Oblivion2 - 5. kapitola

Překlad: Noemi

Kat sa vrátila z nemocnice vo štvrtok.  Dee jej zozbierala všetko učivo, ktoré vynechala a skoro celý večer strávili spolu.  Z toho, čo mi porozprávala sestra som usúdil, že Kat sa cíti dobre.  Nevyzerala chorá ani sa tak nechovala. Ale to nebolo blízke pozorovanie.

Vo štvrtok som sa držal ďalej.

Ani sám som nevedel, prečo. Možno som si až tak nedôveroval, keď by som uvidel Kate. No dobre! Pravdepodobne to bol dôvod, lebo som vedel, že je tu bola možnosť, žeby som sa pri našom stretnutí na ňu vrhol, aby som sa jej dotkol, aby som ju cítil. Chcel som sa presvedčiť, že žije a je v poriadku. A to by bolo na ňu priveľa. Aj na mňa.

Dee povedala, že Kate sa v piatok vráti do školy.

Dnes ráno. 

Idúc do matikárskej triedy som cítil, že moje srdce bije ako zvon a na zátylku som cítil teplé mravenčenie. Kat bola tu.

Vstúpil som do triedy.  Môj pohľad ju neomylne našiel.  Ked som ju uvidel ako tam  sedí a rozpráva sa s Lesou a Carissou, akoby ma päsťou trafili do hrude, aby moje srdce znovu začalo biť.  Vyzerala až veľmi dobre.  Bola pekná.  Tmavé vlasy farby čokolády jej husto padali na ramená na tvári jej žiaril zdravý rumenec. Usmievala sa a do pekla, bola prekrásna.

Túžil som k nej rovno zájsť, vytrhnúť ju z lavice a pritúliť si ju k sebe.  Cítiť jej dych na mojej koži, ochutnať jej pery.  Snáď som ju mal včera večer navštíviť, ale nemal som poňatia o tom, že budem na ňu  takto prudko reagovať. Trochu ťažko sa mi chodilo. Keď by som urobil to, po čom som túžil, nebolo by to v skutočnosti slušné a navyše moju pozornosť upútalo dôležité zistenie.  Bolo divné, že som okolo Kat nevidel stopu.

Otočila sa na stoličke a pozrela sa na mňa.

„Musím s tebou hovoriť”

„V poriadku”  odpovedal som.

„Medzi štyrmi očami” doložila šeptom. Výborne! Aj to, čo mne chodí po rozume potrebuje súkromie.

„Stretneme sa cez obed v knižnici. Tam nechodí nikto, veď vieš, je tam kopa kníh a tak.” Uškrnula sa.  Zadržal som úsmev. Kat sa otočila späť. Spokojný, vidiac, že sa skutočne vrátila a je v poriadku som vzal svoje pero, naklonil som dopredu svoju lavicu a šťuchol som ju do chrbta.

„Áno?” opýtala sa šeptom.

„Vyzeráš omnoho lepšie ako keď som ťa videl naposledy” uškrnul som sa.

„Ďakujem”

Prešiel som ju pohľadom a ozval som sa tak potichu, aby to počula len ona.

„A vieš čo? Nežiariš”

Zatvárila sa šokovane.

„Myslíš akože vôbec?”

Pokrútil som hlavou, Kat ešte chvíľu zírala na mňa a potom sa pomaly otočila späť.

Začala sa hodina. Spustil som lavicu späť na miesto a pohodlne som sa posadil. Od obrovskej úľavy poľavil aj obrovský tlak na mojej hrudi, ale mozog mi neustále uvažoval nad chýbajúcou stopou. Žeby to bolo kvôli horúčke?

Alebo z iného dôvodu?

Miesto toho, aby som sa vybral do jedálne, ako bežne, minul som jej hlučný vchod a prešiel som chodbou ďalej.  Niekoľkí študenti sa okolo mňa obšmietali a pri jednej zákrute vpravo somsa zrazil s jedným úplne neznámym chalanom. Tmavovlasý chalan uskočil dozadu.

