SYS - 3. kapitola

Překlad: Janka Es
Kor.: Noemi

Posielam ďalšiu smutnú kapitolu - máme tu pohreb. Viem, že toho smútku je na začiatok knihy dosť, ale ešte to chvíľu vydržte. Ja mám tiež slzyna krajíčku, keď to prekladám...

„Je mi ľúto vašej straty.“ Hovorí bezmenná tvár, ktorá stojí predo mnou po pohrebe. Všetci sú milí, súcitní, ale je mi to jedno.  Som si istá, že im je to ľúto. Všetci želajú mne aj chlapcom len to najlepšie. Ale vidím ľútosť v ich očiach. Možno je to moja paranoja, ale počujem ich šeptať si o tom, prečo bola truhla zatvorená, keď to bol infarkt. Cítim ich pohľad, keď ma sledujú nehybnú nad hrobom, neschopnú položiť tam svoju ružu.  Keby len vedeli. Nemuseli prijať hovor z pohrebníctva a počuť, že oni nemôžu prekryť modriny a stopy po povraze. Nerozumejú tomu, ako sa mi zviera srdce zakaždým, keď sa ma niekto opýta, ako odišiel. Vyslovujem naprostú lož. Všetci sa za nás modlia, a ja sa modlím, nech nás už nechajú samých. Trasiem si s ich rukami a prijímam objatia, ale som prázdna. Viac ľudí odchádza, ale všetko, na čo sa sústredím je telo ležiace v rakve. „ Ako si to mohol urobiť?“ Zovriem kvet v ruke. „ Ako si si mohol myslieť, že toto bola odpoveď!?“  Tŕň sa mi zaryje pod kožu. „Mali sme život. Mali sme rodinu.“ Slzy stekajú. Pozriem sa okolo a vidím Angie pri jej aute a moju mamu stojacu pri nej. Cayden  a Logan sedia v aute s mojim otcom.  On je jediná osoba, ktorú chcú mať okolo seba.  Cayden ešte moc nehovorí ale Logan sa nezastaví. Sotva to zvládajú. Každý mi dáva nejaký čas osamote, ako sa lúčim so svojim manželom.

„Naozaj si preč.“ Obalím ruku okolo hladkej drevenej rakvy a hladím ju prstami sem a tam. „Teraz cítim toľko vecí. Myslím, že toto je zbohom.“ Môj hlas a zlomí.“ Myslím, že toto je miesto, kde nechám teba a život, ktorý sme mali.“ Zadržím dych. Zdvihnem ružu a položím ju. Táto jedna ruža  je osamelá, bokom od ostatných, ktoré sú pohromade. „Zbohom, Todd.“

Slzy padajú a kolená sa mi rozchádzajú. Moja ruka spočíva na dreve keď vzlykám. Minúty ubiehajú a moje slzy schnú, ale nemôžem sa hýbať. Keď opustím toto miesto, bude to koniec nás dvoch. Odišiel pred týždňom, ale toto bude naozaj koniec.

„Si pripravená, miláčik?“ Opýta sa ma mama. Čupne si predtým, ako chytí moju ruku. „Nie.“ Poviem, pozerajúc na dieru v zemi, kde bude odpočívať telo môjho manžela.

 „Budeš v poriadku, Presley.“ Oprela sa a ubezpečovala ma. „Viem, že je to ťažké, ale si silná žena.“Pozerám na svoju mamu očami, ktoré ju prosia, aby mi dala niečo na tú bolesť.

