DE - kapitola 63,64

Překlad: Yogi_22

63.kapitola

Erin

Súčasnosť

Tá otrasná brandingová kampaň – plná otrepaných fráz a nezaslúženej chvály – je konečne hotová. Všetky kópie boli odsúhlasené. Fotografie sú hotové. Uľavilo sa mi, že je to už za mnou. Až na to, že zjavne nie je.

„Na obálku potrebujeme inú partiu deciek,“ povie Timothy, pohodí mi brožúrku o Programe Mitchellovho štipendia na stôl.

Prebehnem si jazykom po zuboch, hľadám tam niekde dnu pokoj, ktorý necítim. „Toto sú decká, ktoré získali to ocenenie.“

„Nevytvoria ten správny imidž, ktorý chceme vyvolať. A potrebujeme väčšiu rozmanitosť.“

„A koľko zhruba tej rozmanitosti chceš? Máme desať víťazov, päť z nich je príslušníkom inej etnickej skupiny.“

„No, tých ktorých si z tej etnickej skupiny vybrala nereprezentujú školu dobre.“

Fakt si vybral zlý týždeň na to, aby ma nasral. V tom okamihu ani len nie som schopná predstierať civilizovanosť.

„Netuším, čo sa mi tým pokúšaš povedať,“ vyšteknem. „A ja som ich nevybrala. Všetky tie decká vyhrali Mitchellovo štipendium. Ako by nemohli dobre reprezentovať školu?“

„No, aby som bol úplne presný, nikto z nich nevyzerá tak múdro. A ten Afroameričan je až príliš...mestský.“

Trpezlivosť, Erin. Ty nie si Olivia. Nie si ani Harper. Ak ti rupnú nervy, beztrestne sa z toho nevyvlečieš.

„Ako presne by mal byť niekto príliš mestský?“

„Rifle, tričko. Tenisky.“ Pretočí oči ako keby to bolo úplne jasné, hoci každé z tých detí má oblečené niečo podobné. „Chcem niečo ako toto.“ Podá mi brožúrku a možnostiach bývania, na ktorej je o niečo svetlejšie dieťa než to, ktoré vyhralo ocenenie, má na sebe košeľu a kravatu.

Trpezlivosť, Erin. Trpezlivosť...Nie, srať na to.

„To dieťa na tej fotke je jedno z desiatich najlepších študentov na škole, a je oblečené presne ako ostatné deti. Takže v podstate to čo počujem je, že každý kto vyzerá inak ako Carlton z The Fresh Prince of Bel Air je pre teba kriminálnik.“

„Myslím, že potrebuješ ďalší čierny bod,“ povie, rozšíri nozdry, koža okolo nosa mu zbledne. „Ako iste dobre vieš, už tak sa pohybuješ na tenkom ľade. Nepýtam sa na tvoj názor, Erin. Chcem novú obálku.“

Posuniem mu brožúrku naspäť. „Neurobím to.“

„Ak to neurobíš,“ povie. „Si bez práce.“

„Tak potom, myslím,“ poviem, postavím sa a schmatnem svoju kabelku, „som bez práce.“

Vypadnem z kancelárie rozzúrená, plná rozhorčenia. Len dve sekundy po tom ako sa za mnou zabuchnú dvere mi dôjde, čo som to, do riti, práve urobila.

***

Väčšinu popoludnia strávim chytaním infarktu.

„Bude to v pohode,“ uisťuje ma Harper. „Bože, kiežby som videla ten jeho ksicht!“

„Nebude to v pohode,“ trvám na tom. „Nemám žiadne úspory, a teraz už nemám ani prácu. A žiadneho priateľa. A žiadny domov.“

„Samozrejme, že máš domov. Keď sa vráti moja spolubývajúca, na niečo prídeme. A ty priateľa nechceš. A nechceš ani túto prácu. Nikdy si nechcela. Proste počkaj,“ povie. „Toto je len začiatok niečoho úžasného. Tvoj život bude oveľa lepší.“

Myslím, že jej nebudem protirečiť, pretože si nie som istá, či je možné, aby boli veci ešte horšie.

