Oblivion2 - 16. kapitola

Překlad: Noemi

„V tej knihe, ktorú si  mi doporučila boli vlastne všetci supermani. Preto sa mi aj páčila“ - doložila Dee a dvihla ruku nad šálku s maslom. „Ale keď by som si mohla ja vybrať nejakú superschopnosť tak by to bolo čítanie myšlienok.“

Kat sa dívala na moju sestru ako rozpustila maslo pohybom ruky. Potom sa pomaly pozrela na mňa – ja som tam stál opierajúc sa o pult – a dvihla obočie.

„Dee ty si už aj teraz superman veď si práve roztopila maslo pohybom ruky“

„Ale čítať myšlienky neviem, alebo hej?“ vyhlásila Dee a naliala maslo na pokrájané zemiaky.

„A nevidím cez steny“

„A nehýbeš vecami“ doložil som a potom som sa zaškeril, keď sa obe pozreli na mňa

„Joj, počkaj to dokážeme“

Ale to nie je to isté.“ - argumentovala Dee a kývla. Pekáč naložený zemiakmi sa nadvihol a vsunul do trúby. Dvierka sa za ním zatvorili bez toho, žeby sa ich Dee dotkla.

„To je také divné“

Dee sa otočila, vyskočila na pult a prekrížila si členky.

„Bože, keby sme len neboli dostali práve tento týždeň všetci ako prázdninový halloweenový!

„Som si istá, že je to viac, ako majú ostatní“ posadila sa Kat na kuchynskú stoličku.  Práve predtým dorazila ako sa Dee rozhodla, že urobí na Deň  vďakyvzdania pečené zemiaky.

„V predchádzajúcej škole sme dostali len polovicu stredy, štvrtok a piatok.“

„Podľa mňa by nám patrili dva týždne“ -  mykla plecom Dee. „Ešte je len utorok a ja mám už dojem, že je po všetkom.“

Dvihol som obočie a odtlačil som sa od pultu.

„Môže to byť z toho, že  si v pondelok aj utorok prespala pol dňa.“

„To je jedno“ uškrňala sa.  „Chystám sa na stredajšie sakramentsky veľké nakupovanie. „Už sa ho neviem dočkať.“

Kat vypúlila oči.

„To chceš ísť skutočne deň pred Vďakyvzdaním nakupovať?“

A moja nie celkom normálna sestra prikývla.

„Ja to zbožňujem. Každý sa ide zblázniť, hore dole pobehujú, všetko robia v chvate. Mám rada vzrušenie.“

„Som presvedčená, že miluješ aj nakupovanie v Čierny piatok“

    „Ó áno. Som rýchla ako blesk. Stihnem každú akciu.“  Dee zoskočila z pultu. „No teraz sa idem osprchovať, však ešte zostaneš?“

Kat sa pozrela na mňa.

„Ešte si sa nesprchovala? Je päť hodín poobede.“

Dee sa tvárila hanblivo.

„Ako povedal Daemon, dnes som dlho spala.“

„Budem tu“

Dee hodila po mne pohľadom „chovaj sa slušne!“ a ponáhľala sa z kuchyne. Vybral som z chladničky nápoj pre Kat a sadol som si k nej pri stole.

„Ďakujem“ – vzala odo mňa plechovku. Najprv sa pozrela na mňa a potom rýchlo venovala pozornosť červenej plechovke. Od soboty poobedia bola zalezená sama v ich dome.Teraz sa oprela dozadu a dívala sa na kuchynské dvere.

„Niekedy je jediné logické vysvetlenie, prečo má tvoja sestra rada podobné veci, že je mimozemšťan.“

Zasmial som sa a natiahol si nohy.

„Podľa mňa, ani nie je z tej planéty ako ja“

Kat sa usmiala.

„Pôjdeš s ňou nakupovať?“

Obočie mi vyskočilo hore.

„Dopekla, v žiadnom prípade! Nevystavím sám seba takémuto mučeniu.  Adam s ňou pôjde“

„Myslím, že bude nadšený“ napila sa a zmietla si z tváre uvoľnený prameň vlasov.

„Je to od neho pekné“

„Hej“ otáčal som svoju plechovku.

