DE - kapitola 57,58

Překlad: Yogi_22

57.kapitola

Erin

Súčasnosť

Po našej hádke s Brendanom sa veci zmenia. Celý víkend je ku mne láskavejší, ako keby bolo možné, že zmenil názor ohľadom toho, kam by toto mohlo viesť. Stále chcem tú budúcnosť, ktorú som si kedysi predstavovala s Robom: stabilitu a deti a bejzbalové zápasy. Malý kúsok mňa začína dúfať, že by som nejakú verziu tejto budúcnosti mohla mať s Brendanom.

Sobotný večer strávime doma. Presvedčí ma, aby som upiekla kokosové tyčinky, a zatiaľ čo ja pečiem, on sedí na kuchynskej linke s mapou, bavíme sa o prvej dlhšej cyklotúre, ktorá by mala trvať týždeň a je plánovaná na budúcu jar. Prichytím sa, ako si želám, aby som mohla ísť s ním. Vyzerá to tak, že si to želá aj on.

Neskôr ležíme v posteli. Hrá pesnička, na ktorú sme tancovali na Willovej a Oliviinej svadbe a on ma vytiahne na nohy, aby sme si zatancovali, hoci nemám na sebe nič než tričko.

Bože, kiežby sa v ten večer vyvinuli veci inak. Kiežby nás nevyrušilo DJove oznámenie. A hoci bol Brendan celé leto odporný, nejako som vedela, že to bolo o niečom viac. Za každú hnusnú vec, ktorú povedal, urobil niečo sladké – večer sa uistil, že sa bezpečne dostanem k autu, keď som prišla do práce, preladil rádio na moju obľúbenú rozhlasovú stanicu. V jeden deň mi dokonca umyl auto, no keď som mu chcela poďakovať, trval na tom, že ho nedopatrením zamočil, keď čistil kajaky. Ešte stále si pamätám ako som prakticky šprintovala naspäť na recepciu, aby som ho našla, keď už boli Will a Olivia preč. Keď mi Rob povedal, že Brendan odišiel so svadobnou koordinátorkou, mala som pocit, že mi prasklo srdce a bola som si istá, že ho už nikdy nedám dohromady.

„Na toto sme už raz tancovali,“ poviem mu.

Usmeje sa. „Viem. Chcel som ťa tak strašne pobozkať, až si stále nie som istý, ako som sa vôbec udržal, kým som ťa nedostal za roh.“

„Chcela som, aby si to urobil.“

„Niekedy si želám, aby sa tá noc odohrala inak,“ prizná. „Želám si, aby sme mali toto predtým než som stretol Gabi.“

„Takže, vtedy si bol na vzťah pripravený,“ odvážim sa povedať, „ale nie si pripravený teraz?“

„Myslel som si, že vtedy som bol na to pripravený,“ opraví ma. „Ale ukázalo sa, že to dopadlo najlepšie ako mohlo. Len by som ti ublížil.“

„Ak by mi bolo ublížené, bolo by to potom na mne a nie na tebe. To ako niekto zareaguje na to, čo urobíme, nejde na tvoje triko. Dokonca ani za to nie si zodpovedný.“

„Nie,“ povie. „Je to môj vzorec. Gabi nie je jediná baba, ktorej som ublížil. Bolo ich viac, na strednej aj na výške. Jedna z nich napríklad odišla zo školy kvôli mne, druhej preplo a začala brať drogy. Proste to v ľuďoch nejako vyvolávam.“

„Pripisuješ si až priveľa zásluh, Brendan. Nevyvolávaš v babách šialenstvo, len si proste vyberáš otrasné typy. Normálni ľudia sa totiž kvôli rozchodu nevykašlú na školu ani neberú drogy. Videl si, že by Olivia takto reagovala? Alebo ja? Len dovoľ sám sebe zvážiť aj takúto možnosť.“

Pritiahne si ma bližšie. „Pokúšam sa o to. Fakt sa o to pokúšam.“

Vôbec po prvýkrát za všetky tie týždne robíme toto, z čoho mám pocit, že mi ponúka olivovú ratolesť nádeje.

***

V nedeľu popoludní sa vrátime z kajakovania a on ma ťahá k hojdacej sieti. Zamotáme sa do nej spolu, prehodíme cez seba ľahkú deku, zatiaľ čo na nás veje z pootvorených francúzskych dverí vánok. Jeho ústa sa dotýkajú mojich lícnych kostí, nosom mi prechádza po pokožke, ako keby sa snažil zapamätať si ma pomocou všetkych svojich zmyslov naraz.

