Oblivion2 - 18. kapitola

Překlad: Noemi

Nešiel som domov. Ešte dlho nie.  Hliadkoval som. Do úsvitu som chodil po okolí. Ak sa niekde objaví jeden Arum, tam možno očakávať ešte ďalších troch.  Darmo som necítil ich prítomnosť, nemohli byť ďaleko.

Niečo po štvrtej hodine ráno som prišiel domov.  Moja ľudská schránka nebola šťastná, že som hodiny strávil pri bode mrazu. V obývačke som videl vibrovať slabé svetlo a počul som slabé mrmlanie.  Stiahol som si čiapku  a vstúpil som.

Dee spala stočená na operadle pohovky. Pri nej si Adam ospalo pretieral oči. Bez slova som prešiel do kuchyne, zapálil som svetlo nad varičom, hodil som čiapku na stôl a pristúpil som k chladničke.  Vybral som veľkú misu s morkou a pitie. S kručiacim žalúdkom som  zodvihol vrchnák z misy.  Nestarajúc  sa o príbor som sa rukami hrabal medzi kúskami mäsa.

„Pozde si prišiel“ poznamenal  Adam z dverí. Poškrabal si bradu, zívol a pristúpil k pultu.  „Všetko v poriadku?“

Skurvene nič nebolo v poriadku.  Napchal som si hrsť morčacieho mäsa do úst a pritom som zvažoval, koľko toho môžem povedať Adamovi.

Tie sračky s kreténom?  Ani jemu ani ostatným by som o tom nerád rozprával.  Nechcel som ich vtiahnúť do ničoho, čo by im mohlo vybuchnúť do tváre.

Do niečoho, čo nám skoro určite vybuchne do tváre.

Ďalšia hrsť morky.  Ani zďaleka som nerád klamal svojim priateľom a rodine.  Ale nebolo to prvé ani jediné klamstvo. Nevedeli ani o tom, že som liečil Kate.  Alebo, že sa zmenila – zmutovala. Kopa klamstiev.

Adam ma s očakávaním sledoval.

Otvoril som plechovku s nápojom a zhlboka som sa napil.

„Videl som dnes jedného Aruma.“

Jeho ospalosť akoby odvialo, vzpriamil sa a stal sa plne bdelým.

„Čo sa stalo?“

„Už neznamená problém“  odpovedal som a natiahol som sa pre ďalší kúsok morky.

„Ale keď tu bol jeden...“

„Tak ešte sú traja niekde nablízku“ Odtlačil som misu s mäsom. „Viem, takže dávajte pozor. Poviem to Matthewovi, aby upozornil Starších.

Adam si hrabol do strapatých vlasov.

„Sakra, kamoš, bude niekedy deň, aby sme sa nemuseli obávať kvôli Arumom?“

„Jasne“ – odpovedal som mu, stratil som úplne chuť. „Až zomrieme.“

    Do soboty večera sa časť môjho hnevu vyparila. Nie celý, ale dosť na to, aby som mohol zájsť do blízkosti kreténa bez toho, aby som ho zavraždil. V tom som si bol skoro istý.  Nesúhlasil som s tým, aby s Kat cvičil, ani trochu,  ale preto ešte nevynechám možnosť, aby som naňho dohliadal.

Z minúty na minútu som mu dôveroval menej a menej.

O piatej som zašiel k susedom. Katina matka už nebola doma, zaklopal som a o chvíľu som počul také zvuky akoby stádo rosomákov bežalo k dverám. Mračiac sa som cúvol.

Dvere sa rozleteli. Kat stála na prahu, trochu  zadýchaná, oči mala červené a opuchnuté.

„Ahoj“

Zodvihol som jedno obočie.

„Také  zvuky bolo počuť, akoby si chcela preletieť dverami“.

„Ja...mhm som hľadala svoj nápoj“  vysvetľovala červenajúc sa.

„Hľadala si nápoj?“

„Som ho stratila“

Pozrel som sa ponad jej plece a uvidel som plechovku na chodbe.

Tu je, rovno na stole.

Kat sa otočila.

