DE - kapitola 49,50

Překlad: Yogi_22

49.kapitola

Brendan

O 3 roky skôr

V pondelok idem do práce, ale môj výlet je zrušený. Seb, majiteľ, ma požiada, aby som s ním išiel namiesto toho do obchodu s bicyklami. Súhlasím bez mihnutia oka. Nakupovanie bicyklov je pre mňa ako porno. Akonáhle je taká možnosť, je nemožné ju odmietnuť.

Prvá správa od Gabi, v ktorej sa ma pýta, kde som, príde okolo poludnia, a až kým mi nepríde správa, neuvedomím si, že na to čakám, takmer sa voči tomu obrním, podobne ako keď tesne predtým než sa natiahnete po vypínači viete, že vás ten pohľad šokuje. Dokonca som z toho v pomykove aj ja, pretože si uvedomujem, že sa tých správ desím a tak nejako viem, že budem kvôli nim škrípať zubami, že by som si rád unavene povzdychol, než jej pošlem jednoduchú odpoveď, v ktorej jej hovorím, že omrkávam bicykle.

Toto mi robí stále častejšie a častejšie, odkedy sme mali ten rozhovor o Erin, udržiava si prehľad o tom, kde som a čo robím, keď som niekde mimo dosahu. Ale moje podráždenie je len kvôli takej maličkosti, až sa cítim ako kretén. Je to moja priateľka. Samozrejme, že chce vedieť, kde som. Tak prečo by mi to, kurva, malo vadiť? Ale o pár sekúnd neskôr príde ďalšia správa, kde sa pýta, kedy budem doma.

A som zasa naštvaný. A pretože som naštvaný, tak jej napíšem, že netuším, som si dokonca istý, že keď tie slová napíšem, bude to ešte oršie. Gabrielle nie je ten typ, ktorý by sa vedel vysporiadať s neurčitosťou – k životu pristupuje ako k vede a na každú otázku kedy a kde, chce aj presnú odpoveď. To je zrejme aj dôvod prečo zaneprázdnení týpci, ktorí vedú cyklotúry neskončia so študentkami medicíny – ich osobnosti sú totiž diametrálne odlišné.

Keď príde ďalšia správa v znení „prečo to nevieš?“ - zmením sa na ultimátneho kokota a proste si vypnem telefón. Chcem si toto tu užiť. Milujem prezeranie bicyklov a milujem ich odskúšanie a rozprávanie sa o bicykloch, a ona mi to len ničí. Takže ju sem nevpustím. Práve teraz si to vychutnám a s ňou sa vysporiadam neskôr.

Je neskoro popoludní, keď skončím. Zamierim domov kontrolujúc si telefón. Mám 32 správ, všetky od nej. Keď prídem do bytu, je nasraná, ale aj ja.

„Poslať 32 správ možno fungovalo pri tvojich nezrelých bývalých,“ poviem jej, „ale na mňa to neplatí.“

Opadne jej tvár a vtedy si uvedomím, že som sa s ňou chcel pohádať. Chcel som, aby zostala nasraná. Pravdou je, že som chcel trocha vzduchu, vymaniť sa z tejto veci. Aby som celý čas nemusel sekať dobrotu.

Rozplače sa a moje podráždenie sa vyparí, nahradí ho vina. Za toto som zodpovedný ja. Je mladšia než ja a je takisto proste...mladá. Má tak málo životných skúseností než väčšina 22-ročných. V tomto momente ako ju sledujem plakať, ako sa jej vlasy lepia k tvári, viem, že som spravil nejakú závažnú chybu.

„Gabi,“ prosím, „neplač. Mrzí ma to.“

„Ty ma podvádzaš?“

„Čože? Nie! Naozaj som bol obzerať bicykle. A nič viac.“

„Prepáč,“ povie, pritisne si tvár do rúk, plače ešte silnejšie. „Nie som dobrá v tom byť s niekým. A teraz, keď som sa s tebou vyspala, mám pocit, že neexistuje už nič, čím by som si ťa udržala.“

„Gabi, to je šialené. Samozrejme, že existuje. Mám ťa rád. Ty si si myslela, že som ten typ, čo sa s tebou len párkrát vyspí a pohne sa ďalej?“

„Ja neviem. To si predsa robil predtým, nie? Milujem ťa. Tak strašne ťa milujem, Brendan. Neviem čo by som robila, ak by si ma podviedol.“

Čaká, s očami dokorán a zlomená, čaká, či jej to poviem takisto. A – pretože viem, že pravda by ju ranila, pretože celú túto vec som kompletne dojebal a ona o nejaký mesiac odchádza – to aj urobím.