„Toto sa mi páči úplne najviac,“ povie, jeho jazyk vystrelí, aby ochutnal môj krk než nakloní ústa a ťahá ich po pokožke, z hrdla mi tak vytiahne malý povzdych chtíču.

„Len ty, opálená a od piesku.“ Odtiahne deku na stranu a pretiahne mi cez hlavu tričko. Sieť sa rozhojdá a on položí nohy na zem, aby nás ustálil. „S míľami a míľami pokožky na ochutnávanie.“

Rukou prejde po vnútornej strane môjho stehna, zľahka po ňom prebehne, kým nie je presne tam, kde chce byť a potom ústami obkreslí moju bradavku, potiahne ju presne natoľko, aby ma držal na rozhraní medzi bolesťou a rozkošou.

„Takže ťa môžem počuť lapať po dychu.“ A potom jeho prsty vkĺznu do mňa a ja sa bezmocne prehnem jeho smerom.

„Brendan,“ stonám. „Viac.“

Prevráti sa, takže je nado mnou. „To je to, čo potrebuješ, Erin?“ Vydýchne, ako sa zatlačí do mňa, viečka na okamih stisne k sebe, ako keby na neho bolo proste príliš držať oči otvorené.

„Áno,“ vzdychnem. „Toto.“

Svetlo žiari a tancuje okolo nás a ja počujem jedine zvuk jeho dychu a jeho tiché slová. Želám si, aby sme mohli ostať takto, presne takto, hodiny a dni a týždne.

Milujem ho.

Tie slová sa zjavia ako niečo, o čom som celý čas vedela. Presne ako keď som bola dieťa a zahrabala som nohy do piesku. Presne som vedela, aké to bolo, ak by som bola ochotná sa pozrieť. Ale ja som to vidieť nechcela.

Nechcem sa takto cítiť. Rob mi síce ublížil, ale Brendan – on by ma mohol kompletne zničiť, nenapraviteľne. A zdá sa, že je to takmer nevyhnutné.

58.kapitola

Erin

Súčasnosť

Je tak skoro, že keď zaparkujem pred Harperiným domom v pondelok ráno, slnko ešte ani poriadne nevyšlo a už je teplo. Vyleziem z auta, schmatnem svoj batoh s vecami na víkend, ktoré sú tam len tak pohádzané a zastavím sa na mieste ako keby som vrazila do presklenej steny.

Tam, na Harperiných schodoch, sedí Rob. Som tak ohromená, že nič nepoviem, len tam stojím a civím, držím batoh z víkendu, nepochybne vyzerám presne tak ako sa aj cítim: ako keby ma načapali s rukou v sladkostiach.

Tak nejako som myslela, že ak sa rozídeme, budú pri tom aj nejakí iní ľudia. Ani na okamih som nezapochybovala o tom, že prijal Christininu štedrú ponuku, ak to neurobil dovtedy. Ale vidieť ma zakrádať sa o piatej ráno je len synonymom toho povedať to nahlas.

Nikdy v živote som sa na Robovu tvár nedívala tak dlho ako práve teraz a to ani nevie tú najhoršiu časť.

„Hádam, že sa teda nemusím pýtať, či je tu aj niekto iný,“ povie.

V hlase nemá ani náznak obvinenia, je len smutný, čo je ešte horšie.

„Ja...nevedela som, že tu budeš,“ odvetím trápne. „Čakáš dlho?“

„Prišiel som sem včera večer priamo z letiska.“

Nemala by som sa kvôli tomu cítiť vinne – nežiadala som ho, aby to urobil, a ani som nevedela, že bol tu – ale tak či tak sa cítim vinne. Obzvlášť, keď vezmem do úvahy čo som počas tých hodín robila.

„Myslela som si, že ti zostáva ešte ďalších šesť týždňov.“

„Zostávalo,“ povie. „Ale chcel som ťa vidieť.“

Postaví sa, vyzerá chudší a menej sebaistejší než keď odchádzal, a ja som zasiahnutá inteznívnou vlnou známosti, domáckosti. Existuje časť nášho života, ktorá mi chýba a vidieť ho, mi to všetko naraz pripomenulo. Keď sme boli spolu, mohla som byť šťastnejšia, ale takisto som nebola nešťastná.

Vezme ma do náručia. Toto je mi takisto známe, úplne všetko. Jeho vôňa a jeho výška a to ako k sebe pasujeme a odrazu smútim za všetkým, čo je preč. S Brendanom fungujem v kruhu nádeje a paniky – jeden deň som opatrne optimistická a druhý zasa očakávam koniec. S Robom to také nikdy nebolo a pripadá mi to tak, že existuje skutočne veľa toho, čo sa dá povedať o tom, že viete ako ste na tom s niekým.

