Winter - 25. kapitola

Překlad: Jalle

Toxický

Amanda St. French, inak známa ako Mama, práve odchádza z domu, keď konečne prídem na Manhattan. Uvidím záblesk jej žiarivých blond vlasov, ktoré sú dokonalým zlatom oproti fádnej sivému zamračenému dňu, keď zastane na schodoch, zrejme hľadá kľúče. Taxikárovi dám príliš veľké prepitné, ani nepočkám na výdavok a bežím dole ulicou, aby pri nej bola skôr než nastúpi do jej Lexusu. Skoro to nestihnem. Otvára dvere spolujazdca, keď pred ňou zastanem. Nasleduje trápny moment, keď ju vidím, ona vidí mňa a žena, s ktorou sa drží za ruku ma vidí tiež. Ako to, že som si nevšimla, že nie je sama? Ako to, že som si nevšimla, že držala za ruku ženu?

V očiach sa jej zablysne, sú divokejšie než kedy predtým. Nemyslela som si, že je to možné. Zvyčajne si prižmúrené do štrbín. „Avery?“ Strelí zahanbený pohľad na jej... na jej priateľku? Tá žena má niečo po tridsiatke – je príliš mladá na to, aby bola jednou z Maminých právnikov. Jej tmavohnedé vlasy má zapletené do francúzskych vrkočov, ktoré jej siahajú po plecia. Má na sebe tričko Led Zeppelin, ktoré je očividne úplne nové. Okamžite jej nedôverujem. ľudia, ktorí nosia retro rock tričká, aby vyzerali módne, zriedka naozaj sú. Počas trojsekundovej medzery, počas ktorej Mama potichu stojí a opakovane otvára a zatvára ústa ako ryba na suchu, som zaradila cudzinku (pehavá) a tiež moju mamu (zdesená) do skupín.

„Čo tu robíš? Nedostala si email?“ zasyčí. Posunie sa tak, že ruka, za ktorú sa drží s druhou ženou, je skrytá medzi nimi.

„Aký email?“ Možno mi poslala správu, ktorá vysvetľuje to, čo sa tu deje. Zamračím sa a snažím sa na to sama prísť. Prídem len k jednému záveru a to je príliš divné na to, aby to bola pravda.

„O tvojom vreckovom. Vianoce,“ hovorí cez zaťaté zuby.

„Vianoce?“ Môjmu mozgu trvá trochu dlhšie než by malo dať si dokopy, čo tým myslí. Potom to pochopím. Ak som dostala vreckové a viem, že na mňa nebude mať čas, nikdy, tak potom naozaj nechápe, prečo by sme sa mali stretnúť.

Je naozaj šokujúce, že po posledných dvadsiatich štyroch hodinách sa dokážem cítiť horšie, než doteraz. Ale aj tak som tu a cítim sa ako úplne hovno.

„Mami, Maggie Bright bola v kampuse. Ona...“ Obzriem sa k žene neistá či mám povedať to, čo sa stalo, pred ňou. Bruneta na mňa hľadí s otvorenými ústami, akoby som mala tri ruky. Jej ohromený pohľad cestuje odo mňa k mojej mame, ktorá si adoptovala vlastnú značku mračenia. No tentokrát vyzerá ešte naštvanejšie než zvyčajne.

„Mami?“ opýta sa žena so zdvihnutým obočím.

„Hľadala som cestu, ako ti to povedať,“ povie krehko. Je to jej právnický hlas – ten, ktorý používa, aby v hlase nemala žiadne pocity, akoby hovorila chladné tvrdé fakty.

„Chápem.“

„Môžeme sa o tom neskôr porozprávať. Prečo neideš napred? Stretneme sa na obede.“ Mama sa ma takto chladne zbavila už stovky krát, ale bruneta na to očividne nie je zvyknutá. Oslobodí si ruku od mami a podá mi ju.

„Som Brit. Rada ťa spoznávam... Avery, že?“

Potrasiem jej rukou a prikývnem. „Avery.“

Brit mi venuje milý úsmev, pri ktorom vyzerá ešte viac pehavo a odíde dole ulicou, no uistí sa, že cez rameno hodí na mamu naštvaný pohľad, keď odchádza.

„Čo dopekla?“ Mama ma chytí za ruku a ťahá ma hore schodmi do domu, znovu hľadá kľúče v renčkote, ktorý si prehodila cez ruku.

„Detto!“ odseknem. „Brit. Mami? Brit? Si teraz lesbička?“ Keď otvára dvere, a potom ma strčí dnu, hodí ostražitý pohľad nad nás.

