TAOU - 3. kapitola

Překlad: Yogi_22

Maxwell

Jane si práve teraz prechádza veľa vecami. Maryn hlas sa mi prehrával v hlave.

Čo, do pekla, to malo znamenať? Čím si prechádzala?

Pretrel som si oči, oprel si hlavu naspäť o operadlo sedadla počúvajúc ako pilot hovorí cez intercom.

„Dobré ráno, dámy a páni, hovorí k vám váš kapitán. Chcem vás privítať na palube British Airwyas letu 9302 z londýnskeho letiska Heathrow na medzinárodné Loganovo letisko v Bostone. Akonáhle sa dostaneme do vzduchu, náš let bude trvať zhruba 7 hodín a 15 minút. Hneď ako to bude možné sa vám budeme venovať. Takže ešte raz, v mene British Airways, vitajte na palube.“

Sedem hodín a 15 minút. Teraz bolo 8:05 ráno. Čo znamená, že späť by som sa---

„Prepáčte!“ Zašomrala si staršia žena, keď vedľa mňa zhodila knihu a bola pripravená si sadnúť vedľa mňa. Sklonil som sa, zodvihol ju a podal jej ju späť.

„Nič sa nedeje. Tu máte.“

„Ďakujem vám, pane. Sakra. To sa nevojde,“ zamrmlala, snažila sa vtlačiť batožinu do kabínky nad hlavou. Vzdychol som si, položila tašku dole na sedadlo.

„A teraz, kde mám svoje okuliare,“ opýtala sa, potľapkala po saku z Prady, rozhliadala sa po nich naokolo, napriek tomu, že ich mala viditeľne na šedivých vlasoch.

„Madam.“ Ona aj ja sme sa otočili, a tam bol Wes, oblečený v tmavých rifliach a námornícky modrom tričku na gombíky. Očarujúco sa na ňu usmieval, vzal jej z hlavy okuliare a podal jej ich. Ukázal na prázdne sedadlo o rad ďalej a pri okne. „Nechcete sa so mnou prehodiť? Máte tam väčší priestor.“

„To vážne, nebude vám to vadiť?“

„Ani náhodou.“ Prikývol, vzal jej tašku a pomohol jej usadiť sa než sa vrátil naspäť. Všimol som si, že mal len ľahkú bundu, ktorú práve hodil do kabínky nad hlavou vedľa mojej batožiny.

„Vymeň sa so mnou,“ nariadil mi, pozeral sa dole na mňa.

„Veď si sa užvymenil.“

Urobil grimasu. „Jo, ale vzdal som sa sedadla pri okne.“

„To znie ako tvoj problém.“

„To vážne?“

Chcel som povedať „Áno, vážne“, ale nechcel som pokúšať svoje šťastie. Namiesto toho som sa postavil a presunul sa tam, kam chcel, aby som sa premiestnil. Nedalo sa nevšimnúť ako sme boli blízko. Sadol som si naspäť, zapol sa. Sedeli sme v tichu – ja som s tým nemal problém, bol jednoducho tu. Nebol som si úplne istý ako to chápať.

„Prišiel som kvôli Jane,“ odvetil, pohniezdil sa na svojom sedadle a zatvoril oči.

„Prečo ste si obaja nezačali spolu?“

Ticho.

„Keď príde na ňu, nie je to súkromná vec. Čo sa stalo?“

„Ty si odišiel---„

„A vy ste sa rozišli?“

Ticho.

„Môžem počkať,“ zašepkal som.

„Posádka lietadla, prosím, pripravte sa k odletu,“ povedal pilot, keď sme začali rolovať po odletovej dráhe.

