TAOU - 18. kapitola

Překlad: Yogi_22

Wesley

Bolo tam okolo päťdesiat, možno viac ľudí a napriek tomu sa mi rozmazávali, keď som prechádzal obývačkou. Jediní dvaja ľudia, ktorí vytŕčali a boli úplne zreteľní, boli Jane a Maxwell. Stáli bok po boku, jeho ruka na jej krížoch, zatiaľ čo ona mala na rukách Masley. Masley sa hrdo usmievala na každého, kto jej venoval pozornosť. Čo bolo ešte prekvapujúcejšie bolo Masleyno oblečenie, ktoré bolo úplnou kópiou toho Janinho. Všetci spolu vyzerali tak dokonale. Jane takmer...nie, zdala sa byť dokonale šťastnou paňou domu. Bola by na to naštvaná, ale v tejto záležitosti sa nedala skryť pravda.

Masley nakoniec unavilo, že je na rukách, vrtela sa tam a späť na Janiných rukách, až vybehla preč za ostatnými deťmi. Jane položila ruku na Maxove plece, čím ho donútila, aby sa k nej naklonil. Niečo mu zašepkala než takisto odišla. Stál tam s pohárom brandy v rukách, obklopení ľuďmi, každý noblesnejší než ten ďalší. Vôbec sa nezdal byť vyvedený z miery, dokonale medzi nich pasoval, keď sa smiali a pili. Mal som pocit, že prešli roky než vzhliadol a pozrel sa na mňa. Usmieval som sa, krátko na neho kývol, ani som sa neobťažoval prísť bližšie, už som sa otáčal naspäť do kuchyne.

„Wes!“ Zavolal na mňa a keď som sa otočil, prakticky na mňa mával, oči všetkých hostí sa presunuli na mňa.

Tak toto bude zaujímavé, pomyslel som si, keď som prišiel k nim, postavil sa vedľa neho, presne ako to urobila Jane len pre pár sekundami.

„Chandler, Preston, Emma.“ Kývol na dvoch tmavovlasých mužov a brunetku stojacu pred ním. „Zoznámte sa s mojim priateľom, Wesleym Uhlerom.“ Ten prvý muž, Chandler, ktorý mal okuliare s čiernym rámom a viac sivých vlasov než čiernych, začal kašlať brandy, ktoré práve pil, zatiaľ čo Preston, nižší z mužov, nadvihol obočie. Emma len civela ako laň lapená v žiari reflektorov. „Wes, rád by som ťa zoznámil s niektorými zo svojich spolužiakov na Yale, Chandler Danes, Preston Ford a Emma Sjöbergová.“

„Je mi potešením.“ Natiahol som ruku, no jediný kto ňou potriasol bola Emma.

„Prepáčte.“ Prehovorila so silným švédskym prízvukom, naklonila hlavu na stranu, aby sa pozrela znova na mňa. „Tá žena, slečna Jane Chapmanová, nebola tvoja žena?“

„Takmer bola.“ Max sa nad tým zasmial a prešiel to len tak. „Wes, tuto Emma je šéfkou YGM, novou organizáciou vo Švédsku, moja matka ju osobne vybrala na túto prácu.“

„Áno, takže by ma mohla aj osobne vyhodiť, pokiaľ by som ju nejako potopila. Dokonca aj keď je tvoja matka na dôchodku---„

Max si odkašlal, čím ju prerušil skôr než sa napil, oči sa mu rozšírili a ja som netušil prečo, pokým som sa neodvrátil od nej na ženu s veľmi známymi, výraznými modrými očami, ktorá sa postavila vedľa Emmy. Oblečená bola v tmavo-modrých koktejlových šatách.

„Pani Yatesová, ako sa máte?“ Emma sa pomaly otočila, už si s ňou aj potriasala rukou, podišla k nej bližšie, aby ju pobozkala na obe líca.

„Úžasne, hoci som zvedavá, kam až si chcela zájsť so svojim prehlásením?“ Nadvihla obočie a potom sa pozrela na mňa. Stretol som Elspeth Yatesovú nespočetne množstvo krát a zakaždým som buď pracoval alebo som pokrýval akciu, ktorej sa účastnila. Nikdy som s ňou osobne nehovoril, niežeby som vôbec veril, že so mnou hovoriť chcela. Ale hádam, že som sa mýlil.

„Wes.“ Naklonila sa, aby ma pobozkala na líca než objala Maxa. Stalo sa to tak rýchlo, že som to ani nedokázal spracovať. Urobila to, ako keby to robila už tisíckrát predtým. „Stále sa snažím, v poriadku?“ Zašepkala Maxovi.

Pobozkal ju na tvár, ale na oplátku nič nepovedal.