***

Nasledujúci deň sa zobudím s obrovskou bolesťou hlavy, vďaka panákom, na ktorých Harper trvala, že si ich musím dať. Panáky „hlavu hore“, tak ich nazvala. Oficiálne si ju pridávam na zoznam ľudí, ktorých návrhy už neprijímam.

Začnem sa obzerať po inzerátoch v oblasti reklamy, a akékoľvek nadšenie, ktoré som mala z vyhliadky na novú robotu, vyšumia. Propagovanie nikotínových náplastí, počítačových programov, alebo energetických nápojov nie sú pre mňa príťažlivé. Páčilo sa mi propagovať svoju alma mater. Čo ma dovedie k premýšľaniu nad tým, či som včera neurobila chybu. Viem, cez Harper, že sa Timothy celé ráno zastavoval v mojej kóji, aby videl, či som neprišla. Okolo poludnia mi nechal správu, že ak sa do popoludnia objavím, môžeme ten incident prejsť, hoci „niektoré disciplinárne opatrenia budú, samozrejme, nutné“.

Nemôžem povedať, že časť mňa sa nedívala na hodiny, že si nepredstavovala ako sa ponáhľa, aby sa obliekla do pracovného a predstierala, že sa nič z toho nestalo.

Až na to, že tá robota bola niečo ako beh na dlhú trať, už dosahujem cieľ v presvedčení, že by som mohla bežať ďalej, ak by to bolo potrebné, ale akonáhle sa raz zastavím, hodím sebou do trávy a skopnem tenisky, a odrazu sa mi ten nápad zdá nemožný. Ak by mal na tom záležať môj život, nemyslím si, že by som dokázala vstať a vrátiť sa kvôli tomu chlapovi naspäť do práce. Vlastne netuším, ako som mohla vôbec zostať tak dlho, ako som zostala.

***

Rob sa ma opýta, či ma môže vziať na večeru „ako kamarátku“ po tom ako mu poviem o svojej práci. Začnem hovoriť nie a potom sa zastavím. Nech už medzi nami bol akýkoľvek nedostatok vzrušenia, Rob ale môže byť výborná bútľavá vŕba. Plus, byť v jeho blízkosti mi pripomenie časy, keď som nebola na dne, a tá drobná pripomienka ma uteší – ak aspoň raz začas bolo možné nebyť ranený, je možné, že sa to stane znova. Nie je správne, aby Rob utišoval bolesť, ktorú mi spôsobil Brendan, ale tak či tak to dovolím. Som až taká zúfalá, aby som začala dávať svoje zvyšky dokopy.

Na večeru dorazím vyčerpaná. Zdá sa, že sa čoraz častejšie objavujú nočné telefonáty od môjho otca a sen o prílivovej vlne. Včera v noci som medzi týmito dvoma vecami naspala len málo. Keď zmienim svoj chabý pokus o nájdenie si práce, Rob navrhne, aby som robila iný typ marketingu.

„Práca pre neziskové organizácie ti nikdy nezarobí peniaze,“ povie. „Prečo nerobiť niečo, v čom si dobrá a zároveň si zabezpečiť pohodový život?“ Začne hovoriť o marketingu pre spoločnosť zaoberajúcou sa správou majetku ako jeho vlastná, a hoci to myslí dobre, musím bojovať, aby som nezaspala. Ak by toto bol Brendan, povzbudzoval by ma, aby som neupadala na duchu. Prisahal by, že sa to celé nejako napraví. A časť mňa to chce, chce sa cítiť optimisticky a chce cítiť ohľadom budúcnosti nádej, byť nadšená zo všetkých tých možností. Až na to, že toto nereálne premýšľanie je ako Brendan samotný: kým to trvá je to zábava, ale v dlhodobom horizonte ma to nikam nedostane.

Keď ma vysadí, Rob zmieni, že má nejakú akciu, na ktorej sa musí v sobotu objaviť. Chce, aby som šla s ním.

„Je to veľké otvorenie. Vyžaduje sa spoločenský odev. Vieš, že nenávidím chodiť na takéto akcie sám.“

Takisto nenávidim chodiť na takéto akcie, ale skôr si viem len veľmi ťažko predstaviť, ako by nahodenie sa a návšteva otváracieho podujatia nemala byť rande.