„Bol som...,“ začal hovoriť a potom prestal. Oči mal stále zatvorené, ale na moment ich otvoril predtým než znova prehovoril. „Po tom ako si odišiel, bol som nasraný a rozčúlený a otrávený, a proste som sa nemohol donútiť k tomu, aby som to s ňou zvládol. Tak som odišiel.“

„Ty si ju jednoducho opustil?“ Zopakoval som, jeho oči sa prudko otvorili a pozreli na mňa, ako keby chcel namietať o čom to, kurva, hovorím.

„Jo. Opustil. Ale nebol som preč ani dvadsaťštyri hodín. Šiel som domov a pil, pokým som neomdlel. Nasledujúce ráno som ju šiel hľadať a bola preč. Telefón mala odpojený a nechala ho v tvojom strešnom apartmáne spolu so všetkými vecami, ktoré si kúpila. Zavolal som na upratovacie služby, ale povedali mi, že opustila mesto. Zavolal som Irene a povedala mi rovnakú vec. Hľadal som ju. Potreboval som čas na rozmyslenie, čas byť nahnevaný, a keď som sa s ňou pokúšal znova spojiť, jednoducho zmizla,“ odvetil, bol jasne nahnevaný.

Prišla do našich životov, záležalo nám na nej a potom jednoducho zmizla bez stopy.

„Už si niekedy premýšľal čo sa stane pokiaľ s niekým je?“ Opýtal sa ma, keď lietadlo stúpalo.

„Nie je,“ odvetil som.

„To mala byť rovnaká istota, s ktorou si vyhľadal aj mňa?“

Pozrel som sa mu priamo do očí a prikývol som. „Áno.“

„A ak by som ja s niekým bol?“ Neodvrátil sa, ako keby ma vyzýval, aby som spochybnil pravosť svojich slov.

„To by záviselo od toho, aký šťastný by si bol. Hoci si spomínam na list, ktorý som ti dal, ktorý hovoril o tom, že sme ešte neskončili a aby si ma nepodviedol.“

„Niektoré veci sa nikdy nezmenia. Vždy muselo byť všetko po tvojom.“

Nad tým som sa pousmial. „To si dobre vedel už keď sme sa prvýkrát stretli.“

„To sa chystáš celú cestu hovoriť?“

„Nehovorili sme spolu viac ako tri roky. Rád by som vedel čo sa s tebou deje...oveľa viac než si listovať Googlom.“

„Povedal som, že som prišiel, aby som videl Jane, nie aby som oživil veci s tebou.“

Začínal ma už, kurva, srať.

„Správne, radšej by si mi ošukal pusu a urobil sa mi na hruď.“

Rozšírili sa mu oči, keď sa poobzeral po kabíne, hoci nám nikto nevenoval pozornosť.

Keď sa na mňa znova pozrel, vzal som ho za bradu, pritiahol si jeho tvár bližšie k sebe a tvrdo ho pobozkal. Podvolil sa, ale len na sekundu než sa príliš skoro odtiahol.

„Je mi u riti kto to vie, Wes. Už to nebude tak ako predtým. Už nebudeš moje špinavé malé tajomstvo strešného apartmánu. Povedal som, že ťa chcem. Takže, chcem ťa evidentne natoľko ako chcem Jane.“

Olízal si pery, prehltol ten knedlík v krku, ale neodpovedal, ledva vyhliadol z okna. Keď som sa posadil naspäť, natiahol som sa, aby som si vzal okuliare a knihu, ktorú som si nechal v zadnom vrecku sedadla, keď som si všimol ako na nás postaršia žena, ktorá si s ním vymenila miesto, pozerala v úplnom šoku a opovrhnutí.

To ma len viac nútilo vyjsť s tým, ohľadom neho, na svetlo. Žmurkol som na ňu a ona sa prikrčila, ale mne to bolo jedno. Dal som si okuliare a otvoril kapitolu päť knihy V divočine od Jona Krakauera.

„Konečne ju čítaš,“ zamumlal.

No, pokúšam sa. „Jo, niekto mi ju neustále odporúčal. Myslím, že ju popísal ako dôsledky dezilúzie samoty a ústrania.“

„Dokonalé zhrnutie,“ odvetil, veľmi dobre vedel, že hovoril o sebe.

