Oblivion2 - 22. kapitola

Překlad: Noemi

Kat v piatok pred Vianocami skoro zmeškala hodinu matiky. Prišla pár sekúnd pred zvonením. Hneď mi bolo jasné, že niečo nie je s ňou v poriadku. Išla meravo, akoby nedokázala celkom natiahnúť nohy. Narovnal som sa a sledoval ju, ako ide k lavici predo mnou a veľmi pomaly si sadne.  Zasiahlo ma znepokojenie.

„Si v poriadku?“ opýtal som sa.

Napoly sa otočila , tvár mala ešte bledšiu ako zvyčajne.

„Hej. Len som zle spala“

Napätie vo mne stúpalo.  Zle spala? Žeby spadla? Popálila si ruky na sporáku?

„Spala si na zemi, alebo čo?“

Sucho sa zasmiala a chcela sa otočiť späť.

„Tak sa zdá“

Stisol som okraj lavice.

„Kat...“

„Čo je?“ šepla a nepozrela mi do očí. Chvíľu som ju len ledoval a potom som sa oprel a prekrížil si ruky pred sebou.

„Nevadí“ povedal som, hoci som sa vlastne chcel opýtať, aké bolo cvičenie predošlý deň, ale vedel som, že z nej viac nedostanem. „Dnešný večer platí?“

Kusla si do pery, prikývla a otočila sa späť. Počas celej hodiny a aj celý deň pokiaľ som ju videl sa jej pohyb nezlepšil. Aj Dee si to všimla pri obede a dobehla ma na chodbe.  Moja sestra mala obavy o Kat, ale ona jej nič nepovedala.  To nebolo nič nové, ale moje podozrenie, že za jej zranením je niečo viac, než čo tvrdí, zatienilo ešte aj včerajší nepriemný pocit.

Žeby mi Kat klamala o tom, že jej niekto ublížil?

Už samotná myšlienka na to stačila, aby som stratil kontrolu nad svojou podobou na hodine historie, lebo len jeden by bol schopný jej ublížiť: Blake. Počas prestávok som sledoval, či niekde toho blbca neucítim, ale nikde som ho nenašiel.  Možno je to aj lepšie, lebo aj tak, že som nemal žiadne dôkazy, že ublížil Kat, by som mu najradšej vytrhol krk.  Len tak.

Po škole, keď som ho nevidel objaviť sa pri Katinom dome ako obvykle, som sa rozhodol prejsť ku nej skôr, než som to mal v pláne. Možnosť, že by som s ňou mohol hovoriť...ale koho som chcel klamať? Nemohol som si nechať ujsť príležitosť byť s Kat sám.

Vybehol som po schodoch a už som chcel zaklopať, keď sa otvorili dvere.

„Skutočne sa mi čoraz menej páči, že vždy vieš dopredu, kedy prídem“ zamračil som sa.

„Myslela som, že sa ti to páči. Môžeš si dokonale cibriť schopnosť zakrádať sa.“ – ustúpila z dverí.

„Už som ti povedal, že ťa nesledujem všade.“ Šiel som za ňou do obývačky dívajúc sa ako sa pohybuje.  Chodila už trochu uvoľnenejšie, akoby ju už tak neboleli  končatiny. „Využívam to len, aby som dával na teba pozor.“

„Je v tom rozdiel?“ Hodila sa na pohovku.  V pohodlných teplákoch a mikine pôsobila akosi neusporiadane. Na vrchnom diele mala jahody. Čo znamená tá mánia na ovocie?

Rozkošná.

Sadol som si k nej, stehná sa nám dotýkali.

„Je v tom rozdiel“

„Niekedy je tvoja logika desivá.“- prešla si rukami po nohaviciach. „Takže čo tu hľadáš tak skoro?“

„Billy dnes večer neprišiel?“ oprel som sa o vankúše.

Kat si uhladila vlasy za ucho.

„Nie, má nejakú rodinnú záležitosť“

Rodina? Už som si myslel, že ten kretén sa vyliahol z vajíčka. Sledoval som pohľadom Katinu tvár, potom mi padol pohľad na notebook.Mala otvorený program na tvorbu vídeí a vedla nej ležala kôpka kníh.

