AWF - 9. kapitola

Překlad: Yogi_22

Jack

Najprv to bol teror. Poháňal ma adrenalín, srdce mi búšilo, krv pumpovala. Žalúdok obracajúca hrôza.

A potom to bol hnev. Že som nebol dostatočne pozorný. Že mi unikla nejaká známka nebezpečenstva. Že som zlyhal.

A nakoniec to bolo uvedomenie. Že som bol v poriadku. Že každý bol v bezpečí. Že sa nič nestalo.

No, aspoň nič nebezpečné.

Tep a dýchanie sa mi spomaľovalo, keď som si všimol scénu pred sebou – Margot Lewistonová rozcapená na bruchu – a uvedomil si, že hluk, ktorý ma vyrušil bolo praskanie konára, ktorý sa zrejme zlomil pod jej váhou.

„Kurva,“ zamumlal som, cítil sa ako debil, tak ako som sa cítil vždy, keď sa toto stalo.

A vtedy som si uvedomil, že som nahý. Vyskočil som a navliekol sa do svojich prepotených bežeckých  kraťasov, ktoré ležali na lávke vedľa mojich ponožiek a topánok.

Keďže dnes ráno kontroloval zvieratá Pete, rozhodol som sa rýchlo si po behu zaplávať. Nepočítal som ale s publikom. Hneď ako som mal na sebe šortky, vystrel som sa, päste zaťaté, pripravený roztrhať ju za narušenie, za špehovanie, za to, že ma vydesila. Za to, že sa mi odmietala dostať z hlavy.

Ale jeden pohľad na spôsob, akým poskakovala na nohách a začala bežať smerom ku mne – po špičkách, kolená pritisnuté k sebe, ruky na rozkroku – ma na okamih ohromil.

„Oh hej, Jack,“ povedala ledabolo, ako keby sa práve objavila odniekiaľ od susedov, „viem, že vás zrejme zaujíma čo tu robím, a som si istá, že to môžem vysvetliť, ale najprv, môžem prosím, prosím, použiť vašu toaletu?“

„Uh, OK.“ Hoci som bol namrzený za ten vpád do môjho súkromia, takmer som sa nad ňou nahlas zasmial, keď sa divne ponáhľala ku zadným dverám chaty. Bežal som za ňou a nechal ju vojsť, naznačil smer, kde je kúpeľňa.

„Ďakujem,“ naznačila ústami, keď prebehla okolo mňa.

Zatiaľ čo bola v kúpeľni, zostal som vonku na zadnej verande, bolo mi nepríjemne pri pomyslení, že s ňou mám byť osamote v chate. Čo, do pekla, tu robila? Už tak bolo dosť zlé, že som celú noc nemohol spať pri snahe nemyslieť na jej nohy a jej oči a zasraný perlový náhrdelník. Ale nie, ona sa musela dnes ráno ukázať v tých tenučkých šortkách a obtiahnutom tielku? Vták sa mi začal preberať k životu a ja som sa čo najviac snažil rozbiť jeho nádeje, premýšľal som nad striedaním plodín a závlahovom systéme a dlhodobej predpovedi počasia.

Našťastie, keď vyšla von, mal som nad sebou kontrolu. Ukázala na tvári úsmev.

„Wow,“ povedala, zatvorila za sebou dvere. „To bola tesnotka. Ďakujem vám veľmi pekne.“

„Nemáte za čo.“ Prekrížil som si ruky, prial si, aby som skôr pomyslel na to, že si mám vziať tričko. „Nechcete mi povedať čo ste tu vonku robili?“

Zafarbili sa jej líca. „Um, bežala som.“

„Hore na strom?“

Nervózne sa zasmiala. „Nie. No, nezačala som na strome. To sa stalo až neskôr.“

Naklonil som hlavu, nemohol som si odpustiť, aby som jej to nesťažil. Nebol som si istý sebou, ale čo ty, Barbie? „Oh, vážne?“

„Áno. Vidíte, odišla som z chalupy, ktorú si prenajímam bez toho, aby som použila toaletu a to bola chyba,“ začala, zaplietla si do seba prsty, „a plánovala som zabehnúť si okruh okolo farmy, ale je väčšia než som si myslela.“

„Aha. Takže ste v lese hľadali záchod?“

„No, áno.“ Prehltla. „Tak nejako. Ale potom som začula šplechnutie a zbadala vás ako...“ Líca už mala teraz prakticky fialové.

