Oblivion2 - 9. kapitola

Překlad: Noemi

Celú noc ma obchádzal spánok, takže som do rána hliadkoval na okolí. Myšlienky ma prenasledovali bez prestania. Musel som prísť na to, čo sa deje s Kat, žiaľ nemohol som sa povypytovať svojich známych, ak som nechcel vyvolať podozrenie a v tomto mi veru ani Google nebol priateľom.

Bol som na to sám.

Na hodine matiky som sa neustále vrtel až veľmi som si uvedomoval Katinu prítomnosť. Zdalo sa, že ona to cíti rovnako. Vrtela sa na stoličke a večne si babrala vlasy.  V polovici hodiny som si uvedomil, že sa veľmi často díva na Simonov zátylok.

A ten kretén si to tiež všimol.

Začervenal sa po korienky svojich nakrátko ostrihaných  vlasov , čochvíľa sa obzeral po Kat, potom na mňa, čo nebolo múdre, lebo mi pripomínal, že aj on je len o jednu starosť viac, ktorú musím vyriešiť.

Rozhodne ľahšia oproti tým, s ktorými sa momentálne musím popasovať.

Simonovi sa napli svaly pod jeho sivou košeľou, keď sa znovu otočil smerom ku Kat a potom späť.  O zlomok sekundy pozdejšie jeho ťažká učebnica ležiaca na stole sa zodvihla a praštila ho rovno do tváre.

Otvoril som ústa, ale prehltol som smiech, keď som zbadal ako sa prudko strhla Kat sediaca na svojej stoličke. Čo práve urobila? Simon vyskočil zo stoličky a tak sa díval na spadnutú učebnicu na zemi, akoby videl jedovatého hada.

„Pán Cutters chceli by ste sa o niečo podeliť so spolužiakmi?“  opýtal sa učiteľ unaveným hlasom,  bez záujmu.

„P..prosím?“ -  koktal Simon. Nervózne sa obzeral, potom uvidel knihu. „Nie, len som zhodil svoju učebnicu zo stola, prepáčte!“

„Tak ju zodvihnite“ - vzdychol si nahlas učiteľ. Bolo počuť zadržiavaný smiech niektorých študentov. Simon trhaným pohybom zodvihol učebnicu a posadil sa. Počkal som, kým sa učiteľ otočil späť k tabuli a až potom som šťuchol perom do Kat.

„Čo to bolo?“ šepol som jej, keď sa otočila dozadu, ale mal som čo robiť, aby som neukázal ako sa bavím.

„Si veľmi zlé mača...“

Líca sa jej rozkošne vyfarbili a zahryzla si do pery. Z toho ma však napadli veľmi zlé, ale o to zábavnejšie veci. Všeličo, na čo by som práve v žiadnom prípade nemal myslieť, hlavne keď Kat práve použila schopnosť,  ktorá v nej kolovala, nech už to bolo čokoľvek, na veľmi verejnom mieste. Je pravda, že aj sám som podobné veci robil, ale ja som vedel ako svoju moc používať. Kat nie.

„Musíme sa o tom porozprávať“

Hanblivo sa usmiala a otočila sa späť, vlasmi zamietla operadlo stoličky. Nemusel som napínať svoju predstavivosť, aby som si spomenul, aký to bol pocit, keď moje prsty zablúdili medzi jej kadere.  Sú ako hodváb. Oprel som sa dozadu a zadržal som zastonanie. Do pekla. Toto bude dlhý deň.

Nakoniec som sa mohol rozprávať s Kat až po skončení vyučovania. Ten prekliaty ľudský chalan jej bol stále pri zadku celý obed. Počkal som ju pri skrinke a bol som prekvapený, že ma neposlala do hája, keď ma uvidela. Žeby drobné krôčiky správnym smerom?

Otvoril som jej dvere a vyšli sme do zimy.  Chcela si vyložiť tašku na plece, ale načiahol som sa po nej a zobral jej ju, nech ju vláčim ja.

Kat zdvihla obočie.

„Dnes si gentleman?“

„Som schopný mnohých prekvapení“

„Aha“

Uškrnul som sa.Došli sme k parkovisku a ani som sa nečudoval, že Kat opäť parkovala vzadu. Idúc po jej boku som schválne spomalil kroky.

„Povedal ti dnes niečo ten chalan?“

„Ten chalan?“- urobila tú vec s pokrčením nosa a pozrela na mňa.

„Och, ty myslíš Blakea?