Pokrútil som hlavou a čítal.

Ako som čítal, lietadlo narazilo do série turbulencií, cítil som ako sa mi jeho koleno otiera o moje. Predstieral, že si to nevšimol, tak som ho nechal.

Kedykoľvek bol pripravený, bol som aj ja.

Wesley

Dostal som sa do lietadla, pretože som chcel Jane. Myslela som na ňu častejšie než by sa dalo spočítať. To nebola lož. Naozaj mi chýbala. Ako už bolo povedané, bol to Max, vedľa ktorého som sedel.

Sedel v tichosti.

Raz za čas som počul ako prevrátil stránku na knihe. Už sme boli vo vzduchu päť hodín. Päť hodín tak blízko seba a predsa sa nič nedialo.

Bolo to na zošalenie.

Nešukal som nikoho okrem neho a Jane. Nepovedal som mu ako som sa uchýlil k pornu, studeným sprchám a mokrým snom, len aby som zo seba dostal nejaké hormóny ako nadržaný tínedžer. Nie je to tak, že by som sa nepokúšal pohnúť ďalej, ale zakaždým som myslel na ten prekliaty list. Myslel som na to, ako zo všetkých mojich milencov, bol Max jediný muž a Jane jediná žena, ktorí mi dokázali dať to, čo som chcel – tak ako som to chcel. Čas, ktorý sme strávili spolu bol hriešny, a bez ohľadu na to, aký naštvaný som bol na neho, chcel som to znova. Nie, nebolo to len o sexe, ale to neznamenalo, že sme nevedeli ako mať sex ako zasraní šampióni.

Kurva.

Zhlboka som sa nadýchol, snažil som sa skrotiť svoju rastúcu tvrdosť, zatiaľ čo Kapitán Kretén si v tichosti čítal.

Do pekla s ním aj tými jeho okuliarmi.

„Si v poriadku?“ Zašepkal.

„V pohode,“ klamal som a cítil sa rozpálenejší.

„Ten Wes, ktorého som poznal by si vzal čo chcel bez ohľadu na to, kde bol. Zmenilo sa to?“ Zatvoril knihu, zastrčil ju preč skôr než sa natiahol a stlačil znak na zavolanie letušky.

Netušil som čo robí, ale vytiahol niekoľko bankoviek z peňaženky a keď k nám prišla obsluha, vložil jej peniaze do rúk.

Oči sa jej v zmätku rozšírili, pokým jej niečo nezašepkal do ucha a ona sa pozrela na mňa a potom späť ponad kabínu.

„Áno, pane.“ Nedala najavo nijaký výraz než sa otočila a odišla, peniaze si zastrčila do vrecka sukne. Keď sa dostala dopredu, zatiahla závesy.

„Čo si ur---„

„Idem na záchod. Ty môžeš buď ďalej snívať alebo mi dokázať , že si stále tým mužom, ktorý bojuje o to, aby bol na vrchole.“

Vstal.

„Max.“ Cítil som ako mi letel vzrušením tep. Bože, bol som úbohý. „Nechaj si ich,“ povedal som, keď si dal dole okuliare.

Nehádal sa.

Zatvoril som oči. Počítal som. Áno, zasrane som počítal kvôli tomu, aký som bol vzrušený...aký som bol tvrdý, až do bodu, kedy som už nemohol čakať dlhšie.

Vstal som, prešiel cez kabínu a poza závesy, až som sa dostal k toalete. Žena, ktorá si vzala peniaze jednoducho predstierala, že ma nevidela, keď niekomu pripravovala drink.

V okamihu ako som vošiel dnu, schmatol ma a natlačil na dvere.

Len tento jedenkrát. Len tento jedenkrát sa mu poddám.