Po chvíli sa odtiahne. „Nechcem žiadne detaily. Nikdy, vôbec žiadne podrobnosti. Len potrebujem vedieť, či je to vážne.“

Vážne. Mohla by som tvrdiť, že je to vážne, ak tomu hrozí koniec? Keď to Brendan ani len neoznámil svetu? Mohla by som tvrdiť, že to nie je vážne, ak mám pocit, že Brendan drží moje srdce tak pevne vo svojej nedbalej dlani?“

„Nie, nie je,“ odvetím.

Slnko vrhne na dvor náhly pruh zlatavého svetla. Poviem mu, že sa musím dostať do práce.

„Môžem ťa vidieť neskôr?“ Opýta sa.

„Ako dlho budeš v meste?“

Prehltne. „Dúfal som, že si s tebou o tom pohovorím. Myslíš, že by sme sa mohli stretnúť pri obede?“

Mám pocit, že je to príliš skoro. Mám pocit, že by som potrebovala mesiac než budem počuť, že by mohol zostať. Ale je to len zbabelosť, takže neochotne súhlasím.

Dlhú sekundu na mňa pozerá. „Si nádherná, Erin. Viem, že som ti to povedal už aspoň stokrát, ale teraz to vidím, a nemôžem uveriť, že som ťa nechal odísť bez boja.“

Odíde a ja sa pristihem ako urputne dúfam, že sa nerozhodol o mňa bojovať teraz.

***

Tak veľmi ako chcem zavolať Brendanovi to nakoniec neurobím. Chcem sa najprv porozprávať s Robom, ako keby mohlo byť počas nášho rozhovoru povedané niečo, čo by Brendana zadržalo od ukončenia toho, o čokoľvek už medzi nami ide. Namiesto toho sedím celé ráno za svojim stolom, je mi tak zle od nervov, že som sotva schopná predstierať, že pracujem. Som si istá, že to neušlo Timothyho pozornosti. Od toho incidentu, ktorý nás oboch doviedol na personálne bol ticho, ale mám podezrenie, že si zapisuje každý môj pohyb – a nakoľko sa on teraz správa vzorne, ja si na oplátku nemám čo zaznačiť o ňom. Nekomentuje, keď odídem na obed, ale sleduje ma odchádzať. Stavím sto babiek, že sa okamžite po tom vráti ku svojmu stolu a urobí si poznámku v okamihu ako sa dvere zatvoria.

Keď prídem do reštaurácie, Rob tam už čaká. Keď sa dostanem k stolu, jeho tvár je túžobná a nádejná naraz. Najprv sa len tak nezáväzne bavíme ako obchodní partneri. Opýta sa na moju rodinu a ja mu poviem, že je všetko skvelé. Ja sa opýtam na tú jeho, hoci pochybujem, že on musí vyberať čo o nej povie a čo nie.

„Rád ťa vidím,“ povie.

Natiahne sa ponad stôl, jeho prsty sa prepletú s mojimi. Radšej by som si ruku odtiahla, ale neurobím to. Toto sme robili tak dlho, až je to takmer ako svalová pamäť.

„Nechcel som ísť ani do domu,“ povie, „keď som vedel, že tam nebudeš. Až na to, že si vlastne ten dom ani nikdy nemala rada, však?“

Pokrčím plecom. „Možno. Ale vzťahy sú o kompromisoch.“

„Jo,“ súhlasí. „Až na to, že všeky kompromisy si robila ty. A pretože si sa všetkého tak ľahko vzdala, myslel som si, že ti na ničom z toho nezáležalo. Ale záležalo. Dokonca si ma prestala žiadať o veci, ktoré si chcela.“

Ak by bol Brendanom, mohla by som mu vysvetliť ako som vyrastala: nič nežiadaj, za nič nebojuj, ale nech majú z teba všetci radosť – nech to stojí čokoľvek. Ale Rob o mojej minulosti nič nevie. To je zrejme dôvod, prečo mi tak málo rozumie. Všetko, kým som, bolo vytvorené v prostredí v akom som vyrastala. A odhaliť čokoľvek z toho, by znamenalo odhaliť všetko, takže dievča, ktoré pozná, je v podstate len niekto, kto nahradil moje skutočné ja.

„Myslím, že sme toho nikdy nemali veľa spoločného, Rob. Sme ako Vennove diagramy, ktoré sa pretínajú len v tom najužšom bode.“

„Nesúhlasím,“ povie. „Pretože to, čo chcem najviac – viac než svoju prácu alebo čokoľvek iné – si ty. Nikdy som ťa nedal na prvé miesto, Erin, ale to sa už teraz skončilo. To ti prisahám.“

Odrazu sa táto konverzácia javí ako vlak bez bŕzd.