„Mama?“ Jej pery sa stiahnu, keď ma hladí po líci. „Nemôžem vziať preč tú bolesť. Bože, ako si želám, aby som mohla.“ Oči sa jej naplnia vlhkosťou, keď ma chytí za moje ruky. „ Ale ty si silná. Bola si  z nás vždy tá najsilnejšia. Mnohí nemajú odvahu nasledovať niečo, čo chcú. Pozri, čo všetko si urobila. Sťahovanie, chodenie do školy, urobila si z vášho života niečo.“

„Pozri, kam ma to dostalo.“

„Hej, teraz.“ Jej hlboký, južný hlas nenecháva žiadny priestor pre debatu. „Máš týchto chlapcov. Máš domov, podnik a darí sa vám dobre. Máš veci, ktoré by si asi nemala, keby si zostala na ranči. Nemohla si sa dočkať, kedy sa dostaneš z Bell Buckle a aj keď to nebolo to, čo si plánovala, doviedlo ťa to k Toddovi. Tento muž ťa miloval viac, než čokoľvek. Neopustil tento svet z vlastnej vôle.“

Nemôžem zastaviť hysterický smiech, ktorý mi uniká. Môj hrudník sa zužuje, pretože cítim prvý záchvat hnevu. Rýchlo vstanem zatínajúc svoje päste po stranách. „Mama, ak by to bola pravda...“ Zastavila som sa, uvedomujúc si, že som jej skoro prezradila, že to nebol srdcový infarkt. „Poďme.“

„Čo mi tajíš?“ Pomaly sa postaví, jej oči neopúšťajú tie moje.

„Nič, mami.“

„Neklam mi, Presley Mae. Viem, keď niečo skrývaš.“

Jej oči ma študujú. Je jedna z tých žien, ktoré vidia príliš veľa. Vždy bola schopná povedať, či sme ja a môj brat Cooper klamali. Teda, len pokiaľ som začala randiť.  Potom to bol úplne iný svet. Zdokonalila som rozprávanie polopravdy a vynechala detaily, ktoré nepotrebovala vedieť. Nie je nič, čo by nestálo za to zopakovať.  Uvoľním jej ruku a idem k autu. Toto nie je koniec, ale ešte nie som pripravená to nikomu povedať. Našťastie, môj otec nepovie ani slovo ako si nasadám. Náš vzťah utrpel, keď som opustila ranč. Dúfal, že Cooper a ja by sme mohli riadiť ranč spolu. Nemala som rovnaký sen. Bolo tam veľa hnevu, keď som sa rozhodla odísť na vysokú mimo štátu. Ocko odmietol pomôcť akokoľvek prispievať na školu a keď som povedala, že sa nevrátim späť...bol rozčúlený. Bell Buckle bol ako život vo vysávači. Vyťahovalo to zo mňa život. Chcela som viac. Chcela som všetko.

„Mami?“ Caydenova malá ruka zostala na mojom ramene.

„Áno, kámo?“

„Prečo si Boh vzal môjho ocka?“ Moje ramená sa hýbu hore a dole ako sa moja hlava trasie. Odpovedám mu s takou úprimnosťou ako môžem – s myšlienkou, že sa mohol spýtať prečo sa jeho otec zabil.

„Neviem. Skutočne neviem. Niekedy nemáme odpovede na tieto otázky.“

Počujem Logana smrknúť a potom povie. „Chýba mi.“

„Tiež mi chýba, zlatko. Nemáš ani tušenie, ako moc.“ Cayden položí svoju hlavu na moje plece a pobozkám ho na vlasy. Táto jedna udalosť bude veľmi tvarovať to, kým sú. Napriek všetkým nedostatkom môjho otca ma miloval tak hlboko. Jeho odhodlanie bojovať za to, v čo veril je to, čo som sa od neho naučila. Ale otec vždy hovoril mne a Cooperovi  že všetko, čo za niečo stojí je všetko, za čo sa oplatí bojovať. Prial by si, aby som nechcela utekať z Tennessee tak rýchlo, ako som len mohla. Som si istá, že mi ešte neodpustil.

„ Niekedy, chlapci.“ otcov hlboký hlas preťal ticho, keď pokračuje. „Nie je vždy pochopiteľné, prečo sa veci dejú. Ľudia vás opustia predtým, ako budete pripravení na ich odchod, ale musíte  žiť ďalej.“ Nemôžem si pomôcť, ale myslím, že hovorí o mne. Jeho zelené oči sa na mňa pozerajú cez spätné zrkadlo. „To neznamená, že vám nebudú chýbať.“

„Oci.“ Začnem, ale on krúti hlavou a zastavuje ma.

