DE - kapitola 27,28

Překlad: Yogi_22

27.kapitola

Erin

Súčasnosť

Nasledujúce dva dni mi Timothy robí zo života peklo. Hodí na mňa viac práce než má zvyšok kancelárie dokopy. Vymýšľa nové projekty a žiada ma, aby som ich vybavila len niekoľko hodín po tom, ako mi o nich povie. V stredu zbadá, že odchádzam dve hodiny po všetkých ostatných a hodí mi na stôl ďalšiu robotu, povie mi, že to bude prvá vec, ktorú chce mať ráno hotovú. Snaží sa ma potrestať za to, že som na seba nevzala tú chybu a tá podobnosť medzi ním a mojou matkou ma prekvapí. Ako je možné, že som toľkým ľuďom v mojom živote dovolila, aby ma hodili pod vlak v momente ako nastanú problémy?

Cestou domov zavolám Olivii. Ona mi, prirodzene, povie, aby som dala výpoveď. Takisto mi navrhne, že by som mohla poľahky nastražiť do jeho Priusu bombu.

„Je to úplne jednoduché. Potrebuješ len pušný prach a päť delobuchov,“ povie.

„Vedela som, že si mám prísť po radu práve od teba.“

Pravdou ale je, že som jej nezavolala preto, aby som jej povedala o práci. Len som chcela počuť Brendanovo meno, vedieť aký je jeho nový byt a všetky ostatné útržky, ktoré by mi mohla ponúknuť. Opýtam sa na deti, na Willa, Petera a Dorothy. Čakám a čakám, aby som započula niečo aj o ňom, ale nikdy sa to nestane.

„Už si hovorila s Brendanom?“ Konečne sa opýtam.

„Nie,“ povie. „Prečo?“

„Len som bola zvedavá ako sa mu darí v novom byte.“

A ako je na tom on.

A či s niekým randí, a či mu chýbam.

Či si želá, aby ma v ten večer na tanečnom parkete pobozkal, alebo sa na to spätne pozerá ako na nejakú bizarnú odchýlku, o čom som presvedčená, že sa tak pozerá na čas, kedy ma pobozkal naozaj.

„Ja ani neviem, že sa presťahoval,“ hovorí. „Ale stavím sa, že ti odľahlo, že?“

Poviem jej, že áno. A zo všetkých tých klamstiev, čo som kedy povedala je toto to najväčšie.

***

Vo štvrtok v noci som znova hore, snažím sa držať oči otvorené, keď píšem kópiu pre najmenej zaujímavú propagáciu na svete v histórii ECU (East Colorado University) v rámci novej iniciatívy ohľadom rozmanitosti študentov, keď zazvoní zvonček.

Za poslednú hodinu som si toľkokrát predstavovala Brendana až napol očakávam, že si ho len predstavujem, keď otvorím dvere. Ale pokiaľ si ho len predstavujem, rozhodne by nevyzeral tak, ako vyzerá v tomto momente. On aj Will majú obaja tvár, keď sú rozrušení, ako keby bola nakreslená, vytesaná do kameňa, a tak vyzerá aj práve teraz. Keď prejde do obývačky, začínam si prehrávať zoznam dôvodov, prečo by mohol byť tu a všetky sú zlé. Ponorí sa do gauča, nakloní sa dopredu, ruky zopne medzi kolená. Celé telo má napnuté ako keby zvažoval, že zdrhne.

„Prepáč,“ povie potichu. „Nemal som sem tak neskoro chodiť.“

„Brendan,“ zvolám, „ desíš ma. Je všetko v poriadku?“

„Nie,“ povie. Civí tak uprene na podlahu až som prekvapená, že do koberca nevypáli dieru. „Večer mi volala mama. Zajtra má lumpektómiu. Myslím, že je to niečo podobné ako mastektómia, ale menej invazívne.“

Zamrznem na mieste, stále stojím oproti nemu. To nemôže byť pravda. Dorothy je mladá a plná života, a on a Will už aj tak stratili otca. Je to až príliš nefér, aby to bola pravda – ako keby ma všetko, čo som doteraz zažila nepresvedčilo o opaku.