50.kapitola

Erin

Súčasnosť

S Brendanom strávime väčšinu nocí v jeho byte, len málokedy sa dostaneme z neho von. Užívam si tie noci, ale niekedy premýšľam, či tam zostávame kvôli dôvodom, o ktorých nechce hovoriť.

„Harper vraví, že ak by prišla zombie apokalypsa, my dvaja budeme jediní, ktorí prežijú,“ poviem mu.

„Pretože som taký záporák, na ktorého žiadny zombík nemá?“

Zasmejem sa. „Nie. Pretože nikdy nejdeme nikam do spoločnosti.“

Na okamih je ticho, dosť dlho na to, aby som si bola istá, že sa mi dostane vety typu: „Erin, žijeme v bubline, nechodíme spolu“.

„Môj kamarát Beck má bar v Elliot Falls,“ konečne povie. „Cez víkend tam má zraz partia kamarátov zo školy. Chceš ísť?“

„Chceš, aby som šla s tebou?“ Podpichnem ho. „Do spoločnosti? Myslíš tým akože ísť von, alebo budem mať na sebe nejaký neviditeľný plášť?“

„Je to dosť sexy, keď odkazuješ na Harryho Pottera. Áno, so mnou, na verejnosti. Viditeľná. Iba ak nemáš obavy z toho, že by na to prišiel Rob. Ale nepozná žiadneho z tých ľudí, čo tam prídu.“

Poviem mu, že sa nebojím, ale úsmev mi opadne. Nenávidím pripomienku toho, že ja a Brendan máme nejaký konečný dátum.

***

„Takže ťa konečne berie niekam von.“ Povie Harper, keď sa pripravujem na piatkový večer.

„Nie je to naozajstné rande. Je to len party.“

„Na ktorú máš zamierené s chalanom. S chalanom, ktorý ťa pozval a s ktorým smilníš. Je to teda rande. A pretože som úplne jasne prekázala, že ty a Brendan spolu chodíte...“

„Nechodíme spolu.“

„Len pretože si on neuvedomuje, že ide o vzťah, to ešte neznamená, že to vzťah nie je,“ hovorí. „Takže, premýšľam nad tým, čo máš v pláne, keď sa vráti Rob?“

Tá otázka spočíva na mojich pleciach ako závažie, ťaží ma tak silno, až sa chcem zbaviť odpovede. „Myslíš, čo bude so mnou a s Robom?“

„S tebou a Robom. Tebou a Brendanom. Brendanom a Robom. Wow, len mi tak doplo, že by to mohlo tvoriť zasrane neuveriteľnú trojku.“

„Žiadna trojka nebude, to ti môžem odprisahať. A k odpovedi na tvoju otázku, neviem. Asi nebude nikto s nikým.“ Rob sa o tomto nikdy nemusí dozvedieť, takže to v určitom okamihu s Brendanom skončí. A ja nevidím žiadnu možnosť, ako by som sa mohla vrátiť k Robovi, ak by som mu povedala, čo som urobila, a proste nemôžem, takže...to je pravdepodobne mimo témy.

„Tak si to užívaj, kým to trvá,“ povie Harper. Ide do svojej izby a vráti sa o chvíľu na to. Podáva mi jej uzučké rifle a hodvábnu blúzku, ktorá visí len na jednom pleci. „Ani sa neobťažujem skontrolovať, čo si dnes večer berieš na seba.“

„Veľkosť riflí 25?“ Zasmejem sa. „Ty si sfajčená? Nezmestím sa do nich.“

„Samozrejme, že hej. Neviem či si v poslednom čase sledovala nejaké módne trendy, nejakých posledných 40 rokov, ale rifle majú byť obtiahnuté. Budeš vyzerať žhavo.“

„Jo, fakt to bude vyzerať žhavo, keď prídem s Brendanom domov a budem potrebovať nejaký lekársky zákrok, aby som si ich vyzliekla,“ odvetím, ale schmatnem ich.

