TAOU - 8. kapitola

Překlad: Yogi_22

Jane

„Máte teda poriadnu dcéru, slečna Chapmanová,“ povedal mi doktor Michael, keď mi podával ústrižok s pokynmi pre Masley.

„Ďakujem a hovorte mi Jane. Dlžím vám za všetko.“ Ak by jej tak rýchlo neurčil diagnózu, mohlo to byť oveľa horšie.

„Jej otec práve vyzdvihuje jej predpisy na lieky. Všetko čo potrebujete vedieť je na tomto ústrižku vrátane môjho čísla, ak by ste mali otázky. A Jane,“ povedal, čím ma prinútil vzhliadnuť od papiera, ktorý som držala ako výherný lístok do Továrne na čokoládu Willyho Wonka – Masleyna voľba filmu na dnešné ráno, „keď odtiaľto rodičia odídu, ich prvotným inštinktom je vložiť ich dieťa do bublinkovej fólie. Masley je prieskumník, čo znamená, že si v určitom bode poreže nohu alebo oškrie koleno. Nechcem, aby ste na ňu príliš dohliadali, pretože bude sama zo seba vydesená, v poriadku?“

Prikývla som, ale nevedela som, či to môžem urobiť, aspoň nie na istý čas.

„Dobrý deň, pán doktor.“ Mary sa vynorila spoza stredne veľkého vaku s mojimi vecami, ktorý mala v jednej ruke a v druhej ďalší kufor s Masleynými vecami. Boli to časy ako tieto, ktoré mi pripomenuli ako tu bežia veci.

„Slečna Turnerová.“ Usmial sa na ňu a bolo poriadne ťažké nepozerať na iskry, ktoré medzi nimi preskakovali. Nikdy som takto Masleynho doktora nevidela. Ale teraz, keď už bola v poriadku som mohla vidieť, že sa mu Mary páčila. Bol trošku starší, mal široké ramená s prešedivenými vlasmi a silnou sánkou.

„Len slečna, nakoľko vidím ako ma odmietate volať menom,“ Mary sa usmiala, zakmitala na neho riasami.

„No, slečna Turnerová,“ vystrel sa jej smerom, „ospravedlňujem sa, nebol som si vedomý, že ste sa tak urazila.“

Andy, jej syn, sa pozeral medzi nimi, než si šiel sadnúť vedľa Masley. Myslím, že to ich prebralo, pretože doktor Michael sa zdvorilo ospravedlnil.

„Prisahám, že strácam ťah.“ Vzdychla si, podávala mi tašku.

„Flirtoval naspäť.“

Prevrátila nad tým oči. „Už som príliš stará na flirtovanie!“

„Máš len tridsaťtri!“

„Som tridsaťtri ročná rozvedená matka. Na zadku mám celulitídu, kozy mám spľasnuté a každú jednu prekliatu hodinu dňa trávim s Andym. Takže, keď už mám tú energiu nahodiť sa a obliecť si sexy spodné prádlo---,“ zapózovala mi, aby som videla obtiahnuté čierne nohavice, červené opätky a krémovú blúzku, „---to znamená, že by si sa toho mala chopiť!“

„Nerev na mňa, skoč s tým na doktora.“ Zasmiala som sa a ona sa na mňa pozrela.

„Nemôžem čakať.“ Ukázala na mňa pestovaným prstom. „Ešte jeden rok a pripojíš sa ku mne na tejto strane vekovej stupnice. Kde už si všeobecne odcudzovaná na jednorázovky a skákanie na žhavých doktorov.“

Nemohla som uveriť tomu, že som tento rok dosiahla dvadsaťdeväť rokov, nie to ešte tridsať.

„Prestaň, prečo si ma nad tým donútila premýšľať?“

„A tieto.“ Ukázala na moje prsia. „Uži si ich, pokým sú teraz pevné. Pretože odtiaľto až potiaľto to už ide dole kopcom, ak budeš mať ďalšie dieťa a to už môžem pokojne teraz rozhodiť ruky.“

„Ty si šialená, vieš to?“

„Ak som šialená, čo to potom hovorí o tebe?“ Opýtala sa, keď som si brala Masleyno oblečenie.