„Áno. Teraz som lesbička, Avery. Bola som lesbička posledné tri roky.“

„Čože?“ zdvihnem obočie a zamrkám, snažím sa prinútiť slová, ktoré mi práve povedala, aby dávali zmysel. Nedávajú.

„To je to, čo som si nehovorila,“ oznámi mi. Ukáže mi na čižmy. „Vyzuj si ich. Práve som dala navoskovať podlahu.“

Nahnevane si vyzujem čižmy a hodím ich na podlahu tak silno, ako len môžem. „Čo myslíš tým – to je to, čo som ti nehovorila?“

Jej kútiky pier sa stiahnu, ten výraz je protikladom k jej prísnosti. „Vedela som, že ma budeš odsudzovať.“

„Súdiť ťa? Čo to kurva, Mami? Myslí si, že som homofób alebo čo?“

„To je škaredé slovo,“ hovorí. Zdesene si uvedomím, že to nepoprela. Pokrútim hlavou úplne zmätená. Kde na svete vzala nápad, že by som zle reagovala na to, že je s inou ženou? Spomínam si na tucet našich rozhovorov, ktoré sme mali o vzťahoch a sexualite, a nedokážem si spomenúť na jedinú vec, ktorá by ju doviedla k myšlienka na niečo také absurdné.

„Ja nie som homofób! Nemôžem uveriť, že si to myslíš!“

„No, čo bol potom ten pohľad?“ namietne a ide do kuchyne. Nasledujem ju úplne stratená.

„Pohľad? Myslíš moje zmätenie? Možno preto, že si mi práve oznámila, že si lesbička a bola si ňou tri roky, a nenapadlo ti povedať mi to!“

„Och, dospej, Avery.“ Otočí sa ku mne chrbtom a vyhrnie si rukávy košele, to je znamenie, že sa pripravuje na boj. Ešte väčší boj. „Len mi povedz, čo chcela Maggie Bright. O desiatej mám niečo, čo nesmiem zmeškať a doprava pôjde do pekla.“

„Skvelé, nechcela by som, aby si zmeškala schôdzku kvôli tvojej hysterickej dcére. Neboj sa, bude to rýchle. Každý na Kolumbii vie o Ockovi. Vedia, že som klamala o tom, kto som. Všade sú plagáty s mojím menom a fotkou. Volajú ma-“

„Avery, prestaň!“ Pohľad na Maminej tvári je klasický. Popieranie. Oprie sa a zaprie o mramorovú dosku dvanásť tisíc dolárového kuchynského ostrovčeka a kričí, „Toto je také typické!“

„Prepáč, Mami. Nič s tým nemôžem urobiť.“ Nemám žiadne ilúzie o tom, že je naštvaná kvôli mne. Nepochybne panikári lebo sa bojí, žeby si ju ľudia mohli spojiť so mnou. „Ako dlho sa vídaš s Brit?“ zamrmlem, zrazu to musím vedieť.

„Deväť mesiacov,“ odvrkne.

Z krku sa mi dusí maniacky smiech, prosí ma, aby som ho vypustila. Dokážem ho udržať na uzde, ale Mama stále vidí, ako sa mi skrútia pery. „Prečo ti to príde také vtipné?“

„Ty hľadala spôsob, ako jej povedať, že máš dcéru? Nikdy ti to neodpustí.“

„To je jedno, Avery.“ Odtisne sa a prebehne rukami po jej dokonalom cope, ani jeden vlas netrčí. „Čo odo mňa chceš, aby som urobila s Maggie?“

„Neviem.“

„Môžem požiadať o zákaz priblíženia, ale to môže chvíľu trvať.“

„Luke mi to už ponúkol, ale neviem či tá ponuka stále platí, takže, hej, hádam, že áno.“

Mamina tvár sa premení na neuverenie. „Luke Reid?“

„Hej.“

Vyzerá zdesene. Po pravde, znechutene. „Vídaš sa s ním? Kedy? Prečo?“

Jej reakcia je úplne nečakaná. „Pomáha mi. Vždy sme v kontakte. Prečo je to-“

Prejde cez kuchyňu a strčí mu ukazovákom do hrude, tvrdo. „Už ho znovu neuvidíš, rozumieš mi? Nechcem ťa nikde v blízkosti toho chlapca!“ prejde k linke a otvorí šuplík, z ktorého vyberie strieborný kľúč. Nedá mi ho; položí ho na mramor a nahnevane naň hľadí.