Spávam s tvojim najlepším kamarátom.

Toto sú slová, ktoré by ju zarazili, ak by som bol schopná ich nadhodiť.

„Rob, stále si viazaný k Amsterdamu. Ja---“

„Už som nadobro doma,“ povie, preruší ma. „Povedal som im, že buď sa vrátim domov alebo končím. Raz za mesiac tam síce musím odletieť, ale to je všetko.“

„Prečo?“ Opýtam sa slabo. Ale to čo sa chcem opýtať je Prečo preboha si toto spravil? A, prosím, nerob to kvôli mne.

„Každý úspech, aký som kedy dosiahol, bol kvôli nám, bolo to niečo, čo som videl ako výhodu pre nás ako pár, pre naše deti. Bez teba sú to len obyčajné prachy a nemajú žiaden význam.“

Boli časy, kedy by som milovala počuť tieto slová, ale teraz sa ma sotva dotknú.

Je to dobrý muž. Niekoho raz urobí šťastným, ale ten niekto nie som ja.

„Prosím, nerozhoduj sa hneď teraz,“ povie Rob. „Viem, že som to posral, ale chcem druhú šancu.“

Opýta sa ma, či by sme si mohli neskôr zájsť na večeru len ako priatelia. A pretože nemôžem vymyslieť rozumný dôvod prečo nie, súhlasím. Znamená to ale byť v tom čase preč od Brendana. A potom si spomeniem, že už žiaden čas s Brendanom nie je. Každý jeden plán, každá jedna hodina, ktorú sme mohli mať, skončila v okamihu, ako Robovo lietadlo pristálo.

***

Keď šoférujem naspäť do kancelárie, cítim ako sa trasiem. Cestou by som jednoducho mohla zavolať Brendanovi, ale neurobím to. Viem, čo chcem, aby mi povedal – že ma miluje, že nechce, aby to skončilo, že môžeme nájsť spôsob, ako to bude fungovať – ale zároveň viem, že mi to nepovie. Netuším, či si môžem veriť, aby som takýto hovor uskutočnila na verejnosti, takže počkám, kým Timothy neodíde z kancelárie a Harper sa neodprace spoza svojho stola. Keď Brendan zodvihne, nadýchnem sa jeho chrapľavého „hej“ ako keby som ho mohla ochutnať. V pozadí počujem cinkať poháre a mumlať davu.

„Si niekde vonku?“ Opýtam sa.

„Som u Becka.“

Sú len tri hodiny popoludní. Netušila som, že si Brendan vypije uprostred dňa, aspoň nie odkedy sa vrátil domov. Neviem prečo, ale mám pocit, že je to zlé znamenie. Poviem mu, že sa Rob vrátil, žalúdok sa mi skrúti a prepadne – ako na húsenkovej dráhe, na ktorej som bola odkedy ma prvýkrát pobozkal pred niekoľkými týždňami, len teraz je to oveľa horšie.

„Počul som,“ povie, stále rozrušený. Počujem ten nezameniteľný zvuk zrazenia biliardových gulí. Nečakala som, že to už vie. Nečakala som, že bude znieť ako keby mu to bolo jedno.

„Nemaj obavy,“ povie. „Nepoviem mu o nás. Vydrž. Som na rade s rozstrelom.“

Spala som s ním takmer každý deň počas šiestich týždňov. Každý voľný okamih som strávila s ním. Ale tento rozhovor pre neho nie je ani natoľko dôležitý, aby prerušil zasraný biliard?

Mám pocit, že tá drobná čiastočka nádeje v mojej hrudi spľasne a zomrie.

Vráti sa k telefónu. „Chystáš sa mu o nás povedať?“ Opýta sa. „Nechcem vám stáť v ceste.“

Chcela som, aby mi niečo ponúkol, aspoň to, aby na konci vyjadril trochu ľútosti, ale namiesto toho znie ako nejaký kavalierský kokot, ktorý má na dnes večer tak či tak iné plány.

„To je všetko, čo k tomu povieš?“ Žiadam s knedlíkom v krku.

„A čo iné by som mal asi tak povedať?“ Povie. „Bola to zábava, kým to trvalo. Dúfam, že vám to bude klapať, ak je to to, čo chceš.“

Už plačem tak silno až sa mi otriasajú plecia a slzy mi tečú dole po tvári.

Ale neposkytnem mu to potešenie, aby vedel, že je to kvôli nemu, takže jednoducho zložím.