TAOU - 6. kapitola

Překlad: Yogi_22

Wesley

Prechádzala tam a späť hryzúc si palec, zatiaľ čo sme čakali na koniec operácie. Už to boli dve hodiny---

Než som mohol dokončiť myšlienku, prišiel doktor a z nejakého dôvodu som hneď vystrelil z miesta.

„Je v poriadku a už v tomto momente ju presúvame. Našťastie nepotrebovala transfúziu ako sme si mysleli. Pár týždňov bude na antibiotikách. Ale znova, bude dokonale v poriadku,“ povedal Jane zatiaľ čo ja som tam nemotorne stále vedľa nej, s rukami vo vreckách.

Jane, na druhej strane, vydala obrovský povzdych úľavy, ruku si dala na srdce.

„Kedy ju môžem vidieť?“

„Sestra príde k vám obom, akonáhle budú pripravení,“ povedal, kývol na mňa a ja som natiahol ruku, aby som mu ňou potriasol.

„Ďakujem vám,“ povedal som, aj keď som ešte stále nespracoval závažnosť všetkého čo sa udialo za posledných 24 hodín.

„Žiaden problém, ďakujem, že ste prišli,“ odvetil, netušil som, či je to niečo za čo sa má ďakovať.

Keď odišiel, Jane si konečne sadla...skôr skolabovala na stoličku. S rukou na hlave, zatvorila oči, pomaly dýchala dnu a von.

„Idem po nejakú kávu a čaj,“ povedal Max.

Vedel som, že nám len dáva chvíľku na rozhovor, ale to bol ten prekliaty problém – čo, do pekla, som jej mal povedať?

Sebavedome som k nej prešiel, sadol som si vedľa nej.

„Čo mám---„

„Nemusíš nič hovoriť,“ povedala, naklonila hlavu, aby sa na mňa pozrela.

„Ani tu už viac nemusíš byť.“

„Ale ja tu byť chcem.“ Vedel som to a vedel som... „Chcem ju spoznať.“

„Ahhh.“ Vydýchla, zopäla ruky k sebe. „Vedela som, že to povieš. Jediný problém je v tom, že neviem ako.“

„Čo to znamená?“

„Znamená to, že mám otázky.“

„Okej, tak sa pýtaj.“

Dlho na mňa pozerala, než prehovorila. „Ako dlho zostaneš v Bostone? Teraz máš reštaurácie po celom svete.“

„Takže to znamená, že môžem robiť odkiaľkoľvek. Zostávam tam, kde je ona. Samozrejme, rád by som navštívil svoje reštaurácie, kvôli aktualizácii počas nejakých rokov---„

„Woah.“ Podržala hore ruky. „Môžeme nehovoriť o rokoch? Bavme sa len o súčasnosti.“

„Fajn, tak potom v tomto prítomnom okamihu, som všade tam, kde aj vy dve,“ odvetil som. Kde inde by som mal vôbec teraz byť?

„Si ty a Max teraz spolu?“

„My---„

„A teraz kvôli objasneniu, nepýtam sa z nijakého iného dôvodu než z toho, že sa budeme deliť o opatrovníctvo, takže to budeš ty alebo to budete obaja, kto sa bude pohybovať okolo mojej dcéry?“

Z nejakého dôvodu sa mi nepáčilo ako to formulovala. „Max a ja pracujeme na nejakých veciach, ale v tomto okamihu ho z tohto nevynechám. Prečo? Chceš aby sme sa---„

„Nie!“ Povedala rýchlo, potom pokrútila hlavou. „Myslím áno. Myslím, ugh---„

„Jane, čokoľvek máš na mysli alebo cítiš, proste to povedz, takže sa cez to môžeme dostať. Už tak či tak sa v tom topím.“ A to nebola lož.

„Len proste chcem, aby bola šťastná, Wesley. Nechcem, aby sa na vás naviazala a potom by ste museli zmiznúť, nieto ešte zaviazať sa k tomu byť tu pre ňu. Na otca sa doteraz pýtala len raz, a ja som jej povedala, že veľmi ťažko pracuje a neviem kedy sa vráti.A teraz ste späť, a Masley, ona je...ona je malé klbko energie. Ľahko sa nadchne, a ak jej zlomíte srdce bude navždy sklamaná. Ešte stále neverí spoločnosti Disney po tom, čo zrušili jej najobľúbenejší program. Nebude sa od nich pozerať znova na nič iné, pretože si myslí, že sa chystajú uvádzať „nechať ich osamote v krajine televízie“. Takže ak ste tu, ste tu. Bez ohľadu na všetko, dobu, koniec. Ak si nie ste na 100 % istí, že to môžete urobiť, potom ťa žiadam, prosím, prosím, Wesley, odíďte.“

Nebol som si istý, či hovorí úplne a výhradne v tomto bode o svojej dcére.