„Objavila sa u teba nejaká zmutovaná schopnosť?“

Pozerala na svoju plechovku a pokrútila hlavou. „Nič“

Podozrievavo som si ju premeriaval. Nevedel som, či jej mám veriť alebo nie...ale prečo by vlastne klamala? Ako ju poznám, tak najskôr preto, aby som sa neobával“

„Vôbec nič?“

„Nie“  zdvihla husté riasy, aby bolo vidieť jej oči.

„Objavili sa agenti od soboty?“

„Aj na to odpovedám, nie“ Napil som sa, položil som plechovku a naklonil som sa dopredu, oprúc sa rukou o stôl. „Takže prídeš k nám na Vďakyvzdanie?“

Slabo sa usmiala.

„Dee ma pozvala, ale ešte neviem“

„Prečo?“

„Len tak...ani neviem. Nechcem sa votrieť do tvojho času stráveného s rodinou.“

Natiahol som sa a končekmi prstov som poklepal po jej ruke. Pozrela na mňa cez dopoly spustené riasy.

„Však vieš, že ťa veľmi radi uvidíme. Nebudeme tu len  Dee a ja.“

„Ja viem. Thomsonovci a pán Garrison prídu. Ale oni sú tvoja rodina. Ja nie.“

Vydržal som jej pohľad.

„Ty si pre nás rovnako dôležitá“

Jej oči sa zastavili na mojich prstoch spočívajúcich na jej ruke.

„Porozmýšľam“

„Sľubuješ?“

Vzhliadla a usmiala sa.

„Samozrejme“

Stiahol som ruku.

„No a ako sa má Beethoven? Stretla si sa s ním teraz niekedy?“

„Beethoven?“ so smiechom pokrútila hlavou. 

„Myslíš Blake“

„To je jedno“

„Ty si taký somár“ povedala s malým úsmevom. „Ako je možné, že si nedokážeš zapamätať jeho meno?“

„Jednoducho len nie je natoľko pamätné“ uškrňal som sa.

„Haha“

„Takže. Stretla si sa s ním?“

„Nie“ povedala. „Na Vďakyvzdanie cestoval domov k rodine.“

„Možno budeme mať šťastie a aj tam zostane“ povedal som.

„To by si ty chcel“ Kat zagúľala očami.

„Nepochybne“

Kat naklonila hlavu nabok. „Tie tvoje príslovky“

„Jój viem ich viac. Čo povieš na neodtajiteľne? Nespochybniteľne?“

„Aký si na seba pyšný“ vykukovala na mňa spoza svojho nápoja.

„Nehanebne“

Chichotajúc sa spustila dole plechovku.

„To je presná jednoslovná charakteristika teba“

„To je dobré slovo“ Sledoval som ju, ako babre uško na otvore plechovky, vzhliadla ku mne a tentoraz keď sa nám spojili pohľady už neuhla.  Napäté ticho medzi nami sa predlžovalo a ja som si spomenul, ako sa jej uľavilo, keď som sa v sobotu vrátil domov.

Kaťa nechápala čo som myslel s celou tou záležitosťou na Vďakyvzdanie. Nebola presvedčená o tom, že patrí medzi nás.  Nemala ani poňatia o tom, že pre mňa už znamená viac, ako...

Ako ktokoľvek iný, kto na tej večeri bude.  A toto bolo veľmi nebezpečné.

Nepochybne to bolo potenciálne hlúpe a riskantné. Ale zároveň elektrizujúce.

Vzrušujúce.

Ignoroval som Deein pohľad, ktorým ma sledovala. Pozbieral som všetky vianočné ozdoby o ktorých som si myslel, že ich môžem odniesť bez toho, aby ma moja sestra v spánku uškrtila. S pochopením sa usmievala. No samozrejme. Práve preto som sa tváril akoby neexistovala.

Rýchlo som nakukol do kuchyne, vzal som prikryté misy a pristúpil som ku krabici prichystanej  k dverám.

„Je to od teba veľmi milé“

„Sklapni!“

Chichotajúc sa sledovala ako silou vôle otváram dvere a odchádzam. Pomocou Zdroja som prenášal krabicu tak, že sa za mnou vznášala a nasledovala ma ako šteňa. Prebehol som cez trávnik a vyšiel po schodoch susedného domu. Vedel som, že riskujem, lebo som nemal poňatia, s ktorou Katinou verziou sa stretnem zočivoči, ale nezniesol som predstavu, že by strávila Vďakyvzdanie sama.