Uškrnie sa. „Si tak priehľadná. Nie je to rande, okay? Prisahám. Nie je to rande. Len proste poď so mnou a potom ťa zaveziem domov a potrasiem ti pri dverách rukou. Do pekla, ak sa budeš cítiť lepšie, dokonca ťa ani neodprevadím ku dverám.“

Vzdychnem si. „Neviem, Rob.“

„Nemusím ti ani len zastaviť auto – môžeš vyskočiť za jazdy.“

Zasmejem sa. „Je nemožné ti povedať nie. Vieš to?“

„V to som dúfal,“ povie, kývne smerom k prsteňu na mojej ruke – nie je to môj zásnubný prsteň, ale smaragd, ktorý mi kúpil na naše prvé výročie. „Pretože možno nie je len ten prsteň jedinou vecou z našej minulosti, ktorú stojí za to si udržať.“

„Mám rada množstvo vecí z našej minulosti.“

„Mohol som sa snažiť viac. Čím dlhšie som späť, tým viac si to uvedomujem,“ povie, pritiahne si moje ruky ponad riadiacu páku do svojich. „Ak mi dáš druhú šancu, celý svoj život obetujem tomu, aby som ťa urobil šťastnou.“

Vojdem dnu, cítim sa oveľa lepšie než predtým ako som ho videla. Ak je mi vďaka tomu, že som s ním, lepšie, a Brendan mi len spôsobuje bolesť, nie je zrejmé, koho by som mala chcieť? To čo sme ja a Rob mali nebolo dokonalé, ale aspoň to bolo skutočné.

***

V sobotu strávim až prehnané množstvo času prípravou. Mám oblečené šaty od Harper – priliehavé a strieborné. „Je načase, aby si sa o seba začala starať,“ povie ako mi natáča vlasy. Vlastne je mi všetko jedno, ale snažím sa starať aspoň sama oseba. Brendan sa pohol ďalej. Takže ja by som mohla aspoň predstierať, že som sa pohla takisto.

Rob dorazí v obleku, pripomenie mi to, ako veľmi som milovala sledovať ho ako sa ráno oblieka. Takmer nemôžem viniť tie dievčatá v jeho kancelárii za to, že sa po ňom vrhajú. Takmer.

„Vyzeráš neuveriteľne,“ povie. „Budem chlapom, ktorému budú najviac závidieť.“

Trošku ma to vo vnútri zahreje. V Brendanovej prítomnosti som bola len malým zábleskom, takým krátkym a bezvýznamným, že som ani nezanechala nejakú bodku na jeho časovej línii. Tak bezvýznamná, že ani nemohol odísť od biliardu, aby sa so mnou porozprával. Ale to nie je Robov prípad. Je hrdý na to, že ma s ním uvidia a chce všetko, čo mu môžem dať.

Vezieme sa desať minút než si všimnem, že mierime preč z mesta. „Kam to ideme?“ Opýtam sa. „Nič tu nie je.“

„Je to vinica. Som menšinovým vlastníkom, a dnes je jej oficiálne otvorenie.“

Uvoľňujem vzduch v malých, kontrolovaných výdychoch. „Vinica Blue Mountain?“

Pozrie sa na mňa. „Som prekvapený, že si o nej počula.“

„Myslím, že Brendan je kamarátom majiteľa,“ odvetím, mám zauzlený žalúdok. „Príde aj on?“

Rob sa usmieva. „Nemám ani poňatia. Odkedy som prišiel domov, hovorili sme spolu len dvakrát. Včera som zašiel k jeho bytu – už si ho videla?“

Mám pocit, že je to test, alebo som možno len paranoidná.

Čo ak tam videl niečo moje? Len Boh vie, čo som tam nechala. Poviem mu, že som tam bola, pulz mi cvála.