No nad tým budem premýšľať neskôr.

„Je to moja dcéra, Jane.“ Aspoň to som už prijal. „Neexistuje nič na tejto zemi, čo by nás teraz mohlo odohnať, nie keď viem, že je tu. Chcem ju spoznať. Chcem figurovať v jej živote.“

„Prepáčte?“ Obaja sme sa pozreli hore na ošetrovateľa, postavili sa a čakali. „Len vám dávam vedieť, že Masley je v izbe 5105. Môžem vás k nej vziať.“

Jane už bola hore a vedľa mňa. Pozrel som sa Maxovým smerom, ktorým už odišiel.

„Nenechávaj ma za sebou,“ jeho slová sa mi prehrali v hlave.

Ale po tej konverzácii čo som mal práve s Jane, som sa do toho potreboval ponoriť. Potreboval som jej ukázať, že môžem vyzdvihnúť Masley nad všetko ostatné.

„Pane?“

„Prepáčte, už idem,“ odvetil som, vytiahol som telefón, takže som mu mohol napísať.

Ale samozrejme, mal som vybitý telefón. Vzdychol som, dal ho naspäť do bundy. „Prepáčte, pane, vadilo by vám, ak by ste dali môjmu kamarátovi vedieť, v akej sme izbe?“

„Môžem mu to povedať, ale JISka je len pre rodičov. Bude musieť počkať buď na chodbe, alebo za presklenými dverami.“

Toto bolo ona, však?

Pomyslel som si pre seba, konečne som porozumel vážnosti celej tej situácie...to, čo si musel uvedomiť Max, keď stál vonku. Že od tejto chvíle bude musieť byť vždy odsunutý, zastaviť sa od nasledovania, byť piatym kolesom, a to bolo na hovno.

Odpustil som mu?

Úprimne, vo veľkoleposti posledných 24 hodín, sa naše problémy, to, s čím sme bojovali, zdali odrazu triviálne.

„Obaja si budete musieť obliecť toto nemocničné oblečenie a rukavice,“ boli mi povedomé s tými, ktoré som potreboval, aby som videl svojho malého brata. Ľahko som si to obliekol, hoci Jane s tým zápasila.

„Urobím to,“ povedal som jej, natiahol sa poza ňu za jej krk a uviazal jej odev. Trochu nadskočila, ale nepovedala nič okrem tichého ďakujem.

„Nejakú dobu bude ešte spať,“ povedala nám sestra, keď sme sa tam dostali.

A tam bola, z každej časti jej trčali hadičky, no aj napriek tomu, spala pokojne.

„Odovzdám vášmu kamarátovi odkaz,“ zašepkal ošetrovateľ, zatvoril za sebou dvere, keď odišiel. Jane sa posadila hneď po jej pravici a ja som si pritiahol jednu zo stoličiek, ktorá bola naľavo od jej postele.

Teraz, keď som jej bol nablízku, mohol som vidieť, že mala nos a uši po mne.

„Je na niečo alergická?“ Opýtal som sa.

„Jo, na kiwi.“

Nad tým som sa usmial. „To aj ja. Moje mamy to nanešťastie zistili až keď som bol dojča a nejaké mi dali. Dva dni som bol v nemocnici. Po tom bolo kiwi v domezakázané a teraz aj v mojich kuchyniach.“

Otvorila ústa, aby niečo povedala, nadšene, ale potom sa zdalo, že sa upokojila. Ticho povedala: „To isté sa stalo aj nám. No jej reakcia nebola až taká vážna, hoci.“

„Musela si si tým všetkým prejsť---„

„To je v poriadku.“

„Nie je to v poriadku. Hľadal som ťa. Prisahám, že deň po tom ako---„

„Wesley. Prosím. Nechcem sa na to obzerať späť. Jednoducho len dúfam, že sa môžeme sústrediť a urobiť to najlepšie čo je v našich silách pre ňu.“ Zrejme si už spravila zvyk z toho prerušovať ma.

Nechcel som viac tlačiť na daný problém, tak som sa postavil a natiahol sa ponad posteľ, aby som vzal Masley za ruku. V tej mojej bola malá. Bola taká maličká a nádherná...bez ohľadu na hadičky a to všetko.