„Nechám vás tu, aby ste si o mne mohli ďalej šuškať. Kde je Jane? Urobila som, čo som sľúbila.“ Už aj očami skenovala miestnosť. Nečakala kým prehovorí, než zamierila priamo k nej. Jane práve pomáhala Irene dolu schodmi do väčšieho jedálenského kúta.

„Porozprávame sa, samozrejme, neskôr.“ Emma pobozkala Maxa na líce a usmiala sa než takisto odišla.

„Takže Wesley,“ prehovoril Chandler, natiahol sa, aby si od čašníkov, ktorý prechádzali s táckami okolo, vzal niekoľko mojich paradajkových guličiek, na ktorých bol tvaroh. „Čím sa živíte?“ Odhryzol si oblizujúc si kútiky pier.

„Som šéfkuchár.“ Kývol som na neho. „A som rád, že si užívate moje jedlo.“

Zamrzol, prežúval pomalšie, zatiaľ čo si uvedomoval, že to moje teplošské ruky vytvárali predjedlá, ktoré si pchal do úst. Bol to pocit zadosťučinenia, prinajmenšom.

„Tak odtiaľ vás poznám!“ Preston luskol prstami. „Ste šéfkuchár Wesley z Open Kitchen. Máte niekoľko reštaurácií po celom svete. Moje žena mi nakázala, aby som ju vzal do vašej prvej reštaurácie vo Francúzsku. Milovala to tam.“

„To ma teší. Mám pocit, že ma viac ľudí pozná vďaka tomu programu, ako keby som bol nejaká celebrita, než cez moju skutočnú prácu.“

Tí Američania.

Preston si prikyvoval skôr sám pre seba ako keby netušil čo ďalšie povedať. Len sa pozeral medzi nami oboma.

„No, či to nie je moja najobľúbenejšia osoba.“ Max stuhol, zhlboka sa nadýchol, než sa objavil nikto iný, než sám najväčší sráč akého som kedy videl. Prešiel k nám v tej najnepríjemnejšej kravate s americkými hviezdami a pruhmi.

„Archy!“ Privítal ho Preston, natiahol sa aby si s ním tľapol.

„Archibald Saint James.“ Chandler sa uškrnul, potriasol si s ním prudko rukou, zatiaľ čo dúfal, že si nevšimnem ako vracal predjedlá späť na tácky náhodne prechádzajúcich čašníkov. „Gratulujem k tomu byť opäť slobodný.“

„Je tak ťažké nájsť dobrú ženskú, kamarát. Nie je to tak Maxwell.“ Blonďák sa uškrnul, keď sa jeho hnedé oči presunuli na Maxa.

„Ja som s tým nikdy nemal problém, takže je to zrejme len tebou,“ odvetil Max a dopil svoj drink.

Archibald si len položil ruku na srdce. „Au, tvoje slová ma ranili. Okrem toho, dobre vieme, že si nezmenil stranu, bol to len vtip.“

„Ocko!“ Masley bežala k nám obom, a ja som si nemohol pomôcť a uškrnul sa, vytiahla si blúzku, aby nám ju ukázala. „Je špinavá. Kde je maminka?“

„Masley, zoberiem ťa---„

„Tak tu je!“ Elspeth prišla k nej, na tvári jej vybuchol úsmev, keď sa prikrčila k Masley. „Všade som ťa hľadala.“

„Moje oblečenie.“ Masley jej ho ukázala.

„Chystal som sa ju vziať, aby som jej ho vymenil---„

„Nie, zostaň.“ Elspeth ho odmávala. „Masley, starká ti priniesla nejaké oblečenie. Prečo nejdeš so mnou a nepozrieš si ich?“

Zamračila sa. „Chcem sa hrať.“

„Najprv nové oblečenie. A potom hranie?“ Elspeth odhrnula Masleyne hnedé vlasy za uši. Prikyvujúca Masley ju vzala za ruku.

„Izba je hore---„

„Ja viem. Ja viem. Tento dom bol môj, než si ho dostal ty.“ Elspeth ho uštipla do líca, než prešla ruka v ruke s Masley k veľkému schodisku.

„No, hádam, že tá jeho strana sa trochu kýve,“ zašomral si Chandler popod nos nad čím sa Preston a Archibald zachechtali. Stálo ma to všetku silu neschmatnúť jedného z tých prekliatych debilov a nerozbiť im hubu.

„Takže, kde je naša neslávna Jane Chapmanová,“ opýtal sa Archibald porozhliadnuc sa okolo seba. „Niektorí z nás potrebujú viac ako len hľadieť na chlapov.“

Ty zasraná malá kunda.

Zaťal som päste a prisahám Bohu, že by som z toho hnusného zmrda vymlátil dušu, keby mi Max nezovrel zápästie, čo si, samozrejme, všimli.

