Oblivion2 - 3. kapitola

Překlad: Noemi

So zachmúreným čelom som vyšiel hore po schodoch. Práve sa otvorili dvere na izbe mojej sestry a vyšiel z nich Adam. Jeho vlasy stáli do všetkých strán akoby mu ich niekto oboma rukami….

Do riti, na to nemôžem ani len pomyslieť!

„Hej,kamoš” - oslovil ma ale díval sa kdekade po chodbe, len nie na mňa, keď sme sa minuli.

Mal som obavy o Kat, ale to ešte neznamenalo, že sa mi páči, čo sa očividne dialo v Deeinej izbe. Ale je mojou sestrou a je pochopiteľné, že sa mi to nepáči.

„Vybral si sa domov, Adam?”

„Hej” odpovedal špičkám mojich topánok.

„Hmm, tak myslím, že Andrew…slovom veľmi…”

„Ja som fakt nežiadal o vysvetlenie” prekrížil som si pred sebou paže a prestal som chodiť okolo horúcej kaše.

„Čo stváraš s mojou sestrou?”

„Že čo stváram?” Adam zdvihol ruku a pohladil si pokrčenú košelu na prsiach. „Sme spolu”

Cítil som, ako sa horúčava Zdroja prevaľuje po mojej koži.  A moje zorné pole sa zmenilo do žiarivo bielej farby.

„Nechceš to trochu upresniť, kamoš?”

Adam mal rozum, aby neprovokoval.

„Vieš, že ja ju mám úprimne rád, však?” - opýtal sa ticho. „ Ja sa s ňou len nezabávam. Nikdy by som to neurobil a to nemá nič spoločné s tým, že keby som to urobil, tak by si ma zlikvidoval”

„Tak veru” súhlasil som.

Potriasol hlavou a spustil ruky.

„Ja by som to Dee neurobil. Nechcem jej spôsobiť bolesť. Ja…ja ju mám skutočne rád”

Hovoril s neotrasiteľnou vážnosťou. Fakt sa nezahrával.

V skutočnosti Adam nebol ako Andrew, alebo ako ja.

Oprava: ako som bol ja predtým. Dôraz je na slove predtým a čo by som povedal, toto ma poriadne prebralo.

Prikývol som a vybral som sa na koniec chodby. Ale Adam ma zastavil.

„Myslím to vážne, Daemon. Môžeš mi zveriť jej…jej srdce”

Obzrúc sa cez plece som podržal  jeho rozhodný pohľad.

„Viem”

Chvíľu tam stál a potom prikývol a odišiel.

Dostal som sa skoro ku dverám svojej izby, keď Dee vystrčila hlavu z jej izby.

Vzdychol som si a pripravil sa na obrovský hysterický výstup o tom, že mám vypadnúť z jej života.

„Ahoj” zavolala za mnou.

Cúvol som zo svojho prahu a otočil sa k nej , no prekvapene som zistil, že miesto bleskov v očiach ma víta úsmevom.

„Ahoj”

Dee vyšla na chodbu. Šaty sa jej končili okolo kolien a ruky zovrela za svojim chrbtom.

„Ty ma máš rád”

„No…”-  pozrel som sa po dlhej chodbe. 

„Hej”

Dee naklonila hlavu nabok, čím jej z účesu vypadlo pár lokní.

„Uistil si sa, že mi Adam neublíži.” Na to som len zdvihol obočie.

„Si  dobrý brat” vyhlásila.

„Pravdaže” - žmurkol som na ňu.

„Som tvoj dobrý brat”

Dee sa zasmiala, prišla ku mne, vytiahla sa na špičky a dala mi pusu na tvár.

„Ďakujem”

Už som sa skoro opýtal, že za čo, ale pochopil som to. Pekne pomaly.  Kývajúc hlavou som vošiel do svojej izby a ani som sa veľmi neprekvapil, že ma Dee nasledovala.

„Vieš, prečo ešte si môj fantastický brat?”- opýtala sa.