„Čo tým myslíš?“

„Myslím tým túto „dovolenku“. Si si istá, že je to dobrý nápad?“ Opýtala sa ma Mary, nasledovala ma, keď som šla za Masley, zodvihla jej tričko, aby som jej obliekla obľúbený žltý sveter. Andy sedel vedľa nej, mal tmavé vlasy, nie čierne aké mal ten kretén, jeho otec, ktorého som si pamätala, nemal ich ani červené ako jeho matka, ale medeno-hnedé. Pomaly si listoval knihou morských živočíchov, zatiaľ čo mi každého jedného vysvetľoval.

„Jane?“

„Prepáč,“ povedala som, sústredila sa naspäť na ňu. „A k tej odpovedi na tvoju otázku. Nie, nie som si istá, ale mali pádny dôvod. Práve ju stretli. Chcem, aby si na ňu zvykli, keď nie je chorá.“

„Oni alebo Wesley?“ Prekrížila si ruky, prezrela si ma zhora nadol.

„Áno, oni. Max bude okolo nej takisto. Je len prirodzené, aby ju aspoň spoznal,“ povedala som, keď som siahla po hrebeni na Masleyne vlasy. Predstava, že by sme len tak s Wesom odišli nebola cítiť správne.

„A odkedy je prirodzené zmiznúť s dvoma svojimi milencami?“ Zašepkala blízko mňa, vzala som hrebeň a podržala som ho jej smerom.

„Tak za prvé, takéto slová v blízkosti detí nepoužívaj. A za druhé, toto nie je o mne. Je to o Masley.“

„Vážne? To je lož, ktorú si si sama navravela?“

„Au, mami!“ Masley zodvihla ruku, aby odstrčila hrebeň. Spala tak často, že mala zamotané vlasy.

„Musí to urobiť, máš strapaté vlasy,“ povedal jej Andy než som do toho mohla vpadnúť ja. Masley sa zamračila a natiahla sa, aby sa chytila za vlasy.

„Andy.“ Mary si položila ruky vbok a on len pokrčil plecami.

„Je to pravda! Však, teta Jane?“ Pozrel sa na mňa tým pohľadom, ktorým by sa dostal bez problémov z basy.

„Andy má pravdu, Masy, musíš si rozčesať vlasy. Ale ja ti ich rozčešem jemnejšie,“ povedala som jej a tentoraz okolo toho nehundrala, keď som jej jemne rozčesávala zauzlené konce vzadu na hlave.

Mary si vzdychla, položila mu ruka na hlavu a prebehla mu po vlasoch.

Andy ju striasol. Teraz už bol veľký chlapec.

„Deti potrebujú, aby bol okolo nich dobrý otec. Mas má šťastie, že má hneď dvoch. O ňu nemám také obavy ako o teba,“ zašepkala, ale ja som sa sústredila na Masleyne vlasy. Tak ma ďobla do tváre, zvyk, ktorý prebrala Masley, aby som sa na ňu pozrela. „Keď odišli naposledy, bola som to ja, ktorá ťa sledovala vyplakať si oči. Bola som to ja, ktorá sledovala ako zbieraš jednotlivé kúsky samej seba. Nechcem vidieť ako si tým všetkým prejdeš znova, Jane. Zlomili ťa, nemajú právo sa vrátiť späť a hrať sa na rodinku po tom, čo si našla samu seba.“

„Ako...ako som povedala, nie je to o mne,“ zašepkala som späť, zahnala som slzy, ktoré sa sa mi tvorili v očiach. Hnevalo ma spomínať na to, ako som kvôli nim plakala, ako keby boli obrovskou súčasťou môjho života, pre ktorú by som mala plakať. Boli voči mne úprimní v tom, že ma chceli a keď to skončilo, boli preč. Plakať kvôli nim bolo ako plakať nad jednorázovkou.

„Hotovo, srdiečko,“ naklonila som sa a pobozkala ju na zadnú časť hlavy. „Poďme.“

Sestry priniesli na odchod invalidný vozík. Hoci som si myslela, že to nie je potrebné, nechcela som ísť na ňu príliš tvrdo. Pomohla som jej posadiť sa, Andy skončil za ňu.

