AWF - 12. kapitola

Překlad: Yogi_22

Margot

Bozkával ma tak, ako som nikdy nebola bozkávaná.

Ako keby odchádzal do vojny.

Ako keby sa ani nestaral o dýchanie.

Ako keby niečo v ňom potrebovalo niečo zo mňa tak zúfalo, že to musel nájsť alebo zomrieť pri pokuse to nájsť.

Niežeby som nebola ochotná sa vzdať.

V tomto momente by som odhodila nohavičky cez stajňu ako koláčik na politickej večeri.

Bol tak odlišný od akéhokoľvek muža, ktorého som kedy bozkávala – všetko na ňom vyžarovalo silu a surovú mužnosť. Jeho hruď bola tak široká, ramená tak svalnaté, penis tak tvrdý, jeho ústa tak panovačné, zatiaľ čo sa mi presunuli na krk. Bolo to opojné.

Dovolila by som mu urobiť všetko, čo by len odo mňa chcel, len aby som zažila skúsenosť upadnúť v nemilosť takej sily.

Ježiši Kriste, odkiaľ sa toto vzalo?

Vycítila som jeho vzrastajúce sympatie počas dňa a bol tam aj ten okamih napätia v kurníku, keď na mňa položil ruky, ale toto...

Toto.

Posunul moje telo, takže som bola obkročmo na jeho stehne, odtiahol mi hlavu dozadu a prebehol mi jazykom po šnúre perál na krku. Pulzoval mi klitoris.

Ruky som mu presunula na chrbát.

Ó môj Bože.

Ó môj Bože, budem mať orgazmus.

V stajni.

S farmárom.

Ktorého som stretla včera.

A bude to TAK. DOBRÉ.

Zašepkala som jeho meno...a on ma odstrčil preč.

Ako keby počuť svoje meno bol pre neho signál ukončiť scénu, ktorú sme natáčali.

Položil mi ruky na plecia, o krok cúvol, oddelil nás.

Pozerali sme v tichosti jeden na druhého, obom sa nám dvíhali a klesali hrudníky s rýchlymi nádychmi. Oči mal zahalené niečím, čo som nedokázala prečítať – videla som tam túžbu, ale aj bolesť.

Spustil dole ruky. „Mala by si ísť.“

„Jack, prosím, nemôžeme---„

„Bež!“ Zakričal, dal si ruky na hlavu. „Proste len vypadni, kurva, odtiaľto, Margot! Hneď!“

Ranená a zmätená som sa otočila a vybehla zo stajne cez dvor, slzy ma pálili v očiach. Širokým oblúkom som sa vyhla domu dúfajúc, že ma Pete a Georgia nezbadajú. Vyrazila som smerom, kde som zaparkovala. Keď som sa dostala do bezpečia svojho auta bez toho aby som bola videná, natiahla som sa, aby som zabuchla dvere a skolabovala na volant. Preliala som pár sĺz. Zotrela som si ich špinavými rukami, bola som naštvaná za ten sprostý bozk.

„Naser si, Jack Valentini. Mala som o tebe od začiatku pravdu. Nie si nič viac než nevychovaný blbec.“

No a čo, že bol pod tou namručanosťou a špinou pekný? No a čo, že mal veľkého vtáka a zrejme vedel ako ho použiť? Aj tak to bol debil. A navyše to bol aj klient. Ale ten bozk...ten bozk. Prečo musel ten najlepší bozk aký som kedy dostala pochádzať práve od neho?

„Sakra!“ Niekoľkokrát som udrela hlavou do volantu, potom som sa nejako pozviechala. V kabelke som našla vreckovku a otrela si oči aj nos, zotrela si to množstvo špiny z tváre. Pozerala som sa na to, všimla si vyšitý námornícky modrý monogram M, ktorý sa začínal odlupovať. Odhodila som zašpinenú vreckovku, naštartovala auto a šoférovala späť do chalupy, karhala som samu seba celú cestu.