Hral som hlupáka. „Zbadala ma ako?“

„Zbadala vás nahého, OK?“ Vyhŕkla, rozhodila ruky. „Pripúšťam to – videla som vás nahého.“

Nemal som nijaký problém s nahotou, ale bral som, sakra, vážne svoje súkromie a ľudí, ktorí sa ku mne zakrádali. Ale jej rozpaky boli zábavné. Dvakrát predtým čo som ju videl bola taká strojená a vyrovnaná. Mal som chuť ju trošičku usadiť na svoje miesto. „Takže ste vyliezli na strom, aby ste mali lepší výhľad, je to tak?“

Sklonila hlavu, kopla do jednej topánky na drevených doskách verandy. „Niečo také.“ Potom sa na mňa pozrela. Nadýchla sa. „Vážne ma to mrzí. Nemala som to urobiť. Bola som – myslím tým, mám – nemohla som—,“ vzdychla si, nakrátko zavrela oči. „Nemala som na to nijaký dôvod. Prijmete moje ospravedlnenie?“

Bez make-upu bola krajšia, rozhodol som sa. A spôsob akým mala z tváre vyčesané vlasy zdôrazňoval šírku jej očí, štruktúru lícnych kostí, klenbu jej obočia. Jej pery vôbec nepotrebovali to lesklé svinstvo. Boli dokonale ružové, zaujímalo by ma, čo boli cítiť rovnako mäkko ako aj vyzerali.

Kurva. Nikoho som nepobozkal už tri roky.

Odkašľal som si, o krok ustúpil.

„Jo. To je v pohode.“ A teraz odtiaľto vypadnite.

Nepohla sa. „Takže sa ma nechystáte vyhodiť?“

„Nikdy som vás nenajal.“

„Ja viem. Ale túto prácu naozaj chcem. Myslím, že môžem pomôcť, Jack. Viem, že môžem.“

„Ako je libo.“ Moje meno na jej perách bol problém. Potreboval som od nej nejaký odstup, začal som kráčať smerom k lávke, aby som si vzal ponožky a topánky, ale šla za mnou.

Bože, bola otravná. Pripomenulo mi to spôsob, akým doliezala Steph za chlapcami, keď sme boli deti, chcela ich zatiahnuť do našich hier.

„To sa chystáte byť takýto po celý čas, čo som tu?“ Opýtala sa.

„Ako aký?“

„Náladový a neochotný?“

„Zrejme.“

„Prečo? To ma až tak veľmi neznášate?“

„Nie je pravda, že niekoho neznášam. Len nerozumiem prečo by sme mali platiť nejakej mestskej slečinke, ktorá v živote nevkročila na farmu, aby nám radila.“

Dostali sme sa k lávke, sklonil som sa, aby som si pozbieral svoje veci.

„Ani som nežiadala, aby ste ma platili, tak si naserte!“ Vyštekla, jej hlas sa niesol vodou.

Narovnal som sa. „Oh, takže pracujete zadarmo?“

„Áno!“

„Tak ste potom idiot. Alebo tak zazobaná, že nepotrebujete prachy.“

„Nie som idiot,“ povedala cez zaťaté zuby.

„Tak potom ste zazobaná.“ Neviem prečo som bol taký kretén. Ale z nejakého dôvodu som nechcel, aby videla moju druhú stránku, alebo aby som ja videl jej druhú stránku.

„To som si mohla myslieť.“ Prekrížila si ruky. „A čo to asi tak znamená?“

„Znamená to, že vyzeráte, že ste viedli očarujúci život. Že vám bolo podávané všetko, čo ste chceli. Že ste si nikdy nemuseli zašpiniť ruky.“

„Tak ich zašpiňte.“

Takmer som spadol z lávky. „Čože?“

„Tak ich zašpiňte. Naučte ma o práci na farme. Chcem sa učiť.“

To myslela vážne? To posledné čo som potreboval bolo vláčiť všade celý deň jej zadok, vysvetľovať jej veci. Ale jeden pohľad na jej vzdorovitú tvár a pokrútil som hlavou. „Prečo mám pocit, že ak poviem nie, budete ma ďalej obťažovať?“

Usmiala sa a zopla ruky za chrbtom, hojdala sa na špičkách prstov. „Pretože to urobím. Nemám rada, keď mi hovoria nie.“

„Samozrejme, že nie.“ Ježíš, ona bola fakt problém. Skazené jablko – hladké a lesklé zvonka, zhnité zvnútra. Ale z nie dobrých pohnútok som sa našiel ako sa vzdávam. „Fajn. Bežte sa prezliecť.“

Uškrnula sa. „Kde sa s vami môžem stretnúť? Bude mi trvať tak pol hodinu, kým zabehnem domov, prezlečiem sa a prídem sem naspäť.“

„Nemám potuchy kde budem. Budete ma musieť nájsť.“

„To je v poriadku.“ Pozrela sa ponad plece na stromy. „Aká je odtiaľto najrýchlejšia skratka? Tadiaľto?“

„Nie. Choďte cestičkou priamo k domu a odtiaľ späť na diaľnicu.“

Otočila sa v kruhu. „A ako sa ide k domu? Nemám dobrý orientačný zmysel.“

„Ježíš. Je to tadiaľto.“ Pichol som palcom do vzduchu ponad jej plece, rozhodol som sa, že bude lepšie nasmerovať ju správnym smerom ako by som mal na ňu čakať celú večnosť.