„Môžem ju tlačiť, teta?“ Spýtal sa poriadne nadšený, posunul ju dopredu a dozadu.

„Jemne!“ Vydýchla som, keď sa Masley prudko naklonila dopredu, ale zrejme to ani jednému nevadilo, obaja sa len začali rehotať.

„Bežte. Než  bude mať z vás teta Jane infarkt.“ Podpichovala Mary, keď sme sa dostali do chodby. Wesley stál pred sesterňou a vypĺňal prepúšťacie papiere. Mladé dievča s nápisom dobrovoľníčka na uniforme sa s ním pokúšala hovoriť.

„Ocko!“ Mávala Masley, aby upútala jeho pozornosť.

Otočil sa k nej a usmial sa, na sekundu som zbadala v jeho očiach zmätok, keď uvidel invalidný vozík, potom prešiel k nej a zohol sa dole. Natiahol sa po svoju koženú bundu, vytiahol odtiaľ dve slnečnice.

„Jedna je pre teba.“ Podal jej ju a potom sa postavil, aby mi druhú zastrčil za ucho. „A jedna pre maminku.“

„Tipujem, že si tu kvôli tomuto práve daroval pečeň,“ zamumlala Mary a ja som ju kopla do nohy.

„Ďakujem ti, Mary, za všetko čo si urobila.“ Wes sa na ňu usmial a ona sa usmiala naspäť, zdvorilo prikývla.

„Nie je potrebné ďakovať mne. Po tom všetkom som to nerobila pre teba. Dokonca aj keby si zajtra zmizol, ja budem stále tu.“

Jeho úsmev opadol a Mary na neho pozerala, či skôr sa na neho mračila. Teraz som už pochopila odkiaľ to mal Andy.

„Potom ti budem ďakovať.“ Pohla som sa, že ju tuho objímem a zatočila ňou, aby od neho odtrhla pohľad.

„Dokonca ani ty ich predo mnou nemôžeš ochrániť, ak ti čo len jeden z tých chlapov ublíži...,“ zamumlala mi do ucha.

„Ja viem. To je aj dôvod prečo ťa milujem, Mary.“ Pobozkala som ju na tvár, uškrnula sa na mňa než sa zasmiala.

„Andy, kde je objatie pre mňa?“ Otvorila som náruč a ona sa porozhliadol dookola. „Oh, vážne chceš odídeš bez toho, aby si ma objal? To nie je vôbec trápne. Mám každému povedať ako som ti zvykla vymieňať plienky---„

„Pa, teta!“ Vbehol mi do náručia, stisol ma tak silno ako len mohol.

„Andy, máš červenú tvár,“ Masley sa zachichotala.

„Nemám,“ povedal si popod nos, zhrnul si dole vlasy. Omotala okolo neho ruky a potom nám Mary zamávala.

„Teraz vás tu necháme, príde po nás naša obľúbená paradajka (pozn. zrejme Maryne červené auto).“ Uštipla ho do líc a on zastonal v snahe uniknúť jej.

„Povedz pa, Masley.“

„Pa, Masley.“ Zamávala sa ja som sa smiala – niekedy až pridobre poslúchala. „Pa pa, teta Mary! Pa, Andy!“

„Ahojte!“

Keď som sa otočila, Wes na nás trpezlivo čakal, jeho ruky sa už naťahovali po naše tašky, zatiaľ čo som sa postavila za Masleyn vozík.

„Potrebuješ sa ešte niekde zastaviť?“ Opýtal sa, keď sme kráčali ku dverám.

„Nie, Mary priniesla všetko čo sme potrebovali. Kam ideme?“

„Úprimne povedané, Max by mi to ani nepovedal, ale je natešený.“ Uškrnul sa.

„Max? Maxwell Emerson? Natešený?“

Na sekundu som o tom premýšľala, keď sme sa dostali k dvojkrídlovým preskleným dverám nemocnice.

„No tak, nie je to tá najvhodnejšia voľba slov, ale je jednoducho nadšený.“

„Mami. Je chladno.“ Masley striaslo a než som sa mohla natiahnuť po jej bundu, Wes položil tašky na zem, stiahol si svoju bundu a podal jej ju. Najprv kvety a teraz bunda – niekto je veľmi galantný.