„Hu” vyjukol a jeho opálenú tvár skoro rozdelil na polovicu jeho úsmev.

„Sorry, kamoš!”

Kývnutím som ho vzal na vedomie. Chalan ma obišiel a zmizol, predpokladám, že smerom do jedálne. V zatuchnutej knižnici bolo viac ľudí aj cez obedňajšiu prestávku ako som predpokladal. Za pultom pri výdaji kníh sedela mladá žena a keď ma videla vojsť vypúlila oči.

Je to až natoľko nezvyčajné mňa vidieť v knižnici? Uškrnul som sa.

Asi je.

Niekoľko prvákov sedelo za počítačmi a jedli. Pri prvej uličke som zabočil a našiel som sa hneď v zadnej časti knižnice. Literatúra východnej Európy. Neveril som, že by sa bol našiel študent, čo by sa sem zatúlal. Na stene s malým výklenkom boli mapy miest s nevysloviteľnými názvami. Čím dlhšie som čakal o to viac vo mne silnel pocit, že by som si mal rozšíriť svoje vedomosti z histórie, lebo doteraz som nemal ani poňatia o tom, že vo Východnej Európe je toľko krajín. (pozn.prekl. „No veru Daemon, môžeš sa hanbiť! A koľko obdivovateliek tu máš!)

Zvláštne mravenčenie na zátylku ma upozornilo  na príchod Kat skôr, ako sa objavila na konci police. Uškrnul som sa, keď ma uvidela zodvihla obočie.  Pekne pomaly kráčala ku mne a keď sa konečne dostala ku mne, ani som sa nepokúšal držať sa od nej ďalej.  Rozhodol som sa, že vstúpim do jej osobného priestoru.

„Hádal som, či ma vôbec nájdeš”

Kat zhodila svoj batoh vedľa steny a posadila sa na stolík oproti.

„Bolo by trápne, ak by ťa niekto videl a predpokladal by, že vieš čítať?”

Cuklo mi ústami.

„Musím si zachovať svoju povesť”

„A ešte k tomu akú výnimočnú povesť” odsekla mi v momente.

Možno to je alamujúce, ale zakaždým, keď mi ostro odvrkla, vzrušilo ma to. Totálne. Narovnal som sa, aby som dôkaz toho dostal do pohodlia.

„Takže o čom si sa chcela rozprávať?” na moju otázku položenú hlbokým hlasom bolo odpovedou jej zachvenie. „Medzi štyrmi očami?”

„Nie o tom, v čo dúfaš”

Zvodne som sa na ňu usmial. Vtipné, že si myslí, že vie, čo by som chcel. Rozkošná.

„No dobre.” Zovrela rukami hranu stola.  „Ako si zistil uprostred noci, že som chorá?”

Otázka ma zasiahla nepripraveného.  Zaplavili ma spomienky. Kat, bledá, bezvládna a pocit bezmocnosti, ktorý má trápil, kým bola v nemocnici. Nechcel som spomínať.

„Nepamätáš sa?”

Chvíľu sa mi dívala do očí, potom spustila pohľad nižšie na moje ústa. Usmial som sa trochu viac. Kat sa v momente pozrela na mapu nad mojim plecom.

„V skutočnosti, nie”

Zaujímavé.

„To bolo určite kvôli horúčke. Skoro si sa vznietila.”

Vrátila sa pohľadom na moju tvár..

„Dotkol si sa ma?”

„Hej, dotkol…A chcel by som to urobiť znovu aj keď z iného dôvodu ako vtedy. A ani si na sebe nemala veľa oblečenia. A čo si mala bolo úplne premočené…tvoje biele pyžamo. Bol to pekný pohľad.  Veľmi pekný.”

Krásne sa červenala.

„Jazero…nebol sen?”

Pokrútil som hlavou.

„Preboha, to som sa v ňom vážne kúpala?”

