ČV2 - 13. kapitola

Autor: Iveta
Kor. cz: Lenka
Kor. sk: Noemi

Jej dlane prechádzali po mojom hrudníku, sykol som, keď nechty zaryla do mojich pŕs. Jazykom som si navlhčil zrazu suché pery a vychutnával si trošku tvrdé láskanie. Beštiu vo mne to skutočne dráždilo a spokojne som sa uškrnul.

Jej vlasy ma šteklili v tvári a jazykom sa snažila vniknúť medzi moje pery. Pootvoril som ústa a nechal ju poláskať moje vnútro. To, čo tým jazýčkom robila ma privádzalo do šialenstva a moja predstavivosť pracovala. Sám som do tej chvíle netušil, že som až také zvrátené monštrum. Dlaňami ma neprestávala láskať, pery posúvala nižšie po hrane sánky, zatiaľ, čo ruky skĺzli nebezpečne nízko.

Bol som v nej stratený, v jej dotykoch a spôsobe, akým sa ma dotýkala, ako jej vlasy šteklili moju holú hruď. Jej malé ústa klesali po mojich svaloch a jazykom kopírovala každú kontúru mojej muskulatúry.

Slastne som povzdychol, napínajúc svaly, pod jej starostlivosťou. Čakal som tak dlho a bolo to dokonalé, patrila mi. Ja som bol odhodlaný prijať všetko, čo mi ponúkla.

Dával som, vždy som jej dával všetko, patril som jej, nikdy som nič nepýtal na oplátku. Nemal som potrebu od nej vyžadovať niečo, nebolo to hlavnou zložkou lásky, čakať niečo ako protislužbu. No dnes som len prijímal. Dotyky jej jazyka a dych a vlasy, voňajúce po kondicionéry, ktorý som nespoznával. Ten fakt som potlačil, nebolo to dôležité.

"Blacku, dotkni se mě," zaprosila a ja som stisol boky, na ktorých som mal nečinne položené dlane.

Myklo mnou. Škrehotanie nebolo to, čo som očakával. Zvonkohra bola rozladená a ja som pod náporom nespokojnosti otvoril oči vo chvíli, keď sa čudne hnedé oči stretli s tými mojimi. Úsmev nezbedníka ozdobil tvár melírovanej krásky, keď mi strčila dlaň pod lem boxeriek a ja som ju schmatol za ramená odtiahol ju od seba a vyskočil z postele.

Zmätene na mňa hľadela a z pootvorených úst jej vyšiel frustrovaný povzdych.

"Co se děje? No tak, vrať se do pelíšku," lákala ma a pohladila zmuchlané povlečení, na ktorom som pred chvíľou ležal.

Pokrútil som hlavou ako malý chlapec. Nemohol som uveriť tomu, čo sa mi práve stalo. Nemohol som uveriť, že som bol v posteli s tak žhavou holkou a ja som myslel na ňu, že som si predstavoval jej jazyk, jej vlasy na mojej hrudi, jej drzé ruky na mojich boxerkách. Nedala mi pokoj, nikdy mi nedá priestor na pokus o život bez nej.

"Udělala jsem něco?" vyzvedala a mierne naklonila hlavu, akoby sa v mojej tvári snažila nájsť odpoveď.

Nie si ona. "Nie je to tvoja vina, ja... musím ísť," šepol som a sledoval jej výraz, ktorý bol sprvu prekvapený, no potom sa zmenil na zamračený.

"Kam, proboha? Vrať se, no tak, můžeme to zkusit ještě jednou," vábila ma a vypla na mňa hrudník.

Zadrhol sa mi dych. Telo sa ešte celkom nespamätalo a pri pohľade na nahú, skutočne peknú holku, som zareagoval ako každý iný muž.

Tak rád by som sa tam vrátil a tak rád by som sa nechal rozmaznávať jej skúsenými rukami, ale nemohol som. Nie, pokiaľ ju nebudem plne vnímať, nie pokiaľ to bude bolieť viac, akoby k tomu vôbec nedošlo. A nebol som až taký bastard, aby som jej to mohol urobiť. Aby som pri tom, ako som s ňou, myslel na tú, na ktorú sa snažím zabudnúť.

"Prepáč, mala si byť štart do nového života, nezvládol som to, myslel som na ňu, vždy len na ňu," vrčal som podráždene a prvotný šok sa začal meniť na niečo oveľa silnejšie.

"Si děláš prdel? A to mi řekneš jen tak? Po tom, co jsem se tě chystala udělat pusou? Jsi pošahaný, Blacku!" kričala a zatínala malé päste, až ju triaslo od nervov. Nemohol som sa jej čudovať. Toto asi nechce počuť žiadna žena.

