Oblivion3 - 5. kapitola

Překlad: Noemi

Žalúdok sa mi prepadol, keď mi došiel význam Deeiných slov.  Cítil som, že sa mi rozšírujú zrenice.

„V poriadku“ – odpovedal som do mobilu.  „Neboj sa, Dee! Zariadim to, sľubujem“

Kat úplne zbledla, kým som pomaly vložil mobil späť do vrecka.

„Čo je?“ vyzvedala.

Každý sval sa mi napol.

„Dawson. Ušiel.“ Dopekla! „Je mi to ľúto“

„Nie. Úplne to chápem!“ Vytriasla si z vlasov snehové vločky. „Ako ti môžem pomôcť?“

„Musím ísť“ Vybral som si kľúče z vrecka a vložil som ich do Katinej ruky a potom aj môj mobil.  „Myslím, akože rýchlo. Buď taká dobrá choď domov a zostaň tam. Toto nechaj v aute.  Akonáhle budem môcť, prídem“

„Daemon, môžem ti pomôcť. Aj ja...“

„Prosím ťa!“ Ešte raz som jej chytil tvár a tvrdo som ju pobozkal. „Choď domov!“

Veril som jej, že ma počúvne. Pustil som ju a tak rýchlo som sa rozbehol, že ma ľudské oko nemohlo sledovať. Tak ma napadlo, že viem, kam mal namierené Dawson.

Kurva! Počkal kým s Kat odídeme a až potom sa rozbehol ku kanceláriám, kde ho naposledy držali v zajatí.

Preletel som cez hlavnú cestu, jeden nákladiak ma skoro zachytil.  Hodil som sa medzi husté stromy a prijal som svoju pravú podobu, aby som bol ešte rýchlejší.

Možno sme mali spolu s Kat dve hodiny, kým sa na nás zosypal skutočný svet. A teraz môžem naháňať svojho brata. Hnev mi vrel v žilách. Nerozčúlilo ma v skutočnosti to, že mi pokazil moje prvé rande, ale to, že som musel opustiť Kat samotnú na parkovisku preto, aby som mohol uloviť Dawsona, skôr ako sa zase sám dostane do rúk MO. A aj preto, lebo som si bol istý, že toto nie je  naposledy.

Dobrých pár kilometrov pred kanceláriami som zbadal Dawsona. Bol v ľudskej podobe, kĺzavo sa zastavil a otočil sa mi  čelom.

„Čo tu ty robíš?“ opýtal sa vyzývavo. „Mal by si byť s Kat“

Pokúšala ma myšlienka, že ho trafím o kmeň stromu. S veľkou snahou som ovládol svoju zúrivosť a aj ja som sa premenil späť.

„Hej. Aj som s ňou bol dovtedy, kým mi Dee nezavolala, že si ušiel.“

Dawson zovrel ruky do pästí.

„Nemal si ju tam nechať. Nesmel si ju tam nechať. Hlavne nie tak, že...“

„To nie!“ zodvihol som obe ruky ako upozornenie. „Neopováž sa ani pomyslieť na to, že ja neviem, aké je pre ňu nebezpečné zostať samej, kým ja naháňam teba!“

„Potom čo tu hľadáš?“ odsekol mi a oči mu zažiarili.  Z diaľky sa ozvalo hrmenie ako odpoveď na jeho neskrotnú energiu.

Urobil som krok k nemu.

„Teraz sa to akože pýtaš vážne? Skutočne? V zajatí MO si stratil aj pár mozgových buniek?“

„Niekoľko ich hneď vyberiem z tvojej hlavy“

Ani najmenej som netúžil biť sa so svojim dvojčaťom. Ale v skutočnosti v tomto momente som to až veľmi chcel. Zodvihol som ruku.

„Len si to skús!“

Dawson nepotreboval viac povzbudenia.