„Môžeš tu ostať na nos, hádam. Vybavím veci na Kolumbii.“

Som taká prekvapená jej výbuchom kvôli Lukeovi, že nedokážem vydýchnuť ani slovo. Poznám svoju mamu dosť dobre na to, aby som vedela, že tým myslí to, že vyrieši veci tu a teraz. Nie je tá, kto odkladá veci na neskôr. Jedine, že to zahŕňa povedať jej dcére alebo jej priateľke o existencii tej druhej, samozrejme.

Nervózne sa prechádzam po kuchyni, snažím sa nájsť na nej niečo vágne známe alebo domácke, kým celých dvadsať minút hovorí s Dekanom Kolumbie. Zaplatila malý majetok za to, aby zaistila môj nástup na Kolumbie – aj keď boli moje známky dosť dobré na to, aby to dokázali – a nebojí sa mi pripomínať jej ‚štedrý príspevok‘. Do konca jej jednostranného rozhovoru získala garanciu, že do konca dňa budú plagáty preč a každý, kto ma bude obťažovať, bude niesť následky.

Presne ako na strednej škole, moja Mama si myslí, že ostrý telefonát s niekým, kto so študentmi nemá absolútne žiaden kontakt, vyrieši všetky moje problémy. Alebo ich vyrieši adekvátne natoľko, aby som nemohla povedať, že s tým nič neurobila.

„Dnes idem na večeru. Pravdepodobne sa po práci nevrátim. Ak sa rozhodneš ostať, uvidíme sa až niekedy zajtra. Neboj sa o neporiadok. Consuela príde ráno.“

Obklopí ma oblakom vanilkového parfumu, a potom je preč. Vchodové dvere sa za ňou zabuchnú, a ja ostávam v studenej neútulnej kuchyni, stále hľadám na kľúč od jej domu, ktorý mi konečne dala.

******

Noah: Avery, zodvihni telefón. Musím s tebou hovoriť.

Zakaždým, keď si prečítam tú správu, je tam to isté, ale aj tak sa nedokážem prinútiť k telefonátu s Noahom. Potom, čo som sa vyspala s Lukeom... no, je všetko, na čo dokážem myslieť a mám toho jednoducho príliš veľa v hlave na to, aby som zistila, ako mu dopekla poviem, že ho už nechcem vídať. Moja prezradená tajná identita je celá zle a všetko ostatné sa zdá rozpadať. Čo je najhoršie zo všetkého, som uväznená v maminom šialene sterilnom dome bez mojich fotiek. Terapeuti z celého sveta by mi zrejme odporúčali, aby som sa porozprávala s niekým o tom, ako sa cítim skôr, než vybuchnem a zničím polovicu susedstva mojím nervovým zrútením. Ale nemôžem. Len chcem sedieť v tichu a mať tam so sebou niekoho iného, len aby bol so mnou. Osoba, ktorú chcem zo všetkých najviac, je mŕtva. Jediný iný človek schopný vyplniť tú prázdnotu... kráľovsky som s ním posrala veci. Kráľovsky.

Prebehnem prstami po dotykovej obrazovke, vyskočím z kože, keď začne môj mobil zvoniť. Ďalšie neznáme číslo. V žiadnom prípade. Znovu to všetko vidím, všetko sa rozpadá, vedie ma tou istou cestou. Odhodím telefón na gauč a vyberiem sa do kuchyne, opriem sa o pult. Ihneď začne zvoniť tenké slúchadlo na stole.

„Dopekla s tým!“ Zlomyseľne na to hľadím. Hádzanie vecami v Maminom dome mi neprejde, čo to robí skoro neodolateľné. Namiesto toho sa sústredím na žiarivú modrú obrazovku, prižmúrim na ňu oči až kým naskočí odkazovka.

„Dovolali ste sa do rezidencie Amandy St. French. Prosím, presmerujte všetky pracovné záležitosti do mojej kancelárie. Ďakujem.“

Nie, zanechajte správu po pípnutí. Nie, ak nevoláte kvôli práci, prosím, skúste to znovu neskôr. Viem prečo; nikto mojej mame nevolá pokiaľ to nie je kvôli práci.

„Avery?“ Zvuk Brandonovho hlasu sa ozve z malého slúchadla a poriadne ma vydesí. „Ave? Si tam? Môj telefón neprestal celé ráno zvoniť. Zdvihni to, dieťa.“

Moje ruky sa trasú, keď zdvihnem slúchadlo. „Ako si vedel, že som tu?“ zachripím. Horí mi hrdlo. Počuť ustaraný tón v jeho hlase stačí na to, aby som znovu mala na krajíčku.