„Oh, Bože,“ konečne vyhŕknem. „Je mi to ľúto. Ani som nevedela, že má rakovinu.“

„Ani ja nie,“ povie. „Nikto to nevedel. Celé týždne si to nechávala pre seba. Myslím, že dnes zavolala len preto, lebo ju k tomu donútil Peter, ak by veci nešli dobre...“ Odmlčí sa, sťažka prehltne, pohniezdi sa. „V prípade, že to zajtra nepôjde dobre.“

„Všetko pôjde dobre,“ poviem mu. V tejto chvíli by som dala všetko za to, aby som bola schopná to odprisahať, ale nemôžem.

„Vieš čo som urobil, keď mi to povedala? Šiel som do baru. Ani nie päť minút po tom, ako mi to oznámila, a ja som už šiel do skurveného baru. A tak som tam sedel s pitím, na ktoré som ani nemal chuť a chystal sa ísť domov s babou, ktorá sa mi ani nepáčila, keď mi došlo ako zasrane by sa za mňa matka hanbila, keby ma mohla v tej chvíli vidieť. Mám 28 a v tej minúte ako sa dozviem nejakú zlú správu, zdrhnem ako zbabelec a snažím sa predstierať, že sa nič nestalo.“

Sadnem si vedľa neho a stisnem mu ruku. „Brendan, to ako sa vysporiadavaš so zlými správami z teba ešte nerobí monštrum. Hovoril si o tom s Willom?“

Vzdychne si. „Nemôžem. Mama si myslí, že on aj Olivia sú teraz pod dosť veľkým stresom. A nechce na Oliviu naložiť pred pretekmi ešte viac. Chystá sa im to povedať až po pretekoch Western States.“

To je celá Dorothy, robí si väčšie starosti o Oliviine preteky a Willovo stresovanie než o vlastné zdravie. Pre deti by obetovala všetko. Vždy ma zaujímalo, aké by to bolo mať rodiča ako je ona.

„Takže sa zajtra ráno chystáš do Boulderu?“ Opýtam sa.

Vyzerá neuveriteľne porazenecky. „Potrebuje tam Willa, nie mňa. To on bol vždy ten, kto sa vedel popasovať s katastrofami v našej rodine. Čo ak to len nejako zhorším?“

„Nikto ťa predsa nežiada, aby si asistoval pri operácii.“

Vyzerá nepresvedčivo a tak opustene, až ma to zabolí. „Chceš, aby som tam šla s tebou?“ Opýtam sa impulzívne.

Oči sa mu od úľavy rozšíria, ako keby som mu práve ponúkla milión dolárov a súkromné lietadlo k tomu.

„Šla by si?“

„Samozrejme, pokiaľ by to pomohlo.“ Pomyslím na ten článok, ktorý chcel mať Timothy na stole zajtra ráno a rozhodnem sa, že to mám u riti. Pokiaľ to bude mať nejaké negatívne dôsledky, tak nech.

„Áno,“ povie s hmatateľnou úľavou. „Rozhodne by to pomohlo.“

Podídem bližšie, a on si ma okamžite pritiahne k hrudi. Je to prirodzené, ako niečo, čo sme robili už tisíckrát. Viem, že si túto situáciu až priveľmi užívam. Jeho vôňa, ktorá mi udiera do nosa: mydlo a aviváž a štipka alkoholu. Jeho teplo a jeho veľkosť.

„Neviem, čo mám robiť,“ zašepká. Ten pocit poznám veľmi dobre. Zakaždým, keď nemôžem nájsť otca, zakaždým, keď Sean znie ako keby si šľahol a zakaždým, keď moja matka plače, kvôli tomu, že ju niečo ranilo, mám pocit, že som zaplavená bezmocnosťou.

