DE - kapitola 59,60

Překlad: Yogi_22

59.kapitola

Brendan

O 3 roky skôr

Gabi zostáva už len pár dní do odchodu z Talianska, keď sa vyberieme na trojdňovú túru po Toskánsku. Odľahlo mi, že ide s nami aj Seb a Paolo – budem totiž potrebovať hocikoho kto nie je Gabi, s kým sa môžem rozprávať, kým sme preč. Mám v pláne vyraziť si večer s chalanmi von, baviť sa o bicykloch alebo hocičom inom, zatiaľ čo sa Gabi bude nudiť a odíde do postele. Myslím, že je to jediný spôsob ako to prežijem bez toho, aby mi rupli nervy. Ale až keď dorazíme na dohodnuté miesto stretnutia, dôjde mi, že som totálne v riti. Na rozdiel od našej typickej klientely – ženatí štyridsiatnici, aktívni seniori – táto skupina pozostáva kompletne z mladých, žhavých báb. Gabi sa pozerá z nich na mňa, jej úsmev je preč. K tým ženám som neprehodil ešte ani slovo a už mám problém.

Najlepšie z nich vyzerá Tatiana, až neskutočne podobná Selene Gomez. A hoci sa jej vyhýbam, Tatiana sa nevyhýba mne. Baví sa so mnou, bicykluje v mojej blízkosti, sedí blízko pri mne na obede. Gabi si našla svoj spôsob, ako dať najavo, že som zadaný, ale zdá sa, že Tatiane je to jedno.

„Musíš sa s ňou vyspať,“ tvrdí Paolo. „Bol by to zločin nevyspať sa s ňou.“

„Nemôžem,“ poviem, pozriem sa Gabiným smerom, ktorá ma sleduje nonstop odkedy sme začali s cyklotúrou.

Mohol by som povedať „nechcem“, ale bola by to lož. Pretože chcem a čím dotieravejšia je Gabi, tým viac si želám, aby bola Tatiana, s piercingom v jazyku a náznakom tetovania na krížoch, v hľadáčiku. K Tatiane som zdvorilý, nič viac, ale Gabi je rozrušená. Každý večer chce, aby sme okamžite zamierili do izby, a pretože to za hádku nestojí, idem s ňou. Ale posledný večer na výlete večeriame všetci spolu vo Florencii. Zvyčajne sa jedná o oslavu, ale dnes večer mám pocit, že ide o skúšku diplomacie, v ktorej nešťastne zlyhávam. Po mojej pravici sedí Tatiana, „náhodou“ má celý večer na mojom pleci natisnuté kozy a hovorí mi o anále, po mojej ľavici je Gabi, ktorá trucuje a šteká po každom pri stole.

Keď večera končí, všetci zamieria do baru na konci ulice, zatiaľ čo ja sa vrátim na hotelovú izbu s nasranou babou, ktorá bezpochyby strávi nasledujúcich päť hodín plačom, jačaním na mňa alebo obojím.

Dvere sa ešte ani nezatvoria, keď začne.

„Chceš sa s ňou vyspať, však?“ Žiada odpoveď.

Viem, že by som mal povedať nie, ale zdá sa, že odpoveď je úplne zrejmá – ako keby sa pýtala, či chcem aj naďalej dýchať kyslík – takže nepoviem vôbec nič. Ale samozrejme, nie je to správne konanie.

Opadne jej tvár, čaká na popretie, ktoré nepríde. „Bež sa s ňou potom vyspať.“

Priznám to. Cítim nádej, ako keby mi bolo ponúknuté podmienečné prepustenie. Nejaký blbý hlas v mojej hlave naznačí, že to možno Gabi vidí rovnako ako ja – že jej zostávajú posledné dva dni v Taliansku a my už viac spolu nebudeme, takže ako by na tom mohlo skutočne záležať?

„Nemyslíš to vážne,“ odvážim sa povedať.

„Spravil by si to, však?“ Zaplače. „Rozhodne by si sa s ňou vyspal hneď teraz, ak by si mohol!“ Schmatne môj batoh a hodí ho po mne. „Vypadni, kurva, odtiaľto.“

„Gabi---“

„Vypadni!“ Zvrieskne. „Vypadni, vypadni, vypadni! Už ťa nikdy nechcem znova vidieť!“

Hodí po mne knihu a minie len o vlások. Chcem poukázať na to, že je to moja hotelová izba, v ktorej sme, keď vytiahne nôž. Rozhodnem sa, že to môže počkať.