„Zavolal mi Luke, zlato. Bojí sa o teba. Chceš mi povedať, čo sa stalo?“

„Luke?“ Čo to dopekla robí, že volá Brandonovi? „To nič, ja... „ Nemôžem môjmu strýkovi klamať. Aj tak by to hneď vedel. Nezáleží na tom, ako veľmi bojuje udržať svoj hlas, bude to vedieť. Vypustím unavený povzdych. „On ti nepovedal, čo sa stalo?“

„Niečo mi vysvetlil. Ale chcem, aby si mi to povedala ty.“

Typický Brandon. Viem, že mu poviem len polovicu príbehu, ak sa tomu dokážem vyhnúť. „Len...“ Pritisnem si hánky k čelu, pozbieram sa. „Jedno z dievčat z Break sa objavilo s Luekovou ex a odhalili ma na Kolumbii.“

„A?“

„A? To je posledná vec, ktorú som chcela!“

„A ja som si istý, že konečne sa vyspať s dievčaťom, do ktorého si po uši zamilovaný len preto, aby a odkopla skôr, než sa zobudíš, je posledná vec, ktorú chcel Luke.“

„Čo to kurva?! On ti to povedal?“ Zatvorím oči a klesnem na stoličku pri ostrovčeku, zvažujem búchanie hlavou o stenu. Brandon sa len smeje.

„Nie, vlastne. Zavolal mi o siedmej ráno a šiel sa zblázniť. To bolo jediný záver, ku ktorému som mohol dospieť. Nepoprel to, keď som sa ho na to na rovinu opýtal. Nehnevaj sa naňho. Len ťa hľadá.“

„Povedal ti, že nám všetkým klamal o Ockovej smrti?“ vyhŕknem. Na minútu je ticho.

„Nie, to mi nepovedal. Čo tým myslíš, klamal?“

„Polícia nám tají veci. Tají verejnosti. Luke nám povedal, že Ocko bol už mŕtvy, keď ho našli, ale nebol. Luke s ním hovoril. Luke ho držal za ruku, kým zomrel. On-“

„Čo povedal, Avery?“

„-povedal, že chvíľu trvalo, kým zomrel potom, ako ho našli, že bol v bolestiach. Všetky tie roky-“

„KURVA, AVERY, ČO MAX POVEDAL?“

Uprostred vety stuhnem a zamrkám, moje oči sú zrazu zaplnené slzami. Brandon zanadáva do telefónu. „Doriti, prepáč, dieťa. Len... čo povedal? Povedal niečo Max o tom, čo urobil? Prečo to urobil? Povedal či bol do toho zapletený niekto ďalší?“

Jeho hlas je sa zvyšuje s hnevom. Som taká prekvapená jeho naliehavosťou, že mi trvá sekundu kým odpovedám. Vôbec myslieť. „Nie. Nebolo to tak. Povedal... povedal, ‚obchod‘. a potom povedal ‚Leť vysoko, Ikarus‘.“

Brandon vydýchne, linka zapraská. „Tvoj otec, to je meno, ktorým zvykol volať-“

„Viem.“ Tu to je. Niekto iný si uvedomuje, že posledné slová môjho otca boli správou pre mňa. Bolí ako peklo, keď to mám potvrdené.

„Čo ‚obchod‘, dieťa? Hovorí ti to niečo?“

„Nie.“

„Si si istá? Premýšľaj.“

„Premýšľala som o tom! Posledných osem hodín som na nič iné nemyslela. Možno by som mala zavolať Lukeovi a porozprávať sa s ním o tom. Zdá sa, že on a môj ocko mali silný vzťah, podľa toho, čo mi povedal minulú noc.“

Počujem, ako si Brandon saje zuby; robí to len vtedy, keď je frustrovaný alebo má starosti. „Vieš, mala by si byť k Lukeovi milá.“

„Prečo? Klamal nám. Stále má tajomstvá. Vedel si, že ho otec mentoroval, keď bol dieťa? Musel mať v minulosti niečo veľmi temné, keď potreboval ockovu pomoc. Ktovie, čo je za človeka. Ak sme k sebe úprimní,  dokopy o ňom nič nevieme. Mohol by byť nebezpečný.“

„To preto si s ním minulú noc skočila do postele?“

Zatnem sánku. To bolí. Viac než by som chcela priznať. „Urobila som chybu, Brand. Takú, ktorú už nikdy neurobím.“