„A vy ich budete stále milovať. Nezáleží na tom, čo sa stalo.“ Stisnem si ruky dokopy a zatváram oči. Otec je muž mála slov, ale keď hovorí – ľudia počúvajú. Moja matka sa dostane do auta so sklamaním, ktoré cez ňu prebieha. Medzi všetkými toho bolo toľko veľa povedaného.  Roky sklamania a odporu visia vo vzduchu. Ale práve teraz sa o nič z toho nestarám. Nemôžem sa pozerať na nič, okrem svojej vlastnej bolesti. Pozerám na svojich sladkých chlapcov.  Vidím ich bolesť a prajem si, aby som ju mohla vziať  preč. Ale nemôžem. Jediné, čo môžem urobiť je dať im vedieť, že majú množstvo ľudí, ktorí ich  milujú.  Ľudí, ktorí tu vždy budú. Aj keď si ich otec nemyslel, že stojíme za jeho život.

„Chcem aby ste niečo vedeli. Všetci vás milujeme, chlapci.. tak veľmi. Nana a Papa, babička aj dedo, teta Angie a samozrejme ja. Ste obklopení ľuďmi, ktorí pre vás urobia čokoľvek.“ Pozriem na môjho otca dúfajúc, že počuje moje posolstvo k nemu.

 „Milovať niekoho nekončí tým, že ho už viac neuvidíte.“ Obaja chlapci prikývli  a začali sa venovať videohrám. Akokoľvek nenávidím tieto veci, som vďačná za to, že sa v nich môžu chlapci trochu stratiť.

Vraciame sa k domu a idem do svojej izby. Cayden a Logan presvedčili mojich rodičov, aby ich vzali na večeru, takže som prvýkrát sama, odkedy Todd...zomrel. Moja matka nikdy neje vonku. Všetko pochádza od začiatku. Varenie je jej pravá láska. Prinútiť ju súhlasiť s tým, že niekto iný sa dotkol jej jedla nie je ľahký výkon. Títo chlapci vedia, ako získať to, čo chcú.

Hodím sa na posteľ stále oblečená v čiernych šatách. Čierna. To je to, ako sa cítim – bez akéhokoľvek svetla, alebo farby. Pozriem na kúpeľňové dvere. Zdvihnem sa a moje nohy sa pohybujú na miesto, kde bol naposledy. Moje kolená sa dotýkajú studených dlaždíc, moje ruky a potom aj moje celé telo  sa stáča na podlahu. Je mi taká zima, ale nehýbem sa. Potrebujem sa cítiť blízko k nemu, moje telo sa dotýka posledného miesta, kde bol.

„ Mali sme ešte toľko veľa práce, Todd. Mali sme deti, aby mohli rásť, dovolenky, na ktoré sme chceli ísť a stále dosť lásky. Náš čas ešte nenadišiel. Sľúbil si mi navždy.“ Skrčila som nohy.

“Navždy ešte neskončilo. Stále som tu, dočerta. Čo mám teraz robiť, hmm? Ako mám udržať tento dom pokope? Zapálil si každú časť nášho života! Zabil si ma spolu s tebou!“ Kričím a moje výkriky vyvolávajú triašku vo mne. Hruď sa mi dvíha ako som pritisnutá k mojim nohám.

„Som taká nahnevaná. Som taká zmätená. Žiadny odkaz? Žiadne vysvetlenie prečo? Seriem na teba! Potrebovala som ťa! Vzdala som sa pre teba všetkého a potom urobíš toto? Nenávidím ťa!“ Zatvorím oči, nechám slzy prúdiť ako upadám do spánku.