„Čo sa hovorí, Masy?“ Opýtala som sa, keď si strčila ruky do rukávov. Bola jej tak veľká, že by ju rovnako mohla používať aj ako prikrývku.

„Ďakujem ocko.“ Prikývol než zodvihol zvoniaci telefón.

„Sme vonku, kde si? Ty si kde? V poriadku.“

Keď zavesil, Wes len civel na telefón a potom na mňa a začal sa smiať.

„Čo je?“

„Predtým som mal pravdu. Natešený bolo to správne slovíčko.“

Nemusel nič vysvetľovať, pretože než som sa spamätala, zastavil len pár centimetrov pred nami červený minivan.

„Nie,“ zalapala som po dychu.

„Oh, áno,“ prikývol Wes.

Keď Max vyšiel von, vyzeral viac ako otec čo chodí na futbalové zápasy, usmieval sa na nás oboch, nemohla som si pomôcť – tiež som sa smiala.

„Oh, to už je lepšie,“ dodal Max, stlačením tlačidla na kľúčoch sa otvorili automatické dvere, totálne pomaly. Oprel sa o ne ako keby to bol Harley a nie univerzálny symbol pre zdomácnenie.

„A pre teba...,“ hovoril k Masley, ktorá sa na nás pozerala ako keby nám preskočilo, „mám vlastné kreslo.“ Ukázal na červeno-sivú detskú sedačku, ktorá mala aj držiak na šálku.

„Ty ma zabíjaš,“ povedala som mu. Musela som sa ovievať, až tak to bolo prekliato zábavné.

„Ty si to kúpil? Ty? Ten istý chlap, ktorý povedal, že minivan bol hriechom proti automobilovému priemyslu?“ Opýtal sa Wes, uškŕňal sa ako šialenec. Max nás oboch ignoroval, kľakol si dole pred Masley. „Hej, Masley, pamätáš si ma?“

Prikývla. „Prišiel si s ockom.“

„Jo. Som Max. A my ideme na pláž, do akvária a na automobilové závody.“

„Fakt?“ Masley poskočila vo vozíku.

„Fakt!“ Prikývol.

Pozrela sa na mňa ako keby tomu nemohla uveriť.

Prikývla som, hoci som nemala ani potuchy kam presne to ideme.

„Práve teraz?“

„Musíme tam najprv došoférovať, ale akonáhle tam prídeme, môžeš si vybrať kam pôjdeme najskôr,“ odvetil.

„Poďme!“ Vyskočila z vozíka a vyšplhala sa do auta.

Max ju zodvihol, pomohol jej do detskej sedačky.

„Na čo vy dvaja čakáte?“ Otočil sa k nám s otázkou.

Nemala som slov...ale bol to dobrý pocit, znova sa takto usmievať.

Wesley

„Šoféruješ minivan,“ zašepkal som krútiac pri tom hlavou.

„A ty máš dcéru,“ opáčil pozerajúc sa do spätného zrkadla, kde vzadu sledovali spolu Masley a Jane film. Práve sme ukrojili dve a pol hodiny zo štvorhodinovej jazdy do Hamptons.

„Touché. Ak budeš potrebovať vymeniť,“ začal som hovoriť, keď sa uškrnul. „Čo znamená ten výraz? Som brilantný šofér.“

„Máš množstvo zručností, Wesley Uhler, ale šoférovanie nie je jednou z nich. Nikdy pred tým som nič nepovedal lebo...“

„Ty debil.“

„Pozor na jazyk,“ povedala Jane zo zadu, zakrývala Masley uši, hoci som pochyboval, že to počula. Bola uchvátená obrazovkou pred sebou. „Miluje nové slovka.“

„Prepáč, ale evidentne má niekto problém s mojim šoférovaním,“ povedal som jej, čakal som, že niečo povie, ale keď to neurobila, Max sa len uškrnul, pozrel som sa späť na ňu a ona len mykla plecami. „Vy dvaja ste neuveriteľní. Čo, do pekla, je zle s mojim šoférovaním?“