„Áno, Archibald, spávam s chlapom. A mám dcéru, s nádhernou ženou, nie sme deti, takže môžeš prestať so svojimi bezohľadnými komentármi, pretože zatiaľ čo vy, jebliny, to môžete považovať za vtipné, ja teda nie. A ako majiteľ tohto domu a to ani nehovorím, že som akcionárom v oboch vašich firmách, by som vám rád dal vedieť, aby ste sa odtiaľto pratali rýchlejšie než mi bude trvať povedať slovo homofób.“ Uškrnul sa, natiahol sa, aby si vzal predjedlo z druhej tácky, ktorá sa vyskytla okolo. „Mal by si sa najesť, Chandler. Pri stave v akom je tvoje vedenie podniku, jedine Boh vie kedy budeš ty a lebo tvoja rodina jesť prvotriedne jedlo od majstrovského šéfkuchára. Užite si večer, páni.“

Keď sa pohol, aby odišiel, naklonil som sa s úškrnom. „Leštil som aj tieto poháre, buďte opatrní, aby ste náhodou nechytili moje teplošské baktérie.“

Max sa ani neobťažoval zapliesť do hovorov, keď sme šli do jeho pracovne. Keď zatvoril dvere, jednoducho som sa smial. Posadil som sa na jeho koženú pohovku pred stolom, smial som sa tak, až ma rozbolel žalúdok. „Sotva to bolo až také vtipné,“ zašomral si Max posadiac sa vedľa mňa, vyhodil nohy na kávový stolík, zatiaľ čo si odtiahol kravatu.

„Nesmejem sa na tých kundách tam vonku. Smejem sa sám na sebe.“ Povedal som mu úprimne.

„A čo ti pripadá také smiešne?“

Ako to len nemohol vidieť?

„Jane mala úplnú pravdu,“ povedal som zašepkajúc, krútil hlavou. „Som pokrytec...celý ten čas. Spätne som bol tebou taký frustrovaný. Frustrovaný tým, že som sa zaplietol do tvojich vecí. Nikdy som si neuvedomil, že som sa takisto bál. Nie vyjsť s tým na svetlo, ale vyjsť s tým na svetlo spolu s tebou. Ako by si reagoval na tie komentáre. Ako by som ja reagoval na ľudí tu, na tvojich ľudí. Ako by sme boli schopní splynúť s davom. Nezdalo sa, že by to fungovalo a ak by si na mňa nezavolal, varil by som pre tých debilov jedlo v kuchyni. Utiekol by som. A toto mi prišlo vtipné.“

Presunul sa, spočinul mi hlavou v lone. „Toto nie sú moji ľudia. Ty, Jane, Masley, moja matka, tvoje matky, Irene...toto sú moji ľudia. Všetci ostatní tu sú len akési kontakty, ľudia, ktorí pomáhajú vytvoriť istotu, že môžem zostať bohatým bastardom pokým nezostarnem a nezošediviem.“

Prevrátil som oči, oprel som sa do sedadla. „Vieš, že ťa prachy neurobia šťastným, že?“

„Fakt som si myslel, že je to len lož, ktorú narozprávali chudobným ľuďom, takže by sme nemali druhú Francúzsku revolúciu.“ Povedal to tak vážne až som sa zasmial.

„Ty si taký---„

„Somár....ja viem.“ Uškrnul sa. „A áno, viem, že nás prachy neurobia šťastnými. Rovnako ako viem, že ťa chudoba urobí dokonca nešťastnejším.“

Len tak sme tam relaxovali, nevadilo nám ticho, keď sme niečo začuli spoza dverí.

„Maxwell chodí naokolo a predstavuje svojho milenca.“

„Je to hanba, že je to takisto jediný Elspethin syn. Dedič všetkých jej peňazí a spáva s mužmi.“

„Hovoria, že má decko, ktoré tu pobehuje spolu s jeho matkou...takže má Elspeth aspoň vnúča.“

„To úbohé dieťa bude vyrastať také zmätené.“

„Do riti, práve som si spomenula. Čo si doniesla ako darček? Povedala som Danielovi, aby vypísal šek, ale mám pocit ako keby to bolo trochu...veď vieš.“

„Vždy je bezpečnejšie prísť s darčekovou poukážkou, priniesla som jednu z Gold Fitch. Videla si Ireninho manžela? Vieš, že sa hovorí, že internacionálne deti, sú tie najrozkošnejšie.“

„Tak to teda nie sú.“ Smiali sa ako kráčali ďalej. Maxwelllen zastonal ako keby ho niečo bolelo a vyčerpane krútil hlavou tam a späť v mojom lone.