Klamal som sám sebe, zatiaľ čo som mu bozkával ústa, otvoril ich pre mňa, keď som mu rozopol nohavice a on ich rozopol mne.

Ochutnával som každý centimeter jeho úst, uchopil ho za penis, keď mu spadli nohavice, prebehol som prstom cez jeho špičku.

„Wes...,“ zastonal, bozkával ma dole po strane krku, sánke, ušiach, šepkal: „Ošukaj ma, bejby. Ošukaj ma tak ako si to chcel odkedy som sa vrátil---„

„Nepo---„

„Nepokúšať ťa?“ Prerušil ma, ukončil moje myšlienky svojou rukou na mojom vtákovi. Zasrane som neznášal, keď ma prerušil a dokonca ešte viac keď ukončil moje myšlienkové pochody skôr než som to mohol dopovedať.

Obaja sme sa navzájom hladili – viac sme priblížili k sebe naše vtáky, trel ho proti môjmu.

To pomalé trenie...Kurva.

Odstrčil som ho od seba preč, zachechtal sa, schmatol ma za tričko.

Znova, tentoraz som do neho zatlačil, otočil ho, pritisol ho na umývadlo. Držal sa umývadla, jeho krémovo biely zadok vystavený pre mňa. Natiahol som sa, vzal som ho za vtáka, celý ten čas som sa o neho otieral. Pozeral sa cez zrkadlo, pevný pohľad tvrdý, obalený chtíčom.

„Pamätáš si aký hlasný si bol naposledy, keď sme spolu šukali?“ Naklonil som sa dopredu a zašepkal mu do ucha. Nič nepovedal, ale zovretie na umývadle zosilnelo. „Práve si sal Janinu kundičku. Jej nádherné nohy boli omotané okolo tvojej hlavy a ty si jej sal klitoris ako muž umierajúci od smädu. Bol som tvrdý a tak som ťa schmatol za pás, vytiahol ti kolík zo zadku. Potom si sa triasol tiež.“

Kvôli tej spomienke mi vyschlo v hrdle, želal som si, aby som mal teraz jeho hračky. Namiesto toho som sa natiahol a vkĺzol som prstami do jeho zadku.

„Ahh!“ Zasyčal, jeho telo sa myklo dopredu, ústa sa mu oddelili, zatiaľ čo sa pomaly uvoľňoval. „Kurva...zasrané peklo...Wes.“

Mal tú drzosť povedať mi to, keď ja som tu bol ten, kto prichádzal o rozum. Bol tak zasrane tesný. Prakticky sme spolu mali sex každý deň, keď sme boli spolu. „Tvoje telo si ma nepamätá. Som ranený.“

„Klamár.“ Zhlboka sa nadýchol, olízal si pery. „Ty...a ja...obaja vieme...že sa ti páči...keď som takýto...tesný. Ahh, áno.“

Neklamal. Nemali sme čas, toto mala byť len rýchlovka, ale nemohol som si pomôcť, myslel som na všetko čo som mu chcel urobiť...hračky, ktoré som zvykol používať...

„Wes, prosím...,“ prosil. Vytiahol som prsty von, pokryl som si penis slinami, nastavil špičku k jeho zadku.

„Len preto, lebo si povedal prosím,“ zašepkal som. Prevalilo sa mnou potešenie, zatiaľ čo som pomaly, bolestivo pomaly, vkĺzaval do neho, neprestal som, pokým som nebol úplne dnu, moje podbruško pritisnuté o jeho zadok.

„Si v por---„

„Som viac než v poriadku.“

To bolo všetko čo som potreboval počuť než som ho chytil po strane za pás a znova sa zasunul dopredu.

Uchopil som jeho horúci penis pred sebou, hladkal som ho, užíval si ako mi padol do rúk, zatiaľ čo som zasúval jeho tesný zadok.