„Neexistuje nič, čo s tým môžeš robiť,“ odvetím, „len to nejako prežiť.“

***

Keď sa preberiem, napoly ležím na Brendanovi, ktorý ma pevne tisne k svojej hrudi. Jednu nohu má prehodenú cez gauč a druhú na zemi. Vyzerá to neuveriteľne nepohodlne, ale je hore a zdá sa, že nemá nikam naponáhlo.

„Erin?“ Zašepká.

„Jo?“

„Bola si tou jedinou osobou, s ktorou som chcel dnes večer hovoriť,“ povie. „Aj keby som o tom mohol hovoriť s Willom a Oliviou, stále by si bola jedinou osobou, ktorej som to chcel povedať.“

Cítim ako sa mi oči zaplavujú slzami. Bola som tak zaneprázdnená svojou vlastnou osamelosťou – ale moja je len dočasná, a tá Brendanova nie.

„Som rada, že si to urobil.“

Pritiahne si ma bližšie. „Neviem prečo, ale vďaka tomu, je to všetko akosi lepšie.“

Nepoviem mu to, ale ležať takto robí všetko lepším pre mňa.

***

Dorothy má naplánovanú operáciu na 8.00, takže krátko po prebudení odchádzame do nemocnice. Cestou napíšem Timothymu email, že sa necítim dobre. Za štyri roky, čo tam pracujem, som neprišla kvôli chorobe len jediný raz, takže som absolútne presvedčená o tom, že bude nasratý.

Keď dorazíme do nemocnice, zamierime rovno do Dorothinej izby. Keď vojdeme, ona a Peter spolu živo diskutujú, ale je to len zdanie, je to panika, ten druh, ktorý možno vidieť, keď matka uisťuje svoje dieťa, že tá zlomená kosť, čo mu trčí z kože bude v pohode. Hovoria až príliš rýchlo, smejú sa príliš nahlas, a keď mi Dorothy stisne ruku a poďakuje mi za to, že som prišla, oči sa jej lesknú od sĺz.

Sme sme tu len chvíľu, keď príde sestrička, aby ju odviedla. Brendan je úplne zamrznutý – nie je ochotný matku pustiť preč, hoci nahlas to nepovie. Pozerá sa na mňa s panikou a stratený. Prejdem miestnosť a vezmem ho za ruku, prepletiem si s ním prsty, ako s Oliviiným trojročným synom Matthewom, keď bol nervózny z kolotoča. Ťahám ho k Dorothy, nakloním sa, aby som ju pobozkala na čelo. Pri tom mi stíska ruku ako o život, keď urobí to isté. Potom ju odvezú na kolieskovom kresle z izby, Peter ich nasledujú dlhou chodbou.

Brendan nechce nič jesť, takže ideme do čakárne, kde sedí s ovisnutými ramenami a zovretými päsťami.

„Čo práve teraz potrebuješ?“ Opýtam sa ho.

„Nič,“ ale pritiahne si ma k sebe bližšie, omotá mi ruku okolo ramena. Ja si položím hlavu na jeho hruď a cítim vo vlasoch jeho úľavný povzdych. „Len teba.“

***

Prejdú takmer dve hodiny, keď nám oznámia, že je po operácii na JISke, a ďalšia hodina, než dovolia Petrovi, aby šiel za ňou. Keď vyjde, snažím sa poslať dnu Brendana, ale odmietne, znova ma vezme za ruku.

„Nie,“ povie. „Chcem ťa tam.“

Vidieť Dorothy je šok. Nepoviem o tom Brendanovi, ale vyzerá zle – pokožku má bielu ako stena, tenkú ako papier a vysušenú. Ak by mi povedali, že zomiera, čakala by som, že nebude vyzerať horšie ako teraz. Vybrali jej všetko v jednom rade, ale má modriny a obväzy na viacerých miestach, čo jej rozhodne nepridáva. Brendan sa jej opýta, ako sa cíti. Povie nám, že dobre, čo ale nemôže byť pravda, a povie, aby sme šli domov.