Čo som si ako, do pekla, myslela? Nezáležalo na tom, ako vyzeral nahý alebo ako bozkával alebo prečo ma odstrčil nabok. Pracovala som pre neho a to boli hranice, ktoré by sa nemali prekročiť. Zrejme si to uvedomil aj on.

Mala by si byť rada, že prišiel k rozumu skôr než si začala odhadzovať nohavičky.

Naspäť v chalupe som si dala trestajúcu horúcu sprchu, sľubovala si dostať Jacka z hlavy a sústrediť sa len na prácu, ktorú som potrebovala urobiť. Zajtra som sa mala stretnúť s Petom a Bradom a Georgiou a chcela som tam ísť pripravená. Viac než len pripravená – ak im Jack povie niečo z môjho neprofesionálneho správania sa, musela som nejako dokázať, že som vo svojej práci dobrá.

Keď som sa konečne umyla, obliekla som si pyžamo, vytiahla z mrazničky úbohé zmrazené lasagne, ktoré zrejme vyšli z montážnej linky pred šiestimi rokmi a otvorila si fľašu vína. Zatiaľ čo som čakala, kým sa lasagne zohrejú v mikrovlnke, zavolala som Jaime.

„Ahoj,“ povedala. „Tak ako to ide?“

„Skvele.“ Donútila som sa byť veselá. „Som celá nabudená. Mám kopec nápadov.“

„Skvelé. Tak spusti.“

Povedala som jej o nejakých mojich nápadoch – mimo tých zrejmých ako vytvorenie loga, vylepšenia webovej stránky a využití sociálnych médií, popisovala som agroturizmus a prečo si myslím, že by to pre nich fungovalo.

„Urobila som prieskum a na okolí je množstvo miest ponúkajúcich unikátne zážitky...chystám sa pohovoriť si zajtra s Petom a Georgiou o možnostiach vytvorenia malej reštaurácie so šéfkuchárom, kurzami varenia, svadbami a inými špeciálnymi podujatiami. Myslím, že ich miesto by mohlo byť naozajstnou destináciou.“

„To znie skvele. A čo frfľoš? Už tomu prepadol?“ Vzdychla som si a vytiahla z mikrovlnky lasagne. Stále boli v strede zamrznuté, ale na okrajoch už vreli.

„Nie. Pravdepodobne nič z toho.“

„Ugh, aký blbec. Môžeš pri ňom pracovať?“

„Kto vie? Prakticky mi už skôr povedal, že mu je jedno čo robím, tak dlho pokiaľ ho do toho nezaťahujem. Samozrejme, mohol by byť naštvaný, pretože som ho videla nahého.“

„Ako prosím?“

Zatiaľ čo som znova strčila lasagne naspäť, povedala som jej čo sa dnes ráno stalo a ona sa smiala.

„Čo sa to s tebou vlastne deje? Tridsať rokov si žila tak dokonalý, slušný život a teraz hádžeš koláčikmi a lezieš po stromoch, aby si špehovala nahých chlapov.“

Znova som vytiahla lasagne von, bodla som do nich, tentoraz boli okraje spálené.

„Možno som unavená z toho správať sa celý čas správne. Experimentujem s tým, aby to prevzal môj žalúdok.“

„Tak tomuto experimentu úprimne tlieskam. Vždy si sa správala až príliš vychovane. Trochu sa bav. Hádž koláčiky. Špehuj nahých chlapov. Rob viac než len to, čo chceš.“

Ako som žula cesto bez chuti na gumových lasagnách, uvažovala som nad tým, či sa Jaime zverím s tým, čo sa stalo v stajni. Zvyčajne som nebola ukecaná osoba, ktorá rozpráva o svojich bozkávacích príhodách, ale možno by mi to potom dávalo trochu zmysel.

„Vlastne som toho dnes urobila viac ako len to.“ Povedala som jej to a ona bola celý čas ticho.

„Wow,“ povedala, keď som sa dostala k tej časti, keď na mňa kričal, aby som odišla.