Či sa jej to páči alebo nie, bude pokračovať vo svojej tradícii. Zaklopal som a pocítil som na zátylku známe mravenčenie.  Uškrnul som sa.  Krátko na to sa otvorili dvere.

Kat otvorila ústa od prekvapenia a, kurva, ja som ju chcel pobozkať. Ale ja som ju chcel pri každej jednej príležitosti bozkávať, takže toto vlastne nebolo nič iné, len ďalšia každá jedna príležitosť.

„Ahoj“ zodvihol som prikryté misy. „Šťastné vďakyvzdanie!“

„Šťastné vďakyvzdanie!“ Odpovedala klipkajúc očami.

„Ani ma nepozveš ďalej?“ Roztancoval som misy. „Priniesol som dary  v podobe jedla.“

Chvíľu sa nepohla a potom ustúpila nabok.  Vstúpil som a kývol krabici, ktorá so štrngotom dosadla na dlážku. Kat tam len stála a tak sa na mňa dívala, akoby som k nim vošiel nahý.

„Priniesol som zo všetkého trošku“  Nasmeroval som sa do kuchyne.

„Je tu morka, sladké zemiaky, brusnicová omáčka, zemiaková kaša, pečené zelené fazuľky, niečo chrumkavé s jablkami a pečená tekvica...kote? Nejdeš?“

Ticho ma nasledovala a dívala sa ako prinášam dva svietniky so sviečkami, ktoré vyzerali, že ešte neboli použité. Mávnutím ruky som ich knôty zapálil. Nepovedala ani slovo, keď som prestrel na stôl a nemal som ani poňatia, čo sa deje.

„A po večeri mám pre teba jedno prekvapenie“

„Naozaj?“ šepla.

Prikývol som.

„Ale najprv sa so mnou navečeraj“

Podišla pomaly k stolu, sadla si a odkašľala si.

„Daemon, ja...ja ani neviem, čo mám povedať. Ďakujem.“  Tá vďaka bola nepríjemne napätá. Mykol som plecom.

„Nemusíš mi ďakovať. Chápem, že si nechcela prísť k nám, ale preto ešte nemusíš zostať sama“

Sklopila oči a ja som mal možnosť vidieť jej neuveriteľne husté riasy. Konečne sa načiahla po pohári vína, ktoré som nalial a naraz ho vypila.

Dobrotivé nebo!

„Si dychtivá“ zamrmlal som.

„Možno, dnes večer.“ Jej nádherné pery sa roztiahli do úsmevu.  Pod stolom som ju šťuchol kolenom.

„Jedz, lebo to vychladne“

Jedlo bolo božské.Dee bola sakramentsky dobrá kuchárka, čo ma práve teraz veľmi potešilo, keď som videl s akou chuťou a potešením sa Kat napcháva. Myšlienky sa mi zatúlali na také miesta, ktoré nemali nič spoločné s pečeným moriakom alebo zákuskom, o to viac...no s Kat.

Po druhom pohári vína jej líčka zrumeneli. Všetko bolo v pohode, kým sme upratali zvyšky po večeri. Nie. Nielen v pohode ale bolo to také ...rodinné. Akoby sme to robili každý večer. Čo bolo divné, lebo často som umýval riad doma ale toto...toto bolo príjemné.

Nasledovala ma so žiarivými očami do chodby a sledovala ako plachtila krabica do obývačky. Posadila sa na pohovku, zložila ruky do lona a zvedavo  na mňa pozerala. Bola taká zlatá.Tak sakramentsky roztomilá. A vôbec si to neuvedomovala. Zhlboka so sa nadýchol a otvoril som krabicu. Vytiahol som vetvičku ihličia a šťuchol som ju ňou.

„Podľa mňa tu je vianočný stromček, ktorý treba ozdobiť.  Viem, že ešte nie je čas, ale práve dávajú špeciálne  Vďakyvzdanie Charlieho Browna, takže to nie je až také zlé.“

Znovu jej spadla sánka, ale teraz sa na mňa už nedívala len tak, ale oči  sa jej podozrivo leskli, vyskočila a vybehla z izby.