Uškrnie sa. „Vyzeráš dobre. Ver mi, bude šťastný ti s nimi pomôcť.“

Keď sa ukáže Brendan, zdá sa, že s ňou súhlasí. „Wow,“ povie, prezerá si ma od hlavy po päty. Pritiahne ma k sebe, voľnou rukou mi skĺzne po zadku, jeho ústa nájdu moje pre jemný, pomalý bozk – taký, ktorý mi dá vedieť, kde by bol rád, aby to viedlo.

Zabudnem, na okamih, že nie sme u neho. Keď sa jeho ústa presunú na môj krk, zastonám tak hlasno, že sa Harper, o dve izby ďalej, zasmeje.

„Erin,“ povie, len trochu sa odtiahne, „nakoľko sa ma nechystáš nechať ťa pretiahnuť priamo tu na chodbe, radšej by sme mali ísť do auta.“

Schmatnem svoju kabelku. „Asi si teda budem musieť počkať,“ poviem ponad plece, keď vychádzam z dverí.

„Mám taký pocit,“ povie, ústa má blízko pri mojom uchu, „že toto môže byť len veľmi krátka noc vonku.“

***

Keď mi Brendan povedal, že jeho kamoš má bar, očakávala som niečo menšie. Do neba vychvaľovanú chatu so šestimi barovými stoličkami a jukeboxom. Namiesto toho objavím krásu výhľadu na jazero s rozľahlým parkoviskom, ktoré je už o deviatej večer takmer plné, takže musíme hľadať miesto na zaparkovanie. Neviem prečo na tom záleží, ale som nadšená – viem, že to nie je skutočné rande, nie nevyhnutne, ale odrazu mám pocit, že to tak nejako rande je.

„Wow. Toto nie je to, čo som čakala.“

„Jo,“ povie napol s úsmevom. „To je teda niečo.“

Netuším, čo sa stalo s Brendanom, s ktorým som sem prišla, ale ten vedľa mňa ako keby stratil záujem vyjsť si večer von v priebehu necelých piatich sekúnd. Vkĺznem prstami medzi tie jeho, keď kráčame smerom k baru. „Si v poriadku?“

Prikývne, odtiahne si ruku, keď sa natiahne po dverách.

Vo vnútri na nás z lavice kýva skupina ľudí. Nasledujem ho, keď zamieri ich smerom, premýšľam, čo im asi tak o mne povedal, spomínam na to leto, keď sme spolu pracovali a aká som bola rozzúrená, keď som našla ten nekonečný zástup dievčat, ktoré si na večer priviedol. Budú ma takto vidieť jeho priatelia? Alebo im dal vedieť, že toto je iné, že to stále prebieha?

Odpovede na svoje otázky mám dosť rýchlo.

„Toto je Erin,“ povie skupine. „Je to najlepšia kamarátka mojej švagrinej.“

Nie, nie som súčasťou sprievodu. Som niečo menej. Práve vysvetlil moju prítomnosť tu tak, že to znie, ako keby bol nútený ma sem doviesť. Dokonca ma ani len nepredstavil ako kamarátku.

Nájde mi sedenie pri stole s jedinou voľnou stoličkou a potom odíde – žiaden bozk, žiadna ruka na mojom pleci, žiaden prísľub, že sa vráti. Divne sa usmejem na tlupu ľudí, ktorí sa všetci poznajú, zatiaľ čo mne sa potopí žalúdok až na podlahu. Toto nič neznamená. Proste mal pocit, že ma sem musel priviesť, pretože som sa ozvala. Až doteraz som si neuvedomila ako veľmi som chcela, aby toto bolo rande práve keď prídem na to, že Brendan nad ním ani len neuvažoval. A čo je na tom ešte horšie je to, že nechce, aby si to takisto myslel aj niekto iný.

„Takže, ty si Oliviina kamarátka?“ Opýta sa jedno dievča pri stole. „Pochádzaš zo Seattleu?“

„Nie,“ poviem jej. „Žijem tu. Ako sa všetci poznáte s Brendanom?“

„Z výšky,“ odvetí.