„Čo vyrábaš? Jedno z tých vídeí?“

„Mala som v pláne. Už som istý čas neblogovala, ale potom si prišiel a plán nevyšiel“

„Preto, že som tu ešte môžeš nahrávať“ – uškrnul som sa. „Sľubujem, že sa budem správať dobre“

„Aha, tak na to si počkáš“

Potrebovali sme sa porozprávať o mnohých veciach. O tom, čo sme našli v dome Bethany včera a či to má nejaký význam. Všetky sračky týkajúce sa Blakea, a že prečo sa to stále skončí tak, že je Kat zranená. Mohli by sme sa vybrať skôr k domu Vaughna. A predsa bolo niečo nesmierne obyčajné v tom, že si chcela Kat nahrať video na svoj blog. A v poslednej dobe mala vo svojom živote málo obyčajných každodenných vecí. Poskytnúť jej to, mi pripadalo dôležitejšie ako čokoľvek iné.

„Prečo?“ – zdvihol som ruku a vrchná kniha poslušne plachtila ku mne. Pozrel som si ju a na obálke pózoval jeden kučeravý blonďák s ľadovomodrými očami.  Niečo ma napadlo. – „Počúvaj, mám nápad. Mohol by som zahrať, že som on“

„Čože?“ – zachmúrila sa, keď som k nej otočil obálku. – „Počkaj, chceš povedať, že...“

Pozrel som sa znovu na obrázok a sústredil som sa. Moja ľudská podoba sa rozplynula. Bolo ťažké skopírovať toho modela, veď som videl z neho len lesknúci sa obrázok, ale ako dieťa som sa tým zabával celé hodiny. Učil som to Dawsona. O malú chvíľu mi padla do oka blonďavá kučera. Jemne som sa usmial.

„Helló bejby!“

„Dobrotivé nebesá!““ – Kat zodvihla ruku a ďobla mi do opálenej tváre, potom sa zasmiala. –„Nemôžeš toto robiť. Ľudia  z toho zošalejú“

„Ale vzbudilo by to záujem fanúšikov“ – žmurkol som na ňu. – „Okrem toho by to bola zábava“

„Ale tento model, on niekde v skutočnosti žije“ – vybrala mi z ruky knihu a zamávala s ňou. „Asi by ho zaujímalo, ako sa dostal do mojej E-mailovej schránky“

„Máš pravdu“ – priznal som trochu trucovito špúliac ústa a vrátil som sa do svojej ľudskej podoby. – „Ale preto sa ešte nemusíš vzdávať. Poďme, urob svoje vídeo. Ja budem tvoj asistent“

Vypúlila na mňa oči.

„Ani neviem“

„Nepoviem ani slovo, len budem držať knihy“

„Podľa mňa ty nie si schopný zostať ticho. Je to vylúčené“

„Sľubujem“ – vyhlásil som s ešte väčším úškrnom.

Po niekoľkoľkých dlhých sekundách mlčania prikývla, otočila sa k obrazovke a nastavila to tak, aby som bol v obraze aj ja. Stlačila tlačidlo nahrávania a zhlboka sa nadýchla.

„Ahojte, som Katy z môjho blogu –KatyKlikniKnižnýKútik. Ospravedlňujem sa za dlhú neprítomnosť. Škola a...“ – pozrela na mňa – „všeličo iné ma zdržiavalo. Dnes tu ale mám aj jedného hosťa. Je to...“

„Daemon Black“ – prerušil som ju. „Ja som ten, kvôli ktorému sa Katy v noci prevaľuje bez spánku a o kom sníva“

So zapýrenou tvárou ma šťuchla ľakťom.

„To vôbec nie je pravda. Je to môj sused a ...“

„A mimochodom aj objekt jej posadnutosti.“

„Je úplne unesený sám sebou, miluje počúvať svoj hlas, ale sľúbil mi, že bude ticho.  Však?“

Prikývol som a usmial som sa do kamery.

„Podľa mňa je čítanie sexi.“ – vyhlásil som.

„Oh, zrazu?“ – zdvihla obočie.

„Oh, áno a vieš čo je ešte sexi? – naklonil som sa do obrazu tak aby sa ku mne už nikto nezmestil a bradou som ukázal na ňu. „Takéto blogerky. Wau!“

Kat ma capla po ramene a sykla: „Stiahni sa!“

Oprel som sa  a veľmi, veľmi dlhý čas som bol ticho. Ako dobrý asistent som jej podával knihy. Ale niekedy som proste musel niečo poznamenať. Napríklad jeden model na obale mal taký výraz, akoby mal zápchu. A vôbec, má Kat dosť anjelských kníh? Jedna kniha sa zdala byť mimoriadne zaujímavá, tak som ju zodvihol a nevenoval som pozornosť jej tichému zlostnému  povzdychnutiu. „Tento kosiaci frajer sa mi  páči.  On si môže dovoliť, zarábať peniaze vraždením.“

Kat mi vytrhla z ruky knihu.  Chvíľu ešte hovorila, potom sa nahla, aby vypla nahrávanie.