Myseľ mi pretekala nad všetkými tými vecami, ktoré by som jej rád povedal. Ako by som jej všetko povysvetľoval, keď mi na um prišla tá najhoršia otázka zo všetkých.

Čo ak ma nebude mať rada?

Jane

Netušila som koľko hodín prešlo, ale nemohla som sa prinútiť k spánku. Masley sa prebudila krátko na to ako ju prišli lekári skontrolovať. Bola taká oťapená, že som jej pohmkávala pokým znova nezaspala akonáhle odišli. Vďaka Bohu sa bez problémov uzdravovala, a mohli sme sa presunúť preč z JISky. Wes si okolo poludnia zdriemol pri jej posteli. To musel byť ten časový posun. A vidieť ich oboch spať, jeho ako drží jej malú rúčku...bola som si na 99 % istá, že to boli len hormóny alebo nejaký druh biologickej záležitosti, ale zvlhli mi z toho oči.

Vstala som zo stoličky, musela som sa celá vystrieť. Než som vyšla z izby, vzala som si telefón a svoju kabelku. Pretože som bola hore, aspoň som sa umyla, než sa Masley znova zobudí. Stiahla som si dole rukavice a návlek. Prvá osoba, ktorú som videla, keď som vyšla z JISky bol Max. Opieral sa o stenu, oči mal zavreté a pri nohách mal vak.

Len prejdi, Jane. Proste len prejdi.

„Maxwell,“ zašepkala som, zatriasla mu ramenom, snažila som sa ignorovať fakt, že mi srdce bezdôvodne uháňalo. „Maxwell, tu by si nemal spať.“

„Čo?“ Viečka sa mu zatrepotali než jeho modré oči hľadeli priamo na mňa, kútiky úst sa mu stočili nahor a usmial sa ako dieťa na vianočné ráno. „Ak snívam, tak ma nebuď.“

Pretočila som oči. „Tak to bolo gýčové.“

„Ak si to pamätám správne, gýčové máš rada. Mimochodom, vyzeráš nádherne.“

Odfrkla som si, naklonila sa, aby som mu pritisla prsty na tvár. „Budíček, budíček, pán Emerson, zjavne máte v očiach stále piesok.“

„Trúfam si povedať niečo iné,“ odvetil, postavil sa. Stála som tam rovnako, pripravená prehovoriť, keď ma prerušil. „S výnimkou teba, pretože si zaujatá.“

„Okej, Maxwell.“

„Max.“

„Čo?“

Natiahol sa, odhrnul mi vlasy z tváre a ja som stuhla, ale necúvla som. „Nevolaj ma pán Emerson alebo Maxwell ako keby sme si neboli blízki.“

„Max---„

„Daj mi sekundu.“ Zhlboka sa nadýchol, prekrížil si ruky a potom sa na mňa pozrel. „Tak do toho.“

„Čože?“

„Prepáč, len som sa pripravoval na to počuť, že mi povieš, že už viac netúžiš byť vo vzťahu s Wesom alebo so mnou. Že by si bola radšej, keby som si nechal svoje ruky a komentáre pre seba a ignoroval skutočnosť, že som do teba zamilovaný, správne?“

„Zamilovaný do koho? Veď ma ani nepoznáš. Nepoznal si ma vtedy a ani teraz. Jediné čo chcem je starať sa o svoju dcéru.“

„Rozumiem tým slovám, ktoré vychádzajú z tvojich úst, len im jednoducho neverím.“

Už som zabudla aký priamočiary blbec bol.

„Max.“

„Keby ti to bolo jedno, prečo by si sa zastavila a prišla ku mne?“

Prekrížila som si ruky, vzpriamila sa.

„Pretože som dobrý človek.“

Zachechtal sa a ja som mu chcela jednu vraziť.

„Jane, ak nechceš byť blízko mňa, mohla si ma obísť, ale neurobila si to.“

Zahryzla som si zvnútra do líca, pristúpila k nemu. „Myslím to vážne, Max. To dievča, ktoré si myslíš, že si poznal, je preč.“

„Som si istý, že žena, ktorou je teraz ma donúti milovať ju ešte viac,“ odsekol a bolo to ako naraziť do tehlovej steny. „Okrem toho...,“ zašepkal a vtedy som si uvedomila ako sme boli pri sebe blízko.„Už je to nejaká doba a tu sme, nadviazali sme presne tam, kde sme aj začali, dohadujeme sa.“

Než som mohla odpovedať, matné sklenené dvere sa otvorili a ja som od neho odskočila. Čakala som, že to bude doktor, ale bol to Wesley. Na sekundu sa pozrel medzi nami, jeho tvár bola zbavená všetkých emócií.