"Je mi to ľúto, skutočne," ospravedlňoval som sa, no ona si stiahla vankúš na hruď a vystrela ruku k dverám.

"Vypadni z mojeho bytu!" skríkla a ja som sa bez ďalších rečí pobral.

Bol som chvíľu pred výbuchom. Potreboval som niečo roztrieskať. Buchnúť si do niečoho. Najlepšie si rozmlátiť hlavu o stenu.

S tričkom stiahnutým na pól hrude som vyšiel z bytu a snažil sa ignorovať chlapa vo mne, ktorý hučal, či som fakt taký debil a nepamätám na ten pocit tých mäkkých jemných pŕs na hrudi.

Pamätal som si ho, do pekla, ale boli to jej malé marhuľky, nie melóny, čo sa ku mne v skutočnosti tisli. Skutok sa minul očakávanému účinku, ak namiesto zabudnutia len vytvorím ďalšiu klamlivú spomienku.

Do auta som takmer vletel a ešte som nemal zapnutý pás, už som štartoval. Taký idiot, nechať tam len tak pekné a povoľné dievča.

Kľúč som nemal ešte ani v zámke a už mi otváral môj brat s miskou jeho obľúbených CiniMinis a úškrnom. Lyžička cinkla o porcelánovú malú misku, keď ju pustil a načiahol sa ku mne ruku.

"Brácho, tušil jsem, že bez rozloučení prostě neodjedeš," škádlil a ja som na to skutočne nemal náladu.

Bez pozdravu som sa pretlačil do dverí a s dupotom prešiel do kuchyne. Vedel som, že niekde by mala mať Zdena vo spodnom šupli v linke smetné pytle.

Dievča v kuchyni v bratovom tričku a s ďalšou miskou cereálií, v " jej" miske, uskočilo. A urobilo skutočne dobre, nebol som práve naladený na uhýbanie sa prekážkam.

"Dávej pozor blbče, Anna je poněkud rozbitelná!" vrčal na mňa a ja som mu nevenoval ani pohľad, oni sa zdajú krehké, nie je to tak celkom pravda. "Pojď, zlato, jdeme nahoru." Objal ju okolo pásu a pomaly viedol ku schodišťu.

Ešte aj on mal sex. Rozosmial som sa. Vzal sáčky a vybehol hore. Nemal som už tak celkom právo prebývať v tomto dome, ale na isté veci sa vždy nájde dôvod.

Dvere izby boli otvorené, tak ako som ich nechal. Vybral som kľúč zo zámku a vošiel bez váhania dnu. Vzduch bol lepší, dýchateľnejší ako sa mierne zmiešal zo vzduchom z ostatnej časti domu.

Vlna hnevu mnou prešla ako tornádo americkým domom a ja som bezhlavo strhol povlečenie z jej postele, ďalšiu ranu utŕžil jej nočný stolík, z ktorého som zhodil jej prekliatu knihu, z ktorej trčal obal od čokoládovej tyčinky, pravdepodobne za účelom záložky. Nočná lampa zostala celá, ani žiarovka sa v nej nerozbila a ja som potreboval zvuk rozbíjajúceho sa skla a demolácie.

Schmatol som ju, tresol o protiľahlú stenu a sledoval, ako s rachotom narazila do jej portrétu.

Úsmev sa jej trošku pokrivil ako lampa nariasila plátno a jednoduchá lepiaca páska, ktorou si pripevnila svoju podobizňu nedokázala tomu náporu odolať.

Dvere sa otvorili a stál v nich môj brat s nechápavým pohľadom.

"Co to, kurva? Zbláznil ses?" Vošiel dnu a snažil sa mi vytrhnúť rozbitú lampu z rúk. Neviem, čo si myslel, že by som si hrdlom žiarovky chcel rozrezať zápästia alebo nebodaj krk?

"Jedine," zaškeril som sa a on na mňa zmätene pozrel.

Nestaral som sa o neho, odhodil lampu a otvoril jej skriňu. Sáčok som zatrasením roztvorila a bez premýšľania začal jej šaty hádzať do veľkých vriec.

"Brácho, no tak, nedělej to, jsi zmatený, bude ti kurva blbě až se usklidníš  a zjistíš, cos to provedl. No tak," prehováral ku mne brat a načiahol ruky, snažiac sa vziať mi vrece z rúk s najvyššou opatrnosťou.

"Ty tomu vôbec nerozumieš, Tom! Nie je potreba robiť si tu pamätnú izbu, nikdy to nebolo potreba. Ta hnusaňa je tu, stále tu bola!" kričal som a hádzal ďalej veci tej zradkyne do pytlov.