******

„Presley.“ Známy hlas núti moje oči, aby sa otvorili. „Presley, zlatko, zobuď sa.“ Ťahám prikrývku nad hlavu.

„Choď preč. Nechcem s nikým hovoriť.“ Už to bolo niečo vyše týždňa od pohrebu. Osemnásť dní, čo si Todd vzal život. Striedam to, že som hore a nahnevaná s tým, že spím. To je všetko, čo dokážem zvládnuť. Viem, že nedávam deťom to, čo potrebujú, ale nemôžem nájsť cestu, cez tú hmlu. Nie je tu nič, čo by ma viedlo. Zahmlenie je príliš husté a moje srdce príliš ťažké.

„Škoda“ Angie strhla zo mňa prikrývku. „Už si chvíľu spala. Moji rodičia sú dole. Radi by ťa videli predtým ako odídu na letisko.“ Bojovať s ňou je zbytočné. Krčím sa, keď sa dostanem z postele a hádžem na seba môj nadmerný sveter žmoliac ho v strede. Keď schádzame po schodoch, obaja mi venujú smutný úsmev.  Oči mojej svokry sú opuchnuté z toho všetkého plaču. Nechce opustiť chlapcov a mňa – alebo Todda. Na cintorín chodila každé ráno.

„Už nemôžeme dlhšie zostať. Priala by som si, aby sme mohli, zlato.“ Hovorí  Pearl .

„Rozumiem tomu.“

Môj svokor ku mne pristúpi. „Presley. Je niekoľko vecí, o ktoré sa budeš musieť postarať. Poisťovací agent, ktorého som Toddovi zavolal. Musíš sa s ním zajtra spojiť po prvýkrát.  Ak máš nejaké otázky ohľadom papierovania, zavolaj mi.“ Prikývla som.

„Vďaka, Martin. Vážim si to.“ On a Angie sú jediní, ktorí poznajú pravdu o Toddovej smrti.

„Príď na návštevu s chlapcami, dobre?“ Pearline oči sa zaliali, keď si ma vtiahla do náručia.

„Veľmi vás všetkých milujeme. Som len...“ Utešujem ju skôr, ako si ju Martin odtiahne.

„Vždy sme tu pre vás. Si ako naša vlastná dcéra.“

„Ďakujem.“

Cayden a Logan sa k nim ponáhľajú a objímajú svojich starých rodičov. „Budeš mi chýbať, babka.“Navzájom sa rozlúčia a ja sa vydám ku gauču. Angie ku mne prichádza so šálkou kávy. „ Tu máš, vypi to!“ Beriem to do svojich rúk ale nemám silu, aby som to ochutnala.

„Chlapci, môžete sa ísť hrať na chvíľu dozadu?“ Pozriem na ich tváre, prijímam malý úsmev, ktorý som dávno nevidela, keď vychádzajú von.

„Chcem ti niečo povedať, a chcem, aby si počúvala.“ Angie sedí vedľa mňa. „Vedz, že ťa milujem.“

Moje oči sa stretnú s jej. Vaky pod jej očami sú tmavšie, ako si pamätám.

„Presley?“ povie, prerušujúc môj trans.

„Áno, počúvam.“

Dáva mi ťažký povzdych. „Počúvaš? Myslím tým, robíš niečo?“

Prepáč? „Čo tým do pekla myslíš?“

„Chlapci ťa potrebujú. Tvoji rodičia včera odišli a ja sa musím vrátiť do práce. Musíš sa z toho dostať. ..neviem, ako by som to nazvala. Vyzeráš ako hovno. Neješ, všetko čo robíš je, že len spíš- a to nie si ty!“

Môj hnev vrel. „ Stratila si svojho manžela? Vošla si a našla visieť manžela mŕtveho v kúpeľni?  Kričala si na neho, aby sa prebral? Čo? No tak?“ Vysmievam sa jej, ako môj hnev rastie. „ Nie? Správne – to som bola ja!“

