Winter - 27. kapitola

Překlad: Jalle

Nedovoľ tým bastardom ničiť ťa

Prebudím sa so stuchnutou chuťou Kormy v ústach, aj keď som si včera umyla zuby dvakrát predtým, ako som šla do postele. Tá chuť nie je taká zlá, ako hučanie v mojich ušiach. Natiahnem sa, aby som vypla budík, ale potom si uvedomím, že sa nedá vypnúť. Možno má to vysoko posadené bzučanie niečo dočinenia s piatimi pivami, ktoré som vypila minulú noc a menej s faktom, že je načase vstávať. Po pravde, keď váhavo otvorím oči, ešte ani nesvieti slnko. Jediné svetlo v izbe je žiarivo modré svetlo z môjho telefónu, ktorý hlučne vibruje na mojom nočnom stolíku.

Schmatnem ho a syknem, keď uvidím, že je len šesť hodín ráno. Syknutie sa zmení na mračenie, keď uvidím na obrazovke Lukeove meno. Stlačím odpovedať a nahlas šeptám, „Prečo dopekla mi voláš o šiestej ráno?“ Na sekundu dúfam, že ma omylom vytočil jeho telefón vo vrecku a budem môcť zavesiť bez toho, aby som s ním hovorila. Keď začne hovoriť uvedomím si, že to nie je vytočenie z vrecka nohavíc, ale opitý hovor.

„Wyoming je v skutočnosti dve hodiny za New Yorkom, takže tu sú... štyri. Tvoj ujo povedal, že musím počkať kým vyjde slnko, aby som sa s tebou porozprával, ale nepovedal, kde musí vychádzať slnko, takže... je hore? Teraz už musí byť. Môžeš to potvrdiť?“

„Nie! Nie, slnko ešte nevyšlo! Vráť sa do postele, Luke.“

„Nemôžem spať.“

„Prečo nie?“

„Vieš, prečo nie,“ povie nežne.

Chytím sa za koreň nosa a snažím sa spomenúť si, ako sa dýcha. „Hej. Viem.“

„Brandon mi povedal, aby som ti odkázal, že ma musíš nechať vykopať ťa,“ hovorí Luke. Jeho slová splývajú. Nie sú zle zrozumiteľné, ale ani ich nehovorí triezvy človek. „Netuším, čo to znamená, ale ak potrebuješ pomoc s kopaním, som tvoj muž.“

Och. Brandon a jeho veľké ústa. „Nepotrebujem žiadnu pomoc s vykopávaním, ale ďakujem ti. Mal by si ísť spať, Luke.“

„Uvidím ťa, keď sa vrátim domov?“ zašepká.

Dám si prikrývku cez hlavu a zatvorím oči. Moje srdce sa akoby lámalo. „Chceš to? Potom poslednom raze, čo sme sa videli-“

„Povedala si mi, že si padala.“

Stále cítim tie slová, ako ma pália na konci jazyka. „Bolo to tak. Je mi to ľúto.“

„Neľutuj to,“ hovorí, jeho hlas je nežný a tichý. „Len ma prestaň odtláčať. Možno neviem presne, čo si tým myslela, keď si povedala, že padáš. To, ako si to povedala znelo, akoby to bola zlá vec. Ale musíš vedieť, že ja ťa chytím. Nech sa stane čokoľvek, ja ťa chytím.“

Zrazu som sa cítila ako najhlúpejší človek na planéte. Pálili ma oči, slzy mi chceli tiecť po lícach. „Luke?“

„Hej?“

„Posrala som to. Hrozne som to posrala. Musíš ma nenávidieť.“

Na chvíľu je ticho. Počujem jeho dych na druhej strane linky. Nakoniec povie, „Vieš, že ťa nenenávidím. Cítim presne protiklad. To je ten problém, ktorý tu máme.“

Zaryjem nechtami do dlaní tak silno, ako len môžem. „Myslíš, že mi môžeš odpustiť? To, že som odišla? Bolo by veľmi zlé, ak by som ťa o to požiadala?“

„Nie. Ale bolo by veľmi zlé, ak odo mňa ešte niekedy znovu utečieš. To sa mi naozaj nepáčilo.“

„Neurobím to. Sľubujem.“

„Nechcem, aby boli medzi nami tajomstvá. Brandon hovorí, že by som ti mal povedať... o tom, čo sa mi stalo, keď som bol malý. No, nemyslím, že môžem. Ešte nie. Môžeš počkať?“ Tie slová hovoril rýchlo, spájali sa, kvôli alkoholu znel tak mlado. Celkom rozkošné.