To, že ju tak rozčúlil ten najnepodstatnejší detail, bolo odivuhodné. A mnohovravné. Obišiel som stolík a dostal sa k nej tak blízko, že som cítil teplo jej tela.

„No , veru. Niežeby som počítal s takým programom, ale nestažujem sa. Videl som všeličo.

„Sklapni!”

„Nebuď v rozpakoch.” Stiahol som jej rukáv na svetri, načo mi ona odbila ruku. 

„Tvoje horné partie som už mal možnosť vidieť aj predtým a dole som nemal možnosť sa poriadne pozrieť…”

Mačička mala pazúriky. Na to som nesmel zabúdať.  Zoskočila zo stola a už sa aj chytala na poriadny ľavý hák. Kedže som od nej rýchlejší, odtiahol som sa a zachytil jej ruku  Keďže som držal jej zápästie bol som vo výhode.  A urobil som to, po čom som túžil odkedy som ju ráno uvidel v škole.  Ztrhol som ju k sebe, čím ma zaplavil hneď pocit spokojnosti a zohol som sa k nej.

„Nebi sa, kote. To sa nepatrí” - pokúsila sa odtiahnúť, ale držal som ju silno.

„Puť ma!”

„Nie som si istý, že to môžem urobiť. Musím ochrániť seba”  - ale pustil som jej ruku.

„Skutočne? To preto musíš voči mne použiť násilie?”

„Násilie?” Nahol som sa dopredu, kým som ju nepritlačil k stolu.

„Toto nie je násilie, nech už je to čokoľvek”

Neodpovedala, ale vedel som, kam zmizol jej rozum. Tam, kde je aj môj zakaždým, keď som s ňou. Zreničky sa jej rozšírili. Srdce jej začalo biť silnejšie. A ústa sa jej pootvorili.

„Daemon, niekto nás uvidí”

„No a?” Jemne som zodvihol jej ruku. „Akoby mi ktokoľvek niečo povedal”

Zhlboka si vzdychla.

„Takže stopa zo mňa zmizla, ale tento nemožný vzťah zostal?”

Aj ja som si myslel, že sa vzťah ukončí, keď stopa vybledne.

„Aha”

„Čo to znamená?”

„Neviem”  - a v tomto  momente ma to ani nezaujímalo. Vklzol som prstami do rukávov jej svetra a pohladil som ju po jemnej pokožke. Páčil sa mi aj ten drobný elektrický náboj. Malý bonus k dotyku.

„Prečo sa ma stále dotýkaš?”

„Lebo sa mi to páči”

„Daemon…” - zatlačila mi rukou do hrude. Moja spokojnosť rástla.

„Čo sa stopy týka, vieš čo to znamená”

„Že už nemusím vidieť tvoj ksicht, ked sa skončí vyučovanie?” opýtala sa  rýchlo.

Nebesá, tie ústa! Zasmial som sa. Katine oči sa zväčšili.

„Že už nie si v nebezpečenstve”

„Podľa mňa je výhoda, čo sa týka tvojho ksichtu dôležitejšia ako moja bezpečnosť.”

„No len si to opakuj” Bradou som sa dotkol jej vlasov. Užíval som si ten dotyk, potom jej tvár. Cítil som ako sa jej zrýchlil tep, ako sa trepoce jej srdce v hrudi. Bože, ako som po nej túžil! Podľa niektorých je to nesprávne, ale ja som ju aj tak chcel.

„Ak sa budeš takto lepšie cítiť…ale obaja vieme, že je to klamstvo”

„Nie je.” Zaklonila hlavu a blysla na mňa očami.

„No ale aj tak sa budeme stretávať” -  mrmlal som.  „A neklam! Viem, že ťa to robí šťastnou. Ty si povedala, že ma chceš”

Zaklipkala očami.

„Pri jazere”

Naklonil som hlavu nabok. Naše pery boli tak blízko. Nič by ma nestálo ju pobozkať, a stálo by to zato.

„Povedala si, že ma chceš”

„Mala som horúčku. Nebola som pri sebe” Aj druhá ruka sa jej dostala na moju hruď.