„Na dnes toľko. Ďakujem vám, že ste ma sledovali.“

Rýchlo som znovu nakukol do obrazu.

„A nezabúdajte, že na svete sú aj zaujímavejšie veci ako knihy o padlých anjeloch a mrtvolách!  Len pripomínam“ – žmurkol som.

Kat sa tak usmievala, ako som to už dávno nevidel, odtisla ma a vypla nahrávanie.

„Vidím, že si užívaš keď ťa filmujú.“

Viac som si užíval jej úsmev, ale mykol som plecom.

„Bolo to perfektné. Kedy  nahrávaš ďalší?“

„Na budúci týždeň, keď mi prídu nové knihy“

„Nové knihy“ - roztvoril som oči. – „Veď je ich tu aspoň desať, ktoré si ešte nečítala.“

„Ale kvôli tomu ešte môžem zohnať ďalšie“ – vidiac moju spadnutú sánku sa znovu usmiala. „ V poslednej dobe som nečítala veľmi veľa, ale budem a tak mi aspoň neubudnú nové knihy“

„Kvôli nemu si nemala čas, čo je smiešne“  Uhol som pohladom a stisol sánku. „Rada čítaš. Aj bloguješ a ani jedno v poslednej dobe nerobíš.“

„To nie je pravda“

„Malá klamárka“ – odsekol som a znovu som sa posadil na pohovku. „Pozrel som si tvoj blog a v poslednom mesiaci si sa prihlásila len päťkrát“

Spadla jej sánka.

„Ty sleduješ aj môj blog?“

„Už som ti povedal, že ťa nesledujem. Len na teba dávam pozor“

„A ja som ti už povedala, že tvoje argumenty neobstoja. Vieš dobre, čo som robila. V skutočnosti to zabralo všetok môj čas..“

„Čo, sakra,...?“ – vybuchlo zo mňa. Ako sa Kat nahla, aby vypla notebook jej tričko sa vyhrnulo a ukázalo niekoľko centimetrov jej kože.  Objavili sa modrozelené fľaky, podliatiny, ktoré vyzerali veľmi bolestivo.  Vydesený som zadržal  lem jej trička a vyhrnul som ho vyššie. Tie modriny boli obrovské.

„Hej!“ – otočila sa a odbila mi ruku. „Čo to robíš? Ruky preč, blbec“

Pozrel som na ňu, rovno do jej vyvalených očí. Hnev sa vo mne stupňoval ako hromadiaca sa zúfalo vriaca láva.  Ruky som zovrel do pästí.

„Povedz mi, prečo vyzerá tvoj chrbát tak, akoby si spadla z druhého poschodia?“

Kat zbledla, vstala a bez slova vyšla do obývačky. Tesne som ju nasledoval, ale ledva som dokázal udržať svoju ľudskú podobu.  Vybrala jednu colu z chladničky.

„Ja...ja som spadla pri cvičení. Nič to nie je“ otočila sa ku mne a hrala sa s otvorom na plechovke. – „preto som povedala, že som zle spala, lebo som si myslela, že by si ma vysmial“

Díval som sa jej do tváre a hľadal stopy  po klamstve. Cítila sa nepríjemne, bola zmätená, ale vyzerala úprimne. Ruka sa mi uvoľnila.

„Tak veru, asi by som ťa trochu vysmial, ale Ježiši, Kat, určite si si nič nezlomila?“

„Som v poriadku“ – ubezpečila ma. Nasledoval som ju k stolu, počkal som chvíľu, aby som si bol istý, že ma neprezradí môj hlas.

„V poslednej dobe si dosť ubližuješ“

„Ale nie“

„Kote, ty nie si nešikovná. Tak potom ako sa toto stáva?“ – išiel som k nej pomaly, nechcel som ju odplašiť.

„Aj v lese som spadla tej noci, čo som sa dozvedela pravdu“ – pripomenula mi.