Idúc smerom k posteli som kývol rukou a osuška, ktorá tam zostala po rannom sprchovaní vzlietla z postele smerom k otvoreným dverám do kúpeľne.

„Lebo som  celkovo fantastický”

„Nie.” Posadila sa na kraj písacieho stola. „Lebo si sa so mnou nehádal kvôli večierku v piatok”

Vstal som z postele a premeriavajúc si Dee som sa vyzul.

„Zato by bolo lepšie, keby som o tom vopred vedel”

„Čo sa toho týká, povedala som ti to včera, ale si sa díval na televíziu a nevšímal si si ma” - keď videla môj zmätený pohľad, zoširoka sa usmievala.

„Ale aj tak nebudeš vymýšľať”

„Odkiaľ to vieš?”

„Lebo keby si chcel, bol by si to už urobil.” - kopala nohami ako päťročná. 

„Ja by som len chcela urobiť niečo také, čo ešte nikdy, a niečo také sme ešte nikdy nerobili. Dawson by…” - stíchla a sklonila hlavu.

Nemusela dokončiť vetu. Viem, čo chcela povedať.  Dawsonovi by sa bol páčil nápad, aby sme usporiadali doma párty. Lebo Dawson bol zhruba vždy, za všetko, iba ja som bol jeho presným opakom.

„Inak…” - vzdychla si - „len som sa chcela zabaviť. Asi by to bolo dobré pre nás všetkých.”

Oprel som sa dozadu. Počkajme len! Nebude mať Kat narodeniny? Ale hej.  Dozvedel som sa  to ešte vtedy ako bola po napadnutí Arumom v nemocnici. Do riti, dúfal som, že dovtedy bude v poriadku.  Nie  je zábavné byť na narodeniny chorý. Ale neveril som, že by hoci aj ľudia dokázali tak dlho chorlavieť.  Skoro som prezradil Dee, že Kat sa necíti dobre, ale prišiel som na to, že by ihneď utekala k nej, hoci Kat chcela byť len očividne sama.

Buď taký láskavý a jednoducho ma teraz nechaj!

Do riti, aj ja by som ju chcel vidieť.  Zožieralo ma vedomie, že Kat chytila nejakú nemoc, alebo niečo, ale to ešte nebol krízový stav. Musím sa uvoľniť. Navyše povedala, že je v poriadku.

Keď som premohol potrebu vysvetliť Dee, že robiť párty teraz nie je najlepší nápad, Dee zmizla vo svojej izbe, aby si pripravila esej z angličtiny.  Zjedol som zbytok pizze a v ostatnom čase som sa pokúšal nejako zabaviť.

V televízii nebolo nič zaujímavé. Nikde žiaden maratón o  Lovcoch duchov ani nič podobné. Internet ma nudil.  Dee dokončila učenie a odišla za Adamom, lebo podľa všetkého raz denne sa stretnúť nestačí.  Pravdepodobne boli zase jeden druhému v ústach…Ježiši, toto ma radšej nemalo napadnúť. Teraz sa mi pizza, ktorú som práve jedol skoro vrátila späť. A zodvihnúť knihu, to by teraz bolo príliš namáhavé. No a z kníh som si spomenul zase na Kat a jej zdvihnutý prostredníček.

Žeby ma nechcela?

Pravdaže, presne tak ako tí v pekle nechcú ľadovú vodu.  Kriste,  to je ale idiotské  prirovnanie. Tí v pekle umrú.  Nepotrebujú vodu ani s ľadom ani bez neho.

Ľahol som si a zastonal.  Medzitým sa zotmelo.  Miesto toho, aby som zapálil svetlo ako každý poriadny človek, zodvihol som len ruku.  Z dlane mi vystrelilo červenkasto biele svetlo a osvetlilo strop. 

Nočná lampa? Ha! Kto ju potrebuje?

Sledoval som očami z rohu stropu vychádzajúcu tenučkú prasklinku, ktorá sa tiahla do stredu izby, kde sa rozšírila do tisícov nitiek tvoriacich pavučinu praskliniek. Základ budovy bol rozhodne narušený.