„Max.“

„Čo?“ Hlboko si vzdychol, pozeral sa na mňa.

„Milujem tvoje nové ja.“

„To aj ja.“

„Vieš, že sa tam vonku budeme musieť vrátiť.“ Jane by nám rozbila hlavy za to, že sme ju tam nechali samu.

„Ešte päť minút,“ zašomral si zatvoriac oči. „Prečo, do pekla, musia byť vôbec chlapina detskej sprche?“

„Mysli na to ako na Ireninu druhú uvítaciu párty.“

Aspoň táto nebola totálna a úplná katastrofa.

Jane

Toto bola totálna katastrofa!

„Ako si nám nemohla povedať, že si tehotná!“ kričala na ňu Irenina matka. Bola Ireniným verným obrázkom, len mala o dvadsať viac. Mala strieborné blond vlasy, modré oči a štíhlu postavu, ktorá vyzerala úchvatne v tmavo-šedých koktejlových šatách po kolená a s trojštvrťovým rukávom.

„A ako som vám to asi tak mohla povedať, keď ste sotva zodvihli ten prekliaty telefón!“ Vyštekla Irene späť, tisla si spánky. „Aspoň sa s ním zoznámte. Je tu jeho rodina. Stačí byť priateľský a potom pokojne odíďte, prosím, mami.“

Staršia žena len pokrútila hlavou. „Prečo nás strápňuješ? To sme ťa tak hrozne vychovali? Ako môžeš od nás čakať, že tu zostaneme so všetkými tými ľuďmi, keď sme nielenže nevedeli, že si tehotná, ale ten muž dokonca nemal ani len toľko slušnosti, aby požiadal tvojho otca o tvoju ruku?“

„Nie je rok 1920!“ Kričala Irene pripravená zakrútiť krkom vlastnej matke. „A pokúšal sa o to, ale obaja ste boli zaneprázdnení. Tak ako ste boli aj vždy. Celý môj život ste sa vždy len ukázali a predstierali, že viete čo sa po celý čas deje. Prečo je to teraz nemožné?“

„Irene, o tomto teraz hovoriť nebudem---„

„Vieš ty čo? Zabudni na to.“ Odmávala ju rukou odtisnúc ju preč. „Odíďte. Ty a otec proste choďte preč.“

„V poriadku, tak to by stačilo---„

„ODIĎTE!“ Zvrieskla Irene, zrušila ma, keď som sa snažila medzi nich vstúpiť, v očiach mala slzy. Do spálne vošiel Marquis, prešiel k nej.

„Irene.“ Položil jej ruky na tvár. Vzdychla si a len pokrútila hlavou.

„Dôjdem po tvojho otca.“ Zamumlala jej matka, z postele si vzala kabelku, otočila sa s hlavou hrdo vztýčenou.

„Samozrejme, že vám pošlem fotku vášho vnuka, ak ste si tak prekliato istá, že sa ho nechystáte vidieť.“ Povedala som, zatiaľ čo Marquis ju posadil na posteľ. Jej matka sa na moment odmlčala. Bola som si istá, že sa chcela otočiť, istá, že pomyslenie na to, že navždy opúšťa svoju dcéru jej vadilo, no napriek tomu sa jej stále podarilo odísť, ticho za sebou zatvorila dvere.

„No, tak to bola moja matka.“ Uškrnula sa Irene dokonca aj cez slzy, ktoré jej padali z očí.

„Irene, mrzí ma to. Ja len...prepáč. Nikdy som ich nemala volať, aby prišli---„

„Nie.“ Pokrútila hlavou, utierala si oči. Snažila sa ako mohla, aby sa na mňa usmiala. „Som rada, že prišli. Dokonca aj keď to dopadlo takto, som rada. Všetko toto je nádherné a ja som za to vďačná. Vážne.“

„Jane, vadilo by ti, ak by si nám dala minútku?“ Povedal ticho Marquis, zohol sa pred ňu, vzal ju za ruky.

„Samozrejme. Kedykoľvek budete pripravení.“ Cítila som sa ako sračka. Dokonca aj keď mi ďakovala, toto nebolo to, čo som chcela. Všetko toto bol jeden veľký bordel. Vôbec nie tá celodenná zábava, ktorú som mala v úmysle. Vyšla som do chodby a zatvorila za sebou jemne dvere. Opierala som sa o dvere počúvajúc všetky hlasy, ktoré sa smiali a hovorili zdola, čo ku mne doliehali. Zneli tak, že sa dobre bavia...ale fakt som chcela, aby už bol tento deň na konci. „Už len ďalšie tri hodiny,“ zašepkala som, zhlboka sa nadýchla, keď som sa pohla od dverí. Urobila som len krok, než som začula ako niekto v mojej izbe nadáva.