„Ó, tak ďakujem.“

Vstúpil som a pritom sa nám dotkli ruky. Po niekoľkých krokoch som zastal a vložil som si ruky do vrecák, aby som sa jej nedotkol, lebo ako už predtým povedala, mal som problémy s hranicami.  Oprel som sa o stenu, tak som sa na ňu díval, ako...si ma prezerá. Začervenala sa.

„Kote...“

„Daemon?“

Pohľadom som zablúdil na jej tvár, zdržal som sa tam, na jej opuchnutých očiach.

„Vyzeráš unavená“

„Nespala som dobre v noci“

„Myslela si na mňa?“

Bez váhania odsekla odpoveď - „Áno“

Prekvapene som sa zarazil. To ako vážne priznala? To padá červený sneh?

„Teda ja som vymyslel celkom peknú reč o tom, aby si konečne prestala so zapieraním, lebo aj tak zaberám každú tvoju myšlienku a  pokiaľ spíš straším ťa v každom tvojom sne. A teraz vlastne neviem čo mám povedať“       

Aj Kat sa oprela o stenu tesne vedľa mňa.

„Nenachádzaš slová? To by sa malo niekde zaznamenať“

Sklonil som hlavu a tak som zašepkal:

„Ani ja som nevedel spať v noci“

Prišla bližšie, ramená sa nám dotýkali. Stuhol som.

„Včera večer...“

„Chcel som sa ospravedlniť“ - povedal som, lebo som vedel, že niečo skutočne povedať musím, keďže som ju nazval... problémom.

„Mrzí ma to. Ja...“

Niekto si odkašľal. Vzhliadol som. Natoľko som sa sústredil na Kat, že som si ani nevšimol keď kretén vošiel cez otvorené dvere.

„Ruším?“ vyzvedal.

„Áno, Bart, vždy rušíš“ odsekol som mu.

„Prepáč, že mi trvalo tak dlho sa sem dostať“ povedal Kat, mňa si nevšímajúc.

„Škoda, že nie dosť dlho“ - naťahoval som sa.  „A je škoda, že si sa nestratil, alebo...“

„Ma nezožrali divé svine, poprípade by som zomrel v hromadnej havárii, viem...“ – prerušil ma a potom prešiel okolo nás. „Nie je potrebné, aby si tu bol, Daemon. Nikto ťa nenúti“

Zvrtol som sa a nasledoval ho.

„Nie je miesto, kde by som bol radšej“

Kat sa dovliekla do izby.

„Takže ako to urobíme?“

„Najskôr musíme zistiť čo všetko vieš“ – vyhlásil kretén. Kat si uhladila vlasy dozadu. Jednoznačne sa cítila nepríjemne, že sme ju obaja sledovali.

„No nie je toho veľa“

Blake našpúlil ústa a hodil sa na pohovku.

„Takže  konár si zastavila.  A potom tá vec s oknami, to už sú dve.“

„Ale to som neurobila úmyselne“ – pozrela sa na mňa.  „Myslím tým, že to nebolo vedomé rozhodnutie“

„Ó“ - Blak zvraštil obočie. „Tak to je sklamanie“

Pozrel som naňho.

     „Ako úžasne dokážeš povzbudiť ľudí“  - ignoroval ma, znova.

„Tak tvrdíš, že to bol len náhodný výbuch tvojej sily?“ – Kat prikývla.  Blake si pošúchal koreň nosa.

„Možno to pominie“ - povedala Kat s nádejou.

„Keby to bolo tak, už by to doteraz pominulo. Pozri, podľa toho čo viem, sú možné štyri druhy mutácií“ – začal obchádzať obývačku. Kat sa pozorne vyhol.

„Je možné, že vyliečia človeka a účinok po  niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch zmizne. Alebo skutočne vznikne mutácia, ale tá je trvalá a človek nadobudne také isté schopnosti ako Luxeni alebo ešte viac. A potom sú takí, ktorí...povedzme sami seba zničia. Ale ty si už toto štádium prekonala.“

„A potom?“

„A potom, myslím, sú tu ešte tí, ktorí sa viac zmenia akoby sa to očakávalo.“

„Čo to znamená?“ pýtam som sa, bubnujúc prstami po operadle  pohovky.