A potom si začnú vymieňať historky o Brendanovi: Brendan s trojčatami. Brendan, ktorý prenasleduje baby po kampuse. Brendan prichytený ako lezie cez okno na dievčenskom internáte. Počúvam v tichosti s núteným úsmevom na tvári.

„Bol každý večer s inou babou,“ povie jeden z nich s desivým smiechom, krúti pritom svadobným prsteňom na prste.

Hodím po ňom ďalším pohľadom, aktuálne hovorí k veľmi peknej babe sediacej v rohu. „Nevyzerá, že by sa až tak veľmi zmenil,“ povie ona.

Konverzácia sa stočí k iným veciam, ale môj mozog nie. Akonáhle môžem odísť, idem na záchody, želám si, aby som tam mohla zostať, pokým nie je tá hrozná noc za nami. Vojdem do kabínky, počúvam ako sa nad umývadlom bavia dve baby, ako chcú dostať ich ženatého šéfa do postele. Pripomenie mi to rozhovor, ktorý som počula na Robovej pracovnej večeri, dávno predtým než sa odohrala tá minuloročná katastrofálna prázdninová party. Christina povedala, že v okamihu ako by na to mala šancu, šla by po Robovi „ako keby bol koniec sveta“. Jedine Christina by si mohla myslieť, že vyfajčiť niekoho by bol dobrý spôsob, ako stráviť posledné okamihy nažive. Teraz sa jej už svoje želanie splnilo, tým som si istá. Zrejme niekoľkokrát. Nemôžem povedať, či žiarlim, alebo je to jednoducho čistý hnev, že dostala to, čo chcela.

Sedím v kabínke počúvajúc ich, mám pocit, že celá moja minulosť je plná mužov, ktorým som nemohla dôverovať, mužov, ktorí ma nechceli tak ako by mali. A Brendan je z nich všetkých najhorší: tak šťastný, že ma môže tak dlho šukať a pritom ma ani nikdy nepredstaví ako svoju kamarátku.

Vyjdem zo záchodov presvedčená, že nezvládnem už ani jedinú minútu noci. Prejdem popri bare, zamierim ku dverám, keď ma za lakeť vezme nejaká ruka. Chcem tak strašne, aby to bol Brendan, ale samozrejme, on to nie je.

„Hej,“ povie chalan. „Myslím, že ťa odniekiaľ poznám.“

Je vysoký, hoci nie tak vysoký ako Brendan, a roztomilý, ale nie tak roztomilý ako Brendan. Má však rovnaké sebavedomie – presne ako chalan, ktorý je zvyknutý dostať to, čo aj chce. Snaží sa zistiť odkiaľ sa poznáme, no bez úspechu.

„Myslím, že mám proste len jednu z tých tvári, ktoré každému pripadajú známe,“ poviem mu.“

„Možno preto, lebo vyzeráš ako tá herečka. Tá Britka. Sienna nejaká. Veď vieš o kom hovorím? Ona---“

Náhle sa medzi nás vopchá masívna postava. Brendan sa pozerá dole na mňa s hnevom pripomínajúcim hurikán. „Hľadal som ťa,“ povie.

Ten chalan, s ktorým som hovorila mi nedbalo prehodí ruku okolo chrbta, zakvačí ruku okolo môjho boku. „Daj tú paprču preč,“ povie Brendan, hlas má nízky a vrčí, „alebo ti ju, kurva, pomôžem dať preč ja.“

Ten chalan odtiahne ruku. Brendan okolo mňa ovinie prsty, až príliš ich utiahne, aby sa to dalo považovať za sladké, ale namiesto toho, aby ma odviedol do lavice, prejdeme opačným smerom.

Pozerá na mňa. „Myslel som si, že si už pripravená dať sa dokopy s Robom?“ Vypľuje.

„Neviem.“

„Ak máš v pláne dať sa dokopy s Robom, neviem prečo flirtuješ s tým týpkom.“

„Ja som neflirtovala. Povedal, že ma odniekiaľ pozná a snažili sme sa prísť na to, odkiaľ. A odkedy ťa to vôbec zaujíma? Pozval si ma do tejto veci a potom sa na mňa vykašľal.“

„Zaujíma,“ povie zlostne.