„Môžeš si hovoriť čo chceš, kote” Spustil som ruky na jej jemné boky a zodvihol som ju na kraj stolíka. 

„Aj tak to viem”

„Ty nič nevieš” odporovala mi dychčiac.

„No, to je tak, že ja som sa o teba bál” postavil som sa medzi jej nohy.

„V jednom kuse si ma volala a ja som ti odpovedal, ale ako by si ma ani nepočula”

Zaklipkala očami a spustila ruku na moje brušáky. Tak ma napadlo, či si uvedomuje, že ma ohmatáva. Alebo, že keď došla rukami na môj driek, že si ma priťahuje k sebe.

„Tak sa zdá, že som fakt nebola pri sebe”

Naše pohľady sa spojili. Napriek tomu, že sa mi na spodnej časti chrbtice pomaly rozširovala horúčava, keď som sa na ňu pozrel dole, videl som ju len zamdletú a bez života. So strachom som povedal to, čo som nebol schopný povedať  Adamovi: „Bolo to desivé.”

Cez Katinú tvár prebehlo prekvapenie, ale nedal som jej čas, aby si mohla premyslieť, čo som povedal. Naklonil som sa k jej ústam.  Akonáhle sa nám spojili pery jej prsty sa zadrapili do mojho svetra. Mohla mi opakovať koľko chcela, že  po tom netúži, ale chcela to rovnako ako ja, ak nie viac.

Jazykom som pohládzal jej pery, pomaly a opatrne som sa prebíjal medzi ne. Keď pootvorila ústa, chcelo sa mi kričať, ale to by som ju musel pustiť.

Ruku mi ovinula okolo krku a vtedy už aj ona bozkávala mňa, práve tak náhle, uvoľnene ako som po tom túžil.

Ale chcel som viac.

Rukou som vkĺzol pod jej blúzu a dlaňou jej prechádzal po rebrách. Ešte som nezabudol aký to bol pocit dotýkať sa jej pokožky. Nedokázal som vyhodiť tú prekliatú spomienku z mojej hlavy a vedel som, že ani ona to nedokáže.  Toto sa má takto diať a neprekvapila ma, keď sa od pása dole pritisla ku mne. Vrnela počas bozku a ja by som najradšej našiel oveľa väčšie miesto a…

Niečo praskalo, pukalo okolo. Do nosa mi udrel pach horiaceho ozónu…

Dychčiac som sa od nej odtiahol a obzrel som sa ponad plece. Na stole sa dymilo z jedného staručkého počítača. Heh! Elektronika to v našej blízkosti nevydržala.

Obrátil som sa späť ku Kat, pripravený pokračovať tam, kde sme prestali, ale keď som sa na ňu pozrel vedel som, že to sa nestane.

Vytiahla svoje obranné steny. Bola nahnevaná ako mačka, ktorú sa práve pokúša niekto hodiť do kade s vodou. Odtisla ma od seba a to silno a ja som ju prekvapene pustil a cúvol som.  Pocítil som v okolí srdca podivný pocit. Bolest, ktorá sa hlboko zavrtala. No teraz , keď som vedel aké to je, bola to smola. Poriadna smola.

„Bože, ešte ani pobozkať  ťa nie je dobré”

To  nie je pravda! Narovnal som sa do celej svojej výšky.

„No tak, nepreháňaj! Ešte aj ten počítač by tvrdil niečo iné.”

Škaredo sa zaksichtila a z nejakého perverzného dôvodu sa mi zdala ešte roztomilejšia.

„Toto…to sa ešte raz nestane”

Zodvihol som na ňu obočie a tak som sa na ňu díval dole. No jasné, že sa to celom určite stane znovu. Hodila mi rukavicu a ja som prijal výzvu.

„Podľa mňa si to povedala už a predtým” pripomenul som jej, načo ona strúhla taký ksicht ako keď  niekto zakusne do citrona. Vzdychol som si.