Premenil sa do svojej modravo svietiacej luxenskej podoby a hodil sa na mňa. Keď som ho schmatol, tiež som sa premenil. On v skutočnosti vyšiel z cviku, lebo nebol schopný prelomiť môj stisk, keď som ho zodvihol a odhodil ho niekoľko poriadnych metrov dozadu.  Ladne dopadnúc sa zvalil na zem a udrel dlaňou do snehu.

Sneh sa ako stena zodvihol hore a tak sa valil smerom na mňa, rýchlosťou vlaku. Odvalil som sa nabok, ale nebol som dostatočne rýchly.  Tažká masa snehu ma zasypala a pochovala do hĺbky jedného metra.

Idiot!

Jediným svetelným energickým mávnutím som zo seba zhodil sneh.  Zúrivo som vyskočil hore. Zo stromov popadali cencúle. Ježiši, tie mohli pokojne niekoho prepichnúť.

Dawson znovu unikal, skákal ponad vyvrátené stromy a záveje snehu. Vyletel som za ním a ľahko som ho dohonil.  Pokúsil sa mi vyhnúť vľavo, ale chytil som ho za plece a strhol na zem. Vytrhol sa a skoro sa mu podarilo ma prehodiť cez plece, ale nepustil som ho.

„Prestaň!  Prikázal som mu. „Len už, kurva, prestaň!“

Do mozgu sa mi vryla zúrivá odpoveď. Dawson sa otočil na zemi a veľa nechýbalo a zhodil ma zo seba.  Zaprel som sa nohami, vykopol som sneh do výšky a ovinul som mu ramená okolo krku, potom som vstal a prinútil som tým aj jeho sa postaviť.

„Prestaň s tým!“ Zopakoval som! Nechci, aby sme to znovu museli prežiť, že sme ťa stratili“

„Pusť ma!“  Chytil ma za rameno, vtedy som pocítil na zátylku teplé mravenčenie, ale nemohol som sa obzrieť, lebo Dawson ma sotil dozadu a vytrhol sa z môjho zovretia.

Och ako veľmi som toho mal plné zuby!

Hodil som sa dopredu, schmatol som ho za pás a spolu s ním som skočil do vzduchu. Spadol som nanňho, sneh sa pod nami rozprskol a popadala na nás sprška cencúľov a snehu. Uvoľnená Dawsonova modrobiela žiara skončila v kmeni stromu.

Ježiš  zastonal. Toto fakt nebolo potrebné.

Pritlačil som ho za obe ramená na zem

Ale veru bolo!

Pokúšal sa spolu so mnou otočiť, ale obaja sme stuhli, keď sa ozval hlasný čistý hlas.

„Teraz iste žartujete!“

Kat.

No to by vysvetlilo to teplé trpnutie v zátylku.

Obaja sme sa premenili do našej ľudskej podoby a dívali sme sa zospodu na nad nami stojacu Kat.

„Myslel som, že som ťa požiadal, aby si šla domov a zostala tam“ ozval som sa varujúcim hlasom.

„Keď som to naposledy kontrolovala, ešte si nemal právo povedať mi, čo mám robiť.“ Pristúpila bližšie. „Pozri, mala som obavy. Napadlo ma, že prídem, a pomôžem ti.“

Skrivil som ústa.

„A ako by si pomohla?“

„Podľa mňa sa už aj stalo. Dosiahla som, že vy dvaja blbci, ste sa prestali biť.“

Pozrel som na ňu tak, aby jej bolo jasné, že o tom sa ešte porozprávame pozdejšie.

„Pusť ma, brácho“ udrel do mňa Dawson.

Pozrel som sa naňho dole.

„Neviem. Mám podozrenie, že by si ušiel a mohol by som ťa naháňať znovu.“

„Nemôžeš ma zastaviť“ oznámil mi znepoujujúco nevýrazným hlasom Dawson. Napnutými svalmi som ho zadržal späť.