„Bolo tam to dievča, s ktorým chodí, takže som videl byt len z chodby, ale čo majú znamenať všetky tie diery? To miesto vyzerá ako keby potrebovalo spraviť.“

Mám pocit, ako keby ma niekto udrel. Znova. Kedy mi táto vec s Brendanom prestane poskytovať nové zdroje bolesti? Povedal mi, že u seba nenecháva prespávať žiadne ženy. Bože, bola som blbá. Bola som tak zasrane blbá, keď som mu verila, keď som verila, že som bola nejako výnimočná. Premýšľam, či aj jej predviedol ten prejav ohľadom bubliny. Možno ona je tým, kým ja nie som, akékoľvek zázračné vlastnosti už sú potrebné na to, aby chcel Brendan niečo viac.

Dorazíme, a Brendan tam nie je, čo pocítim ako prvú prestávku, ktorú za celé týždne dostanem. Ale aj tak vypijem prvý pohár vína na dva hlty. Druhý pohár vypijem takmer rovnako rýchlo. Rob ma začne predstavovať ostatným investorom, a majiteľovi vinice – ktorého som s Brendanom nikdy nestretla, vďaka Bohu – a vkĺzneme do našich známych vzorov. Nanútené úsmevy na verejnosti, môj bok, ktorý sa otiera o jeho stehno, jeho ruka na mojich krížoch. Tento typ akcie mi stále nie je pochuti, ale nie je pravda, že by som nenávidela jeho úlohu v nej. Nie je pravda, že by som nenávidela že sa mnou chce pochváliť – len drobná, majetnícka vec, ktorú Brendan nikdy neurobil.

Rob sa skloní dole. „Si v poriadku?“ Opýta sa, jeho dych mi ovanie ucho.

Usmejem sa na neho a prikývnem. „Áno. Ty?“

„Nikdy som nebol šťastnejší než práve teraz,“ povie, omotá mi ruku okolo boku. Skloní sa a pritisne mi bozk na čelo. „Idem nám po trošku shirazu. Budeš na okamih v pohode?“

Prikývnem, sledujem ho odchádzať. Postaršia žena sa nakloní ku mne. „Vy dvaja ste rozkošní,“ povie, „novomanželia?“

„Oh, uh...nie. To nie je...nie sme.“ Výborne, Erin. To dávalo úplný zmysel.

„No, mali by ste byť,“ povie s vedúcim úsmevom. „Mali by ste nádherné deti.“

Za mnou sa ozve nízky, nešťastný smiech. Smiech, ktorý by som spoznala kdekoľvek na svete, za akýchkoľvek okolností.

„Má pravdu,“ zatiahne Brendan. „Ste takí rozkošní.“

Pomaly sa otočím, obrním sa.

Jeho tvár bolo to jediné, čo som chcela za tri týždne vidieť. Chce sa mi plakať kvôli tomu ako strašne mi chýbal pohľad na neho, tá ostrá sánka a zľahka ružové lícne kosti, nemožne modré oči proti opálenej pokožke. Civela som na jeho fotku v obleku z Olivinej svadby snáď tisíckrát, ale dnes večer ju zahanbil. Je tak nádherný, až sa mi znova láme srdce.

„Hej, kámo, nevedel som, že tu budeš,“ povie Rob, podíde za mňa. „Poznáš Chrisa?“

Brendanove oči padnú na Robovu ruku ako mi ju omotá okolo pása, a ja zachytím jeho úškľabok. Tento výraz poznám dobre – za posledné štyri roky som ho videla až príliš často.

„Jo,“ odvetí Brendan. „A ty?“

„Spoznal som ho len nedávno. Investoval som do tohto miesta.“

Vidím náznak stuhnutia v Brendanovej sánke, malé šklbnutie, a potom sa donúti uvoľniť. K nám trom podíde nejaké dievča, podá Brendanovi pohár červeného vína.

Je nádherná, má plnšie krivky než ja, a ja nenávidím, že je po jeho boku. Nenávidím jej hlboký výstrih, kožené šaty a dokonalé vlasy. Všetko na nej ma štve.

„Crystal,“ povie, pozerá sa len z Roba na ňu, ako keby som tam nebola, „ toto je môj kamarát Rob a jeho snúbenica.“ Teraz už očividne nemám ani meno. Možno ho už aj zabudol.