„Tak či tak budem celý deň len spať,“ povie. Brendan zaváha, pozrie sa na mňa, nie je si istý, či by mal namietať. Keď konečne súhlasíme, navrhne, aby šiel po auto, aby sme sa mohli ja a ona porozprávať. Zdá sa mi to rovnako skľučujúce ako aj jemu. Na okamih tam len stojí, nehýbe sa, ako keby chcel namietať, než odíde. Keď je preč, Dorothy ma vezme za ruku.

„Ďakujem ti, že si sem prišla. Bez tebe by to Brendan znášal omnoho ťažšie.“

„To nič nebolo. Som rada, že som mohla pomôcť.“

„Nie, nebolo to nič. Nenávidím, že som mu o tomto povedala, pri pomyslení, že sa nemal o koho oprieť. A on sa o niekoho potrebuje oprieť, aj keď si myslí opak.“ Vzdychla si. „Od Gabi to proste odmieta čo i len skúsiť. Netuším, či to vôbec s niekým bude ešte myslieť vážne.“

Gabi, ako mi dôjde, musí byť jeho bývalá priateľka, s ktorou to zle dopadlo. Na okamih cítim pálčivú žiarlivosť kvôli dievčaťu, ktoré malo jeho srdce, niečo, čo sa mne nikdy nepodarilo.

„Ľudia sa vedia pozviechať zo všetkého možného,“ odvetím. „Možno vás ešte prekvapí.“

„Možno,“ povie nepresvedčivo, vďaka čomu premýšľam, ako zle to asi musí dopadnúť, aby ste predpokladali, že si už nikdy znova s nikým nezačnete.

28.kapitola

Brendan

O 3 roky skôr

Na niekoľko mesiacov prestane Taliansko žiť hyperaktívne. Ktokoľvek vymyslel spojenie „slnečné Taliansko“ musel pochádzať zo severozápadného Tichomoria, pretože tu máme jeden deň slnka na každých sedem v Colorade. Chod biznisu spomalí a preto trávim množstvo času po baroch s chalanmi z práce. Len zriedkakedy som sám, ale aj tak sa cítim prázdny. Ukázalo sa, že všetky veci, ktoré som kedy chcel, keď som sa tak odhodlane snažil vyhnpť Erin, pre mňa nič neznamenajú.

Už som začínal uvažovať, že sa presťahujem na Bali, keď sa počasie začalo konečne zlepšovať a podnik sa opäť rozbehol. A vtedy sme dostali nejaký nový personál, vrátane ďalšieho Američana, Gabrielle, takisto z Colorada. Dohodol to Sully, cez email ma uistil o tom, že tá baba je „neskutočne žhavá“ – čo je tak trochu na hovno, keďže je to jeho sesternica.

Seb, majiteľ, ma požiada, aby som prišiel počas svojho voľného dňa a poukazoval jej to tu. Povie mi, že hneď ako ju uvidím, poďakujem mu. A keď sa v pondelok ráno dostanem do práce a nájdem ju čakať pred vchodom, musím priznať, že Sully mal pravdu. Taliansko je plné žhavých báb, ale táto ich všetky pohodlne strčí do vrecka: čierne vlasy padajúce do polovice chrbta, dokonale tvarované pery, oči v tvare mandlí.

S kolegami nespávam, ale toto pravidlo bolo o to jednoduchšie, že mojimi kolegami boli samí chlapi. Keď sa usmeje, rozžiari jej to celú tvár a ja viem, že toto pravidlo oficiálne vypršalo.

Mraky sa rozostúpia a ulica sa odrazu kúpe v zlatavej žiare. Mám pocit, že je to znamenie. Nepovedala ešte ani slovo, ale po prvý raz za posledných šesť mesiacov od svadby pocítim nádej. Možno ona bude tá, vďaka ktorej zabudnem na všetky tie veci, na ktoré som sa neúspešne pokúšal zabudnúť, vďaka nej ich nechám za sebou.