"Jop, je tady, v naších srdcích, ale brácho, teď by ses měl uklidnit!" skúšal na mňa kľudný, vľúdny hlas, akým sa prihovára doktor k psychicky chorému pacientovi.

"Nebuď patetický, Tom, ten posledný, od koho by som čakal takú skurvenú hlášku, že je v našich srdciach, si ty!" Roztvoril som ďalšie vrece.

"Čo sa to tu, dopekla, deje? Patrik?" Hlas mojej nevlastnej matky ma rozpumpoval a ja som strhol ten prekliaty obraz jej ksichtu a spokojného úškrnu zo steny.

Jedným ťahom som ho rozdelil na dve polovice a tie na ďalšie a potom na ďalšie.

"Preboha, prestaň, čo sa ti to porobilo? Nemôžeš ničiť jej veci!" kričala, keď som prešiel k jej malej knihovničke bezvýznamných, bezduchých diel a začal ich tvrdé väzby trhať na kusy. Aj tak ich nebola škoda, tie blbé fantasy bláboly v sebe nenesú nič, žiadnu múdrosť, ktorá obohatí vašu dušu, je to iba paródia a výsmech velikánov ako boli Tolstoj, Hemingway, Čapek, dopekla!

"Okamžite prestaň ničiť jej veci!" doliehalo ku mne akoby z diaľky, no neodkázal som to zastaviť. Ona mi už nikdy nebude vravieť, čo mám robiť!

"Roman, tak povedz, čo sa to s ním deje? Je to normálne? Po piatich rokoch?"

"Ty mi povedz, ty máš diplom!" šepol.

Odfrkol som si, boli to blbci, všetci, rozprávali o mne, akoby som tu nebol.

Niekto mnou trhol a ja som zaútočil, moje zuby sa takmer dotkli jemnej kože na ramene, no niečo tvrdé do mňa narazilo. Bolesť v mojom chrbte mi pomohla

vytriezvieť, zaťažko som sa vyštveral z rozmlátenej skrine, do ktorej ma pravdepodobne vrazil môj otec.

Zažmurkal som a snažil sa pobrať, čo sa stalo. Otec sa výstražne týčil nad mojím telom a za ním stála rozklepaná Zdena, ktorá si držala rameno.

Bolesť mnou prešla ako nôž a vyskočil som na nohy. Otec sa mi však postavil do cesty a nemienil ma pustiť ani o krok ďalej. No ja som sa musel presvedčiť, či som tej žene neublížil. Podvedome som si oblizol peru, skúšajúc, či nepocítim krv. No nebola tam. Odľahlo mi a venoval som jeden pohľad otcovi, zúrivo zatínal päste a bol pripravený vyštartovať. Tak to bolo správne, pokiaľ ide o družku, nepoznáš rodinu.

Všetci to vedia, všetci si stačia, to len ja zlyhávam na plnej čiare.

Zdena sa chvela na celom tele a hľadela mi priamo do očí. Spustila si ruku a ja som okamžite švihol na miesto, ktoré tak úpenlivo strážila. Bola bez zranenia, rovnako ako celý zvyšok jej bytosti.

Na perách sa jej objavil jemný úsmev a snažila sa obísť môjho otca a ja som jej, ako malý chlapec, vykročil v ústrety. Potreboval som jej objatie, odpustenie. No otec sa nám postavil do cesty. Chytajúc ju a posúvajúc za svoj chrbát.

"Bude lepšie, pre nás všetkých, ak opustíš môj dom. Kým sa nespamätáš a nedokážeš sa ovládať, si nebezpečný pre Zdenu aj tvoju malú sestru. Vieš si predstaviť, čo by sa stalo, ak by tu bola Hely a ja by som nebol dosť rýchly?! Alebo ak by som nebol dosť rýchly

práve teraz?" Otcov hlas bol monotónny, bez štipky emócie, akoby prehováral na cudzinca a nie na svoje dieťa.

Nemohol som mu to zazlievať. Prikývol som. Len predstava, že by som jednej z nich čo iba trošku ublížil ma ničila. Nemal som právo žiadať a dúfať, že by mi Zdena mohla odpustiť. Chcel som ju zakusnúť len preto, že sa snažila chrániť veci svojej dcéry.

Bez zbytočných rečí som sa pobral z izby, po ceste som sa sklonil a vzal do rúk tú jej prekliatu knihu, v ktorej mala dokonca podčiarknuté, vraj, tie najlepšie pasáže. Chcel som ju podať Zdene, no otec sa znova postavil medzi nás a tak som si ju mierne pohodil v ruke.