Blake si preložil ruky na hrudi a váhu celého tela preniesol na päty.

„Niečo také, ako sa to stáva s tými príšerne vyzerajúcimi mutantmi, u ktorých dochádza k premene v mozgu a u každého je to inak.“

„Ja sa zmením na takého mutanta?“ zapišťala Kat.

Blake sa zasmial.

„Neverím“

Zastavila sa mi ruka.

„A v skutočnosti odkiaľ vieš toto všetko, Flake?“

„Blake“ opravil ma Blake.  „Už som to povedal. Poznal som iných podobných ako Kate, ktorých pochytali DOD.“

„Aha“ prikyvoval som.  Mohol si rovno vytetovať na čelo, že kecá.

Potriasol hlavou.

„No dobre.  Vráťme sa k dôležitejším veciam. Rozhodne potrebujeme vedieť, či si schopná sa kontrolovať. Ak nie...“

Nepáčilo sa mi kam smerovalo toto zistenie. Vyskočil som z pohovky, rýchlo, aby som pripomenul kreténovi, kto som. Nahol som sa mu do tváre.

„Ak nie, tak čo, Hank? Čo bude ak nie je schopná?“

„Daemon!“ vzdychla Kat. „Predovšetkým, volá sa Blake. B-L-A-K-E. A teraz vážne, môžeme to celé zvládnuť bez ďalšieho machrovania? Lebo ak nie, nikdy s tým  neskončíme“

Otočil som sa a pozrel som na ňu temným pohľadom.

„Najlepšie by bolo, keby sme vyskúšali, či dokážeš pohnúť s niečim, keď to chceš.“ – Blake chvíľu počkal. „A potom sa môžeme podľa mňa odtiaľ pohnúť malými krokmi ďalej.“

„Pohnúť? Čím?“ – opýtala sa Kat.

Blake sa poobzeral.

„Čo povieš na knihu?“

Ktorú? Bolo tu milion kníh rozhádzaných v kôpkach všade okolo a Kat by zjavne ťažko vybrala, lebo kretén jej zabudol pripomenúť, že sa má sústrediť. Kat sa otočila nabok a pozrela smerom k pohovke. Nemal som ani poňatia či sa díva na vankúše, alebo knihy, diaľkovač alebo noviny.

Nestalo sa nič.

Po troch hodinách dosiahla Kat jedine to, že stolík sa zatriasol.  Ja som už skoro zaspával.

„Som hladná. Unavila som sa. A mám toho dosť“ – vyhlásila Kat zrazu a zhodila mi nohy zo stolíka. Blakeove obočie vyskočilo do neba.

„Dobre. Zajtra pokračujeme odtiaľ. Nič sa nedeje.“

Kat naňho vypúlila oči.

To ma rozosmialo.

Natiahol som ramená a zívol som.

„No teda, Brad, aký si ty úžasný trenér. Je to obdivuhodné”

„Sklapni už“ vyskočila Kat a potom vyprevadila kreténa. Aj ja som vstal a vyšiel som na chodbu. Vonku sa rozprávali.  Počúval som, lebo som tomu chalanovi neveril  a navyše som bol zvedavý.

„Považujem to za úžasnú vec, že mi pomáhaš. Len to som ti chcela povedať“ počul som Katin hlas.

No nie, tieto sračky počúvať nebudem. Dvihol som ruku a vystrel som prostredný prst. Nikto to nevidel, ale ja som sa hneď cítil lepšie.

Radšej som zašiel do kuchyne, vzal som majonézu, mäsový nárez a chlieb. Bol som skoro hotový, keď prišla Kat.

„Čo to robíš?“

„Povedala si, že si hladná.“ Ukázal som nožom. Podišla trochu bližšie.

„Nemusíš mi nič pripravovať. Ale ďakujem“

„Aj ja som hladný“ – vytlačil som majonézu na chleby a rovnomerne som ju rozotrel. O chvíľu boli hotové dva syrovo-mäsové sedviče. Jeden som jej podal.