„Do riti. Prosím, prestaň. Prosím.“ Ten hlas bol nejasný, tak zúfalý, až som si myslela, že mi preskakuje, otvorila som dvere, ale nikoho som nevidela.

„Haló?“ Vošla som dnu.

PRÁSK!

Dvere na mojej kúpeľni sa zabuchli tak rýchlo až som nadskočila.

„Umm...prepáčte, len som si potrebovala odskočiť.“ Spoza dverí prišiel ženský hlas.

„To je v poriadku.“ Prešla som bližšie, počula som otáčanie kohútika a niekoľkokrát popoťahovanie. „No, tam odkiaľ pochádzam, keď sa dievča vytratí z párty a začne v kúpeľni smrkať, zvyčajne si dáva lajnu.“

Bolo ticho než konečne prehovorila.

„Čo je to lajna?“ Opýtala sa než zastonala, znela mlado.

„Si v poriadku?“ Znova bolo ticho. „Práve ma desíš k smrti,“ povedala som s rukou na kľučke, ale bolo zamknuté. „O čokoľvek ide, nič nepoviem.“

Ticho.

„Volám sa Jane. Jane Champanová, poznám majiteľa domu, takže sa nič nestane, prisahám.“

Klik.

Dvere sa odomkli a ja som netušila prečo, ale búšilo mi srdce. Otočila som kľučkou, vošla. Nevedela som čo čakať. Už som toho videla veľa, no nikdy som nevidela nikoho tak...rozrušeného ako ona. Krvácala nielen zo zápästia, ktoré si zakrývala uterákom, ale aj z rán a odrenín na stehnách. Používala suchú špongiu, a nielen tak hocijakú špongiu, ale tú čo sa používa na čistenie vane, aby sa ňou vydrhla.

„Prosím...prosím, nehovorte to mojim rodičom.“ Hnedé oči mala naplnené slzami, gaštanové vlasy, rovnaké ako moje, mala prilepené k srdcovitej tvári.

„Srdiečko,“ kľakla som si, natiahla sa pod umývadlo pre ďalší uterák. Vzala som ju za zápästie, ďakovala  Bohu, že rana nebola hlboká.

„Musíme zavolať 911---„

„Nie!“ Trhlo ňou dozadu, totálne sa zrútila, triaslo sa jej celé telo. „Prosím, nie, je tu moja rodina.“

„Ako sa voláš?“

Len sa sama objala. Tak som si sadla vedľa nej, aby som ju objala, hladila ju po tvári. „Nie si sama. Som tu ja, môžeš so mnou hovoriť.“

„Alyssa...“ Zašepkala. „Alyssa Danesová.“

„Okej.“ Pohladila som ju po líci, presne ako som to robila, keď bola Masley rozrušená. „Alyssa, prisahám ti, čokoľvek odo mňa potrebuješ, urobím to. Ale bez tvojej pomoci to urobiť nemôžem.“

„Vy to nechápete.“ Dala si ruku na tvár. Odtiahla som jej ju, zhlboka sa nadýchla, a ona to zopakovala po mne. „Tak ma to nauč pochopiť, Alyssa.“

„On je tu...“ Zahryzla si do pery. „Nemôžem ísť von. Zbadá ma. Nemôžem nič povedať---„

„Zlatíčko, to je prvá vec, ktorú hovoria vždy. Vždy ti povedia, že nemôžeš vyhrať alebo že nemôžem bojovať, ale je to tá najväčšia lož. Ty ich hlavne nemôžeš počúvať. Počúvaj mňa, síce ma nepoznáš, ale prosím, počúvni ma.“

Cítila som ako mnou trhlo, hrdlo sa mi zvieralo, ale bojovala som s tým. Bojovala som s tým tak silno ako som len mohla.

„Archibald Saint James...on...jeho neter, prespávala som u nej...a ja som chcela len vodu...schamtol ma...povedala som, aby prestal...povedala som...on...“ Nemohla hovoriť kvôli vzlykom, ktoré z nej vychádzali.

„Ššš...budeš v poriadku. No tak, poď so mnou.“ Pomohla som jej na nohy a keď sme vyšli z kúpeľne, zlosť vo mne vybublala na povrch, až do tej miery, že som sa musela zahryznúť zvnútra do líca, aby som zostala pokojná. Posadila som sa na posteľ a siahla po telefóne.