Díval som sa na dvere a potom som upustil vetvičku na zem. Skôr ako by bola schopná si všimnúť, som sa pred ňu dostal na chodbe. Zháčila sa, pokúsila sa odvrátiť, ale chytil som ju za rameno.

„Neurobil som to preto, aby som ťa rozplakal, Kat“

„Viem...“ potiahla nosom „Ja len...“

Kurva! Neplánoval som to takto.  Chcel som, aby bola šťastná, aby sa usmievala. Chcel som, aby videla, že môže mať tradíciu aj bez otca.

„Čo len?“ Vzal som jej tvár do oboch dlaní a palcami som jej zotieral slzy.

„Kote?“ Plecia sa jej zodvihli a znovu sa spustili dole.

„Nebola by  som verila, že pochopíš...ako veľa pre mňa znamená toto všetko. Vyhrkli jej ďalšie slzy a stekali po lícach. „Odvtedy som to nerobila, ako...ako otecko zomrel. Ospravedlňujem sa, že plačem, ale  nie som smutná.  Jednoducho som s tým nepočítala“

Kurva!

Tie slová ma zasiahli tvrdými údermi rovno do srdca.  Niekde hlboko som asi cítil, čo to pre ňu znamená, ale nebol som na to pripravený.  Pritiahol som ju k sebe a keď si pochovala tvár do mojej hrudi, privrel som oči.

„Nič sa nedeje. Chápem, sú to slzy šťastia a tak.“

Neodpovedala, ale aj ona ma objala a v tej chvíli som cítil, že sa v nej niečo zmenilo. Uvoľnili sa jej svaly, akoby si doteraz bola vedome držala odstup. A ja som si užíval túto chvíľu, akoby som sa dostal po mrazivej zime pod teplé lúče slnka.

Potom sa pohla.

Vzala mi tvár do dlaní a pritiahla si ma k sebe. Aj srdce sa mi zastavilo, keď ma pobozkala.  Bolo to rýchle a skončilo sa to oveľa skôr, ako by som to ja bol chcel, ale veľmi ma to zasiahlo. Skutočne, čo najhlbšie v mojej duši.

„Ďakujem“ - povedala akoby  strácala dych. „Skutočne úprimne ďakujem“

Potreboval som každý kúsok sebakontroly, aby som si nepritiahol späť jej ústa, ale nejako som to ustál. Utrel som zbytok jej sĺz.

„Nieže prezradíš niekomu, že dokážem byť taký milý!  Musím si udržať povesť.“

„Dobre“ zasmiala sa. „Poďme na to“

Ozdobovať stromček s Kat, bolo niečo úplne iné, ako som kedy zažil.  Živo a veselo preskúmala každú guľu a žiarivú ozdobu.  Niekedy sa smiala, niekedy rýchlo uhla pohľadom, mysliac si, že si to nevšimnem, že jej pohľad sa zrazu zastaví niekde v diaľke a zahmlie sa. Nekomentoval som to, lebo som nechcel, aby sa nepríjemne cítila, ale vždy to veľmi rýchlo pominulo.

Keď si vybrala jednu ligotavú guľu, pozrela sa na mňa, potom na ozdobu a tak sa usmievala, že by som veľmi chcel vedieť, čo jej chodí po rozume.  Unavil som sa, kým bol stromček hotový, ale celý večer stál za to.  Kat sa naňho dívala s najväčším a najkrajším úsmevom, aký som kedy videl.

„Milujem ho“ vyhlásila.

Ozdobovanie sa vydarilo na pol strany, ale keď to Kat miluje,  u mňa je to v poriadku.

„Áno, je celkom pekný. Aj Dee ozdobovala stromček dnes doobedu. Ona vždy robí jednofarebný, ale mne sa ten náš páči viac. Vyzerá ako diskoguľa.“

Vtedy sa ešte viac usmiala. Jemne som ju drcol do ramena.

„Celkom dobre som sa bavil, kým sme ho ozdobovali.“

„Aj ja“

Napoly som privrel oči.

„Je pozde“

„Viem“ - váhala a bolo vidieť napätie  na jej tvári. „Chcel by si zostať?“

Tak teraz mám halucináciu – alebo sa to skutočne opýtala?

 „Nemyslela som to tak“ doložila rýchlo.