Ako momentálne aj  môj mozog.

Ani som si nespomínal, kedy som bol takýto nekľudný. Vlastne nie, to nie je pravda. Vtedy večer a ráno, skôr než som sa dozvedel, že Dawson zomrel, vtedy som sa cítil podobne.  Súčasne unavený aj superaktívny. Nedokázal som zotrvať na jenom mieste a predsa sa mi nechcelo nič urobiť. Ako svbenie pod kožou, aby som sa premenil do svojej pravej podoby a urobil….ale čo také?

„Ježiši!” mrmlal som  a vypol som svetlo. Posadil som sa, vstal som a natiahol svoje ztuhnuté svaly. Nie, takto nezaspím, ale vždy môžem ísť na hliadku. Hurá!

Nebesá, bol som asi taký vzrušujúci ako golf. Pred rokom, by som bol zavolal Ash. Ona vždy dokázala perfektne zahnať nudu. Alebo by som zašiel za Dawsonom a …Tento myšlienkový pochod som zastavil skôr, než by vážne pokračoval.

Nezavolám Ash a Dawson už viac nie je.

Zbehol som na prízemie a rovno som vybehol z domu. Silný novembrový vietor mnou lomcoval hneď ako som sa dostal na príjazdovú cestu.

Nepozriem sa. Nepozriem sa. Nepozriem sa.

Otočil som sa a pozrel som sa na susedný dom a na spálňu na druhom poschodí. Okno bolo tmavé. Čo by asi povedala Kat, keby som ju zobudnil s tým, že musíme zapracovať na stope? No akože som nemyslel práve na beh ale skôr na vodorovný  kardio tréning.

Kurva, bol by som s ňou kardioval ležiac, sediac, stojac, na zemi alebo hocikde a hocikedy. Nie som vyberavý.

Moje telo  mi odpovedalo, že áno, pravdaže. Môj triezvy rozum hovoril nie.

Kat by mi rozbila nos.

Hm. Potom by som si mohol pýtať naňho liečebnú pusu.

Už som sa aj pohol smerom k domu, keď som sám seba zastavil. Kat sa večer necítila dobre. Ľudia sú takí smiešne krehkí.  Môžu umrieť aj z toho, ak preletia cez stoličku. Automobilové nehody ich úplne zlikvidujú.  Z prechladnutia sa vyvinie zápal plúc, ktorý môže chorého zabiť.

Poznačil som si, že zatra po škole musím zohnať nejaký C vitamín a donútiť Kat, aby ho zhltla.

Otočil som sa a s povzdychom som sa vydal k jazeru.  Odtiaľ môžem ísť ďalej ku kolónii, môžem skontrolovať, či je všetko v poriadku a môžem dovtedy krúžiť okolo, kým sa neposkladám. Vyzeralo to ako prekliato dobrý plán.

Asi v polovici cesty som pocítil to divné – nie práve príjemné mravenčenie, ktoré som vždy cítil v blízkosti Kat.  Až na to, že toto nemôže byť ona.  Zrýchlil som.

Nemala žiaden dôvod, potulovať sa takto pozde po lese.  Bolo pozde, bola zima a …

„Sväté hovno!”

Naraz som zbadal zrkadlovo hladké jazero aj Kat. Pulz sa mi neskutočne zrýchlil.

To sa mi teraz akože sníva?

Stála mi chrbtom otočená. Bosé nohy mala ponorené v mäkkom piesku a mala na sebe jedine voľné biele tričko. Jej nohy…Bože, milujem jej nohy! Dlhé kučery jej bičoval vietor.

Bol to snový obraz, ktorý vznikol iste len preto, aby ma mučil.

„Kat?”

Pomaly, akoby ju to stálo posledné sily sa otočila. Vtedy som už vedel , že sa mi nesníva. Večer začínal byť až teraz skutočne zaujímavý.

„Čo robíš, kote?”