„911-tka, aký máte problém?“

„Volám sa Jane Chapmanová, v súčasnosti bývam na adrese 138 Haven Heighs, Hamptons v New Yorku. Vo svojej kúpeľni som našla mladú ženu, obe zápästia mala rozrezané, ale len plytko, už som jej ich omotala. Ale bola znásilnená a ten násilník je tu.“

„Je s vami momentálne v miestnosti?“

„Nie.“

„Mám blízko záchranársky tím. Odpovedá to dievča a je stabilizované?“

„Áno. Ďakujem.“

Zavesila som, znova vytočila číslo. Alyssa len sedela na okraji mojej postele s hlavou zvesenou, ako keby jej telo opustil všetok život.

„Mary, kde si?“ Opýtala som sa.

„Práve sa snažím nájsť svojho prekliateho syna, všetci vybehli na pláž. Prisahám, že toto miesto---„

„Potrebujem, aby si prišla do mojej izby, hore, na tretie poschodie.“

„Čože? Prečo---„

„02:31,“ povedala som s vedomím, že bude vedieť čo mám na mysli...jedno z mnohých rizík práce v striptízovom klube. Vyhadzovači síce robili čo mohli, aby dievčatá udržali v bezpečí, ale akonáhle boli preč...bolo to raz o 02:31 ráno...niektorí ľudia proste neprestali.

„Hneď tam budem.“ Zavesila.

Položila som telefón dole, presunula som sa k nej, kľakla si pred ňu. Neprítomne pozerala do prázdna, slzy jej padali z očí ako drobné priamienky.

„Nikdy som sa nedostala až tam.“ Položila som jej ruku na temeno. „Ale bola som veľmi blízko. Pred mnohými rokmi, jeden muž, ktorého som nepoznala, vlámal sa do môjho bytu a zbil ma tak strašne až som si myslela, že zomriem. A ako som tam tak ležala, vo svojej vlastnej krvi, vzlykajúca, v bolestiach, nikdy v živote som sa necítila tak strašne sama. Hovorila som si, že som si to zaslúžila. Že môj život bol na hovno, pretože som niečo urobila. Ale to nemohlo mať ďalej od pravdy. Na vine je každý kto na nás položí svoje ruky bez dovolenia. A bodka. Neurobila si nič, čím by si si toto zaslúžila. Už viac nie si sama. A to najdôležitejšie...nezomrieš, Alyssa. Bude to taký pocit, bude to až príliš taký pocit, ale to je v poriadku, pretože to znamená, že sa tvoje telo zoceľuje. Prežiješ to.“ Povedala som jej.

„Jane?“

Otočila som sa, dovnútra strčila hlavu Mary, červené vlasy mala zopnuté vysoko v cope. Vošla dnu, zatvorila za sebou dvere, keď som jej kývla, aby šla bližšie.

„Alyssa, toto je moja najlepšia kamarátka Mary. Keď som bola ranená, zostala so mnou. Zostane aj s tebou, zatiaľ čo sa pokúsim nájsť tvojich rodičov, dobre?“

Mary sa posadila vedľa nej, položila jej ruky na plece. „Mám ju.“

„Vrátim sa.“

Všetka tá zlosť, ktorá sa vo mne ukladala, bola naraz voľná. Skopla som opätky, ako zúriaci býk som vybehla z dverí. Srdce mi búšilo v hrudi, keď som brala schody po dvoch.

„Madam---„ Rogerov známy hlas ku mne slabo doľahol, ale už som ho minula a bola v obývačke skenujúc očami všetky tváre. Keď som ho zbadala, smiať sa ako ten samoľúby bastard, ktorým aj bol, sŕkajúc z drinku, pri ktorom mi bolo u riti, čo v ňom je, pohla som sa ku krbu, cestou vrážala do ľudí. Schmatla som kutáč, zovrela ho ako baseballovú pálku, pochodovala som k nemu a napriahla sa po jeho chrbte tak silno ako som len mohla.

„Oh môj Bože!“

Zvrieskli ako jeho telo odletelo dopredu, rozbili sa mu okuliare, keď dopadli na zem vedľa neho.

„Ty chorý zkurvysyn!“ Mlátila som ho, keď sa stočil do klbka, rukami si kryl hlavu.

„Jane!“

Omotali sa okolo mňa ruky a o sekundu neskôr ma už ťahali preč. Nebola som ho už schopná udrieť, tak som po ňom aspoň hodila kutáč.

„Jane!“ Max sa postavil predo mňa. „Prestaň!“

„Nechaj ma tak!“ Zakričala som na Maxa, keď ma odťahoval preč. „Radšej si zavolaj právnika ty nechutná sviňa, pretože polícia je už na ceste!“

„Čože?“ Opýtal sa ma Max s rukami na mojej tvári. „Dýchaj. Používaj slová.“

Zhlboka som dýchala, aby som sa upokojila.