„To je riadne spackané.“

„Ja viem.“ Na okamih som sa vzdala lasagní, vzala som si mrkvu z chladničky a žula ju namiesto nich. Pripomenula mi jedlo, ktoré som mala dnes na obed v Petovom a Georginom dome –fantastický šalát z repy, všetko bolo z ich záhrady, vrátane kozieho syra (ale spracovaný bol v Michiganskej mliekarni) a grilovanej bravčovej panenky s barbeque omáčkou vyrobenou z miestnych broskýň. Pozrela som na mrkvy v sáčku, všetky boli rovnako veľké a bez akejkoľvek osobnosti. Dokonalé mohlo byť tak nudné.

„A navyše je to klient,“ pripomenula mi Jaime.

„Ja viem. Stále si to hovorím. Ja len proste...z nejakého dôvodu ma to k nemu ťahá, niežeby som ti mohla povedať čo to je,“ povedala som podráždene, „ale môžem ti vymenovať desať dôvodov prečo by ma to k nemu nemalo ťahať.“

Zasmiala sa. „Ja ti poviem aký je ten dôvod. Je zasrane žhavý. A tu máš ešte jeden – má veľkého vtáka, a ty si s nikým od Trippa Dripa (pozn. v preklade: Trippa Odkvapkávača) nespala.“

Zastonala som. „Vďaka za pripomienku.“ Spomienka na Jackovho vtáka pritisnutého na môj rozkrok mi stiahla vnútornosti.

„Prepáč, Gogo. Nemala som ťa provokovať. Takže, čo sa chystáš urobiť?“

„Zabudnúť na neho. Čo iné sa tu dá asi robiť?“

Vzdychla si. „To bude zrejme to najlepšie. Plne podporujem tvoj odchod z pohodlnej zóny, ale ovdovený farmár, ktorý je zároveň aj klient by mohlo byť až príliš.“

„Až príliš.“ Tak veľa, že by na tom nemalo záležať.

„Si v poriadku? Potrebuješ, aby som tam prišla na zajtrajšie stretnutie?“

„Nie, som v pohode.“ Snažila som sa znieť sebavedome. „Sľubujem, že táto záležitosť neovplyvní moju prácu.“

„Viem, že nie. Si perfekcionistka. To sa nikdy nezmení.“ Odmlčala sa. „Ale fakt si dnes kŕmila prasce?“

To mi vykúzlilo úsmev. „To som kŕmila. A aj kravy a kone a kozy. A vyberala som od kureniec vajíčka. Vedela si, že ich vytlačia zo zadku?“

„Nie. A fakt to nepotrebujem vedieť.“

Zamľaskala som jazykom. „Jaime Owenová, naozaj by si mala dávať lepší pozor odkiaľ pochádza tvoje jedlo.“

„V tomto prípade budem nevedomosť považovať za blaženosť. Zavoláš mi zajtra?“

„Zavolám. Dobrú.“

„Dobrú.“

Zvyšok večera som strávila prípravou na stretnutie a snažila sa držať myšlienky na Jacka stranou, aby ma nerušili. Ale bolo to nemožné. Prežívala som ten bozk tisíckrát. Cítila jeho ruky na mojich zápästiach. Jeho jazyk na mojom krku. Jeho stehno medzi mojimi nohami. Zatvorila som oči, predstavila si ho v jeho malom domčeku. Čo asi práve teraz robil? Myslel práve na mňa? Stále mu v noci chýbala jeho žena? Snažil sa niekedy zmierniť svoju osamelosť s inými ženami? Cítila som osteň žiarlivosti za každú ženu, ktorá s ním bola a bodnutie túžby tak intenzívnej až ma to šokovalo.

Áno, z jeho premenlivých nálad sa mi točila hlava, ale bol svalnatý a silný a skutočný. Bol to vojak. Preživší. A pracoval za to, čo mal – pracoval dlho a tvrdo vlastnými rukami. Nebál sa zašpiniť sa. A to bolo sexy. Nikdy v živote ma to tak nepriťahovalo k žiadnemu mužovi. Ale neexistovalo nič, čo som s tým mohla robiť.