„Je to policajt, Avery. Ako dopekla by mohol byť nebezpečný? A, áno. Vedel som, že ho Max mentoroval. Tvoj otec mi o Lukeovi povedal pár vecí,  o ktorých si prajem, aby nepovedal, ak mám byť úprimný. Je kvôli tomu ťažké pozrieť sa mu do očí, keď ho vidím, je mi ho tak ľúto. Ak mu dáš šancu, potom ti možno povie hnusné temné sračky z jeho minulosti a uvidíš, ako veľmi sa v ňom teraz mýliš. A za to, že nám klamal. Ak tú informáciu tajila polícia pred verejnosťou, potom Luke urobil to, čo mal. Mohol prísť o prácu, ak by prezradil informáciu, ktorú chceli udržať v tajnosti. Čo je horšie, zrejme by šiel do väzenia.“

Brandonova prednáška je nečakaná. Zvyčajne je taký uvoľnený, no zdá sa, že som zasiahla citlivé miesto. „Prepáč, ja... moja hlava je momentálne úplne na kašu. Som totálna mrcha.“

„Áno. Si. Počúvaj, len vypadni z maminho domu, okej? Vzduch na tom mieste je zrejme toxický.“

„Nemôžem. V žiadnom prípade sa ešte nevrátim na Kolumbiu. A ak snívaš o tom, že pôjdem k Lukeovi, tak bohmipomáhaj, budem kričať.“

„Nemôžeš ísť k Lukeovi. Je na ceste sem. Hovoril niečo o tom, že pôjde do domu pozrieť sa na denníky tvojho otca. Očividne si mu ponúkla moje služby, keď si s ním o tom hovorila?“

Plesnem rukou po pulze, cítim, ako ma začína bolieť hlava. „To som povedala predtým! Prečo dopekla to robí!“

„Netuším. Možno si trafila klinec po hlavičke. Možno on bol pochovaný na prekliato temnom mieste, keď bol dieťa, a možno bol tvoj otec jediným človekom, ktorému na ňom záležalo dosť na to, aby ho vykopal von. Možno má Luke pocit, že ho Max zachránil. Možno je vďačný.“

Hryziem si vnútri líca vediac, že napriek jeho nežnému tónu, ma Brandon stále spracováva. „Je mi to ľúto, okej? Hádam, že som len trochu rozhodená zo všetkého, čo sa udialo za posledných dvadsať štyri hodín.“

„Viem, dieťa. Aj ty máš svoje temné miesta, z ktorých potrebuješ vykopať. No musíš sa prestať hrať na obeť. Dostaň svoju riť späť do školy.“

„Keď hovoríme o škole, potrebujem tvoju pomoc, Brand.“

„Čo?“

Zahryznem si do pery a vymýšľam, ako sa ho to opýtať. „Ja... um, potrebujem s tebou urobiť rozhovor o tom, čo sa stalo.“

Brandon sa zhlboka nadýchne na druhom konci linky. „Čo tým myslíš, urobiť so mnou rozhovor o tom, čo sa stalo?“

„O tom, čo sa stalo... o smrti Ocka. Čo sa stalo potom.“

„Prečo na zemi do chceš urobiť?“

„Nechcem. Musím. Je to na Mediálne právo a Etiku. Môj profesor je inkarnáciou diabla. Chce od nás naše najbolestivejšie spomienky. Plus, chce, aby sme mali tú udalosť z perspektívy niekoho iného. Neprejsť ten predmet je posledná vec, ktorú chcem.“

„Prečo si jednoducho nevyberieš niečo iné, Avery? Niečo, čo tak veľmi nebolí?“

Pritlačím si končekmi prstov k čelu a sama seba sa pýtam to isté. Už viem odpoveď. „Lebo ma zahnal do kúta. Povedala som mu, že úprimnosť je najdôležitejšia časť na práci žurnalisti, takže ak teraz budem klamať, budem hrozný pokrytec.“

„No, okej, ak to naozaj chceš, fajn, Avery. Ale len aby si vedela... myslím, že je tu niekto omnoho geograficky bližšie k tebe, kto by bol rozumnejšou voľbou.“ Určite nemôže myslieť moju mamu? Nemôže byť taký krutý. V pozadí počujem zvuk motoru. „Mám zákazníka, dieťa. Musím ísť. Len o tom popremýšľaj, okej?“

Zavesí a ja ostanem stáť pri umývadle s kyslou chuťou v ústach. Vezmem svoj kabát, náročky nechám kľúč od Maminho bytu nedotknutý na pulte a odídem.