„To je jedno“ - mrmlal som a prezrel som si niekoľkých chlapcov krčiacich sa za malým nákladiakom. Ich maskáčové šiltovky ich dokonale nechali splynúť s okolím.

„Povedal niečo o tom, čo sa včera večer stalo pri reštaurácii?“

„Nie. V skutočnosti nie.“ Objala samu seba, keď nás zasiahol prisilný poryv vetra medzi autami.

„Ja som sa snažila nenápadne ospravedlniť, že som tak spanikárila keď padal ten konár,  ale tak sa zdalo, že ho to nezaujíma. Myslel si...“

„Čo si myslel?“ Práve sme došli ku Katinmu autu. Potriasla hlavou, prestala sa objímať a načiahla sa za svojou taškou. „Vôbec o tom nepremýšľal.“  Vzala si tašku a vybrala z nej kľúče.

„To je dobré, nie?“

„Hej, ale bolo by lepšie keby si to nebola spomenula“

Zamračila sa, keď otvárala dvere auta.

„Len som sa snažila zistiť, či máme problém“

„Rozumiem“ Sledoval som, ako si vhodila dnu tašku. „Ale najlepšie by bolo...“

„Viem, keby som sa od neho držala čo najďalej, bla bla“ Vyliezla do auta a načiahla sa po dverách, ale chytil som ich skôr, ako by ich zatvorila. Utrápene si vzdychla. 

„Musím ísť“

„Prečo? Máš sa stretnúť so svojim novým priateľom?

„Ani nie. Dee príde ku mne. Niečo podnikneme“

„Aha, tak dobre.“ - zoširoka som sa na ňu usmial, na čo odpovedala Kat tak, že sa pozrela k nebu. „Bavte sa“

„Jasne“ zamrmlala. „Maj sa , Daemon!

Pustil som dvere, ustúpil som a počkal som, kým Kat vycúva z parkoviska a odíde. Jej pravá zadná pneumatika  vyzerala, akoby potrebovala nafúkať. Povedal som jej to už?         Otočil som sa a poobzeral sa po parkovisku a zase mi pohľad zastal na skupine chlapcov vzadu pri malom nákladiaku. Niektorí ustúpili a tak som mohol vidieť, čo je na korbe.

Mrtvá srna.

Znechutene som zvraštil pery. Ježiši! Krvavé škvrny okolo zvierata poukázali na to, že ju zabili nedávno.  Je už  vôbec lovecká sezóna? Jeden valibuk, nejaký Billy Crump,  vyšiel spoza auta.  Je to jeden zo Simonových  kamarátov.

„Budete tam všetci večer v Rudy´s?“ pýtal sa cúvajúc. „Ak nie, tak vám so Simonom rozkopeme  zadky“

Rudy´s bola  stará biliárdová hala, neďaleko Smoke Hole. Predtým ju prevádzkovali ako bar, ale jedného dňa im zhabali povolenie na predaj alkoholu a odvtedy to miesto kleslo hlboko pod úroveň, kde možno nájsť len pár zničených biliárdových stolov a salmonelu. Simon bude dnes večer tam? Dokonalé.

S úsmevom som vstúpil do stredu parkoviska. Ruky som si dal do vrecák, keď sa Billy blížil ku mne. Obišiel ma s viditeľnou ostražitosťou, pozdrav naznačil kývnutím brady.

„Čau kamoš!“

Prikývol som a mal som silné pokušenie potlapkať ho po pleci.  Práve mi predal informáciu, ktorú som potreboval, aby som vyriešil jeden náš problém.

Skočil som ešte do obchodu po pár vecí, a kým som sa dostal domov, Dee už tam  nebola. Stmievalo sa čoraz skôr - v Katinej obývačke sa svietilo a predstavil som si tie dve ako tam sedia a rozplývajú sa o knihách.

S mimovoľným úsmevom som vložil mlieko a vajcia do chladničky s piatimi baleniami slaniny.  Bol štvrtok - do nedele sa všetky minú. Na kuchynskom pulte a v komore som všade videl kopu vecí prichytaných na zajtrajší večierok. Akosi  - predpokladal som uškrňajúc sa - Dee  zohnala  ešte aj prepravku plnú chlastu.  Pobavene krútiac hlavou som vyšiel z kuchyne a vybral som sa hore schodmi. V hosťovskej izbe som videl kopu papierových lampiónov, ktoré tiež nakúpila Dee a zajtra ich povesí v obývačke.  Hoci aj hneď...