„Si v poriadku?“ Zašepkal za mnou Wes a ja som prikývla. „Si si istá?“

„Áno.“

Keď ma znova postavil na nohy, všetkých som ich jasne videla. Hudba nehrala, nikto sa už nerehotal ani nesmial, všetci len pozerali na mňa, ako keby som to monštrum tu bola ja. Zhlboka som sa nadýchla, porozhliadla sa.

„Sú tu pán a pani Danesovci?“ Ticho som sa spýtala. Nasledovala som každého pohľad ako sa pozreli na staršieho blonďáka, vedľa neho stála jeho žena, ktorá na mňa civela s vypúlenými očami, a vedľa nej bol Chandler Danes, muž, ktorého mi Maxwell predstavil už skôr. Nevedela som ako to povedať, alebo či by som ich mala jednoducho vziať bokom.

„To sa na nás chystáte civieť ako šialená, mladá dáma?“ Opýtal sa starší muž.

Pokrútila som hlavou. „Vaša dcéra je v mojej izbe, bude potrebovať vašu pomoc.“

Sledovala som ako sa Alyssina matka pozrela na Archibalda, ktorý sa zviechal zo zeme, a potom späť na mňa. Muži okolo nej boli zmätení. Pokrútila hlavou a ja som jednoducho prikývla.

„Oh môj Bože.“ Vykríkla, pohár jej vykĺzol z rúk predtým než rýchlo vybehla okolo davu zhromaždených.

„Mami?“ Zakričal po nej Chandler.

„Sebina?“ Zakričal na ňu v ten istý okamih aj manžel. Mal zaťatú sánku, keď prešiel ku mne. „O čo ide?“

„Teraz by ste mali byť so svojou rodinou, pane.“

Pozrel sa na Archibalda a bez jediného slova odišiel, zanechajúc tam iba Chandlera. Ten len krútil hlavou, potom sme začuli sirény.

„Madam, je tu polícia.“ Oznámil Roger od vchodu, ani nemusel, dvaja policajti prišli k nemu, porozhliadli sa.

„To ja som volala. A toto je on.“ Presunula som sa, aby videli Archibalda, ktorý si zo sánky zotieral krv.

„Pane, ste zatknutý za napadnutie slečny Alyssy Danesovej,“ prešli za neho, skrútili mu ruky za chrbát a prečítali mu jeho práva. Archibald len krútil hlavou, jeho oči pozerali na mňa.

„Robíš chybu.“ Uškrnul sa na mňa.

„To si nemyslím.“ Povedala som mu.

„Dámy a páni, ospravedlňujem sa, ale predstavenie skončilo.“ Povedal Max, keď ho odviedli preč.Pohli sa ku mne, aby som prešla. Roger sa postavil vedľa mňa, zatiaľ čo som kráčala ku vchodu, potrebovala som sa dostať preč a zároveň sa chcela uistiť, že ho už teraz Alyssa neuvidí. Polícia mu držala hlavu dole, strčila ho na zadné sedadlo policajného auta, práve v okamihu ako záchranári zišli dole po schodoch s Alyssou na nosidlách. Matka stála hneď vedľa nej, držala ju za ruky vzlykajúc. Výraz absolútneho šoku na otcovej tvári bol ako keby sa mu rozpadol celý svet, zhodoval sa s výrazom na tej Chandlerovej, keď sa k nej ponáhľal. Pohol sa po prvýkrát odkedy som prišla dole.

„Alyssa! Alyssa.“ Len opakoval jej meno, bozkával jej ruku. Jej oči sa stretli s mojimi, keď ju vynášali z domu. Snažila sa na mňa usmiať, ale zlyhala, namiesto toho len pozerala ako keby na mňa žmurkala. Neodvrátila som sa pokým nebola v sanitke za zatvorenými dverami.

„Mami!“

Otočila som sa, Masley držala Elspeth okolo krku. Keď som ju zbadala, zrútila som sa, utekala priamo k nej, mala ku mne natiahnuté ruky. Omotala mi ich okolo krku a ja som ju držala ako o život, plakala som.

„Je to v poriadku, mami.“ Hladkala ma vzadu na hlave.

„Slečna Champanová, budeme potrebovať vašu výpoveď.“ Povedal vedľa mňa ďalší dôstojník.

Prikývla som, podala som ju naspäť Elspeth, ktorá sa naklonila a pobozkala ma na líce. „Som taká hrdá, že má môj syn niekoho ako si ty...urobila si správnu vec.“ Vzala ma za tvár než zobrala Masley hore. Utrela som si oči, než som sa otočila k dôstojníkovi. „Som pripravená.“

Maxwell

„Ďakujem, prosím, neustále nás informujte.“ Potriasol som ruku poslednej policajtke, keď vychádzala z domu. Roger za ňou zavrel dvere.