Túlam sa po ulici, najprv netušiam, kam ísť. A potom si uvedomím, že som voľný. Gabi ma vykopla. Povedala, že ma už nikdy nechce znova vidieť. Čo znamená, že po prvý raz za celé mesiace si môžem zasrane robiť, čo len chcem.

Zamierim do baru, kde čaká Tatiana. Poviem, že ma Gabi vykopla a ona ma informuje, jazyk s piercingom sa jej vo svetle zaleskne, že má hotelovú izbu len sama pre seba.

A potom sú jej prsty v mojich vlasoch a ona si pritiahne moje ústa k sebe. Až do tohto okamihu som si ani neuvedomil, ako som bol pod papučou. Znova som voľný. Môžem ísť domov s kým len chcem, môžem stráviť celú noc bez počúvania niečieho plaču, bez uisťovania, ktoré nemyslím vážne.

Tatiana sa mi vyšplhá do lona a ako to urobí, prisahám si, že sa už nikdy znova nedám polapiť. A hneď ako sa zaprisahám, počujem nezameniteľný zvuk Gabi, ktorá plače kvôli tomu, že som jej práve zlomil srdce.

60.kapitola

Erin

Súčasnosť

Ako to mohlo pre neho znamenať tak málo? A ako som mohla kedy presvedčiť samu seba, že to bolo inak? Premýšľam ako na mňa hľadel včera na hojdacej sieti. V ten večer, keď sme tancovali v jeho byte. Všetko, čo som si myslela, že som videla v jeho tvári...nemohlo byť skutočné. Stratiť ho by už tak bolo dosť ťažké, ale teraz mám pocit, ako keby pošliapal všetky moje spomienky. Takto zle mi už raz bolo. Keď som bola na strednej a Sean zmizol a otcovo pitie sa zhoršilo. Moja matka plakala a chcela, aby som to nejako napravila, hoci som vedala, že nemôžem. Vtedy som zaspala otupená voči tomu, či sa ráno vôbec zobudím. Myslela som si, že tento kúsok zo mňa bol preč, ale zrejme sa len niekde ukrýval.

Plačem celé popoludnie. Plačem celú noc. Harper nepríde domov, čo je asi najlepšie, až na to, že kvôli tomu premýšľam, že ani Brendan zrejme nebude dnes večer u seba doma. Keď nad tým uvažujem, chce sa mi vracať.

Chýba mi spoločné varenie večere, sex s ním, spanie vedľa neho.

Nasledujúce ráno otvorím oči a zistím, že mi chýba aj prebúdzanie sa vedľa neho.

Mám podozrenie, že nebude existovať jediný okamih dňa – dokonca aj okamihy, ktoré sme normálne spolu netrávili – kvôli ktorým mi bude pre niečo Brendan chýbať.

A nemám nikoho komu sa s tým zdôveriť – ani Oliviu, ktorá by okamžite zavolala Brendanovi a  roztrhala by ho ako žabu. Ani Harper, ktorá neprišla domov. A dokonca ani Seana, jednoducho preto, lebo mi nedvíha telefón.

Keď som bola s Brendanom, bola som úplne pohltená. Bol ako droga a s ním som existovala v tom hmlistom priestore viery, že svet je dobrý a že všetko by fungovalo bez zjavného dôkazu. Ako keby som nepotrebovala nič iné okrem neho. A teraz je tá droga preč, ako som aj vždy vedela, že bude. Musím sa znova pozrieť na svoj život – a na skutočnosť, že som bezdomovec a som na pokraji vyhadzovu z práce – a priznať si, že som možno nepotrebovala nič iné než jeho. A vlastne som ho nikdy ani nemala.

***

Keď Harper konečne príde domov, robí čo môže, aby ma rozveselila. Vraví všetky tie veci, ktoré ženy v takýchto situáciách vravia: je ti lepšie bez neho, nakoniec príde k rozumu. Ale nepomáha to, pretože nič z toho nie je pravda.