Sekundu predtým, som zacítil prítomnosť nášho druhu, ako by som počul klopanie. Zvrtol som sa a ponáhľal sa k vchodu počítajúc s tým, že to bude niekto z Thompsonovcov, alebo Matthew, ale mýlil som sa.

Otvoril som dvere dokorán a ešte  som stihol prehltnúť šťavnatú nadávku, keď som sa ocitol zoči-voči jednému zo Starších. Našťastie to nebol Ethan.

Stála predo mnou Lýdia s minimálnou stopou úsmevu na tvári. Bola asi rovnako stará ako Ethan, na konci štyridsiatich a začiatku päťdesiatich rokov. Aj tak som nemal poňatia koľko rokov má Ethan. Lýdia bola v každom prípade nádherná, ako každý Luxen - pleť mala tmavú a čierne vlasy jej siahali po pás.  Zostal jej jediný syn, približne v mojom veku, možno mladší, ale on, ako aj ostatní v našom veku žil v kolónii,  ale v štátnej kartotéke bol vedený ako súkromne sa vzdelávajúci a bedlivé oko Starších ho sledovalo na každom kroku. Ani som si nevedel spomenúť, kedy nás Lyvia navštívila naposledy.

„Môžem íst ďalej? Opýtala sa s jemným akcentom. Jej žiarivomodré oči pôsobili nádherným aj keď  trochu desivým dojmom.   

„Niežeby si mi skutočne mohol povedať nie“

Odfrkol som si a ustúpil som.

„Tak čo sa pýtaš?“

„Lebo som rada zdvorilá“ – vstúpila utierajúc si ruky do modrých riflí. „Nie tak sa to patrí medzi ľuďmi?“

Zatvoril som dvere a otočil som sa priamo na ňu.

„Odkedy sa trápite s tým, čo sa sluší medzi ľuďmi?“ Lýdia sa ticho zasmiala.

„Dávnejšie, ako by sa zdalo. Všetci, ešte aj tí, čo bývajú v kolónii musia zapadnúť. Takto sa to robí.“

Celý napätý som sa na ňu ostražito díval a prekrížiac si ruky na hrudi. Zo Starších som jedine Lydiu mal snáď ešte aj rád. Keď Dawson...zomrel, ona bola jedna z mála, ktorá tak sa zdalo sa o nás starala, ale teraz ma tie sračky nezaujímali.

Potreboval som premiestniť tie blbé papierové lampióny a potreboval som navštíviť jedného, Simonom sa nazývajúceho, blbca.

„Prečo si prišla, Lýdia?“

Vpochodovala do obývačky a posadila sa na pohovku.  Z  toho som usúdil, že sa tak rýchlo nepoberie. Prekrížila si nohy a zložila si ruky do lona.

„Stal si sa dospelým, Daemon. Je načase aby sme sa o tom porozprávali.

No, pre lásku milionov hviezd na oblohe!  Zdvihol som oči k nebu.

„To nie je niečo, o čom by som sa chcel rozprávať“

„No toto? A ja som si myslela, že ideš vybuchnúť od vzrušenia“ odsekla mi sucho.

Uškrňajúc som sa oprel o stenu. Ešte dobré, že Dee nie je doma, lebo ona by si tento rozhovor užívala.

„Ethan má obavy, že sa vôbec neplánuješ  s niekym páriť“ - pokračovala Lýdia dívajúc sa mi rovno do očí. Vôbec ju nerušilo, že sa rýpe v mojom súkromnom živote. „Hlavne teraz, keď  sa zdá, že už nemáš plány ani s Ash Thompson.“

Prekonal som túžbu otrieskať si hlavu o stenu, radšej som sa zhlboka nadýchol.

„Ash a ja budeme teraz už len priatelia“

„To ani nie je problém“ prikývla Lýdia. „Máme veľa dievčat, ktoré sa stanú onedlho dopelými...“

„Dosť!“ – upozornil som ju ticho. „Nebudem tieto veci preberať ani s tebou ani s nikým zo Starších. Nemám v pláne v blízkej budúcnosti sa s niekym spáriť a áno, chápem, aké by to bolo dôležité. Potrebujeme deti a tak.  Do môjho plánovacieho kalendára sa to už nezmestí“

Lýdia zodvihla jedno tmavé obočie a chvíľu mlčala.

„Vieš, dúfam že vieš, že pokiaľ si dlho nenájdeš partnerku na párenie riskuješ vylúčenie?“

Zodvihol som ruku a poškrabal som si tvár. S prostredným prstom.

Smiech Staršej znel úprimne.

„Máš šťastie, že ťa mám rada, Daemon.“

V tom mala nepochybne pravdu.