Pritisnem si prst k ústam, snažím sa rozhodnúť či budem plakať alebo sa usmievať. „Môžem počkať.“

Nespím. Moja hlava sa na to točí príliš rýchlo. Mám chuť stočiť sa do klbka a vzlykať, nie preto, že som rozrušená, ale preto, že som šťastná. Nikdy, ani raz som si nedovolila veriť, žeby som s ním mohla byť. Ani na sekundu. Ani keď na mňa kričal na ulici, že mu na mne záleží odkedy som mala šestnásť, som si nedovolila veriť. Nechcela som riskovať, že mi ublíži, nechcela som celkovo riskovať akúkoľvek bolesť, ale teraz... neviem. Teraz to možno bude v poriadku.

******

Vrátiť sa späť na Kolumbiu je jednou z najťažších vecí, aké som kedy musela urobiť. Ak by toto bolo pred pätnástimi rokmi a mala som na výber, nikdy by som sa nevrátila späť na strednú školu. Skončila by som. Učila by som sa doma. Presťahovala by som sa niekam inam. Prakticky by som utiekla. Vtedy mi mama kontrolovala život a nedala mi na výber. Bola som nútená čeliť tomu a bolo to hrozné. Ale teraz, keď môžem kontrolovať to, čo so mnou bude, nechcem sa pozrieť za seba a uvedomiť si, že som si vybrala byť vyvrheľom. Že som si vybrala šikanu a odsudzovanie. Čas na utekanie je preč.

Zízajú na mňa od momentu, čo vojdem do posluchárne, až do momentu, čo odídem, Plagáty po škole odstránili tak, ako to žiadala Amanda St. French, ktorá vždy dostane to, čo chce, ale moja mama nemôže prinútiť ľudí prestať zízať. Som na to celkom zvyknutá, ale nie v takomto množstve. Kolumbijská Univerzita je oveľa väčšia než Breakwater High, s oveľa viac ľuďmi. Nanešťastie, všetci teraz vedia, kto som.

Čas, keď som žila ako niekto iný, bol úžasný, ale každú sekundu som sa bála o to, čo sa stane, keď nakoniec všetci zistia pravdu. Teraz, keď už viac nemám, čo skrývať, mi skoro odľahlo. Je to choré a zvrátené, ale zároveň rovnaké.

Prednáška prejde bez problémov. Skoro dokážem zablokovať gestá a šepkanie. To, čo nedokážem zablokovať je Noahov intenzívny pohľad sústredený rovno na mňa. Zakaždým, keď sa pozriem cez plece ma sleduje s nahnevaným pohľadom na tvári. Viem, že ak mu neuhnem z cesty bude na mňa civieť celú hodinu a s tým sa nechcem vyrovnávať. Opätujem mu pohľad, hľadím tvrdo, ale moje srdce mi bije až v ústach, až kým konečne neodvráti pohľad. Uistím sa, že sa naňho po zvyšok hodiny nepozriem.

Desať minút pred koncom prednášky mi zabzučí telefón. Je to Luke.

Luke: Ospravedlňujem sa za skorý ranný telefonát. Ak je to nejaká útecha, mám hroznú opicu. Odpustíš mi?

Stlačím odpovedať a píšem,

Ja: Možno. Záleží to...

Luke: Na?

Ja: Na tom či si myslíš, že prežijeme týždeň bez toho, aby sme spolu hovorili. Rada by som mala niekoľko dní na vyriešenie nejakých vecí.

Toto je niečo, čo si myslím, že ja potrebujem. Som hotová z nočnej mory s Noahom a stále neviem, ako všetko zvládnem na Kolumbii. Ocko. Tak veľa vecí sa kopí.  Keď uvidím Lukea, chcem byť schopná hodiť všetky tie problémy za hlavu. Chcem byť schopná sústrediť sa len a len naňho. Zaslúži si to.

Luke: Čokoľvek potrebuješ, Avery. Nikam neidem.  X.