„Wes...“ Zalapal po dychu, ale ja som ho sotva mohol počuť kvôli sebe,

„Oh...zasrané...áno,“ zalapal som po dychu, zatvoril som oči. Neprestával som, nemohol som prestať, naše vzdychy, náreky a vrčanie sa zliali dokopy.

V tom momente to bolo ako keby sa medzi nami nič nezmenilo.

Maxwell

„Prajem pekný deň,“ povedala nám obsluha, keď sme vystupovali z lietadla.

Kývol som na ňu, prehodil som si svoj vak cez rameno a vošiel do tunela.

„Nechal si si svoj byt?“ Opýtal som sa Wesa, ktorý bol ticho od našej...chvíľky v míľovom klube.

„Nanešťastie, nie každý z nás si môže dovoliť utratiť milióny za byt, ktorý nepoužívame,“ povedal, keď sme prešli priamo k terminálu.

„Tak potom môj byt,“ odvetil som, zapol si telefón.

Neodpovedal, tak som to bral ako áno. Takisto som to bral ako potvrdenie toho, že on a ja to pomaly, ale isto zvládneme. Zdá sa, že viac trucoval a niekoľko krát potreboval zapárať, a hoci deklaroval, že je tu kvôli Jane, stále urobil ten krok, že chytil rovnaké lietadlo ako ja, čo znamená, že bol v tom. Len bol proste príliš hrdý to priznať a ja som mal dosť sebaistoty na to, nevyniesť to na svetlo.

Som späť v Bostone, napísal som Mary v nádeji, že dá vedieť Jane tak ako sľúbila.

Na sekundu som napísal, že sme v Bostone „my“. Ale netušil som, či jej toho Jane povedala toľko.

„Prisahám, že ak by už nikdy nezapršalo, aj to by bolo priskoro,“ povedal som, keď sme konečne vyšli von.

Seatlle. Londýn. Boston. Dážď. Páni.

Uvedomil som si, že takto neskoro v októbri slnečno nebude, ale stále som dával prednosť tomu, aby nebolo takto prekliato chladno.

„Pán Emerson. Vitajte späť, pane.“ Vozidlový zriadenec nás privítal pri dverách a zodvihol pár veľmi známych kľúčov. Vzal som si ich, moji oči sa presunuli na Ferrari z roku 1962 farby polnočnej modrej, ktoré čakalo v daždi. „Vaša matka vravela, že by sa vám to páčilo.“

„Mala pravdu.“ Uškrnul som sa, siahol som po kľúčoch, keď si ich vzal Wes.

„Vďaka, kamoš.“ Prikývol, prešiel na stranu vodiča.

„Čo to robíš?“ Opýtal som sa, nasledoval ho.

„Ako čo to vyzerá, že asi robím?“ Opýtal sa a už si aj sadal.

Vzdychol som, urobil som to isté na mieste spolujazdca. Hodil som tašku na zem medzi svoje nohy, keď som si zapol pás.

„Môžem šoférovať, vieš---„

„Naposledy, keď si toto auto šoféroval pršalo o niečo menej než teraz a takmer si sa zabil,“ zamumlal, vycúval spred terminálu.

„To bola sotva vina toho auta,“ odvetil som, strelil som pohľadom na to ako drsne zaobchádzal s riadiacou pákou.

„Buď jemnejší, je to klasika!“

Len pretočil oči. „Je to auto, a ty a ja budeme nažive.“

„Je to---„ Zastavil som sa, keď zámerne preradil na zlý rýchlostný stupeň. Pri tom chrčavom zvuku som bojoval s impulzom vyšteknúť na neho. „Wes, ak chceš byť na mňa nasraný, tak buď nasraný na mňa. Ale nevybíjaj si to na mojom prekliatom aute—„

„Srať na auto,“ odsekol späť, preradil úplne zbytočne. „Naposledy som videl toto auto ako vrak v celoštátnej televízii.“

Keď sa pohol, že ide tretíkrát preradiť, schmatol som ho za rameno. „Prisahám Bohu, Wes, ak znova preradíš, tak ti ublížim.“

„Ale vieš dobre, že bolesť mám rád.“ Kútik úst sa mu nadvihol a pripadal mi ako ten starý Wes.