Crystal začne okamžite krúžiť okolo môjho prsteňa s nadšením, aké by ste čakali od 16-ročnej baby. „Milujem ho!“ Vykríkne. „Diamantové zásnubné prstene sú už dávno z módy.“

Rob a ja si vymeníme trápny pohľad. „Je to len obyčajný prsteň,“ odvetím. „Nie sme zasnúbení.“

„Oh.“ Pozrie sa na Brendana s rozkošným výrazom úplného zmätku – výrazom, o ktorom sa stavím, že ho má často.

„Práve si povedal, že sú zasnúbení.“

„Boli sme zasnúbení, a teraz len zisťujeme, či to bude fungovať,“ povie Rob.

„No, ten prsteň je tak či tak popiňa,“ povie mi.

„Popiňa?“ Opýtam sa, myslím, že som jej len nerozumela. Predpokladám, že to len vytiahla z iného cudzieho jazyka, až na to, že...no tak, Chrystal predsa nehovorí iným cudzím jazykom.

„Jo, veď vieš. Popiči ako sviňa. Popiňa.“

„Aha, samozrejme,“ poviem, hodím po Brendanovi zahanbeným pohľadom. „Áno, to som chcela. Popiči ako sviňa prsteň. Šli sme do Tiffanyho a presne toto som povedala – „Zaveďte nás priamo do časti, kde sú prstene popiči ako sviňa“.“

Brendan sa pozrie na mňa, ale Crystal sa len zachichoce. Samozrejme, že to robí.

„Správne, kočka. Už si premýšľala nad hudbou?“ Opýta sa.

„Hudbou?“

„Na svojej svadbe.“

Čomu toto dievča nerozumie na tom, čo som jej ohľadom seba a Roba práve povedala?

„Ja...nie, vlastne ani nie. Ako povedal Rob, nie sme zasnúbení.“

„Pretože toto je výborná pesnička na svadbu,“ povie, ukáže na malé trio hrajúce v rohu. „Ale neviem ako sa volá. Klasická hudba by mala mať tiež svoj názov, viete?“

„Volá sa to „Fur Elise“,“ povie Rob. „Je to Beethoven.“

Vyzerá vydesene. „Čo to má kurva znamenať? Myslíš tým borovicu (fir free) alebo kožušinu (fur), ktorú nosíš?“

„Vlastne sa to volalo „For Elise“, ale niekto nesprávne prečítal Beethovenov rukopis,“ vysvetľuje Rob. „Napísal to pre jedného zo svojich žiakov.“

„Dobre,“ povie s úľavným výdychom. „Pretože, prepáčte, ale nejako by som sa nemohla preniesť cez pesničku o kožušine (fur). Milujem všetky zvieratá, dokonca aj tie strednej veľkosti čo vyzerajú ako líšky. Zabíjať ich len preto, aby ste vyzerali dobre, je hrozné.“

No do riti. Táto baba je tak zasrane tupá, až sa takmer cítim zle za to, že ju nenávidím. Takmer.

„Máš na sebe kožené šaty,“ zdôrazním.

Pozrie sa na svoje šaty a späť na mňa, tvár má úplne prázdnu. „Jo? A čo je s nimi? Nie je na nich predsa žiadna kožušina.“

Skrútim ústa, je to ten najmenší náznak škodoradostného úsmevu, ktorým chcem streliť po Brendanovi. Vidí to a je nasraný.

„Nemali by ste byť už náhodou dole pri jazere?“ Opýta sa, pozerá mi do očí. „Je to dokonalé miesto na piknik.“

Náš piknik. Nemôžem uveriť tomu, že to vytiahol.

„Pikniky sa preceňujú,“ nadhodím. „Kto by chcel jesť tam, kde sa všade pohybujú chrobáky?“

„Milovala by si to,“ povie Brendan, uškŕňa sa. „Stavím sa, že by si zhltla všetko.“

Nakrčím obočie. „Znie to tak, ako keby boli pre tebe pikniky nezabudnuteľnejšie než pre mňa, Brendan. Nikdy som nebola na žiadnom, ktorý by stál za môj čas.“

Rob sa pozerá medzi nás. „Myslel som si, že vy dvaja už spolu vychádzate?“

Chystám sa mu odpovedať, ale nemôžem, pretože chcem plakať a vrieskať zároveň. Nemám žalúdok na to, vidieť Brendana čo i len ďalšiu minútu, toho, ako ma ničí.