„Pekný pokus“ – kýval som hlavou. „Vtedy som práve rýchlosťou vetra utekal medzi stromami v úplnej tme. Ešte aj ja...“ - žmurkol som – „No dobre, ja asi nie, ale každý obyčajný človek by sa bol potkol. Ja som jednoducho príliš výnimočný.“

„No...“ uškrnula sa. Pohľad jej  na chvíľu klesol nižšie.

„Iste to bolí“

„Áno, trochu“

„Tak, ti pomôžem“ – už som sa naťahoval k nej, ked cúvla.

„Počkaj! Iste  je to dobrý nápad?“

„Nemôže to škodiť ak ťa vyliečim. Teraz už nie“ Znovu som natiahol ruku a ona ju odbila.

„Chcem len pomôcť“

Cúvla k stene.

„Nepotrebujem tvoju pomoc“ Cuklo mi svalom v sánke.  Kat musela byť stále tvrdohlavá, aj vtedy ak mala zrejmé bolesti, ale ja som neznášal ju takto vidieť. Nenávidel som myšlienku, že ju niečo bolí. Nezniesol som to, takže v tom momente keď sa trochu uvoľnila som sa rýchlosťou svetla pohol. Objal som ju okolo pása, pozorne, aby som sa nedotkol jej chrbta a odniesol som ju k pohovke. Sadol som si a stiahol si ju na kolená.

„Toto nie je fér“ -  uprela na mňa oči a vlasy jej viseli do tváre.

„Ak by si nebola tak nepredstaviteľne  tvrdohlavá a nechala by ma, aby som ti pomohol, nemusel som to urobiť takto“ – Vkĺzol som rukou pod pulóver na jej chrbte. Trochu sa trhla.  – „Môžem ťa dať do poriadku a je smiešne, že mi to nedovolíš“

„Máme prácu, potrebujeme niekoho sledovať, Daemon, pusť ma!“

Darmo sa vykrúcala, nepustil som ju.

„Nie“ – sústredil som sa a cítil som, ako mi z dlane prúdi horúčava. Kat sa ticho trhane nadýchla a moje ústa sa roztiahli do úsmevu. Naše pohľady sa stretli, ale Kat uhla svojim. Otvorila ústa, akoby sa chcela hádať, ale prerušil som ju.

„Nedokážem sa na to dívať, ak máš bolesti, chápeš?“ – trochu sa jej rozšírili oči. Napäto som sa odvrátil a díval som sa na stenu nad televízorom. O minútu sa ma opýtala:

„Skutočne ti vadí, ak ma niečo bolí?“

„Ja to necítim, ak to myslíš takto“ – ticho som si vzdychol a vydržal som jej spýtavý pohľad.  „Stačí mi vedieť, že teba to bolí“

Sklopila oči a prestala sa brániť. Nebojovala.

Teraz som sa nemusel sústrediť na jej liečenie tak, ako vtedy v noci keď sme bojovali s Baruckom. Bolo to prirodzené, skoro som na to nemusel ani myslieť, a to sa mi páčilo, lebo Kat mi položila hlavu na plece a to zabralo skoro všetku moju pozornosť. Tak sa mi zdalo, že som ju neobjal už celú večnosť. Naposledy ešte na Vďakyvzdanie, čo bolo hrozne dávno.  Pohniezdila sa, a jedna ruka jej spadla skoro do môjho lona. Zatvoril som oči a vdýchol som ten pocit. Po určitej chvíli som pocítil, že sa liečenie dokončilo ale nechcel som ju vyrušiť. Úplne sa uvoľnila v mojom náručí, kam patrila. Áno, presne tam patrila.

Naklonil som hlavu nabok. Katine husté riasy sa dotýkali jej tváre a ako pomaly jej bilo srdce som vedel, že  o chvíľu zaspí. Ešte vôbec nebolo pozde, ale kruhy spod očí jej ešte nezmizli. Bola vyčerpaná. Vkĺzol som jej druhou rukou pod kolená a postavil som sa.

„Čo robíš?“ – strhla sa.

„Odnesiem ťa do postele.“

„Viem chodiť“

„Ale ja som rýchlejší“ – A tak to aj bolo. V slabom svetle vianočného stromčeka som sa v momente dostal do jej spálne. – „Vidíš?“

Pozrela sa na mňa trochu omámene, keď som pristúpil k jej posteli. Jednou myšlienkou som odhrnul jej prikrývku, položil ju na postel a po pás ju prikryl. Potom som sa na ňu len díval.