„Jedz“

Kat na mňa vyvalila oči. Zasmial som sa a odkusol si poriadne veľký kus zo svojho chleba. Mlčal som kým jedla, ked skončila, upratala a podišla k drezu, aby si umyla ruky. Nasledoval som ju a zastal som za ňou.  Položil som ruky z obidvoch strán na pult.

„Takže si viedla zaujímavý rozhovor s Butlerom na verande“

Striasla sa.

„Volá sa Blake a snáď si nepočúval, Daemon?“

„Len som pozorne sledoval veci“ Zohol som hlavu o centimeter nižšie, aby som sa nosom dotkol jej krku. Vdýchol som jej marhuľovú vôňu.

„Je úžasné, že pomáha?“

„On sám sa tým vystavuje riziku, Daemon. Či ho máš rád alebo nie, toto mu musíš pripísať k dobru.“

„Nemusím nič. Stačí, ak mu rozkopem riť, lebo jedine to si zaslúži.“

Položil som bradu na Katine plece.
„Nechcem, aby si v tom pokračovala“

„Daemon...“

„A to nemá nič spoločné s tým, že hrozne neznášam toho chalana“ – pustil som pult a radšej som ju chytil za boky. „Ako ani s tým, že...“

„Si žiarlivý“ odvrátila hlavu.  Jej pery sa dostali odvážne  blízko k mojim.

„Ja? Žiarlivý? Naňho? Nie.  Chcel som povedať, že má nemožné meno. Blake? Ešte dobre že nie „brzda“, no nie!“

Narovnal som sa a pritiahol som ju k sebe.  Nebola proti. Privinula sa ku mne a prebehlo mi hlavou, či má zatvorené oči, či nie.

„Kote, nedôverujem mu. Všetko mu tak nahráva.“

Vyslobodila sa a otočila sa ku mne.

„Nechcem sa rozprávať o Blakeovi“

„Tak o čom sa chceš rozprávať?“ dvihol som obočie.

„O včerajšom večeri.“

Chvíľu som sa na ňu len díval, potom som cúvol, otočil som sa a podišiel som k stolu.Čo možno ešte povedať o včerajšej noci?. Musel som sa ospravedlniť, že som jej povedať že je problémom, ale inak? Sám neviem. Pošúchal som si šiju.  Koľký zmätok!

„Ja vlastne chcem dokončiť náš rozhovor, ktorý prerušil  Blake. O včerajšom večere.“

„Áno“ povedala pomaly ťahajúc slovo.

Poškrabal som si strnisko na brade. Nevedel som čo si počať s tým všetkým medzi nami. Už si ani nespomínam, čo som to chcel povedať.

„Pozri včera večer som bol nahnevaný. A trochu ma  rozhodilo to...to všetko.“-  na chvíľu som privrel oči . „Inak to ani nie je dôležité. Čo sa Barta týka...jedna moja časť by ho najradšej chcela chytiť a zbaviť sa ho.  Nebolo by to ťažké. Hovorím vážne, kote. Nie je nebezpečný len pre teba, ale pokiaľ ťa len využíva, zatiahol by do rizika aj Dee.  A to ja v žiadnom prípade nechcem.“

„Jasne“  mrmlala.

Prekrížil som si ruky na hrudi.

„Pokiaľ s ním budeme hrať túto hru, budeme ho mať aspoň na očiach. V tom si mala včera pravdu“

Pomaly prikývla. Čakal som, aby povedala, nech už mala na jazyku hocičo, ale mlčala. Vzdychol som si.

„Nehovorím to rád, ale...“ odmlčal som sa.  „Ale ešte raz ťa prosím, nepokračuj v tom s ním. Ver mi, že nájdem spôsob ako ti ...nám pomôcť“

Pohľady sa nám stretli. Hneď mi bolo jasné, že s tým neprestane. Z nejakého dôvodu dôverovala Blakeovi. To poriadne bolelo. Pripomenulo mi to, ako sme na tom vlastne my dvaja.

Objavil sa jej v očiach smútok a aj trochu ľútosti. Aj ja som sa cítil rovnako.

Lebo v konečnom dôsledku  bola skutočnosť taká, že mi Kat nedôverovala.