„Môžete to zobrať cez chatu. Poďme.“

Kráčali sme naspäť k chate, nasledovala ma z kuchyne do prednej izby. „Hej, páči sa mi vaše bývanie. Je to tu príjemné. A tak čisté.“

„Vďaka.“

Mačka zoskočila dole z predného parapetu a prešla popred nás, kontrolovala situáciu. Margot si kľakla, aby ju pohladkala. „Aké chutnučká. Ako sa volá?“

Zaksichtil som sa. „Bridget Jonesová.“

Vybuchla do smiechu. „Máte mačku, ktorá sa vola Bridget Jonesová?“

„Jo. Čo je na tom vtipné?“ Vyštekol som.

„Ja neviem. Klídek. Len vyzeráte skôr na psíčkara, myslím.“

„To aj som,“ priznal som, niečo z toho napätia opustilo môj hlas. „Tá mačka patrila mojej žene.“ Otvoril som predné dvere, dúfal, že Margot pochopí náznak, ale neprekvapilo ma, keď nie.

„Vždy ste žili tu?“

„Odkedy som vystúpil z armády.“

„A to bolo kedy?“

„Pred šiestimi rokmi.“

Prikývla, vstala a porozhliadla sa po izbe. Oči jej pristáli na zarámovaných svadobných fotografiách visiacich na stene. „Oh, nádherné. Môžem sa na ne pozrieť?“

„Hej.“ Nechal som zapadnúť dvere, keď ich odišla preskúmať.

Bože, koľko to už bolo odkedy sa na ne pozrel niekto iný než ja? Bol som kvôli tomu nervózny, ale takisto ma potešilo, že si ich všimla.

Boli tam tri – jedna rodinná fotka, jedna z priebehu svadby, kde sme sa držali za ruky pod oblúkom z kvetov a jedna urobená v stajni, kde stála Steph na balíku sena, takže mala hlavu vo výške tej mojej, keď som ju pobozkal. Keď sa Margot dostala k tejto, zasmiala sa. „To je rozkošné! Pozrite, aká je maličká – a má na sebe kovbojské čižmy v kombinácii so svadobnými šatami, milujem to!“ Ukázala na spôsob, akým si Steph držala spodok šiat, aby predviedla nohy.

„Jo. Milovala svoje čižmy. Povedala, že v reálnom živote nebola typom dievčaťa na opätky a nepotrebovala jedny ani na svoj svadobný deň.“ Stále som mohol počuť ako to prehlasuje bez akéhokoľvek ospravedlnenia v hlase.

Margot prikývla. „Ja som typ dievčaťa na opätky.“

„Nehovorte.“

„Ale každý by mal mať možnosť vziať si na svoj svadobný deň čo len chce. Milujem, že sa nebála byť sama sebou.“

„Ona sa nebála ničoho.“ Všeobecne som nebol chlap, ktorý by sa otvoril ľuďom, ktorých som nepoznal. Alebo aj ľuďom, ktorých som poznal. Ale bol to dobrý pocit hovoriť o Steph pred Margot. Cítil som sa bezpečne.

„Nevyzeráte tu vôbec zle. Tiež ste mali čižmy ako vidím.“

„Jo, tiež si nepotrpím na fajnové topánky. Alebo oblečenie. Ale Steph povedala, že si musím vziať oblek.“

„Sedí vám výborne.“

„Vďaka.“

Uplynula pauza. „Je mi ľúto čo sa stalo.“ Pozerala ďalej na fotku. „Musí vám chýbať.“

„Jo. To chýba.“

Vzdychla si a otočila sa. „No, hádam, že bude lepšie keď sa pôjdem prezliecť.“

Prikývol som, otvoril znova dvere a keď prešla okolo mňa, ramenom sa mi otrela o plece. Po ramenách mi prebehla husia koža a zvraštili sa mi bradavky.

Rýchlo som zatvoril dvere než som jej ukázal, ktorým smerom sa má vydať.

„Zamierte rovno popri týchto stromoch a držte sa cestičky, ktorá medzi nimi vedie. Zbadáte dom na druhej strane.“

„Chápem.“ Začala schádzať po schodíkoch.

„A buďte opatrná pri prekračovaní diaľnice.“

Na poslednom schode sa zastavila a pozrela späť na mňa. „Budem. Sľubujem.“

Dala sa do behu slušným tempom a ja som sa snažil necivieť jej na zadok.

Mal som pocit, že v tejto bitke budem bojovať celý, prekliaty deň.