„Ethan chcel prísť sám, aby na teba dohliadol najmä po halowenskom súboji s tým Arumom, ale presvedčila som ho, že prídem ja“ žmurkla na mňa. „Dlhuješ mi“

„Tak je“ odpovedal som a slabo som sa usmial.

Lýdia si položila obidve nohy na podlahu, posunula sa dopredu a vzhliadla ku mne.

„V poriadku, nechajme tú časť s párením.  Ako sa máte, Daemon? Istý čas som už nevidela ani teba ani tvoju sestru.“

Jedna moja časť, by najradšej v tomto momente ukončila túto debatu, ale skutočne som mal rád Lýdiu. Podišiel som ku stoličke pri pohovke a posadil sa k nej.

„Mám sa. Celkom dobre. Dee tiež. Len...“ Zhlboka som sa nadýchol.   „Chýba nám Dawson.“

„Samozrejme“ so smutným úsmevom ma potľapkala po kolene. „Ak stratíš niekoho, koho máš rád, nikdy to nebude ľahšie. Len si na to zvykneš.“

Lýdia to len musí vedieť. Jej manžela zabil pred pár rokmi  Arum. Ešte sme trochu spolu hovorili, keď sa Lýdia postavila, aby odišla.  Vtedy som sa rozhodol, že príjmem strategické riziko.  Dôveroval som jej, rozhodne viac, ako väčšine Starších, alebo obyvateľom kolónie.

„Môžem sa niečo opýtať?“

„Hocičo“ rozžiarili sa jej oči zvedavosťou.

Pustil som sa do toho, a počas rozprávania som hladal slová, ktoré by viedli k nejakej uveriteľnej výhovorke, ktorá by mohla vysvetliť túto otázku a niečo ma chvalabohu napadlo.

„Premýšľam nad niečím. Keď tu boli Arumovia, pokúsili sa poľovať na niekoľko ľudí.“ Toto nebolo klamstvo.

„Vieme,že sú schopní sa krmiť aj z nich, čo v konečnom dôsledku pre nás nie je zaujímavé, ale čo ak natrafia na takého človeka, ktorý bol v našej blízkosti?“

Lýdia stiahla svoje pekne klenuté obočie.

„Myslíš niekoho, koho sme označili? Či by sa vedeli krmiť aj z neho?“ prikývol som, ale ona potriasla hlavou.

„Neverím.  Aj keď zanecháme stopu na tom človeku, naše  schopnosti takto neprenesieme.“

„To je pravda“ - mrmlal som. A pošúchal som si bradu.  „Myslím, že je šťastie pre ľudí, ktorých viackrát označíme, že to nezanechá na nich žiadne trvalé následky.“

Lýdiin pohľad  spozornel.

„Áno, to je šťastie. Pokiaľ by ľudia nadobudli naše schopnosti,  nemali by sme nad nimi žiadne výhody, nie?“

Zdalo sa mi divné presvedčenie, že máme nad ľuďmi nejakú výhodu, ak každý náš krok sleduje Ministerstvo vnútra, ale pomlčal som o tom.

„Keďže nedokážeme spôsobiť, aby ľudia boli ako my, tak sa nemáme čoho báť. Myslím, že tí Arumovia sa len zahrávali so svojim krmením.“

Lýdia si ma chvíľu premeriavala.

„Môžem k tebe byť úprimná, Daemon?“

Ajaj. „Samozrejme“

Stisla pery do tenkej čiary, potom prikývla, akoby samej sebe.

„Viem, že toto ťa nepoteší a neočakávam, že to potvrdíš, alebo poprieš, ale verím, že si si vedomý toho, že sme tvojho brata veľmi bedlivo sledovali.

Stuhol som. Ani som nedýchal.

„Bol si pravdepodobne blízky s tým ľudským dievčaťom s ktorým...s ktorým zomrel. Vieš, že ja nemám nič proti tomu ak sa náš druh priatelí s ľuďmi. Ja zďaleka nie som taká prísna ako poniektorí“ -  pokračovala s úprimným výrazom. „Ale viacerí zo Starších mali podozrenie, že tvoj brat s tým dievčaťom prekročil hranicu.“

 Neopýtal som sa jej, čo to má spoločné so mnou, lebo hlboko v kostiach som cítil, že veľmi mnoho.