Tak dlho zírala na mňa, že som už mal obavy.

„Mu…musím sa ochladiť”

Ochladiť…čo? Náhle som pochopil a to ma udrelo ako päsť do oka.

„Neopováž sa vojsť do tej vody”

A keďže ma Kat nikdy v živote ešte nepočúvla, prečo by s tým mala začať práve teraz? Cúvla. Ľadová voda ju  omývala vyše kotníkov skoro až ku kolenám.

„Prečo?”

„Že prečo?” podišiel som k nej.

„Lebo je príliš studená. Kote, nechci aby som išiel po teba”

Mysliac na to, aký som rýchly a akí sú ľudia neuveriteľne pomalí, som úplne ztuhol, vidiac akou neuveriteľnou rýchlosťou si to Kat šinula do vody. Už sa skoro úplne ponorila…vedel som, že musí byť ľadová.

Do riti, čo to robí? Kat vie byť niekedy divná, veď koniec koncov dokázala samu seba presvedčiť, že nie je do mňa úplne  zbláznená. No ale toto? Na toto nebolo logické vysvetlenie.

Hodil som sa krkolomnou rýchlosťou do jazera. Ponoril som sa a striaslo ma, keď sa ľadová voda nado mnou uzatvorila. Schmatol som Kat za pás a vytrhol som ju  von, moje nohy sa nedotkli ani vody ani zeme, kým som ju neodniesol do bezpečia na súš.

Tam, kde ju môžem zaškrtiť. Wau.  Prechladnutie. Zápal pľúc, Smrť. Preboha!

„Čo je to s tebou?” pýtal som sa jej a chytil som ju za plecia a jemne som s ňou zatriasol.

„Stratila si rozum?”

„Ne…” pokúšala sa ma odtlačiť, ale bola prliš slabá.

 „Horúco…”

Prezrel som si ju až k prstom na nohách a pohľadom sa pristavil na poniektorých miestach. Zväčša som ich už predtým videl, ale …fíha. Nikto iný takto nevyzerá. Zaplavili ma rôzne príjemné pocity.

„Máš pravdu“ odpovedal som a nepodľahol som priam inštinktívnej túžbe, aby som ju strhol na trávnik a robil s ňou všetko možné.

„Aj situácia je horúca, ty a tvoje mokré tričko, to všetko chápem, ale o polnoci plávať v jazere v novembri? To je trochu odvážne nemyslíš?“

Pozrela na mňa ale pohľad mala strnulý a vyšmykla sa mi z rúk a vybrala sa zase k jazeru. Neurobila ani dva kroky keď som ju schytil a obrátil ju k sebe. To som už mal opäť obavy.

„Kat, nemôžeš ísť do vody. Je hrozne studená. Ochorieš.“ - odhrnul som jej vlasy padajúce do tváre a pocítil som horúčavu sálajúcu z jej pokožky.

„Do riti! Ved ty si už chorá. Úplne horíš“

Klipla viečkami, potom znovu a naklonila sa ku mne. Pritlačila si tvár na moju hruď a napadlo ma, že ma „očuchala“ skôr ako sa ozvala.

„Ja ťa nechcem“ vyhlásila.

No jasne. A ja vyhrám cenu o najpriateľskejšieho študenta.

„No, teraz nie je najlepší čas, aby sme sa o tom začali dohadovať”

Na to si omotala ruky okolo mojho pása. Dvihol som obočie. Táto Kat sa mi vlastne  páčila.

„Predsa ťa chcem”

A po týcho slovách sa s mojou hruďou stalo niečo neuveriteľné. Pritúlil som si ju tesnejšie.

„Ja viem, kote, nikoho neoklameš. No poďme!”

Pustila ma a jej ruky padli neživo dole popri jej tele.

„Mne…nie je dobre”

„Kat?” cúvol som a chytil jej tvár medzi dlane a podoprel som jej hlavu, lebo to vyzeralo, že to sama nedokáže. Vrátil sa môj predošlý zlý pocit a doľahol na mňa svojim ľadovým dotykom.

