AWF - 5. kapitola

Překlad: Yogi_22

Jack

„Počkaj chvíľu. Hneď sa zastav.“ Moji bratia a ja sme sedeli za Georginým kuchynským stolom, preberali sa výdavkami, keď Pete povedal niečo o marketingovom rozpočte. „Prečo, do pekla, potrebujeme rozpočet na marketing?“

„No, kvôli jednej veci, PR konzultantka príde zajtra, a som si pekne istý, že za svoj čas bude chcieť mať zaplatené,“ povedal Brad.

Civel som na nich oboch. „Aká PR konzultantka?“

„Tá, ktorú sme si najali minulý týždeň, aby nám pomohla zviditeľniť to, čo robíme,“ povedal Pete. „A môžeš, prosím, stíšiť hlas. Cooper je konečne ticho.“

„Vôbec netuším o čom hovoríš,“ vyštekol som, hoci som sa snažil stíšiť hlas. Môjmu ročnému synovcovi, Cooperovi, sa v noci ťažko zaspávalo, keď Georgia pracovala. Zbožňoval som ho – aj s ním súcitil. „Nikdy som nesúhlasil so žiadnou zasranou konzultantkou.“

„To je pravda, nesúhlasil.“ Brad bol neznesiteľne pokojný. „Ale prehlasovali sme ťa. Tento podnik vlastníme všetci traja spoločne, a každý má v tomto podnikaní rovnaké slovo.“

„Takže ste s tým dopredu za mnou ani neprišli?“ Znova som zahučal, ale nemohol som si, kruva, pomôcť. Neznášal som, keď na mňa hádzali sračky.

„Hej, bol si to ty, ktorý vyrazil von po tom, čo to nešlo podľa teba,“ povedal Pete. „My sme si tu posedeli a chvíľu to preberali. A rozhodli sme sa, že bude stáť za to pridať náklady na niekoho, kto nám pomôže prezentovať sa.“

Prekrížil som si ruky. „Nemôžeme si to dovoliť.“

„Nemôžeme si dovoliť nič nerobiť,“ povedal Brad. „Otec bol dobrým farmárom a svojimi nápadmi predbehol svoju dobu, ale bol to otrasný podnikateľ, takže, keď sme to po ňom prebrali, zdedili sme poriadne veľký dlh. Potom sme museli kúpiť mame dom, keď sa presťahovala na Floridu.“

„Nie som zasraný idiot,“ vyštekol som. „Toto všetko viem.“

„Takisto máme svoje rodiny a vlastné účty, ktoré musíme platiť.“

Mali rodiny. Ja nie, a tá pripomienka mi nepomohla. „Hej, to nie je môj problém, že máš bývalú manželku, ktorá ťa žaluje kvôli alimentom. Možno by si sa mal nad tým zamyslieť skôr než si šukal naokolo.“

„Hej.“ Tá varovná poznámka prišla od Peta. „Nebuď kvôli tomu debil. Ide nám to tu dobre, Jack, ale organické poľnohospodárstvo nie je lacné. A na čo sú nám naše princípy a tvrdá práca, pokiaľ na seba nemôžeme upozorniť?“

„Konkurencia je teraz tvrdšia,“ povedal Brad. „Trh je stále nasýtený. Musíme robiť všetko, aby sme vynikli.“

Potopil som sa hlbšie do svojej stoličky, na tvári som mal zachmúrenie. Nepotreboval som žiadne pripomienky ohľadom konkurencie alebo nasýtenosti trhu alebo o dlhu a hypotékach alebo ohľadom čohokoľvek zo zoznamu Prečo páchajú poľnohospodári najviac samovrážd spomedzi všetkých profesií.

Pete mi položil ruku na hrudník. „Počúvaj. Som kuchár, nie podnikateľ, Jack. Ty si bývalý armádny seržant s farmárčením v krvi a záväzkom robiť to zodpovedne. Ale pokiaľ chceme toto miesto zachovať v chode, musíme začať takisto myslieť na obchod.“ Zmäkol mu hlas. „Viem, že to bol vždy tvoj a Stephin sen. Ale teraz je to viac ako len sen, Jack. Je to skutočnosť. Pre všetkých nás. A pokiaľ si ho chceš udržať, musíme do neho investovať.“

„Pozri, poznáme ťa,“ povedal Brad. „Sme si dobre vedomí, že dávaš prednosť tomu robiť si veci po svojom, na svoju vlastnú päsť. A my ťa nechávame robiť väčšinu rozhodnutí, podporili sme tvoje vízie, dokonca aj keď sme vedeli, aké nákladné boli. Do riti, bol som dokonca pripravený predať celé toto miesto, keď oň ten chlapík od sóje prejavil záujem. Nikdy som nechcel byť farmárom.“

„Ani ja nie,“ povedal Pete. „Videl som tie zostupy a pády, s ktorými sa museli mama a otec rok čo rok vysporiadavať a chcel som pre svoju rodinu niečo stabilnejšie. Ale ty si mal víziu, dobrú víziu. Stačilo to, aby si ma presvedčil, aby som sa presťahoval späť a pomohol. A už tu máme čo to za sebou. Chceme, aby toto miesto prospievalo. A to sa nestane, pokým o tom ľudia nebudú vedieť.“