„To je príčina, prečo musíme dodržiavať určitú vzdialenosť medzi nami a ľuďmi“ pokračovala Lydia. „Arukovia poľujú na nás a nevinní ľudia sa môžu zamiešať do krížovej paľby, ale...ale jedná sa o oveľa viac, Daemon. Ticho si vzdychla. „A to je všetko, čo potrebuješ vedieť“

Stisol som sánku. Takže je toho viac? Dívajúc sa jej do očí som videl, že je toho viac, čo mi nepovedala, niečo, čo sa možno práve teraz deje s Kat.  Ale ak by som napínal ďalej túto tému, môže chytiť podozrenie,  a  akokoľvek som ju mal rád, vedel som, že by išla rovno za ďalšími Staršími, ak by tušila, že som urobil niečo neodpustiteľné a ja...

Ja, ak by na to došlo, by som chránil Kat.

Lydia onedlho  odišla, práve predtým čo, sa Dee vrátila domov. Už bolo okolo deviatej, keď som odišiel z domu smerom do Smoke Hole. V hlave sa mi premietal znovu a znovu rozhovor s Lýdiou.  Čo som sa  vlastne dozvedel? Nie veľa, okrem toho, že Starší alebo aspoň poniektorí vedia, čo sa môže stať s človekom.  Nepotreboval som veľa logiky,  aby som prišiel na to, že Lýdia narážala práve na to, ale viedlo to k ďalšej otázke, ktorá nemala nič spoločné s tým, čo sa dialo s Kate.

Prečo  spomenula Dawsona a Bethany?

Vedeli Starší presne kam až sa dostal ich vzťah?

 A mali podozrenie, že sa medzi nimi stalo niečo dôležité? Niečo ako medzi mnou a Kat? Vyliečil Dawson Bethany? Ak áno, to priviedlo k nim Arumov v ten večer keď išli do kina? Alebo Arum zbadal iba Dawsona.

Čoraz viac otázok bez odpovedí. Veľmi typické.

Prešiel som vedľa Smoke Hale a zaparkoval som na skoro prázdnom parkovisku Rudy´s. Vypol som motor, oprel sa a čakal. Simon ma nesklamal.

Vyšiel o hodinu z baru a vybral sa k nákladiaku s obrovskými kolesami. Aj vo svojom hrubom kabáte sa schulil a vtiahol si krk a bradu dovnútra. Otvoril som dvere auta, vystúpil som  a mlčky ako duch som sa zakradol zaňho.

„Hej Simon!“

Zvrtol sa a skoro spadol naznak.

„Ježiši! Odkiaľ si sa, kurva, tu vzal?“

S hrozivými krokmi som sa vybral bližšie k nemu a keď zacúval, usmial som sa.

„To je jedno, potrebujeme sa porozprávať, kamoš“

V jasnom svetle biliardového salónu som jasne videl ako krásne mu krv pomaly mizne z tváre.

„Čo ...o čom?“

„Joj, myslím, že vieš dobre o čom“

„Nie...neviem“ odpovedal s rozšírenými očami.

„Kat“ Keď som vyslovil jej meno, Simon stuhol.

„Počul som, aké veci o nej rozširuješ a kamoš, myslel som, že si rozumnejší. Čo som ti naposledy povedal?“

Otvoril ústa ako ryba lapajúca po vzduchu, a bol rovnako nemý.

„Povedal som ti, aby si sa ani nepozrel jej smerom, neozval sa ku nej  a ty sa rozhodneš presvedčiť okolie o tom, že ti dala? Polovici našej školy si nabulikal, že Kat by sa niekedy spustila na tvoju úroveň?

Simon zvihol ruku.

„Ja...“

Pohol som rukou a tresol som ho päsťou do brady, z čoho sa natiahol na chrbát.

„Vieš čo? Skurvene ma nezaujíma, čo by si chcel povedať“ zohol som sa, schmatol som ho za ten nemožný kabát a tvrdo som ho vytiahol hore. Z prasknutej pery mu tiekla krv.

„Ak ešte raz povieš čo len slovo o Kat, vieš čo sa stane?“

Pritiahol som ho k sebe, takže som ho prinútil stáť na špičkách. V očiach mal strach a zacítil som zápach moču. Keď som pozrel dole, videl som mu na nohaviciach zväčšujúci sa fľak. Zasmial som sa.

„Aha, vidím, že si pochopil môj odkaz“

Pustil som ho,  ale predtým som ešte zoznámil jeho tvár s bokom nákladiaka. A keď  druhýkrát dopadol na zem, zamával som mu na rozlúčku zdvihnutým prostredným prstom.

Jeden problém vyriešený.

No celá kopa ma ešte čaká.