„Klin sa klinom vybíja,“ trvá na tom, príde do mojej izby a hodí po mne tangá.

Pozerám sa na ňu cez tangá. „Absolútne netuším o čom točíš.“

„Oplať mu to rovnakou mincou,“ povie. „Je to jediný spôsob.“

„A čo s tým má spoločné štetkovské prádlo?“

„Netušila som či nejaké máš. Len hovorím, že sa potrebuješ pozviechať a vrznúť si. Brendan nie je jediný žhavý chlap na svete.“

Až na to, že je jediný, ktorého chcem. Nedokážem to cítiť inak. A nedokážem si predstaviť ani to, ako to bol on schopný cítiť inak v tej minúte, ako som odišla.

***

Nasledujúce dni strávim snívaním o tom, že Brendan urobí nejaké veľké gesto. Predstavujem si ho ako čaká na Harperiných schodoch, takže mi môže povedať, že sa mýlil. Alebo stojí pod mojim oknom, hrá pieseň, na ktorú sme tancovali na svadbe, dosť hlasno na to, aby to počuli aj susedia. Až na to, že chlap, ktorý nevie urobiť ani malé gesto len ťažko urobí to veľké.

Nechám mu odkaz, že si prídem po veci – svoje bežecké topánky a obľúbené rifle – a on čaká celé dva dni, aby odpovedal. Čakať dva dni na odpovedanie na odkaz je tak nedbalé, až je to takmer ako keby sa musel nútiť urobiť to. Môžem si ho predstaviť ako sa mračí na telefón, unavene vzdychá a rozhodne sa, že to potrebuje vybaviť.

„Hej,“ povie, hlas má kompletne netýkavý, pohodový. „Dostal som tvoj odkaz.“

Oh, môj Bože. Ako keby sme sa sotva poznali. Už predtým som bola ranená, ale teraz som rozzúrená. Nemá žiadne právo správať sa, ako keby medzi nami nič nebolo – buď toto alebo sa nemal správať tak, ako keby to niečo znamenalo, keď to tak nebolo. Som taká naštvaná, že sa musím snažiť znieť normálne. Moje slová sú sekané a odmerané, ako keby som volala s niekým, kto mi má skontrolovať kotol.

„Áno. Potrebujem svoje bežecké topánky. Je nejaký čas, kedy si môžem prísť po ne?“

Zívne. „Práve som na odchode, ale môžem ti ich nechať za dverami, ak si chceš po ne prísť neskôr.“

Po prvý raz za celé tie dni som rada, že mám na dnes večer plány. „Nemôžem. Chystám sa na večeru.“

„Oh, jasné,“ zatiahne. „Veľká večera s Robom. Ako to fičí?“

Vôbec neznie žiarlivo. Sotva znie, že by ho to zaujímalo.

„Fajn,“ poviem mu. Cítim sa otrávene, ale zahrám to tak, aby som znela nadšene.

Nechystám sa vrátiť k Robovi – som si tým istá – ale nech si Brendan a jeho rozpoltenosť naserú.

„To je skvelé, Erin,“ povie. „Som za teba šťastný.“

Chcem schmatnúť telefón a rozmlátiť ho o linku. Alebo o jeho hlavu.

„Vďaka,“ zachrčím.

Naser si, Brendan. Naser si, naser si.

„Takže tak je to, čo? Misia „donútiť Roba vytiahnuť hlavu zo zadku“ ide ako po masle,“ uzavrie.

„Áno, Brendan. A za to všetko vďačím tebe,“ poviem opatrne.

„Hej,“ povie so smiechom. „Takisto si zaslúžiš nejaké drobné zásluhy. V polohe ležmo si bola tiež.“

Keď sme boli spolu, mala som pocit, že išlo o niečo viac a teraz o tom hovorí ako o niečom škaredom a lacnom – ako keby som bola nafukovacia panna, ktoré môže ponúknuť všetky vymoženosti.

„Naser si.“

Zasmeje sa. „Len som žartoval,“ povie a potom mu hlas zvážnie. „Prepáč. Bol to len blbý vtip, bejby. Fakt som za teba šťastný.“

Nechcem, aby si bol za mňa šťastný, Brendan. Tvoje šťastie mi láme srdce.