"Prepáč, Zdeni, nikdy som ti nechcel ublížiť, prisahám!" šepkal som a ona mi chcela niečo odpovedať, no znova sa do toho vložil môj otec.

"Tomasi, odprevaď svojho brata ku dverám." Vyvalil som na neho oči, no hneď som pohľad stiahol.

Nikdy sme nikoho neodprevádzali, ani hostí. Znamenie, že sa u nás majú cítiť ako doma, prísť kedykoľvek, bez ceremónií oznámenia, vypýtania si povolenia, zaviedla to ešte moja mama, nikdy sa to neporušilo.

Pre nás to bolo niečo ako slušné naznačenie vyhadzovu. "Nie si vítaný, tak padaj!" Tak by to bolo špecifikované. Môj otec ma práve vyhodil z domu, kde som vyrastal.

Ak som si v sebe choval len malú dušičku, že by som sa niekedy vrátil do tohto domu, čo i len na návštevu, jeho

vetou bola tá šanca úplne zdemolovaná. A on si uvedomoval silu tej vety. Vedel, čo v našej rodine znamená jej skrytý význam, v iných rodinách používaný len ako zdvorilostné gesto.

Len som sa nadýchol a pozrel na knihu v mojich rukách a opustil "jej" izbu.

Tom mi bol v pätách zatiaľ čo som bojoval s nutkaním zavrčať na neho, nech sa drží stranou, že som schopný nájsť dvere aj sám. Dnes som už však svoju stránku psychopata prezentoval dosť vierohodne, o repete som nestál dokonca ani ja sám.

"Brácho, táta to tak nemyslí, je vylekaný z toho, co se stalo, on se spraví a bude to dobré." Nebude, ale na tom vôbec nezáležalo, ako som spomínal, na ničom už nezáleží.

"Samozrejme, povedz Zdene, že je mi to, kurva, ľúto."

"No nevím, víš, že ona nemá ráda, když mluvíme sprostě." Zasmial som sa a v jeho tvári sa na malý okamih objavil ten sladký, jedenásťročný, chlapec, ktorý už len svojím zeleným pohľadom dokázal rozochvieť srdce. "Budeš v pohodě?" spýtal sa už s vážnym výrazom. Prikývol som.

Siahol som do vrecka a načiahol k nemu ruku a on nadvihol obočie, keď som mu do dlane spustil malý nerozbalený balík kondómov.

"Ach, tak ono to skutečně nešlo? To proto?" Kývol v jednoduchom geste hlavou na poschodie.

"Fungoval som až príliš, problém bol... no proste v niečom úplne inom. To, ale nie je podstatné, choď a zabav sa. Možno tvoja hračka ešte nespí," zavtipkoval som, no on sa zamračil.

"Anna není hračka, myslím, že ji mám skutečně rád, možná, že já prostě nemám vyvolenou, když s ní sny nemám." Mykol plecami a balík si strčil do vrecka teplákov.

"Všetci ju máme, možno je to práve ona, alebo tá tvoja ešte nie je pripravená. Alebo nie si pripravený ty. Je veľa možností. Budeš to cítiť, som si istý, že áno."

"Kam pojedeš?" zmenil tému, opierajúc sa o zárubňu vchodových dverí.

Uškrnul som sa. Sám som netušil. Mal som plán, no teraz som si jeho správnosťou už nebol tak istý. Potreboval som popremýšľať. A na chvíľu prísť na iné myšlienky. Nemohlo byť na svete lepšie miesto ako u babky Oľgy a malá Mili bola len bonus na odreagovanie.

Neuvedomil som si, ako sa neskutočne na Slovensko teším, kým som sa nepristihol, ako čakám, či brat ešte niečo povie a ja budem môcť vyštartovať.

Brat ma objal, na moje prekvapenie pekne pevne a potľapkal ma po ramene. "Budeš mi chybět brácho, stav se někdy!" nakázal a aj som prikývol, aj keď nám obom bolo jasné, že to skôr skončí jeho návštevou ako mojou.

Sadol som do auta, knihu hodil na sedačku spolujazdca a zaškľabil sa na ňu, naštartoval a pohol sa preč.

Bolo niečo po pol druhej. Mal som pred sebou niečo cez štyri hodiny jazdy. Uvedomujúc si, že som vlastne masochista som sa rozosmial. To iba mňa mohlo napadnúť, že bude dobrý nápad, ísť žiť do okresu, do dedinky, kde bývala a vyrastala žena, ktorá celý môj život svojím životom obrátila na ruby.