„Ja viem, že si nahnevaná. Tak buď nahnevaná! Buď čokoľvek.“

„To som!“ Skríkla som s trasúcimi rukami. „Som kurevsky nasratá! Ako to mohol urobiť, Angie? Ako si mohol myslieť, že toto bude na to posraná odpoveď?“

„Ja neviem, zlatko. Neviem. Tiež som rozčúlená. Neznášam, že to urobil. Môj vlastný brat!“ Zbalila päste. „Nedáva to žiadny posratý zmysel, ale nemôžeš tu ležať ochromená. Chlapci ťa potrebujú.“ Nie som necitlivá k jej pocitom. Pre ňu je to tiež ťažké. Aj ja mám brata, a aj keď si nie sme už moc blízky, bola by som zlomená, keby som ho stratila. Ale nikdy nedostanem ten obraz z mojej mysle. Môj život už nikdy nebude rovnaký. Keď zavriem oči, spomeniem si na udalosti toho dňa v živých detailoch.

„Nevrav mi, čo potrebujú. Nevrav mi, čo si myslíš, že by som mala robiť. Nie si ja! Ty si silnejšia, ako ja, očividne. Nemôžem to prestať spochybňovať. Nemôžem nájsť zmysel toho všetkého. Prečo mi to urobil?“

„Jediné, na čo môžem prísť je, že sa cítil beznádejne.“

„No, skutočne oceňujem tento pocit práve teraz.“

Angie vstala a prebehla si rukami po vlasoch. „Dostaneš sa do sprchy. Oblečieš sa do niečoho iného, ako do teplákov a budeš fungovať.“ Kto si sakra myslí že je? Ako sa so mnou opovažuje takto rozprávať? Teraz som v nešťastí. Všetko to bolí. Moja hlava, moje srdce, moja duša trpia.

„Nemáš ani tušenie ako sa cítim.“

„Tak mi to povedz.“ Myšlienka snažiť sa vyjadriť akúkoľvek z týchto vecí ma unavuje.

„Zmätená. Som taká  zmätená. Všetko, na čo sa pýtam je – prečo? Prečo? Prečo? Prečo? Prechádzam z popierania k hnevu a späť k popieraniu. Čakám na neho kým otvorí dvere alebo mi pošle správu. Nemôžem sa zastaviť od toho, aby som mu volala na telefón.“ Znovu začínam plakať. „Volám a počúvam jeho hlas. Púšťam si ho stále znova, pretože už ho znovu nebudem počuť.“

„Shhhh“  Objíme ma. „Stalo sa niečo s ním – alebo medzi vami ľudkovia?“

To je otázka za milión dolárov.  Prešla som všetkými jeho vecami hľadajúc odpoveď ale nič tam nebolo. Všetko čo mal bolo na svojom mieste.

„Nemám ani tušenie.“ Môj hlas je plný emócií. „Toto nie je muž, ktorého som poznala. Môj muž, tvoj brat, ich otec – by toto neurobil. Porozprával by sa so mnou alebo  ja neviem.“

Vezme moju ruku do svojej. „Kedy chceš povedať chlapcom pravdu?“ Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla.“ Nemôžem im všetko povedať. Viem, že už nie sú deti, ale nikdy nepoznajú detaily.“

Jej oči sa rozšíria: „Pres.“

„Nepotrebujú vedieť, že sa nás rozhodol opustiť. Nebudem klamať, ale budem ich ochraňovať. Potrebujem, aby si urobila to isté.“

„Pres.“ Zasahuje , ale zdvihnem ruku aby som ju zastavila.

„Nie.“ Môj hlas nenecháva žiadny priestor na diskusiu. „Sú to moje deti. Už sa ospravedlňujú za to, že ho nezachránili a ja ďakujem Bohu, že nešli na poschodie. Takže nie. Chráňme deti. Nikdy nechcem, aby vedeli, čo urobil. Emócie, ktoré cítim – hnev, sklamanie a zmätok, nemali by s nimi tiež bojovať. Nikto iný to aj tak nevie. Ani tvoja matka, ani moji rodičia – nikto.“

Oprie sa späť s nesúhlasom vpísaným v jej tvári .