„Pozor na jazyk,“ povedali obaja. Zapraskal som sánkou, kývol si pre seba. „Vy dvaja méte svoje staré, dobré časy.“

„Niežeby si bol zlý, môžem povedať len toľko, že často nejazdíš,“ odvetila Jane a dokonca aj keď so mnou vybabrávali, chýbalo mi počuť ju hovoriť. „Keď sme boli navštíviť tvoje mamy, mal si klasické auto, ale bolo prerobené z auta s manuálnou prevodovkou. Rozrážal si ľudí, lebo si sa sotva pozrel do bočných zrkadiel.“

„Dávam prednosť motorkám,“ to bolo všetko čo som mohol povedať, keď sa Max zachechtal. Keď som sa pozrel na neho, žmurkol – ten malý zmrd.

„Jane, v čom je Max horší?“ Opýtal som sa, moje oči ho vôbec neopustili, úsmev mu opadol, keď sa čakajúc pozrel do spätného zrkadla.

„Za prvé, je otrasný kuchár.“

„To preto, lebo ma porovnávaš so svetovým šéfkuchárom,“ hádal sa.

„Nie,“ povedala vecne, ako keby nad tým už chvíľu premýšľala. „Aj na pomery štandardných ľudí si fakt pekne otrasný. Keď sme vtedy šli raz do toho obchodu, vyzeral si totálne stratený. Takisto nemáš žiadne časové vnímanie, čo, jedine tipujem, pochádza z toho ako si obklopený ľuďmi, ktorý ťa vždy zobudia.

„Tsk. Tsk.“ Pokrútil som nad ním hlavou.

„Ste krutá, slečna Chapmanová, ale pretože sme poukázali na negatíva každého, ako je to vo vašom prípade?“ Opýtal som sa jej.

„To je nemožné. Som dokonalá.“

Obaja sme sa na tom zasmiali.

„Nesmejte sa.“

„Chceš mať tú česť alebo by som mal ja?“ Opýtal som sa ho.

Na moment sa nad tým zamyslel, klopkal prstami do volantu. „Ja neviem. Nemyslím si, že to môže zvládnuť.“

„Tak to teda môžem.“ Postavila sa. „Vy dvaja, chlapci, ma nepoznáte dosť dobre natoľko, aby ste videli moju zlú stránku, takže pre vás oboch som dokonalá.“

„Tak do toho, Wes.“ Kývol a ja som prudko otočil hlavu k nej.

Bola blízko, jej oči zamerané na mňa, hrýzla sa do pery ako keby sa už nemohla dočkať, kedy ju dorazím nejakou chybou, ktorú vynesiem a keďže si to neuvedomovala, len kvôli tomu vyzerala ešte viac sexy.

Chcel som tú jej peru hrýzť za ňu.

Chcel som urobiť viac než len to.

Bola zasrane nádherná.

„Nemám nič. Zabudni na to.“

„Ha!“

„Posraná pička!“ Zamumlal Max.

„Pozor na jazyk,“ povedali sme Jane a ja spolu a on len prevrátil oči, zabočil na najbližšom výjazde.

„Oh!“ Jane priskočila bližšie k nám, vzrušená. „Vypeč to.“ Kývla smerom k rádiu, ktoré bolo len akousi hudobnou kulisou v pozadí, nikto z nás ho až doteraz nepočúval.

Potočil som gombíkom, uškrnula sa, stisla pauzu na Masleynom tablete. Masley zmätene trucovala, ale keď začula basy, uškrnula sa tak široko až ma boleli líca len to sledovať. Na jeden úder začali obe spolu tlieskať. Masley do toho dokonca poskakovala hlavou tam a späť. Text už začal, ale oni čakali. Tancovali vzadu a obe vrešťali: „I'm bad, I'm bad – come on, you know I'm bad!” (pozn.: ide o song Bad od Michaela Jacksona, text v preklade: „Som zlý, som zlý, to vieš, že som zlý!“)

Pozrel som sa na Maxa, ktorý sa na ne pozeral cez spätné zrkadlo, ústa mal dokorán otvorené v šoku a čistom pobavení.