Ospravedlním sa a ponáhľam sa na toalety. Vo vnútri za sebou zabuchnem dvere a pritisnem tvár na studené obkladačky, som rozpálená z hnevu aj strachu. Znova si nanesiem rúž, donútim sa spomaliť dýchanie a upokojiť ruky. A keď konečne vyjdem von, čaká tam Brendan.

Neviem či sa mi chce smiať alebo plakať nad tým, ako málo sa niečo zmenilo. Keď sme sa naposledy rozprávali pred toaletami, išlo o rovnakú situáciu, že? Tiež si so sebou doviedol niekoho žhavého a zároveň blbého, a ja som slepo žiarlila, presne ako teraz.

„Skvelý výber,“ odseknem. „Ale nabudúce by si sa mohol poobzerať aj po nejakej inej kvalite než je veľkosť podprsenky.“

„A ty by si sa možno mohla poobzerať po nejakej inej kvalite než je veľkosť jeho peňaženky.“

„Naser si, Brendan,“ poviem ako zatnem ruky do pästí. „Dobre vieš, že to nikdy nebol dôvod, prečo som bola s Robom.“

„Oh, správne. Zrejme to bude kvôli všetkému ostatnému,“ uškŕňa sa. „Muselo ti prísť neskutočne žhavé ako hneď spoznal skladbu od Beethovena a povedal nám príbeh, ktorý sa za ňou ukrýva.“

„Kým dovŕšil 20 rokov, aspoň mu už docvaklo, že koža je zo zvierat.“

Pozerá sa na mňa s nechuťou. „Vedel som, že to vytiahneš.“

„Prepáč, je to tak totálne neprekvapujúce. Mala som vedieť, že sa vytasíš s nejakou barbínou s veľkou výbavou.“

„S nikým som sa nevytasil,“ vyštekne, „na rozdiel od teba. Nepohnem sa skurvene hneď od niekoho ďalej k niekomu inému. Ako dlho ti trvalo, než si sa s ním znova dala dokopy?“ Chce vedieť. „Hodinu? Deň?“

„A záleží na tom? Ako si spomínam, bol si za mňa „tak šťastný“.“

„Ja len nechápem, prečo si vôbec s ním. Jediná vec, pre ktorú sa ten chlap dokáže trápiť je zatvorenie burzy.“

„Áno, je hrozné ako zarába kopec peňazí a chce ich dobre investovať,“ odvetím. „Ženy to nenávidia.“

„Jo, no, ak si to tak veľmi zbožňovala, prečo sa si kvôli mne vyzliekla ani nie 20 sekúnd po tom ako odišiel?“

„Možno som len chcela vedieť, či by mi mohlo byť lepšie s niekým iným,“ vyšteknem naspäť. „Nebolo.“

Uzavrie priestor medzi nami, kým nie je natisnutý na mne. Svaly pod košeľou má zatnuté, cítim ho – jeho pokožku a mydlo a teplo. Zreničky má také veľké, takže je modrá dúhovka len badateľným tieňom, ústa má mierne pootvorené, telo stuhnuté.

„Kecáš samé sračky,“ zasyčí, jeho ústa ma oberajú o dych. „Poďme na záchody hneď teraz. Dokážem ti to.“

Neurobím to Robovi. Ale neurobila by som to ani tak. Brendan ma za posledné tri mesiace nekonečne a neodpustiteľne zraňoval. Zmenil ma znova na to dievča, ktorým som bola na strednej a po Oliviinej svadbe, to, ktoré bolo ochromené žiaľom až tak, že sotva prežilo deň. Silno do neho strčím a odtisnem ho.