„Ale áno a aj to urobím. Nedovolím, aby si si to urobil. Beth...“

„Čo Beth? Nestojí za to?“

„Nechcela by, aby si to urobil“ zlostil som sa. „V opačnom prípade ani ty by si nechcel, aby to ona urobila“

Dawson ma sotil zo seba dole a vyskočil.

„Ak by zajali Kat...“

„Nezačínaj!“ zovrel som ruky v päsť.

Nezačal, pokračoval.

„Ak by zajali ju, aj ty by si urobil to isté. Neklam!“

Otvoril som ústa – ale mal pravdu. Nemohol som klamať. Už som to vedel.  Pozrel som sa smerom ku Kat. Stála tam a samu seba objímala rukami , aby sa chránila od studeného vetra, ktorý sa preháňal medzi stromami.  Ak by ju chytili, nič ale vonkoncom nič by ma nezastavilo, aby som šiel za ňou.  Cúvol som a obidvoma rukami som si hrabol do vlasov.

Kat sa priblížila.

„Nemôžeme ťa zastaviť. Máš pravdu“

Dawson kývol hlavou k nej.

„Tak ma pustite!
 „Ani to nemôžeme urobiť“  Pozrela na mňa a potom pokračovala.  „Tvoji súrodenci si minulý rok mysleli, že si zomrel . Skoro sa z toho pominuli aj oni. Ani si to nevieš predstaviť.“

„Ty si nevieš predstaviť, čím som si ja prešiel“ odsekol jej a sklopil zrak. „No dobre, snáď trochu hej. Nám s Beth urobili toho tisíckrát toľko ako tebe. Nemôžem zabudnúť na svoju lásku, hoci milujem aj svojich súrodencov.“

Zalapal som po vzduchu. Dawson teraz prvýkrát vyslovil odkedy sa vrátil, že mu aspoň trochu záleží aj na nás.

„Vedia to“ odsekla mu Kat. „Ja to viem. Nikto nechce, aby si zabudol na svoju lásku, ale ak ujdeš a chytia ťa, tým nikomu nepomôžeš.“

„Aká iná možnosť tu je?“ pýtal sa Dawson.

Kat sa zhlboka nadýchla a znovu sa pozrela na mňa.  Napol som sa, lebo niečo mi hovorilo, že  sa mi nebude páčiť, čo sa chystá povedať. 

„Dovoľ, nech ti pomôžeme“

„Čože?“ vyskočil som.

Kat ako skoro stále si ma nevšímala.

„Ty veľmi dobre vieš, že pokiaľ vrazíš na MO to sa dobre neskončí. Potrebujeme zistiť, kde je Beth, ak ju vôbec niekde tu držia v zajatí a musíme naplánovať ako ju dostaneme von.  Potrebujeme dobrý, premyslený plán, ktorý jednoducho nepripustí neúspech.“

Obaja sme zízali na ňu. Nemal som ani poňatia čo chodí po rozume Dawsonovi,  ale Kat by som rád bol potrestal...čo možno nejnežnešie.

Ako môže ponúkať pomoc, ak ani nemáme poňatia, kde by sme mali hľadať Beth? Lebo pochybujem, že by ju držali tam, kde predtým Dawsona.  Natoľko nemôžu byť ani agenti hlúpi.  Ale čo je najdôležitejšie, Kat som nechcel pustiť do blízkosti agentov ani tejto záležitosti vôbec.

Dawson sa od nej odvrátil, s narovnaným chrbtom sa díval smerom k stromom.

„Nedokážem ani pomyslieť na to, že ju majú v rukách. Občas ma bolí ešte aj dýchať.“

„Viem“ šepla.

Dawson prikývol.

„V poriadku“

Sval na sánke mi cukal a stálo ma obrovské  sebaovládanie držať ústa. Kat naopak  nemala problém hovoriť.

„Ale musíš nám sľúbiť, že nám dáš čas. Nemôžeš ujsť kvôli netrpezlivosti. Prisahaj!“

Dawson sa striasol a otočil sa späť ku Kat a spustil ruky.