Masley a Jane to bolo jedno, tancovali ako len mohli na Michaela Jacksona, Masley dokonca predstierala, že má mikrofón.

„Who’s bad!” (Kto je zlý?)

Max pohodil hlavou mojim smerom, spieval si spolu s nimi.

Ak ich nemôžete poraziť...pomyslel som si, preplietol som si s nimi prsty a skôr než som sa spamätal, vrieskal som spolu s nimi z plných pľúc.

Boli nákazlivé.

Maxwell

„Chcel som ťa sem na chvíľu priviesť,“ zašepkal som Wesleymu, keď som parkoval minivan priamo pred sídlom. Slnko napravo od nás pomaly zapadlo, celé miesto zalievalo do teplej oranžovej žiary.Jane aj Masley tvrdo spali vzadu, pomaly dýchali a raz za čas sa Jane len trochu prebrala, aby sa uistila, že Masley vedľa nej bola v poriadku než znova odpadla. Tá ženská si nikdy nedala pohov.

„Tento dom pre teba niečo znamená?“

Opýtal sa Wes, jemne sa oprel do svojho sedadla.

Prikývol som, oprel sa dozadu. „Nebol som tu celé roky. Keď som bol mladší, o pár rokov starší než Masley, moja matka a otec ma sem zobrali so sebou. Nie je tajomstvom, že majú problémy, ale vždy sa na tom snažili zapracovať, keď tu boli. Bol to jeden z mála okamihov, kedy sme sa cítili ako normálna rodina. Čerstvý vzduch, preč od mesta. Ako mi zvykol hovorievať otec, keď sme chodili na pláž – môže to robiť zázraky s dušou. Bolo to ako keby sa tu zastavil čas.“

„Hovoril si s otcom?“ Opýtal sa ma a pozrel na mňa, ale nedíval som sa na neho.

„Nie od tej nehody. On a moja matka sa krátko na to rozviedli. Mama a ja sme zistili, že bol nejakým rodinným známym očistený. Ani sa odvtedy nesnažil s nami skontaktovať. Mama ho o nič nežiadala, len o tento dom a potom ho dala mne. Keď som prvýkrát počul, že bojovala za tento dom, netušil som prečo, pokým mi jedného dňa nedala list vlastníctva. Povedala mi: „Pamätaj si, že tvoji rodičia kompletne zlyhali.“

Kútik jeho pery sa zodvihol dohora.

„Čo?“ Opýtal som sa.

„Len som premýšľal o tom ako bude vyzerať kuchyňa. Som si istý, že si ju zanedbával.“

„Ak niečo z toho nebude vyhovovať tvojim štandardom, máš voľnú ruku zmeniť to ako uznáš za vhodné...opäť.“ Spravil to, keď sa ku mne prvý raz nasťahoval – ako úplne prvú vec zrenovoval kuchyňu.

„A znova počúvať ako pičuješ, že je tam veľa hluku a všade samý prach?“ Zachechtal sa, rozopol si pás.

„Ak chceš svoju prekliatu kuchyňu, budeš ma musieť počúvať, ty mrcha---„

„Pozor na jazyk,“ zamumlala Jane, oči mala stále zatvorené. „Už sme tu?“

„Jo,“ povedal som, otvoril dvere a obišiel minivan. Snažila sa dostať sa von sama, ale bola taká ospalá, že sa pošmykla.

„Pohodička!“ Chytil som ju. Vzal som jej nohy a zodvihol na štýl nevesty, zatiaľ čo Wesley zobral Masley, ktorá sa ho držala ako opička.

„Môžem chodiť,“ zamumlala Jane.

„Ja viem,“ povedal som jej a stále ju nepoložil na zem. Nechcel som.

Sotva som pamätal, kedy som ju držaltakto blízko. Nemohol som si pomôcť, ale trochu som sa vzrušil pri pocite jej pŕs, ktoré sa mi tlačili na hruď, keď o mňa omotala ruky.