„Raz to zistia a potom čo?“

„Potom to zvládnem.“ Pravdepodobne by som teraz nemala robiť takéto typy rozhodnutí. Nie som v dobrom rozpoložení, ale toto....som si tým istá. Tieto deti sú všetko, čo mi zostalo. Moje srdce je rozorvané, nielen z jeho straty ale aj zo zistenia – ako? Prečo so mnou nehovoril? Kedy sa takto rozhodol?

„Okay.“ Povie sklamane. „ Nesúhlasím, ale nepoviem ani slovo.“

Sedíme v nepríjemnom tichu. Angie bola moja najlepšia kamoška odkedy som odišla z Tennessee.  Pomohla mi v mnohých smeroch, ale teraz nemôže. Musím to urobiť sama.

******

Vezmem telefón z nočného stolíka. „Haló?“ Môj hlas je stále ťažký spánkom, napriek tomu, že sú dve hodiny popoludní.

„Pani Benson, tu je John Dowd. Bol som Toddovým  poisťovacím agentom.“

„Oh áno“ sadám si pretierajúc si oči. „Ďakujem že ste mi zavolali späť.“

„Chcel som s vami prebehnúť nejaké informácie. Je na to teraz vhodný čas?“

Chlapci sú v škole, ja som v posteli a neplánujem sa z tohto miesta dnes pohnúť, takže myslím je tak dobrý čas, ako ktorýkoľvek iný.

„Iste, pán Dowd. Teraz je to v poriadku.“

Zhlboka sa nadýchne. „Volám, aby som vás informoval o stave vyplatenia poistného. Váš svokor začal tento proces vo vašom mene. Asi pred rokom Todd prehodnotil svoju životnú poistku. Navýšil ju z 500 000 na 750 000 dolárov. Chcel vám zabezpečiť dostatočný príjem, ak by sa niečo stalo, keď ste začali podnikať.“

„Oh, myslím, že to bolo od neho pekné.“ Tak pekné ako plánoval svoju budúcnosť som sa tomu chcela vysmiať.

„Ano, no problém je, že existuje samovražedná klauzula. Martin vysvetlil okolnosti Toddovej smrti. Ale vec sa má tak...že ak od navýšenia neubehli 2 roky, životná poistka nebude vyplatená.“

Podlaha sa podo mnou znova prepadla. „Ale on bol hlavný živiteľ rodiny. Nerozumiem. Nič nedostaneme?“

Prečistil si hrdlo.“Obávam sa, že nie. Snažil som sa, ale s navýšením, ktoré je len rok staré odmietajú vyplatiť viac ako tam Todd vložil. Stočili sme prémiu, ale úprimne pani Benson, nie je to veľa.“

Oh Bože. „Ja...ja“ koktám, snažím sa nájsť slová. „Ale moje deti. Náš dom.  Ako prežijeme? Ako zaplatíme hypotéku a účty?“

„Je mi to naozaj ľúto. Zavolal by som banke, budem sa odvolávať na váš prípad. Niekedy s vami budú pracovať. Zavolám aj Martinovi, vysvetlím mu situáciu. Skúsil som však všetky výzvy, ktoré som mohol. Naozaj nie je nič, čo vám môže poisťovňa ponúknuť.“

„Neviem, ako by som to mala zvládnuť.“ Cítim sa chorá.

„Ste si istý, že neexistuje nič iné? Ak by som si najala právnika?“

Pán Dowd si povzdychne.“Prajem si, aby to pomohlo. Ale postup je veľmi jasný.“

„Tak dobre.“Porazene odpovedám.

„Ak by som mohol urobiť čokoľvek, tak to urobím. Je mi to veľmi ľúto.“

„Ďakujem“

Zavesím telefón znášajúc ďalšiu ranu. Budú ešte len prichádzať.