Z detskej vysielačky sa ozval Cooperov plač a Pete si vzdychol. „Sakra.“ Začal sa dvíhať, ale ja som sa postavil rýchlejšie. „Je to moja vina. Nechaj ma to napraviť.“ Bol som vďačný za prerušenie diskusie, vypol som vysielačku na kuchynskej linke a zamieril do Cooperovej izby. Moja zlá nálada sa okamžite zmenila, hneď ako som ho zbadal, vybral som ho z postieľky. „Ahoj, kámo.“

Pokračoval v plači, zatiaľ čo som sa natiahol do postieľky po malú, mäkkú deku, ktorú som mu dal, keď sa narodil. Mala šesť palcov, bola svetlo modrá a v jednom rohu mala zajačika. „Zajačik“ bolo zatiaľ jediné slovo, ktoré Copper povedal a zriedkakedy bol bez toho, aby ho zvieral. Prehodil som si zajačika cez plece a bližšie si pritisol Coopera, položil si líce na deku, strčil si palec do pusy a upokojil sa. Sadol som si do hojdacieho kresla, držal som jeho teplé telíčko proti sebe, hladkal ho po chrbte a jemne mu pohmkával. Najprv bol trochu nepokojný, ale po pár minútach som cítil ako sa mu uvoľnilo telo, zatiaľ čo sa mu prehlboval a spomaľoval dych.Pobozkal som ho na jemné hnedé kučierky a vdýchol sladkú vôňu detského šampónu. Bol som rozpoltený medzi pocitom šťastia byť strýkom a zlomeným srdcom z toho, že nikdy nebudem otcom.

Takmer som jedno mal a jeho smrť bola tvrdá. Stalo sa to náhle, ani nie šesť mesiacov po tom, čo som opustil armádu. V tom čase som mal v hlave zasraný neporiadok, stále som sa snažil spracovať nejaké veci, ktoré som videl a urobil po nasadení v Iraku a Afganistane. Stále som sa snažil opäť doma zapadnúť, keď jediné čo som chcel, bolo izolovať sa od ostatných. Stále som sa cítil natoľko na hrane, že keď som zbadal sáčok na ceste, spanikáril som. Príliš veľa som pil, ľahko som prišiel o nervy, bojoval som s nočnými morami a neustálou úzkosťou. A uprostred toho dostal môj otec infarkt. Cítil som sa bezmocný. A chcel som to vzdať. Bola to Steph, ktorá ma stiahla naspäť z okraja. Len Boh vie prečo, nakoľko som bol emocionálne v prdeli, nikdy som sa k nej nesprával správne, keď sme boli mladí. Vždy tam bola pre mňa. Tvrdila, že ma milovala od šiestich rokov a nehodlala s tým prestať teraz, pretože som si niečímprechádzal. „Nedovolím ti zničiť samého seba, Jack Valentini,“ povedala najtvrdším hlasom, zo svojej 155 centimetrovej výšky. „Sľúbil si mi, že sa vrátiš a vrátil si sa. Ja som ti sľúbila, že tu budem a som tu.“ Hlas jej zmäkol. „Zostaň so mnou.“

S jej podporou som začal navštevovať doktora kvôli mojim problémom so spánkom, terapeuta na môj post-traumatický stres a prestal som zneužívať alkohol. Začal som viac premýšľať nad tým, čo dávam do svojho tela a čítal si o výhodách organického jedla – ako ho jesť a ako ho pestovať. Spomenul som si na otcovo presvedčenie ohľadom zodpovedného farmárčenia a skúmal moderné prístupy v malovýrobe, udržateľného poľnohospodárstva. To mi dalo zmysel. Mal som pocit, že je to spôsob ako si uctiť otcovu pamiatku a cítiť spojenie s prírodou, ktoré som necítil s ľuďmi.

Chvíľu to trvalo, ale bolo mi lepšie. Nevyliečil som sa, ale bolo mi lepšie. A Steph tam pre mňa bola po celý ten čas. Nasledujúci rok sme sa vzali a na farme si zodierali zadky, mali sme v pláne vyplatiť do piatich rokovmojich bratov. O menej ako dva roky však bola preč.

Bože, tak zasrane mi chýbaš, Steph.

Mala si tu byť so mnou.

Vždy som sa cítil lepšie s tebou po mojom boku.

A teraz tu budem trčať s nejakým cudzincom, ktorý mi bude hovoriť čo robiť, kibicovať,  bude chcieť urobiť nejaké zmeny, aby sme vytŕčali. Zrejme uvarí nejaké hovadiny ako predvádzacie kúsky a bude odo mňa čakať, aby som sa zapojil. No, ja som nechcel vyčnievať. Len som chcel robiť to, čo som robil doteraz a viesť pokojný život. A nebolo to tak, že by sme boli chudobní. Neboli sme ani bohatí, ale viedli sme si dobre. Rozhodne sme to robili lepšie ako naši rodičia. Zamračil som sa, postavil sa na nohy a opatrne som položil Coopera na bruško do postieľky. Pobozkal som si prsty a dotkol sa nimi naposledy jeho čela a vykĺzol z izby.