„Uhni, Brendan.“

***

Mám v pláne požiadať Roba, aby ma odviezol domov, ale Crystal nepustí nikoho k slovu. Je zaneprázdnená pokusom vysvetliť ako môže byť roztlieskavačka pre futbalistov Broncos „úplne presne“ rovnaká vec ako byť primabalerínou. Konečne prestane bľabotať až keď sa Brendan vráti.

„Kde si bol?“ Zhíkne.

„Natrafil som na jednu babu, ktorú poznám,“ povie, pozerá pri tom na mňa. „Zabudol som, aká je to klamárka. Netuším, či vôbec o niečom niekedy hovorila pravdu.“

Pri tých slovách mi stiahne hrdlo. Viem, že sa len snaží ma naštvať, ale má pravdu. Ani len netuším, z ktorého klamstva ma vlastne obviňuje: z toho, ktoré zámerne pred Robom zamlčiavam, alebo z tých, ktoré som tak dlho hovorila – o mojej rodine, o tom, čo chcem od života. Nerobím nič iné len predstieram. To je všetko, čo viem robiť. To uvedomenie si ma vyčerpá. Som tak unavená z úsilia, ktoré vynakladám na klamanie, z toho byť osobou, o ktorej si Rob myslí, že som, z predstierania, že nemám zlomené srdce. Poviem Robovi, že mi nie je dobre a potrebujem odísť. Aspoň teraz je to klamstvo pravdivé.

***

„Čo to tam malo znamenať?“ Opýta sa Rob na ceste domov. „S tebou a Brendanom. Vyzeralo to tak, že bol na teba naštvaný.“

Poviem mu, že bol jednoducho naštvaný na to, že som bola mrcha na Crystal. Môžem si ho predstaviť ako sa uškŕňa, nazýva ma klamárkou, keď to hovorím.

Odmlčí sa. „A prečo by si bola na ňu mrcha?“ Ticho v aute je zlovestné, ako keby sa za tou otázkou skrývalo niečo viac.

„Pretože je to krava.“

Mohol by mi pripomenúť, že nie je fér viniť niekoho z toho, že je idiot, alebo, že nie je žiaden pádny dôvod predhadzovať jej to pred tvár, ale nepovie nič.

Dostaneme sa k Harperinmu domu a on ma odprevadí k dverám. Sleduje moju tvár. Chce ma pobozkať, premýšľa, či mu to dovolím.

Dovolím. A rovnako ako všetko ostatné s ním, je to krásne a známe a uvoľní to niečo v mojom vnútri.

„Odlietam pekne skoro ráno,“ povie pomaly, pozerá mi do očí ako keby boli tie slová dôležité. „Ale v nedeľu som doma. Vieš, že ťa chcem späť a myslím, že si pripravená dať mi druhú šancu, ale skôr než pôjdem, chcem, aby bolo v jednom jasno: je mi jedno, čo si urobila, alebo s kým si bola, kým som bol preč. Len potrebujem vedieť, že to skončilo.“

Niečo na spôsobe akým to povie je, na tom, ako sa na mňa pozerá. Ako keby takmer vedel, že som bola s Brendanom.

64.kapitola

Brendan

O 3 roky skôr

Gabi celú noc plače. Všetko čo môžem robiť je ospravedlňovať sa, znova a znova. Je to fajn baba a ja som to riadne dosral. Neviem prečo som dovolil, aby sa to stalo alebo ako to napraviť.

Nasledujúce ráno idem do práce, ale ona nevstane ani z postele. Ráno vediem turistiku a práve keď sa z nej vraciam, volá mi moja domáca. Vrieska a preto jej nerozumiem, tak podám telefón Sebovi.

„Nechal si pustenú vodu v umývadle alebo niečo podobné?“ Opýta sa ma. „Vraví, že cez plafón preteká voda.“

Ten okamih si budem pamätať navždy. Nevinnú polosekundu, keď premýšľam nad tým čo sa mohlo stať vystrieda okamih, kedy sa zatrasie Zem. V tom okamihu si uvedomím, že následky môjho správania mohli byť oveľa horšie než ranené city, než žiaľ.

Je to okamih, kedy sa moje chyby ukážu ako fatálne.