„Je ti lepšie?“

„Áno“ šepla. Pohľad sa jej zakliesnil do môjho.

Moje srdce divne búšilo. Toľko toho bolo medzi nami, že niekedy som si myslel, že nemôžeme nikdy nájsť spoločného menovateľa, ale inokedy ako práve v tomto momente zmizli všetky prekážky. Zostala len ona a ja... a vonkajší svet prestal existovať.

Ťažko som prehltol.

„Môžem…? Môžem ťa len držať?  To je všetko...všetko  čo chcem“

Otvorila ústa, ale nepovedala nič, len prikývla.  Zaplavilo ma uľahčenie, akoby sa mnou preliala vyvierajúca láva z nejakej hlbokej tektonickej praskliny. Srdce mi búšilo a vedel som, že aj ona to cíti.  Vyzul som si topánky a obišiel som jej postel. Ľahol som si k nej a natiahol k nej ruky.  Kat sa bez váhania otočila nabok , pritúlila sa ku mne a položila si tvár na moju hruď.

„Milujem byť tvojim vankúšom.“ – trochu chvejúce ruky som jej položil okolo pása.  „Aj vtedy ak ma oslintáš“

„Neslintám“ – Kat ako odpoveď položila svoju ruku na moje srdce. „Čo bude so sledovaním Vaughna?“

„Môže počkať do zajtra“ Naklonil som hlavu nabok a zľahka som ju pobozkal na čelo.  Pritúlil som si ju trochu silnejšie k sebe. „Odpočiň si trochu, kote.  Pred svitaním odídem“

Tak som to plánoval.  Budem ju držať v náručí, kým zaspí, potom odídem.  Veď ešte nie je ani osem hodín a sledovať Vaughna môžem aj bez Kat. Chcel som s ňou len stráviť pár tichých chvíľ. Kat ale skoro ihneď padla do spánku a aj ja som čoraz pomalšie otváral oči. Jej blízkosť ma upokojovala a skôr ako by som si to bol všimol, som tvrdo zaspal.

Videl som svoj najkrajší sen. V celom svojom živote.  Kat ležala vedľa mňa v posteli, teplo a jemne sa vinula ku mne.  Hlavu som mal plnú vzdialenými  tlmenými hlasmi a obrazmi.  Cítil som, že jej ruka sa vyšmykla z mojej, otáča sa preč odo mňa,  natiahol som sa za ňou a objal ju okolo pása, aby som si ju pritiahol k sebe  a tvárou sa zavrtal do jej krku. Zhlboka som vdychol vôňu marhúľ. V polospánku som prišiel na to, že to nie je sen.  Kat skutočne leží vedľa mňa. Dokonalé.  Pobozkal som jej krk.

Kat ma drgla. Silno.

Otvoril som oči.

„Mmmm, čo sa deje?“

Pozrela na mňa a potom na dvere.  Nasledoval som jej pohľad a v momente som sa úplne prebral. Na prahu stála Katina matka s tesne uviazaným opaskom na tenkom plášti. Vedľa nej stál dr. Michaels.

Oh, kurva!

Odtiahol som ruku z Katinho pásu.

„Teda, to je nepríjemné“  prečistil som si hrdlo a hlasnejšie som pokračoval.  „Dobré ráno, pani Swartz“

Katina matka sa nervózne usmiala. Z očí jej svietila otázka: to si akože myslel vážne? V skutočosti som nemal ani poňatia, čo by som mal povedať.

„Dobré ráno, Daemon. Myslím, že je načase, aby si šiel domov“

Veď hej. O tom by sa nedalo polemizovať.

Pozrel som sa na pýriacu sa Kat. Uľahčene kvôli tomu, že pod očami mala už len malý tieň. Ospravedlňujúco som sa na ňu usmial, a potom som tak náhle vyskočil z postele ako to len bolo v ľudských možnostiach. Takže pre mňa skutočne pomaly.

Pozbieral som si topánky, vyšiel som z dverí a otočil som sa bokom. Katina matka sa na mňa ani nepozrela. Dr. Michaels ustúpil a ked som okolo neho prechádzal potľapkal ma po ramene staromódnym gestom uznania.

Divné.

Ale keď som vyšiel so studeného rána, videl som pred sebou len Katinu tvár.  Hodil som dozadu hlavou a nahlas som sa zasmial, hlasnejšie ako od Dawsona hocikedy predtým.