To X vyzerá ako dodatočný nápad. Akoby niečo, čím si nebol istý – mal by som, nemal? Je rozkošné, že na koniec správy pridal jediný bozk. Píše znovu.

Luke: A naozaj je mi ľúto, že som ti volal, keď som bol opitý. Trápne.

Ja: Vážne, je to fajn. No nikdy by ma nenapadlo, že to budem počuť. Myslela som si, že ja som tá, kto ide po fľaši, keď sú veci ťažké.

Jeho odpoveď mi zovrie srdce.

Luke: Možno obyčajne nie. Ale toto je iné. Toto si ty.

Noah je pri mne skôr, než hŕba tiel vyprázdni poslucháreň. Nemá čiapku a niekoľko dievčat na nás hľadí. Prejde si rukou po vlasoch a venuje mi napätý úsmev. „Máš po tejto ďalšiu prednášku?“

„Nechcem s tebou hovoriť, Noah.“

„No, myslím, že musíme. Nemyslíš, že by sme sa o tom mali porozprávať?“

Pokrútim hlavou a pritisnem si poznámky bližšie k hrudi. „Nič si nedlhujeme. Mali by sme nechať veci tak, ako sú.“

„Ale mali sme niečo-“

„Nikdy sme nič nemali, Noah!“ Zastanem a otočím sa čelom k nemu.

Pohne sa skôr než zaregistrujem, čo robí. Nemám čas vyhnúť sa tomu, čo príde. Pristúpi ku mne, pritisne ma k stene a narazí na mňa. Jeho ústa zakryjú moje, jeho pery sa tlačia na moje tak silno, až cítim krv. Niekto na chodbe nás povzbudzuje, akoby bol ten bozk romantický prejav lásky. To povzbudzovanie stíchne, keď mám problém odtlačiť ho od seba. Dokážem si oslobodiť tvár, otočím sa na bok, lapám po dychu, stále sa ho od seba snažím odtlačiť.

„Noah? Čo to kurva?? Hnev mi zviaže jazyk spolu s panikou. Tri dievčatá zastanú na chodbe a sledujú to so zamračeným obočím, očividne sa snažia posúdiť či je to len rozpor milencov alebo niečo vážnejšie.

Noah urobí krok dozadu, ale drží ma za ruku, nechtami mi zarýva do kože. „Správaš sa tak pokrytecky, Avery, ale si len štetka. Prostá a všedná,“ zavrčí. „Ak si so mnou nechcela nič mať, nemala si so mnou vôbec tráviť čas.“

Spadne mi sánka. Niektoré slová sú červenou vlajkou, počuť ich cez hovoriaci dav. Štetka je jedno z nich. Spolu s úzkostlivo tváriacimi sa dievčatami sa zastavia na chodbe aj dvaja chlapci. Vyšší, tmavovlasý chlapec s celou potetovanou rukou pristúpi bližšie a usmeje sa. „Hej, Avery!“ Ten úsmev hovorí, že sa poznáme, ale nie. Pokračuje ignorujúc môj zmätený pohľad. „Vieš, tie poznámky, čo si spomínala minulý týždeň? Máš teraz čas prejsť ich?“ Jeho oči sú na Noahovej ruke, ktorá mi silno zviera ruku a jeho oceľový pohľad obsahuje jasnú správu – daj z nej tie ruky preč alebo ťa zabijem.

Noah sa zamračí, ale pustí ma. Triem si ruku a odstúpim od neho potichu ďakujúc cudzincovi očami. „Hej, iste. Teraz je to dokonalé.“

Cudzinec mi venuje úsmev – nie odsudzujúci, nič – a kývne na mňa. „Okej, tak. Poďme.“

Začnem kráčať a o život si tískam poznámky k hrudi. Nepozriem sa za seba. Cítim, ako sa do mňa prepaľuje Noahov pohľad celú cestu po chodbe, až kým sa za nami zatvoria dvere a ocitnem sa na ceste s chlapcom, s ktorým som nikdy predtým nehovorila.

„Ďakujem ti. To bolo trochu...“

„Na hovno,“ povie potetovaný chlapec.