„Neprotestoval by som, keby si to tak myslela“

Prešiel som po nej pohľadom. 

„Ani trochu“

Zodvihla oči k stropu, ale jej líca sa sfarbili krásne do červena a moje srdce...búšilo hore-dole. Naoko som zostal pokojný, ale moje myšlienky sa pretekali obrovskou rýchlosťou.

„Prezlečiem sa“ oznámila.

„Pomôžem ti?“

„No toto, Daemon, si skutočne galantný“

Nemôžem za to, ale musel som sa usmiať.

„No ten zážitok, by bol pre nás oboch príjemný, môžeš mi veriť.“ Červeň na jej lícach stmavla.

„Len zostaň“

Nepohol som sa. Aspoň minútu.  Vedel som, že by som mal zostať tam, ale vždy som mal problém s udržaním svojich inštinktov v primeraných hraniciach. Vlastne len vtedy, ak sa jednalo o Kat.

Potichu som vyšiel po schodoch a vybral som sa rovno do jej spálne.  Počul som, že sa motá po kúpelni a zastal som pri okne.  Keď vstúpila, stuhla.  Ja som sa hneď pýtal sám seba, či ma sem hore priviedol rozum, lebo sa mi hrozne zapáčilo jej tenké tričko, ktoré si obliekla. A dlžka jej kratučkých šortiek.

„Nudil som sa“

„Nebola som preč ani päť minút“ pokrútila hlavou.

„Dokážem sa sústrediť len krátky čas.“ Odsekol som a môj pohľad klesal nižšie. „Máš pekné šortky“

Uškrnula sa.

„Čo hľadáš tu hore?“

Dobrá otázka. Napadlo ma, že „nemohol som sa dočkať utrpenia“ nebude najlepšia odpoveď.

„Ty si povedala, že môžem zostať“ Zaškúlil som na posteľ. „Nenapadlo ma, že myslíš na pohovku“

Po tvári je prebleskol výraz nerozhodnosti, keď sledovala môj pohľad. Na toto som nemal náladu. Ani na to, aby si to rozmyslela a vyhodila ma.

Nie dnes večer.

Nikdy viac.

Pomalým krokom som sa postavil pred ňu.

„Nekúšem“

„To je dobré vedieť“

„Jedine ak ma o to požiadaš.“

„Tak dobre“ zamrmlala si  a obišla ma.

Keďže nepovedala, aby som vypadol, tak som to vzal ako súhlas. Skopol som si topánky a stiahol si košeľu. Nasledovali by nohavice, kým si to nerozmyslí.

“Čo to stváraš?“ opýtala sa skoro koktavo.

Prešiel som pohľadom po sebe, potom po nej.

„Chystám sa ľahnúť si.“

„Vyzlečieš sa?“

„Mám na sebe boxerky“ zodvihol som obočie. „Teraz čo chceš, aby som spal v nohaviciach?“

„Minule si spal“

Zasmial som sa.

„Ale to bol spodok od pyžama.“ Kat už otvárala ústa, že niečo povie, ale rozmyslela si to. Odvrátila sa a podišla k svojmu stolíku. Asi chcela knihu. Chvíľu som sa díval a potom som sa rozhodol. Vliezol som do postele a dal som si ruky za hlavu, aby som ju neschmatol v tom momente, keď sa rozhodne, že aj ona si ľahne.

Konečne, zhruba o desať rokov sa otočila.

„Toto nebol dobrý nápad“ šepla.

„Bol to najmúdrejší nápad tvojho života, ver mi“

Pohladila si boky a pritiahla k nim môj pohľad.

„Na to, aby si ma pretiahol je treba oveľa viac ako večera na Vďakyvzdanie a zdobenie stromčeka.“

Niekedy som sa vážne zamýšľal nad tým, čo si to, sakra, vlastne o mne myslí.

„No do riti. Tak si práve rozcupala  celý môj plán“

Zvraštila obočie ale potom sa konečne pohla. Dupotajúc...áno dupotajúc  nohami prešla na druhú stranu postele, strhla prikrývku a prakticky sa vrhla pod ňu.

Usmial som sa.

„Zhasol by si svetlo?“

Bez jediného pohybu som to urobil. Zahalila nás tma.

„To je užitočná schopnosť“  zaševelila.