„Priniesol som ti nejaké veci z domu spolu s nabíjačkou na telefón. Tipujem, že ti skapal.“ Povedal Max, necítil sa ani trochu nepohodlne. Zodvihol vak zo zeme než mu ho podal.

„Vďaka.“ Prikývol než sa pozrel na mňa. „Masley je hore, pýtala sa na teba.“

„Vážne?“ Uškrnula som sa, ponáhľala som sa popri nich, než to bude divné...alebo niečo také.

Som do teba zamilovaný.

Nie, nebol.

Bez ohľadu na to, nemala som v úmysle znova prepadnúť tým veľkým modrým očiam.

Maxwell

„Si v poriadku?“ Opýtal som sa ho, keď sa otočil naspäť po tom, ako ju sledoval ako od nás utiekla. Trel si zadnú časť krku, ramená mu poklesli. „Zaspal som vedľa Masley a keď som sa prebral, vydesene sa na mňa pozerala, pýtala sa, kde je jej mama a povedala mi, aby som pustil jej ruku. Takže ma to dorazilo. A na vrch toho všetkého ma Jane zmrazila jediným pohľadom. Premýšľam, či si neželá, aby si to bol ty.“

„Tak to teda nie,“ odvetil som a on sa zamračil. „Jednoducho budeme všetci potrebovať čas, Wes. Samozrejme, že Masley chcela svoju mamu. Všetky decká chcú svoje mamy. A Jane...Jane sa dištancovala ešte vtedy než sme odišli a opustili ju. Potrebujeme chytiť druhý dych. Sústreď sa na Masley a to s Jane premyslíme neskôr.“

„Všetko to berieš nejako v pohode.“

„Tak to vyzerá?“ Uškrnul som sa s vedomím, že slovíčko „v pohode“ bola príslovka, ktorú som používal na opis seba. „O mňa si nerob starosti. Nikam sa nechystám. Znova už nie.“

Vzal si odo mňa vak, čiastočne odvrátil hlavu. „Tak to bude brnkačka.“

„Šťastnú cestu,“ povedal som, čakala som, že naozaj odíde, ale urobil len pár krokov, kým sa otočil a napochodoval ku mne. Uchopil ma po strane za krk, pritiahol si ma a uzavrel priestor medzi nami, jeho pery tvrdo narazili do mojich. Cítil som ako sa klepe, a keby sme boli na inom mieste alebo v inom čase, naše oblečenie by už bolo na zemi. Nepovedal nič, keď sme sa od seba odtrhli. Jednoducho len priamo prešiel dverami.

„Ten zkurvysyn,“ zašepkal som, na okamih až príliš ohromený.

„Prepáčte.“ Otočil som sa, všimol si viac ako len pár očí zameraných na mňa. Najväčší výraz znechutenia mala na tvári nízka sestra predo mnou.

„Mrzí ma to, ale tu nemôžete byť pokiaľ nie ste rodina.“

„Ale ja som rodina.“

Jane

„Mami.“ Masley po mne natiahla ruky v momente ako som vošla do jej izby. Oči jej žiarili, malé ružové pery sa jej zachveli, keď potlačila nutkanie rozplakať sa.

„Ahoj, pekné dievčatko.“ Ponáhľala som sa k boku postele, naklonila sa a dovolila, aby sa mi jej ruky omotali okolo krku. Jemne, dávala som pozor, aby som nevytiahla niektorú z hadičiek, ktoré mala pripojené, pritiahlo som si ju do lona.

„Chcem ísť domov,“ zaplakala, silno ma držala. Odhrnula som jej vlasy a zašepkala. „Pôjdeme, dieťatko, naozaj čoskoro. Sľubujem.“

Nedostala ani šancu odpovedať, keď sa Wes vrátil do izby. Pozrel sa na nás, jeho zelený pohľad preskakoval medzi nami, zamrzol pri dverách ako keby si nebol istý či odísť alebo zostať. Masley, nakoľko bola malou bojovníčkou akou bola, ožila. Nepáčilo sa jej byť malým dieťaťom, hoci práve tým aj bola.

„Ahoj.“ Usmiala sa, zamávala. Wes raz zamrkal a potom sa usmial – úsmevom, ktorý ma takmer prinútil sa usmiať tiež – stisol k sebe pery, keď zodvihol ruku a odmával jej. „Ahoj, si v poriadku?“

„Áno.“ Prikývla, položila si hlavu na môj hrudník. Nakoniec prišiel bližšie, ale nie skôr ako pohodil blízko dverí malý vak. Sadol si na stoličku hneď vedľa nej.

