,“ sľúbim mu.  Viem, že akonáhle všetko toto skončí, vezmem akúkoľvek otrasnú robotu zoženiem – propagovanie dobre vynášajúceho manažmentu alebo budem písať prívetivé listy ľuďom z Robovej spoločnosti, ktorých vyrazia, plné eufemizmov typu „nové príležitosti pre kariérny rast“, vďaka čomu sa budem musieť prikrčiť pri každom ťuknutí do klávesnice. Ale ak to neprežije, budem mať Seana a mamu na väčšej zodpovednosti.

„Som taký rád, že si si našla Roba,“ povie. „Je to dobrý chlap. Uistí sa, aby ste boli všetci zaopatrení. Len si želám, aby som ťa mohol vidieť sa vydávať.“

Oh, Bože. Ani len nevedia, že sme sa rozišli. Prikývnem s výrazom srny lapenej v reflektoroch auta, keď moja mama vyskočí zo stoličky. „Mohla by si to urobiť, Erin! Mohli by sme zohnať kňaza. Možno Otec Duncan alebo nemocničný kaplán. Mohla by si to urobiť priamo tu.“

Zamrkám, v tomto desivom okamihu nie som schopná povedať pravdu, ale nie som ochotná ani klamať.

„Zvážila by si to?“ Opýta sa otec, stíska mi ruku. „Prepáč. Viem, že by to nebola žiadna fajnová, veľká vec, ale aj tú by si neskôr mohla mať.“

Sťažka prehltnem ten knedlík v krku. „Uvidíme, oci. Rob teraz ani nie je v zemi. Pohovorme si o tom neskôr.“

„Prosím,“ prosí, „popremýšľaj o tom. Budem sa držať, pokým to neuvidím. Je už Sean na ceste?“

A znova, to klamstvo mi vykĺzne z úst. „Áno,“ poviem. „Je mimo štátu, ale práve teraz šoféruje priamo sem.“

Brendan mal pravdu. Nie som schopná povedať pravdu, ale jediná osoba, ktorá kedy poznala pravdu ma nechce, takže je to možno to najlepšie.

***

V ten večer, po tom ako môj otec znova zaspí, prenechám mame kreslo a odídem. Bola som tu takmer 48 hodín a ako opatrne kráčam po bielej chodbe, som tak vyčerpaná ako keby som celé dni strávila na mori.

V čakárni nájdem Brendana, sleduje ma s obavami v očiach, je to ako nájsť pevnú pôdu pod nohami. Prejde miestnosť a omotá okolo mňa ruky, silno ma drží. A hoci som si myslela, že som až príliš unavená na plač, zistím, že nie. Cítim to vo svojom vnútri, ako to stúpa.

„Čo tu robíš?“ Zašepkám.

„Olivia mi to povedala,“ povie. „Nechcem, aby si sa s týmto borila sama. Ideš domov?“

Pokrútim hlavou. „Do domu mojich rodičov,“ poviem, hlas sa mi začne triasť. O pár dní už možno nebudem môcť tieto slová povedať znova. „Chcem byť nablízku.“

„Odveziem ťa tam.“

„Nemusíš---“

„Nebudeš tam šoférovať sama, a tu sama nezostávaš takisto. Ak sa rozhodneš, že mám ísť, pôjdem. Ale nie pokým tu s tebou nikto iný nezostane.“

Mám v úmysle sa s ním hádať, ale namiesto toho sa mi začnú triasť plecia a ticho mu plačem opretá o hruď.

„Včera v noci som nezdvihla telefón,“ zašepkám, konečne to priznám nahlas. Napriek všetkému čo sa stalo je jedinou osobou, ktorej som to ochotná povedať. „Videla som, že mi volá mama a bola som zaneprázdnená tým, že som sa ľutovala, až som to nechala padnúť do hlasovej schránky.“

Tuhšie si ma privinie. „Mala si právo to urobiť. Mala si to urobiť už dávno. Nie je to tvoja vina.“

Z nejakého dôvodu kvôli tomu plačem ešte silnejšie.

***

Nepamätám si ako som došla k Brendanovmu autu alebo cestu k bytu mojich rodičov. Nepamätám si nič až pokým sme nedošli do hosťovskej izby a on si ľahol, pritiahol si ma na svoju hruď, ako cez nás prehodil deku.