„Rád vidím, že sa môžeš stále usmievať.“

Nad tým len pokrčil plecom, konečne uvoľnil zovretie okolo volantu.

„Čo sa chystáš podniknúť ohľadom práce? Vrátiš sa do televízie?“

Jeho pokus zmeniť tému bol evidentný.

„Nemám ani potuchy. Netuším, či to vôbec chcem.“ A to bola svätosväte pravda.

„Miloval si svoju prácu.“

Prikývol som, oprel sa do sedadla a napravil si pás. „Miloval som – milujem. No nebolo to to správne. Povedal som ti, že sa nechcem vrátiť tam, kde som bol predtým. Keď si už raz z kola von, nechceš sa do neho znova vrátiť.“ Aj keď som o svojom osobnom živote ešte nikomu nehovoril, už som sa viac nebál vyjsť s pravdou von, ak by sa niekto spýtal. To bolo oslobodzujúce, a ja som si nedokázal predstaviť vzdialiť sa od tak jasného cieľa.

Na nič ďalšie sa nepýtal. Z letiska do môjho strešného apartmánu na Rowling Street 2829 W to trvalo len 15 minút. Práve som dopísal správy pre matku aj Irene, s ktorými som sa na noc rozlúčil než zaparkoval v garáži. Irene sa chystala tak či tak vrátiť na niekoľko týždňov do Štátov.

„Čo budem jesť?“ Opýtal sa, ale zdalo sa, že hovorí sám so sebou.

„Objednať si nejaké jedlo ťa nezabije,“ odvetil som, vystúpil z auta.

„Pokiaľ si to pamätám správne,“ povedal, takisto vyšiel z auta, „to ty si bol ten čo povedal: prečo sa obťažovať jesť niečo než to najlepšie čo si môžeš dovoliť? Alebo to boli len kecy, ktoré ma mali obalamutiť?“

Uškrnul som sa, keď sme sa dostali k výťahu v suteréne.

„To nebola rečnícka otázka.“ Zamračil sa.

„Ja viem. Ale pre pána, takisto si bol riadna osina v zadku.“

„Že to prichádza práve od teba je trochu irónia.“

„Netuším o čom hovoríš. Bolo mi povedané, že som veľmi príjemný človek.“

Zachechtal sa, pokrútil nado mnou hlavou.

„Potrebuješ sa prestať obklopovať ľuďmi, ktorí ti bozkávajú zadok.“

„Že to prichádza práve od teba je trochu irónia.“ Strelil som naspäť, presunul sánku na stranu, bol naštvaný ako poriadne do tohto spadol.

„Strešný apartmán,“ povedal automatický hlas, keď sa dvere otvorili na mojom poschodí.

„Dvere otvorené,“ povedal poplašný systém, keď som naťukal kód a pozrel si svoj obľúbený výhľad na Boston.

Hodil som tašku na zem, ako nočný motýľ k plameňu, priťahovalo ma to k nemu.

Áno, bolo to prehnané, a sotva som mohol vidieť mesto, keď sa dážď valil, ale stále to bolo moje mesto. „Keď som sa uzdravoval, mal som takýto výhľad na Seatlle, ktorý môj fyzioterapeut zbožňoval. Na moju zlosť len civel celé hodiny von z okna. Naozaj som tomu nerozumel. Dokonca aj keď som bol tam, spomenul som si ako sa mi tento výhľad páčil, čo bol aj dôvod, prečo som si zaobstaral tento strešný apartmán. Ale nikdy som sa nezastavil, aby som ho skutočne obdivoval.“

Nepočul som jeho spätnú odpoveď, otočil som sa, aby som ho našiel ako pozerá, jednoducho leňošil na mojom gauči. Oči mal upreté mojim smerom, ale nebol som si istý či na mesto alebo mňa. Jeho zelené oči sa stretli s mojimi.