Vtiahne ma do slabo osvetlenej chodby, pozriem sa na neho, sledujem ako mu stmavnú oči, ako mu zornička pohltí dúhovku. Pritiahne si ma tesne k sebe a tak veľmi ako mu nechcem odpustiť, cítim ako mäknem.

„Chcem ťa vziať domov,“ povie, hlas má nízky, naskakuje mi z neho husia koža.

Je to divné, primitívne, to, ako znie jeho hlas a výraz v jeho tvári môže spôsobiť posun v mojom vnútri, spôsobiť to, že mi je koža na kostiach pritesná, že sa mi chvejú pery, všetko je tak citlivé, zdá sa nekonečne krehké. V priebehu sekúnd prejdem z toho necítiť nič k tomu, že cítim všetko. Niežeby som dovolila, aby to vedel.

„Možno s tebou nechcem ísť domov. Hovoril si s takmer každou babou v tomto bare, ale nie so mnou. Som si istá, že jedna z nich do toho pôjde.“

Klesnú mu mihalnice, ústa má tak blízko až by som prisahala, že ich môžem cítiť skôr než sa dotknú mojich.

„Nechcem si vziať žiadnu z nich domov, Erin. A ty nechceš, aby som to urobil.“

„Som stále nasraná,“ poviem. Ale tie slová poviem mierne bez dychu a nepresvedčivo.

„Ja viem,“ povie, „ale môžem spraviť tak jednu alebo dve veci, vďaka ktorým mi odpustíš.“

***

Cestou naspäť cez pohorie ideme v úplnej tichosti, snažím sa prísť na to, čo sa dnes večer stalo, prečo sa správal ako keby mu bolo jedno, že som tam bola a potom otočil o 180 stupňov. Pozriem sa na neho, vrývam si do pamäti siluetu jeho sánky v mesačnom svetle – ostrú čeľusť, úškrn na jeho ústach. Je rovnako nešťastný ako ja.

„O čo ide?“ Opýtam sa. Trvá mu chvíľu než odpovie a znie zdráhavo. „Mrzí ma to predtým. Nemal som ťa ťahať preč od toho chalana. Asi by si sa mala zoznamovať s ľuďmi. Vidieť, čo je tam vonku.“

Srdce mi začína s dlhou a závratnou špirálou smerom nadol. Nechcem sa zoznamovať so žiadnymi chalanmi. Nechcem sa stretávať s nikým, kto nie je Brendan alebo byť s niekým iným, kto nie je Brendan. A nechcem, aby to odo mňa chcel.

„Prečo?“

„Rob bude na teba tlačiť, aby ste sa dali dokopy. Mala by si vedieť, aké máš možnosti, než sa vrátiš domov.“

Mohla by som mu povedať, že žiadne možnosti nechcem. Že si teraz neviem predstaviť návrat k Robovi. S výnimkou toho, že by to prepichlo tú bublinu, nie? Skutočnosť, že by sme už toto nemohli robiť, že obaja veríme, že toto musí skončiť, to takisto robí možným.

Dostaneme sa do jeho bytu a tam nie sú žiadne pomalé bozky, žiadne lenivé vyzliekanie. Je to rýchle a tiché – ako keby to bolo naliehavé, alebo ako keby si želal, aby sa to všetko nikdy nestalo.

***

Brendanov telefón zazvoní neskoro v ten večer. Len ďalší hovor, ktorý sa ponáhľa zdvihnúť v inej izbe. Zostávam v posteli, ale aj odtiaľ, kde ležím, môžem povedať, že dievča na druhom konci na neho kričí. Premýšľam, či je to Gabi alebo niekto úplne iný, rovnako otupený ako ja, kto sa nemôže pohnúť ďalej.

Každá možnosť je bolestivá, pretože ktokoľvek už je tá baba, stále dvíha jej telefonáty. S najväčšou pravdepodobnosťou to znamená, že mu na nej stále záleží a pokiaľ som mala dnes večer nejaký dôkaz, pravdepodobne mu na nej záleží viac než na mne.