„Vitajte späť, pane.“ Roger, môj realitný manažér, zdvorilo kývol, keď som vošiel do čierno-bielej mramorovej haly. Roger mal krátko po sedemdesiatke a bez ohľadu na to, koľkokrát sme sa ho ja alebo moja matka snažili presvedčiť, aby odišiel do dôchodku, odmietol to. Bol spätý s týmto miestom. Keď mal niečo cez dvadsať, prišiel z Walesu a našiel si prácu ako taxikár, pokým nezačal pracovať v nehnuteľnostiach v Hamptons pre môjho otca.

„Všetky izby boli pripravené podľa vašich pokynov a kuchyňa je zásobená.“

„Ďakujem ti, Roger. Toto je Wesley, Jane a Masley,“ povedal som mu a už som aj vychádzal po bielom schodisku priamo ku dverám. „Na dnes večer už nebudeme nič iné potrebovať.“

„Prinesiem vám sem veci,“ odvetil, už aj vychádzal von k autu.

„To vážne necháš starého muža, aby nám priniesol našu batožinu?“ Zašepkal Wesley, keď vyšiel po schodoch.

„Je starý, nie chromý. Okrem toho, Roger by bol nahnevanejší ak by som sa ich snažil odniesť sám. Je hrdý na svoju prácu.“ Naozaj som nepoznal Rogerovu motiváciu, ale rešpektoval som ju, nech to už bolo čokoľvek. Ak chcel pracovať, potom by mal byť schopný to aj urobiť. „Toto je Masleyna izba. Jane má prepojené dvere hneď vedľa.“

Ukázal som mu ich.

Natiahol sa, aby mi otvoril Janine dvere než zamieril do Masleynej izby.

Jane sa zhlboka nadýchla, keď som kráčal cez biely koberec smerom k posteli s nebesami s výhľadom na oceán. Okná boli otvorené, celá izba kvôli nim voňala ako slaná voda. Položil som ju do stredu postele, pootvorila oči – pozerala na mňa tými ohromujúcimi orieškovými očami tak intenzívne až som tam zamrzol.

Natiahla jednu ruku, odhrnula mi preč niekoľko pramienkov z tváre.

„Som šťastná, že môžeš chodiť,“ zašepkala.

Nad tým som sa pousmial. „Ja tiež.“

„Bolo by mi jedno, ak by si nemohol.“

V okamihu, keď to povedala, bol som rozpoltený medzi tým nenávidieť sa za to, že som odišiel a hrdý na to, že sa nezaujímala len o môj fyzický vzhľad, ale smutný pri myšlienke, že by ma takto videla.

„Viem, ale môžem,“ povedal som jej úprimne.

„Zlomil si nás,“ povedala a jej nádherné oči sa naplnili slzami, ktorým nedovolila spadnúť. „To je aj dôvod prečo únik sem nebude fungovať.“

Pretočila sa na stranu, čím odo mňa odtrhla pohľad a ja som vedel, že chcela byť sama. Ale nemohol som len tak odísť, nie takto.

Presunul som sa, ľahol si hneď za ňu a omotal okolo nej ruky. Posmrkávala, ale neodtiahla sa.

„Zlomil som nás,“ zašepkal som jej do ucha. „Ublížil som si. Ublížil som Wesovi. A urobil som to preto, lebo som bol sebecký a vydesený. Vydesený z toho, že ty a Wes odkráčate preč ruka v ruke. Vydesený z toho, že sa už navždy budete držať v úzadí. Záležalo mi na vás oboch. Žiarlil som na vás. Neviem či to ospravedlnenie môže napraviť. Ale ak existuje nejaká šanca, dokonca aj tá najmenšia šanca, že vidíš, že som lepším mužom než som býval kedysi, že sa o vás zaujímam viac než som si myslel, že je v ľudských silách možné, potom sa tej šance musím chopiť. Pretože, keď si so mnou, Jane, keď vy ste so mnou, každý deň sa javí ako dokonalý. Mrzí ma, že som ti ublížil.“

Pobozkal som ju, vstal som, že odídem, ale zadržala ma.

Počul som ako zavŕzgali dvere, pozrel som sa hore a uvidel Wesa, ktorý sa opieral o rám dverí. Jeho zelené oči sa pozerali medzi nami, naznačil ústami. „Zostaň s ňou.“

Tak som zostal.