„Kat, pozri na mňa”

Ale v nasledujúcej chvíli sa jej podlomili kolená. S poriadnou nadávkou som ju zachyil a pritisol k sebe.

„Kat?”

Nič.

Stislo mi srdce. Hlava jej padla dozadu, akoby ju nedržali ani kosti ani svaly.

„Kat!”

Zase nič. Kurva, spanikáril som, a mozog mi vypol. Zvrtol som sa a vystrelil som rýchlejšie ako kedy predtým. O zlomok sekundy som už bol pri jej dome. O ďalší som ju položil na jej postel lebo som si myslel, že tam jej bude lepšie, vytiahol som mobil a zavolal som Dee. Na tretie zvonenie zodvihla s pomerne zrýchleným dychom.

„Niečo zlé sa deje s Kat. Potrebujem ťa. Ihneď.”

Len toľko som povedal a vypol ho. Premohla ma neskutočná triaška, keď som vzal jej tvár do dlaní.

„Kat otvor oči. Hovor so mnou”

Trhavé nádychy dvíhali jej hruď ale neotvorilá oči ani sa neozvala.  Pripravil som sa, že vkľznem do svojej pravej podoby a začnem ju liečiť, ale v poslednej sekunde som odolal.  Je možné, že toto som jej spôsobil ja? Že tá nevoľnosť je následkom môjho liečenia? Mali sme zakázané liečiť ľudí, ale nikto nepovedal, prečo. Žeby toto bol dôvod?

Môžu kvôli tomu zomrieť?

Do riti!

To sa nemôže stať. Nie preto som jej zachránil život, aby som ju práve preto opäť stratil. A je to skurvene kruté a ja nikdy…

Vo dverách sa objavila Dee s vlasmi strapatými, lebo pravdepodobne sem od domu Thompsonových tie kilometre prebehla. Pery mala také opuchnuté, že som sa odmietol zamyslieť,  čo to asi znamená. Hodila pohľad na postel a skočila k nám.

„Čo sa stalo?”

„Neviem” schmatol som prikrývku, aby som prikryl Kat ale nebol som si istý, či jej tým pomôžem alebo uškodím, takže som ju hodil späť na koniec postele.

„Je mokrá?” Dee položila ruku na Katino čelo a zháčila sa.

„Dobrotivé nebo, skoro horí. Čo robila?”

„Bola pri jazere a aj do neho vpochodovala. Vytiahol, som ju, ale omdlela.”

Nahol som sa nad postel a cítil som sa dokonale bezmocný a neužitočný.

„Kat! Zobuď sa. Poďme, dievčatko, preber sa”

Dee  pohnuto zalamovala rukami.

„Čo jej je?”

„Ja neviem čo, do čerta,  jej je!”

Dee zbledla. Privrel som oči a vzdychol som si.

„Prepáč. Len…len sa nevie prebrať”

„Všetko bude v poriadku, celkom určite” - Dee mi položila ruku na rameno. „Možno len prechladla. Horúčka  u ľudí je schopná veľmi vystúpiť.”

„Ale horúčka im škodí, nie? Spôsobuje poškodenie mozgu či čo.” Znovu ma pochytila panika.Pozrel som na Kat. Veľmi bola červená.

„Poďme, kote, otvor oči”

„Bože” šepkala Dee.

Srdce mi búchalo a najradšej by som trieskal do steny.

„Daemon! Musíš sa ukľudniť.” Hlas mojej sestry ma dostal späť do reality.  Zo stropu sa už prášila omietka a celý dom sa začal triasť.

Ukľudniť sa ani zďaleka nebolo také jednoduché. Nemal som ani poňatia ako pomôcť Kat bez toho, aby som jej náhodou ešte nezhoršil stav v akom bola.

Dee celá vynervovaná behala hore dole.

„Mohla by som priniesť niečo studené. Obklad. To možno pomôže, kým jej mamka nepríde domov.”