Pokúsim sa usmiať, udržať veci ľahké. Nechcem, aby ten chlapec vedel, že ma Noah naozaj na sekundu vydesil. „Hej. Za to. Je mi to ľúto, ja... poznáme sa?“ Nespoznávam jeho tetovania. Jeho tvár mi je neznáma – nie je to prekvapivé, keďže študentské telo má skoro šesť tisíc ľudí a ja sa veľmi nezoznamujem.

„Nie, nepoznáme.“ Potetovaný chlapec mi podá ruku. „Som Alex.“

Potrasiem mu rukou, hoci mám v hlave semienko pochybnosti.  „A ty už moje meno vieš, správne?“

Stlačí pery do úzkej linky a nakloní hlavu na bok. „Áno. Nečuduj sa. Tvoja fotka bola všade po kampuse až do, no, vlastne minulej noci.“

„Och, správne.“ Odtiahnem ruku čakajúc, že sa zem otvorí a pohltí ma diera. Alex len pokrčí ramenami.

„O to by som sa nebál. Každý druhý deň tu je iný škandál. Do týždňa na teba zabudnú.“ Začne odchádzať čelom ku mne. „Nikomu tu nedovoľ, aby si mala pocit, že sem nepatríš. Patríš. Rovnako, ako oni.“

Mám chuť smiať sa nad tým. „Ľahšie sa to hovorí než urobí.“

Pokrčí ramenami. „Vyjdi von. Nech ťa vidia. Nedovoľ tým bastardom ničiť ťa, správne?“

Pozriem sa dole na moje čižmy, koža ma na sebe škvrny od snehu. „Tiež sa to ľahšie hovorí než urobí.“

„To nie je pravda. Tu.“ Alex vytiahne niečo z vrecka – poskladaný papier. „Robím reklamu klubu, aby som si trochu privyrobil. Mala by si prísť na jedno z tých vystúpení. Daj si pivo. Zatancuj s kamarátkami. Budeš sa cítiť lepšie, sľubujem.“ Alex mi podá papier – čierny s bielymi veľkými písmenami. Je to zoznam najbližších hudobných udalostí. Začne kráčať pozadu s taškou cez plece. „A ak chceš ešte nejakú moju radu, načo je to dobré? Naozaj musíš toho týpka nahlásiť ochranke kampusu. Vyzeral trochu šialene.“ Usmeje sa, otočí a odchádza preč. Žiadne otázky o plagátoch, o tom či je to naozaj pravda alebo či som šialená ako môj otec. Nič.

Sledujem ho zmiznúť v dave ľudí, ktorí mieria na ďalšiu prednášku a vtedy mi to dôjde: možno má pravdu. Možno to tentokrát nebude také zlé. Možno na mňa do týždňa zabudnú.

No je tu jeden človek, ktorý na mňa určite nezabudne.

Možno som povedala Morgan, že nahlásim to, čo Noah včera urobil, polícií, ale úprimne, chcela som to nechať tak. Bol nahnevaný a cítila som sa previnilo. Ale teraz... teraz sa bojím. Noah mal čas vychladnúť a premyslieť si veci, ale zdá sa, že ten čas strávil hnevaním sa a je ešte viac agresívnejší. Keď som počula úplného cudzinca povedať mi tú istú vec ako Morgan, otvorilo mi to trochu oči. A okrem toho, nikdy sa nechcem cítiť taká zraniteľná, ako som sa práve cítila s Noahom Richardsonom.

Už nikdy.

Keď kráčam domov, pozriem sa na plagát, ktorý mi dal Alex a uvidím na zozname meno kapely, ktoré okamžite spoznám.

D.M.F.

Lukeova kapela.

Strčím plagát do vrecka a zamierim rovno na policajnú stanicu presne tak, ako som to mala urobiť hneď ráno. Mladá policajtka zaznamená moju výpoveď ohľadom Noahovho správania, hoci vôbec nevyzerá zaujato. Hádam, že pracovať tak blízko školy s tak veľa mladými ľuďmi, ktorí sa opíjajú každý víkend a robia problémy, môže znecitlivieť človeka. Uistí ma, že ‚taký druh vecí‘ berú vážne, no. Nespomeniem Lukea. Vyzeralo by to preňho naozaj zle, ak by dievčatá hlásili drámu s chlapcami, ktorá ho zahŕňa po celom meste, v ktorom musí pracovať.

Keď idem domov, stále prechádzam prstami po plagáte v mojom vrecku.