„Prisahám. Pomôž a ja prisahám!“

„Tak platí“

Na chvíľu som privrel oči. Sčasti mi odľahlo, že je Dawson ochotný sa dohodnúť, sčasti ma hnevalo, že  sa do toho zamiešala aj Kat.  Mala studené prsty ako ľad, keď som jej zobral kľúče od auta. V napätom tichu sme šli späť k jeepu. Nastúpili sme, Dawson dozadu.  Stratil bojovú náladu, spustil hlavu na opierku. A privrel oči.

Kat sledovala mňa, kým som nezastal na príjazdovej ceste a vtedy sa otočila dozadu.

„Počúval, Dawson.“

„Ano?“

„Rád by si sa vrátil do školy?“

Zovrel som rukami volant.

„Myslím, akože iste by sa to dalo zariadiť“ pokračovala Kat, okusávajúc si palec.

„Každému by si mohol povedať, že si ušiel. Také veci sa stávajú“

„Ľudia si myslia, že zomrel“ oznámil som jej ostrým hlasom.

„Celkom učite mnohých, čo ujdú z domu, vyhlasujú za mŕtvych a pritom nie sú“ argumentovala.

„Ale čo mám povedať o Beth?“ opýtal sa o chvíľu Dawson.

„To je dobrá otázka“  povedal som provokačne.

Kat si vybrala palec z úst.

„Že ste ušli spolu, ale ty si sa chcel vrátiť a ona nie“.

Dawson sa naklonil dopredu a podoprel si hlavu do dlane.

„Rozhodne by to bolo lepšie ako len vysedávať a premýšľať nad tým, čo sa deje“

„Potrebuje si vybrať predmety“ poznamenal som.  Darmo sa mi to nechcelo priznať, ale bol to dobrý nápad.  Ak bude chodiť Dawson do školy, nemusím sa strachovať že ujde, kým ja a Dee sedíme na hodinách.  Denne aspoň osem hodín budeme na jednom mieste.

„Porozprávam sa s Matthewom a uvidíme ako sa to dá zariadiť.“

Kat sa s pyšným  úsmevom usadila na sedadle.

Dee nás čakala na verande, keď sme zabočili k domu.

Dawson vystúpil zozadu a podišiel k sestre. Povedali si pár tichých slov a objali sa.  Aj to sa stalo teraz prvýkrát odkedy sa vrátil.

Vypol som motor a pozrel na Kat.

„Myslím, že som ťa požiadal, aby si išla domov.“

Stuhol jej úsmev z tváre keď sa na mňa pozrela.

„Musela som pomôcť“

Vyzrel som von cez sklo a spustil som ruky do lona.

„Čo by si bola urobila, ak so mnou nenájdeš Dawsona ale ako bojujem s agentami, alebo s tou ďalšou skupinou, nech už sa volajú akokoľvek?“

„Daidalos“ povedala.  „Aj vtedy by som ti pomohla“

„Áno. Presne s tým mám problém“ vystúpil som a prešiel pred auto.  Čakal som oprúc sa o nárazník, kým sa ku mne pridá.  O pár sekúnd to aj urobila.

„Viem že sa hneváš, lebo sa o mňa bojíš, ale ja nebudem to dievča, ktoré sedí doma a čaká, kým jej hrdina zaženie nepriateľa.“

„Toto nie je román“ vyskočil som.

„No nepovedz?“

           „Nie. Nerozumieš!“ otočil som sa k nej nahnevane; kvôli nej a pre ňu. „Toto nie je paranormálne fantasy, alebo čo za veci to čítaš. Nie je naplánovaná akcia, nie je jednoznačne rozhodnuté kam to všetko povedie.  Ani to nie je jednoznačné, kto je nepriateľ. Nie je garantovaný happy end a ty...“ Sklonil som hlavu, aby som sa jej mohol pozrieť do očí. „A ty nie si superhrdinka, neh si už schopná čohokoľvek.“

Sivé oči jej stmavli.