„Kat, aj ty si si to užívala. Aspoň tak ako ja. Prečo to zapieraš?” - chvíľu mlčala potom pokrútila hlavou.

„To…to nie je skutočné. Predtým si ma nechcel”

„Ale h…”

„Neopováž sa to povedať, lebo si sa ku mne tak správal, akoby som bola Antikristom. To nemôžeš poprieť len preto, že sa medzi nami vytvorilo nejaké blbé puto!” Zlostne lapala po dychu a červeň sa jej strácala z tváre.

„Vtedy si mi…skutočne spôsobil bolesť a neverím, že si si to vôbec uvedomil. Pred všetkými si ma ponížil v jedálni.

Vzhliadol som a hrabol si rukami do vlasov.  Mala pravdu. Spôsobil som jej bolesť. Priviedol som ju do trápnej situácie.  A akokoľvek by som to chcel, nemohol som sa vrátiť, aby som to odčinil.

”Viem. A ja…ja ľutujem, ako som s tebou zaobchádzal, Kat.”

Vyvalila na mňa oči a zahryzla si do pery.

„A teraz sa tu ukrývame v knižnici, akoby si nechcel, aby ľudia zistili, že si sa vtedy zachoval ako debil a urobil chybu. A podľa teba to ja mám takto prijať?”

Do riti, čo? Z rozšírenými očami som sa na ňu díval.  Snáď si nemyslí, že ju chcem tajiť?

„Kat…”

„Netvrdím, že nebuďme priatelia, lebo to by som vlastne chcela. Veľmi ťa mám…” Stíchla v polovici vety. „Pozri toto sa nestalo, potom to zvalím na následky po chrípke, alebo že mi nejaký zombík vyjedol mozog.”

„Čože?” pokrčil som čelo a zvraštil obočie.

„Nechcem si s tebou začať”  Bola by sa odvrátila, ale zachytil som jej rameno. Dívala sa na mňa so zúženými očami. „Daemon!”

Pozrel som jej rovno do očí.

„Hrozne zle klameš. Chceš ma. Presne tak ako chcem ja teba. Chceš to aspoň tak, ako ísť v zime na konferenciu AKA.

Spadla jej sánka.

„Ty ani nevieš čo je to AKA”

„Americká knižná asociácia a majú konferenciu v zime.“ Bol som skutočne hrdý na svoje znalosti.

„Čítal som to na tvojom blogu skôr než si ochorela. Určite sa pamätám, písala si niečo také, že aj svoje prvorodené dieťa by si obetovala, ak by si sa tam mohla dostať. Ale vráťme sa späť k časti s názvom  že „chceš ma“. Chceš mňa.“

Kat sa zhlboka nadýchla a na jej tvári sa mihla zvláštna zmes pobavenia a hnevu.

„Natoľko určite, aby som sa s tebou stavil“

„Si prehnane sebavedomý“

„Dosť na to, aby som sa s tebou stavil“

 „To nemyslíš vážne“  - pozerala sa na strop.

Uškrnul som sa.

„Stavím sa, že do Nového  roka priznáš, že šialene, hlboko, neodvratne...“

„No toto! Dokážeš to ešte stupňovať?“ -  Kat sa silno červenala. Žmurkol som na ňu a pridal ďalší prívlastok.

„Povedzme, že neodolateľne?“

„Čudujem sa, že máš takú bohatú slovnú zásobu“

„Kote, nemýľ ma! Takže vráťme sa k našej stávke. Do Nového roka uznáš, že si do mňa šialene, hlboko, neodvratne a neodolateľne zamilovaná“

Kat sa dusila smiechom.

„A snívaš o mne“  Pustil som jej ruku a prekrížil som si ruky pred hruďou a sebavedomo som sa na ňu usmieval. 

„Stavím sa, že to priznáš. Možno ukážeš aj svoj zošit, v ktorom si obkresľuješ do srdiečka moje meno.

„Preboha živého...“

„Platí stávka“ - ukončil som to a myslel som to vážne. 

Skutočne.