„Zaspal?“ Pete sa pozrel na mňa s nádejou, keď som vošiel do kuchyne.

„Áno.“ Znova som zapol vysielačku.

„Vďaka. Vieš to s ním.“ Pokrčil som plecami hoci tajne ma potešilo, že to s Copperom viem. S dospelými vo svojej rodine som bol otrasný. Čo to o mne vypovedalo?

„Mal si šancu popremýšľať nad tým, čo sme povedali?“ Opýtal sa Brad.

Zostal som stáť, ruky som mal strčené vo vreckách. „Jednoducho si nemyslím, že je to potrebné a stavím sa, že je to drahé. Čo, do pekla, vie tak či tak nejaká mestská slečinka o tom ako nám tu pomôcť?“

„Možno nič,“ priznal Pete. „Ale to zistíme. Bude tu zajtra o jednej na poobedné stretnutie. Prídeš?“

Zamračil som sa. Nechcel som prísť na ich prekliate stretnutie, pretože to by znamenalo, že sa vzdávam, ale ak by som ho vynechal, mohol by som skončiť tak, že v tom nebudem mať žiadne slovo a nebudem mať ani potuchy s čím súhlasili, že urobia a koľko ponúkli, že jej zaplatia. Čo by bolo horšie?

Rozhodnem sa zajtra, ale nechcel som dať nič najavo. „Čokoľvek. Vy chlapi, sa s ňou môžete vysporiadať. S týmto nechcem mať nič spoločné.“ Prešiel som zlostne cez kuchyňu a von zadnými dverami, ale dával som si pozor, aby som ich nezabuchol, aby som nezobudil Coopera. Slnko zapadalo za stromy, keď som kráčal cez dvor. Žil som v starej loveckej chate zastrčenej v lese, ktorá mi dokonale vyhovovala. Stála tam už keď moji starí rodičia kúpili pozemok a žili v nej moji rodičia hneď ako sa vzali, potom ju používali ako penzión. Keď som sa presťahoval naspäť, súkromie a jednoduchosť chaty ma volali. Opýtal som sa, či by som v nej mohol žiť a platiť nájom.

Vylepšil som nejaké základy a keď sa nasťahovala Steph, každú voľnú chvíľku trávila tým, aby ju skrášlila – maľovala a vyšívala vankúše, do rámikov dala fotky.

Náš malý úkryt pred svetom, ako to nazývala. Niežeby sa kedy chcela skryť pred svetom. Bola spoločenským motýľom, ale vedela, že ja som to niekedy potreboval, a to bolo na nej dobré. Nikdy sa ma nesnažila zatiahnuť do niečoho, čo som sám nechcel, oproti zvyšku rodiny.

Akonáhle som sa dostal do chaty, Stephina mačka zoskočila z parapety a ovinula sa mi okolo nohy. „Ahoj, Bridget. Si rada, že ma vidíš?“

V momente ako som si k nej kľakol a začal ju hladkať, cítil som tak trochu hnev. Vždy som bol typ čo si zadováži psa, ale Steph bolana ne alergická. Keď prišla domov s mačiatkom pár mesiacov po tom, ako sme sa vzali, zastonal som, ale, do pekla, ak tá mačka nebola vysadená na mňa. Kedykoľvek som mal nočné mory, vyskočila na posteľ a prikradla sa ku mne, ticho priadla. To mi pripomenulo spôsob, akým mi šepkala Steph počas tých dlhých, namáhavých, potom nasiaknutých nocí, jej ruky ma pomaly hladkali v kruhoch po chrbte, upokojovali ma.

Keď už mala Bridget dosť pozornosti, prešla do kuchyne a porozhliadla sa okolo, dúfala, že uvidí zvyšky, niečo, čo ma rozptýli od toho ísť do postele.

Ale nič tam nebolo. Vždy som odpratal riad hneď po tom, ako som dojedol a nikdy som nenechával prádlo navŕšiť sa. Spálňu som upratal pred dvoma dňami a podlahu v kuchyni som umyl pred týždňom. Veci v policiach boli zorganizované, nábytok bez prachu, okná umyté. Georgia vždy žasla nad tým akú čistú udržujem chatu. „Tvoj brat si mal brať od teba nejaké lekcie,“ vravievala. „Je to taký lajdák.“

Existovala len jediná vec, ktorú som odmietol urobiť, a to odpratať Stephine veci zo šatníka. Georgia sa ponúkla, že to urobí. Stephina sestra Suzanne sa ponúkla, že to urobí. Dokonca aj moja matka povedala, že by rada priletela, ak by som potreboval niekoho, kto by sa postaral o jej veci.Ale vždy som povedal nie. Aký by to malo zmysel? Aby som tu ľahšie žil bez nej? Nechcel som, aby to bolo ľahšie. A ak to moja rodina nemohla pochopiť, tak nech si trhnú nohou. Bola to moja bolesť. Zaslúžil som si ju. Pozorne som si ju strážil.