„Aha” pritakal som a sadol som si ku Kat.

Len napoly som sledoval ako moja sestra vybehne von a niečo robí v kúpeľni.  Uhladil som Kat mokré vlasy von z čela a strhol som sa ako som pocítil páľavu jej kože.

Prečo som si nevšimol hneď, že niečo nie je v poriadku? Do riti, veď behala vonku len v tričku. Veď to nie je normálne.

Dee sa vrátila s mokrým uterákom, ale hodila ho na zem.

„Čo to robím? Veď už je aj tak celá mokrá a nepomáha to.”

Kat pomaly odvrátila hlavu a tvárou sa obtrela o moju ruku.

Moje srdce sa zachvelo. Roztvoril som na jej horúcej tvári svoje prsty. Zamrmlala niečo, čomu som nerozumel. Pritiahol som sa bližšie.

„Kat?”

Zachvela sa celým telom.

„Daemon?”

„Tu som”

Znovu sa zachvela a odvrátila tvár. Na jej tvári sa objavil bolestivý výraz. Znovu zopakovala moje meno a bolo to akoby do mňa udrela elektrina. Z jej úst vychádzali drobné ľútostivé zvuky.

„Mali by sme jej prezliecť suché veci, možno by to pomohlo” navrhla Dee.

Sama nevyzerala presvedčená, ale súhlasil som. Dee bleskovo vybrala suché pyžamo zo skrine.Vrchný diel sa podobal na športový dres s číslom 11. Hoci som ju nechcel opustiť, postavil a obrátil som sa chrbtom, aby som neurazil Katinu hanblivosť, kým jej Dee vymenila úplne premočené tričko.

Nepomohlo to.

Nič nepomohlo a keď ňou zase začala lomcovať nekončiaca triaška som skoro úplne stratil skurvený rozum. Zabalil som Kate do prikrývky, lebo sa triasla tak, že sa s ňou triasla aj posteľ.

Už som to ďalej nezniesol.

„Musíme ju odniesť do nemocnice”

Dee súhlasila, hoci mne by už bolo jedno,aj keby mi nepritakala, bol by som ju odniesol aj tak. Vzal som ju do náručia a utekal som s ňou po schodoch. Už som bol pred domom a bol by som sa premenil do svojej pôvodnej podoby, ale Dee ma zastavila.

„Daemon, musíme ísť autom”

„Je to príliš pomalé”

Schmatla ma za rameno a pozrela mi do očí.

„Viem, že máš obavy, ale nemôžeme sa tam ukázať bez auta. Nijako by sme to nedokázali vysvetliť. Musíme ísť autom. Ja budem šoférovať.”

Prudko som vydýchol.

„Neboj, budem skutočne rýchla, prekročím všetky možné rýchlostné hranice, ale musíme to urobiť tak, ako zvykli ľudia”

Do pekla, mala pravdu, hocijako som to nechcel priznať. Vliezol som na zadné sedadlo Deeinej Jetty a pritúlil som si k sebe Kate.  Nemal som poňatia, čo by som mal urobiť, takže som k nej hovoril mojim jazykom, potom som prišiel na to, že ma aj tak nepočuje, lebo my sme sa takto zvykli dorozumievať telepaticky.

Lenže vtedy sa stala úplne divná vec.  Kat sa ukľudnila a začala zhĺboka dýchať.

Zodvihol som ju a naklonil sa a oprel som si jej čelo o svoje a ďalej som hovoril.  Rozprával som jej o blbom televíznom programe, ktorý som dnes videl, hoci to aj tak nepočula, bolo to to jediné, čo som mohol pre ňu urobiť.

Keď som skončil s kritikou televíznej relácie, privrel som oči a našim jazykom som jej priznal pravdu.

„Neviem, čo mám robiť, aby si sa cítila lepšie. Bodaj by som to vedel. Len ťa prosím, zostaň so mnou! Potrebujem ťa, nemôžem ťa stratiť. Teraz nie. Nikdy.”