„To bol ale deň. Dobre, že Irene spí, ešte by si myslela, že je to nejako súčasťou jej hlúpeho šťastia.“ Povzdychla si moja matka, ktorá prišla dole s lodičkami v rukách.

„Kde je Jane?“

„Ahoj, mami, ako sa máš? Si v poriadku? Potrebuješ niečo? V prvom rade by si sa ma mal opýtať na všetky tieto otázky než na čokoľvek iné.“ Zamračila sa a ja tiež.

„Prepáč, ja len---„

„Je v poriadku. Je v posteli s Masley, prišiel tam Wesley, keď som odišla.“ Oprášila mi smietko zo saka, na perách sa jej usadil smutný úsmev. „Nemusím ti hovoriť čo príde, však? Mal by si si pohovoriť s Jane.“

Pokrútil som hlavou. „Tentoraz to bude iné. Mohli by ho obviniť.“

Urobila grimasu. „V to dúfam. Ale stále jej potrebuješ dať vedieť, čo by sa mohla stať.“

„Vďaka, mami, zostávaš?“

Pokrútila hlavou. „Mierim naspäť do Bostonu na zasadnutie správnej rady.“

„Nemyslím si, že berieš tie veci ohľadom odpočinku na dôchodku správne.“

„Prekliato sa nudím, navyše existuje len určité množstvo opaľovania, Piňa kolád a nakupovania, ktoré môže žena zvládnuť. Nehovor mi, že ti nechýba práca.“

„Dávaj na seba pozor a nepracuj príliš veľa.“Pobozkal som ju na líce. „Ľúbim ťa.“

„Si šťastný, však?“ Opýtala sa.

„Áno, mami. Som šťastný.“

Prikývla viac pre seba, keď zamierila ku dverám.

„Váš šofér už čaká, madam.“

Povedal jej Roger otvoriac znova dvere.

„Ďakujem ti, Roger. A volaj častejšie, prisahám, že sa ozveš jedine vtedy, keď je niečo pokazené alebo potrebuje opravu.“ Objala ho.

„To urobím, madam.“ Kývol na ňu, keď odišla.

Zamával som jej z dverí, keď jej šofér držal otvorené dvere.

„Tá ženská bude žiť večne.“ Zasmial som sa pre seba. Bola jednou z najsilnejších žien aké som poznal. „Poďakuj za mňa personálu, peniaze nechám na zvyčajnom mieste.“

„Áno, pane.“ Kývol a zatvoril dvere ako som mieril hore po schodoch.

Bolelo ma celé telo zakaždým, keď som zodvihol nohy, aby som vyliezol hore. Prišiel som k Maslynej izbe, zaklopal som, ale nikto neodpovedal. Neboli dnu, keď som to skontroloval.

Jediné pootvorené dvere boli na mojej izbe.

„Jane?“

„Ššš,“ zašepkal Wes, keď som vošiel dnu. Jane a Masley spali obe uprostred postele. On ležal naľavo od nich. Dal som si dole sako aj kravatu, skopol som topánky ku dverám, než som padol do postele napravo od nich. Zastonal som, keď som sa presunul na chrbát. Bolo to perfektné, spôsob, akým nám všetkým dokonale padla posteľ. Cítil som ako sa mi zatvárajú oči, keď prehovoril.

„Priznaj, že si mal maličkú radosť, keď z neho vymlátila všetky sračky.“ Wes sa uškrnul.

Ani som sa neobťažoval otvoriť oči, prikývol som. „Len si želám, aby bol ten dôvod menej vážny.“

„To my obaja,“ zašepkala Jane. A na to som už otvoril oči, pozeral sa na ňu. Držala Masley, jemne ju hladkala po hlave.

„Neuvedomil som si, že si hore.“

„Nemôžem ju prestať vidieť vo svojej hlave,“ zašepkala. „Chcela zomrieť...z celej sily, a nikto z nás by to dokonca ani nepoznal.“

„Ale poznali sme to a ona to neurobila.“ Wes jej zodvihol ruku a pobozkal ju na chrbát dlane. „Dnes si ju zachránila.“

„A kto ju zachráni zajtra?“ Opýtala sa.

Ten pohľad na Chandlerovej tvári ma strašil. Nemal som ho rád, pretože to bol kretén, ale ani zďaleka nebol ako Archibald, a mohol som si len predstavovať čo sa mu teraz preháňalo hlavou.„Zajtra ju zachráni jej rodina...to je to, prečo máme rodinu, nie? Ja som bol v pekle a vrátil sa len kvôli vám všetkým.“

„No nie je očarujúci.“ Uškrnul sa Wes.

„Jediný svojho druhu.“ Doberala si ma.

Prevrátil som oči, posunul si vankúš.„Dobrú noc.“