„Ja viem, že nie sme v románe, Daemon. Nie som idiot.“

„Nie?“ Zasmial som sa chladne. „To, že si prišla za mnou nie je známkou jasnej mysle.“

„To isté možno povedať aj o tebe“ odsekla mi rovnako napálená. „Aj ty si sa rozbehol za Dawsonom, hoci si nemal ani poňatia, čo ťa čaká“

„Pravda. Ale ja som schopný usmerňovať silu Zdroja bez pokusov. Viem čoho som schopný, ale ty nie.“

„Aj ja viem!“

„Skutočne? Ak by ma boli obkľúčili ľudskí agenti bola by si schopná ich vystrieľať? A potom prijať zodpovedanosť za následky?“

Otvorila ústa a tvár jej zbledla. Zašepkala mi odpoveď.

„Bola som na to pripravená“

Bože, nie toto som chcel počuť!

Cúvol som a potriasol som hlavou.

„Kurva, Kat, nechcem aby si to zažila“ Zo surových pocitov mi stislo srdce. „Zabiť nie je ťažké. To, čo nasleduje, to je. Výčitky svedomia. Nechcem, aby si si tým musela prejsť, nechápeš? Nechcem, aby si musela žiť takýto život“

„Ale už sa to deje. Žiadne  nádeje, túžby alebo dobré úmysly na svete na tom nič nezmenia.“

To ma len viac naštvalo. Lebo nikdy, nikdy som nechcel, aby to skúsila.

„Nechajme to! To, čo si sľúbila Dawsonovi, je sakramentsky neuveriteľné.“

„Čože?“ spustila ruky.

„Pomôcť nájsť Beth? A ako to, do pekla, máme dokázať?“

Prestúpila z jednej nohy na druhú.

„Neviem, ale niečo vymyslíme“

„Tak to je úžasné, Kat. Nemáme poňatia ako ju nájdeme, ale pomôžeme. Úžasný plán.“

Znovu sa začervenala.

„Aký si falošný. Sám si včera povedal, že  zistíme o čo ide Willovi, ale ešte nevieme ako. Presne tá istá situácia je aj s Daidalusom.“ Otvoril som ústa, aby som protestoval, ale kurva, mala pravdu. „Okrem toho si nedokázal Dawsonovi klamať do očí, keď sa ťa opýtal, čo by si urobil, ak by chytili mňa. Nie len ty máš právo na unáhlené a hlúpe rozhodnutia!“

„To nie je podstatné“

„Úbohý argument“  dvihla obočie.

Pristúpil som bližšie.

„Nemala si právo niečo také sľúbiť môjmu bratovi. Nie je tvoj príbuzný“

Kat sebou trhla a cúvla.

Jedna moja časť už oľutovala  slová, ktoré som vyslovil, ale dala sľub môjmu nie práve duševne vyrovnanému bratovi a nemali sme ani poňatia ako ten sľub dodržať.

„Dawson je aj mojou starosťou, lebo je tvojou“ vyhlásila chvejúcim sa hlasom. „Urobíme to spoločne“

Pozrel som jej do očí.

„Nie všetko Kat. Ľutujem, ale presne tak to bude.“

Rýchlo klipkajúc riasami znovu cúvla.

„Ak nebudeme robiť všetko spolu, ako vôbec môžeme byť spolu?“ opýtala sa zachrípnuto.  „Lebo ja to inak nepovažujem za možné“

Moje oči sa rozšírili. No kurva!

„Kat...“

Trasúc hlavou cúvala, zvrtla sa a meravým krokom odišla k ich domu.

Chcel som ísť za ňou.

Chcel som ju zastaviť.

Nechcel som, aby sa tento večer takto skončil.

A predsa som  sa nepohol.