„Mami.“

„Áno, miláčik?“

„Ja som hladná.“

Pozerala som na ňu, keď pohla hlavou a pozrela sa na mňa. Bol to ten najkrajší človek na svete. Milovala som ju viac než život samotný. Chcela som, aby bola šťastná bez ohľadu na čokoľvek, dokonca aj keby to malo byť nepríjemné. Dokonca aj keď časť mňa vedela, že som už viac nemohla utekať, že som bola donútená čeliť tomuto...im.

„Mami?“

„Si jedno malé, šťastné dievčatko, vieš to, že? Hádaj prečo?“ Pobozkala som ju na nos a ona sa zachichotala, pošúchala si ho.

„Prečo?“

„Môžeš totiž jesť to najlepšie jedlo na svete kedykoľvek len budeš chcieť. A vieš prečo?“

Pozerala, natiahla sa, aby sa mi hrala s vlasmi.„Prečo?“

„Pretože tvoj ocko je tým najlepším kuchárom na svete. Dokonca ho dali aj do televízie. Čokoľvek budeš chcieť, urobí ti to,“ povedala som jej, ignorovala to nadýchnutie, ktoré som počula od Wesa.

Masley sa uškrnula. „Dokonca aj banánovo-jahodový chleba?“

Zasmiala som sa. „Neviem. V tom je výnimočná teta Turnerová, ale môžeš sa opýtať. Ocko je totiž priamo tu.“ Ukázala som na Wesa.

Jej hlávka po ňom strelila tak rýchlo, až som sa bála, či si neublížila. Pozerala na Wesa a Wes len pozeral späť na ňu. Zhlboka sa nadýchol a prišiel bližšie. „Tvoja mamina má pravdu, Munchkin. Urobím ti čo len budeš chcieť. Dokonca aj banánovo-jahodový chlieb.“ Usmial sa, odhrnul jej z tváre pramienky hnedých vlasov.

„Ocko...“ Povedala Masley potichu, a jednoducho len tak sa jej zachveli pery.

„Áno, Munchkin?“ Poklepal ju po nose.

Neodpovedala, ruky jej spadli z môjho krku, keď sa natiahla priamo k nemu. Posadil sa na malú posteľ vedľa nás, takže sa už nemusela naťahovať ďalej. Jeho ruky sa okolo nej omotali a keď to urobil, nemohla som povedať, či sa chichotala alebo plakala. Ale držala sa ho ako o život, zatiaľ čo ja som mala pocit, že mi horelo srdce. Dokonca zabudol, že som tam bola a zašepkal: „Milujem ťa, Masley. Mrzí ma, že idem až tak neskoro. Ďakujem ti, že si bola taká silná, Munchkin.“

Nedokázala som si zotierať z očí slzy, proste stále prichádzali, tak som sa posunula, odvrátila sa od nich a pozerala von oknom. Zhlboka a ťažko som dýchala. Prevalila sa mnou vina, keď som začula čo jej povedal Wes. Spomenula som si ako strašne som toto chcela, keď som vyrastala ja. Ako strašne som chcela mamu a otca, aby ma držali, keď som bola vydesená a by mi znova a znova hovorili aká som výnimočná a milovaná. Myslela som si, že ja jej budem stačiť, ale vidieť ako reagovala, som vedela, že som sa mýlila.

„Jane?“ Zavolal Wes a keď som sa neobzrela, vzal ma za ruku, zodvihol ju k svojim perám a pobozkal. „Ďakujem ti za toto.“

„Neďakuj mi.“

Celý čas som vedela kde je. Mohla som mu zavolať alebo poslať email, do pekla, dokonca aj tweet. Existovala 50-percentná šanca, že bol otcom, aj to som vedela, ale neurobila som nič iné než to, že som zdrhla. „Len ju proste neodbi.“

Ruka, ktorou ma držal bola horúca, ako keby bola pripojená priamo k môjmu srdcu, a čím dlhšie ma držal, tým som bolo zmätenejšia. Jemne som si od neho vytiahla ruku. Už som viac nemala v úmysle utekať, pre Masleyno dobro. Urobím všetko pre to, aby som sa ubezpečila, že má rodinné väzby, ktoré som ja nikdy nemala, ale nemohla som sa vrátiť späť k nemu...k nim.