„Vskutku“

„Snáď jedného dňa budem aj ja taká lenivá ako ty, a budem  zapínať lampu bez toho, aby som sa pohla z miesta.“

„Tak a máš ciel, ktorý si môžeš stanoviť“

„Bože, Daemon, si taký skromný“ Počul som smiech v jej hlase.

„Skromnosť je pre svätých alebo stroskotancov. Ja nie som ani jeden“

„Neuveriteľné. Jednoducho, neuveriteľné“

Otočil som sa nabok a chvíľu som sa len díval na jej chrbát.

„Neuverím, že si ma ešte nevyhodila“

„Ani ja“ zamrmlala

Posunul som sa k nej bližšie, ale zastavil som sa , keď sa naše nohy dotkli. Bolo pre mňa veľmi ťažké nevšímať si dotyk jej kože, ale musel som niečo vysloviť.

„Skutočne som ťa nechcel rozplakať predtým“

Ľahla si naznak a pozrela sa hore na mňa, keď som sa oprel o lakeť.

„Viem. Je neuveriteľné, čo si urobil“

„Proste sa mi nepáčila myšlienka, aby si tu bola sama“ priznal som ticho.

Kat sa pudko nadýchla a dívala sa na mňa. Nemohol som sa pozrieť inam. Len ona má takú moc nado mnou. Ako je možné, že si to nevšimla?

Natiahol som ruku a odhrnul som jej prameň vlasov. Iskra prebehla po mojej ruke. Katin pohľad sa zastavil na mojich ústach a vedel som, sakra, vedel som, že cíti to isté ako ja.

„Mali by sme spať“  skonštatovala hlbokým zastretým hlasom.

„Mali“ - pohladil som ju po líci.  Neodvrátila tvár a prebehla prstami po mojich perách. Z jej dotyku ma zasiahla túžba.  Pohol som sa, aby sa ku mne dostala bližšie a pohladil som ju po krku.  Jej tep sa spolu s mojich zrýchlil . Sklonil som hlavu a dal som jej rýchly bozk na konček nosa.

A potom som ju skutočne pobozkal.

Užil som si tú chvíľu. Bozkával som ju pomaly a hlboko.

Ten pocit ma vzrušil a chcel som viac, oveľa viac. Chcel som Kat všetkými možnými spôsobmi.

Ale nebola moja.

Privolal som každú štipku sebakontroly, zodvihol som hlavu a ľahol som si na chrbát, ale držal som ju naďalej v náručí.

„Dobrú noc, mačiatko“

Nahlas sa nadýchla.

„Toľko?“

Kurva. Zasmial som sa.

„Toľko. Zatiaľ.“

Pulz sa jej nespomalil. Ani môj. Po krátkej chvíli si ticho vzdychla a prisunula sa bližšie. Dovtedy do mňa strkala, kým som jej nevložil rameno pod hlavu. Otočil som sa k nej a pozrel jej do očí.  Zahalila ma jej vôňa, zatvoril som oči a vedel som, že dlho, veľmi dlho nebudem môcť zaspať.

A vedel som aj to, že hoci teraz nie je moja, jedného dňa bude. 

Ahojte všetky! 

Nevýhodou zasielania vopred preložených kapitol je, že kontakt medzi prekladateľkou a čitateľkou pokulháva.  

Ja vám aj občas odpíšem, na vaše komentáre, ale vy sa už na stránku po prečítaní kapitoly nevrátite, čo ma mrzí.

 A verím, že ani písať komentáre sa vám veľmi nechce, keď necítite, že v ďalšej kapitole zareagujem. 

Ja by som aj reagovala, ale nemôžem zakaždým otravovať Niki, aby uverejňovala aj môj koment na stránku. Má toho ozaj dosť.

Ale ďakujem vám všetkým za každý jeden komentár. J 

Najmä teraz v čase, keď zvažujeme, či sa vôbec oplatí toľko času venovať prekladom, pokiaľ  ani nevieme kde naše preklady skončia, je práve vaše ďakujem a milé slovo to jediné, čo každú z nás vzpruží a predsa ideme ďalej.

Aj ja J

A už chystám posledný 3.5 diel Oblivionu-OPAL  pre tie, ktoré Lux sériu poctivo čítajú. J

Vaša Noemi