Už viac neplačem, ale takisto ešte nie som pripravená spať. Môj hlas pretne ticho. „Prečo si tu?“

„Nechcel som, aby si si týmto prechádzala sama. Viem, aká je tvoja mama.“

„Ale prečo?“ Zašepkám. „V okamihu ako sa vrátil Rob si sa ku mne správal ako k veci na jedno použitie. Ako keby si ani nevedel ako sa volám a nikdy na tom ani nezáležalo. Takže, prečo sa teraz správaš ako keby ti na tom záležalo?“

Odhrnie mi vlasy z tváre, pritisne palec na slzu pod mojim okom a zotrie ju. „Mrzí ma to,“ povie. „Tak zasrane ma to mrzí. Len sa mi to takto zdalo ľahšie. Nemal som v pláne ťa požiadať, aby si sa mu plížila za chrbtom. A ak ti ja nemôžem dať veci, ktoré chceš, niekto iný by mal.“

„Prečo si mi aspoň toto nepovedal? Správal si sa ohľadom toho tak rozporuplne.“

„Správal som sa rozporuplne, pretože som bol nasraný, Erin. Myslíš si, že pre mňa je to jednoduché? Zakaždým, keď počujem o Robovi, znie mi to, ako keby ste sa dali dokopy, alebo ste aspoň na dobrej ceste k tomu. Bol som tak skurvene nasraný a správal sa kvôli tomu ako debil. Len pár hodín po tom, čo si odišla odo mňa mi zavolal, aby mi oznámil, že v to popoludnie máte rande. Proste som nevedel, čo robiť a stále neviem čo robiť, ale mrzí ma to.“

„A čo tá baba?“ Opýtam sa.

„Aká baba?“

„Crystal. Rob povedal, že keď prišiel, bola u teba.“

Brendan sa horko zasmeje. „Už viac nerandím. Musel som mu povedať niečo, aby som ho zadržal od toho vojsť dnu. Nikdy si si neprišla po žiadnu zo svojich vecí. Sú po celom byte.“

„Nechcela som si po ne ísť. Myslela som si, že by to bolo na mňa až príliš, vidieť tvoj byt. Dúfala som, že ich proste vyhodíš.“

„A ja som ich nikdy nevyhodil,“ povie, „pretože by si potom nemala dôvod sa po ne vrátiť.“

„Objal si ju,“ poviem a hlas sa mi znova zlomí. „Bol si ochotný každému včera večer oznámiť, že ste spolu, ale so mnou si to nikdy neurobil.“

„Erin, vraciaš sa naspäť k Robovi a nie je to tak, že by sme žili vo veľkomeste. Keby sme sa k sebe mali, čo si myslíš, akú by si asi mala potenciálnu šancu, že sa k nemu vrátiš? Robil som to pre teba, a ver mi, zakaždým ma to len nasralo...“

„Ale...“

Ticho sa zasmeje. „Bejby, bež spať. Zajtra to bude dlhý deň.“

„Ešte jedna vec,“ poviem. „Kto ti stále v noci volá? Je to Gabi?“

Odmlčí sa. To ticho sa tiahne veľmi dlho, až sa zdá, že je to potvrdenie samo osebe.

„Nie,“ konečne povie. „To jej mama.“

66.kapitola

Brendan

Súčasnosť

Erin je tou poslednou osobou, ktorej chcem povedať o Gabi, ale v tomto momente už nemám veľmi na výber. A hoci nenávidím, čo o mne ten príbeh hovorí, nemôžem ju ďalej nechať veriť, že moja neschopnosť byť vo vzťahu je nejakým spôsobom jej vina. Takže začnem na začiatku.

Poviem jej, že som bol od svadby naštvaný, ale najmä na seba. Že som nedokázal zniesť pohľad na ňu a Roba spolu, takže som proste zdrhol.

Poviem jej, aké to bolo ťažké počuť o nej a Robovi, keď už to začínalo byť vážne. A ako sa, aspoň na chvíľu, zdalo, že by to Gabi mohla napraviť. Že som ju nechal veriť, že sme boli niečo, čo sme neboli jednoducho preto, lebo som veril, že mohla byť niekým, kým nebola.

A nechal som ju veriť v to, pretože to bolo jednoduchšie než jej povedať, že som urobil chybu.

A potom poviem Erin ako to skončilo.

***

Keď som sa dostal do bytu, polícia už vykopla dvere a vytiahla Gabi z vane.

Keď som vošiel dnu, ležala tam na našej podlahe, pokrytá krvou a v tom okamihu som nechcel nič viac, než aby bola nažive.

Teraz si želám, aby nažive nebola.

Neprejde deň, kedy nemyslím na jej rodičov. Aké to pre nich musí byť, vidieť ich brilantnú, nádhernú dcéru – tú, ktorá za deň odbicyklovala 50 míľ, tú, ktorá mala nastúpiť na medicínu -   a vedieť, že ich už viac nespoznáva, že sa sama nedokáže ani najesť.

To je dôvod, prečo mi jej matka v noci vyvoláva, jačí na mňa, vraví mi, že som jej zabil dieťa. Nehádam sa. Ako by som mohol? Ja som síce Gabi nedal do vane a nepodrezal som jej zápästia, ale to ma nerobí nevinným.

Ak by nestretla mňa, nikdy by sa to nestalo.