„Čo je?“

„Nič.“ Pokrútil hlavou, odvrátil sa. Odišiel som od okna, sadol si vedľa neho, vykopol som nohy na kávový stolík. Obaja sme pozerali von do dažďa.

„Ponúkol by som ti pivo, ale pochybujem, že je niečo v chladničke,“ zašepkal som.

„V záujme svojej pečene, tak či tak by som to mal obmedziť.“

Natiahol som sa medzi nás, vzal som ho za ruku. Preplietol si s ním prsty.

Neprehovoril, ale nepustil ma.

„Nikdy som nemal v úmysle ublížiť ti.“

„Viem,“ zašepkal späť, pozeral sa ponad mňa.

Natiahol som sa po ňom, položil som mu ruku na tvár, keď sa do nej naklonil. Nemohol som ani opísať ako veľmi som ho chcel, keď boli jeho pery na mne. Práve sme došukali a znova som bol kvôli nemu nadržaný. Znova som bol kvôli nemu tvrdý. Bolo tam toho toľko, čo sme si potrebovali povedať, tak veľa čo som musel povedať ja. A teraz, jediné na čo som mohol myslieť bolo...Keď sme sa od seba odtrhli, obaja sme lapali po dychu. Oblizol si pery, dýchal cez nos.

BZZZ

BZZZ

„To si zo mňa robíš srandu?“ Frustrovane som zavrčal, obzrel sa na dvere.

„Kedy si niekoho očakával?“ Zachechtal sa, odtiahol sa.

„Nie...proste...,“ odmlčal som sa a potom sa okamžite postavil.

„Proste?“

„Jane.“ Prešiel som k dverám, naozaj som očakával, že tam bude, keď som otvoril dvere. Namiesto nej som sa však ocitol tvárou v tvár červenovláske oblečenej v zelenom kabáte s mokrým dáždnikom na boku.

„A vy ste?“

„Mary Turnerová.“

Poobzeral som sa okolo nej, stále som očakával Jane.

„Neprišla so mnou.“ Zamračila sa, ustúpil som stranou, aby som ju pustil dnu, ale ona sa nepohla spred dverí. „Neprišla so mnou, pretože nemohla.“

„Správate sa dosť záhadne, aby mi to bolo po vôli---„

„Je v nemocnici---„

„Jane?“ Opýtal sa Wes, objavil sa vedľa mňa. Jej oči po ňom zmätene strelili. Ten okamih mi dal vedieť, že jej Jane nič nepovedala ohľadom zložitosti akým bol náš vzťah.

„V ktorej nemocnici? Je v poriadku?“

„Jane je v poriadku...to jej dcéra je chorá.“

„Zopakujte to?“ Opýtal sa Wes, keď mi padla sánka. „Jej dcéra?“

Mary jednoducho prikývla. „Prepáčte, ale kto ste?“

„Jej dcéra? Odkedy má dcéru?“ Opýtal som sa.

„Odkedy ste odišli. Bola tehotná.“

„Skurvený Kriste,“ zašepkal Wes, keď sme na ňu obaja pozerali.

Dieťa? Mala dieťa?

Kurva! Zasraná kurva!

„Keby mohla byť tu, bola by tu, ale Masley sa minulú noc pohoršilo a Jane s ňou potrebovala zostať. Požiadala ma, aby som vás poprosila, aby ste prišli. Ja osobne si nemyslím, že by mala prosiť otca jej dcéry, aby daroval krv chorému dieťaťu, však?“ Povedala priamo mne.

Bol som zamrznutý na mieste, mal som úplne prázdnu myseľ.

„V ktorej je nemocnici?“ Opýtal sa Wes.

Myslím, že som sa medzitým dostal do šoku.