TAOU - 2. kapitola

Překlad: Yogi_22

Wesley

„Úprimne, Wesley, čo ti urobil ten chlap, že ťa to tak obťažuje?“ Objavila sa Katrina, teraz bola oblečená v bielych koktejlových šatách, vrtela hlavou nad dnešným výberom šéfkuchára pre stôl číslo deväť.

Tri dni.

Už to boli tri dni odkedy sa po prvýkrát ukázal. Prišiel do reštaurácie na večeru, sadol si k stolu číslo deväť a objednal si vždy to isté, výber šéfkuchára, čo bolo v podstate špeciálne menu, ktoré som vybral pre hosťa. Prvý deň som mu dal misku cereálií. Druhý deň plátky jablka a na tretí deň hrianku. Len jeden plátok opečeného chleba, nič viac. Nielenže za to zaplatil, ale nechal tam aj smiešne vysoké sprepitné pre servírku skôr než ju požiadal, aby mi odovzdala jeho komplimenty.

A teraz som pozeral na misku zeleru naštvaný viac na seba, než by som priznal.

Čo to, kurva, robíme?

Nie, ale vážne, toto bolo tak detinské a úprimne povedané, aj trochu hlúpe.

Za toto už utratil viac ako dvesto dolárov.

„Fajn, vezmem to von, ale prídem na to---„ Zastavila sa, keď som zovrel tanier.

„Wesley?“

„Nie toto,“ zašomral som, vzal som si tanier späť. Položil som ho bokom a otočil som sa späť ku kuchyni. Neobťažoval som sa žiadať o niekoho pomoc, šiel som jednoducho k chladničke a sám vybral steak, ktorý som namarinoval. Potom som uchopil červené víno, bielu cibuľu, šalotku, hríby a krém z políc.

„Potrebujete niečo, Šéfe?“ 18-ročná Joy bola najmladším a najnovším prírastkom kuchyne. Bola ako nadšené, malé šteniatko, dychtivo sa vedľa mňa objavila zakaždým, keď k tomu dostala šancu. „Mám umyť všetku zeleninu a olúpať krevety, Šéfe?“

„Chcela by si za to medailu?“ Opýtal som sa jej.

Hnedé oči sa jej rozšírili. „Nie, Šéfe. Len som myslela---„

Prešiel som poza jej chrbát k sporáku, vzal som si panvicu a zapol horák na nízku teplotu. Rýchlo som nasekal cibuľu a vhodil som ju do hrnca. Potom som na miernom ohni orestoval do mäkka šalotku pokým nezmäkla, hríby som pridal až vtedy, keď bolo soté dohneda. Do vína som rozdrvil čierne korenie, sekundu som počkal, panvicu som odtiahol na bok predtým než som do nej pomaly nalial víno.

„Jednoduchý krém z masla a mlieka a....žĺtka?“

Keď som sa pozrel hore, všimol som si, že polovica personálu je teraz naokolo, oči mali prilepené k panvici. Človek by si myslel, že mali prikázané sa pozerať.

„Správne, ale ja som práve použil len pol žĺtka, potom som počkal dve minúty, než to zovrelo na miernom ohni,“ konečne som odpovedal, očistil som si ruky než som prešiel k steaku a nakrájal som len hornú vrstvu predtým než ho budem grilovať. Zatiaľ čo sa griloval, zamiešal som krém do soté než som pridal štipku soli.

„Tanier.“

„Plytký alebo hlboký?“ Opýtala sa Joy, už mi ich aj podávala, čo spôsobilo, že sa niekoľko ostatných začalo na nej smiať vrátane mňa, keď som prevrátil steak na druhú stranu.

Vzal som si od nej jeden tanier, nabral si malú lyžičku omáčky a polial ním dno. Čakal som ďalšie dve minúty, než som vybral steak, dokonale som ho položil navrch a zvyšok omáčky nalial naň.

„Hubové Au Poivre na steaku,“ jednoducho som im povedal, očistil okraje taniera. Katrina, ktorá sa držala bokom, pristúpila dopredu a natiahla sa, aby si ho odo mňa vzala. „O toto sa postarám.“

Potreboval som sa proste cez to dostať.

Dal som si dole zásteru, prešiel som striebornými dverami. Miesto bolo dokonca ešte plnšie ako v otvárací večer. Recenzie boli dobré. Nie, boli zasrane brilantné, takže hádam, že sa to dalo očakávať.

Skončili sme. Je po všetkom. Nič viac.

Trénoval som si sám pre seba, konečne som prišiel k jeho stolu.

Sedel tam v tmavom svetri na tmavo-modrej košeli a kravate, mal sa sebe rifle a okuliare.

Zasrané okuliare.

To ma poser!

Poser ma!

Už som cítil ako začínam tvrdnúť.

V zlomku sekundy som myslel na všetky spôsoby ako by som...

„Hubové Au Poivre na steaku,“ zopakoval som, položil pred neho tanier.

Pozrel sa dole na to a potom späť na mňa, kútiky úst sa mu stočili smerom nahor v diabolskom úsmeve.

„Tentoraz som očakával misu hrášku,“ povedal.

„No, z nejakého dôvodu sa to volá šéfkuchárov výber.“

„Ďakujem ti---„

„Nie,“ prerušil som ho. „Tak to je, Max. Proste---„

„Odíď?“ Opýtal sa nedbalo, zložil si okuliare a položil ich do stredu stola hneď vedľa soľničky a koreničky. Posunul sa na stoličke, pozrel sa mi smrteľne vážne do očí a prikývol. „Fajn. Ak je to to, čo naozaj chceš. Odídem. Ale nie pretože to chcem ja. Nie pretože k tebe nič necítim, ale preto, lebo ma naozaj už nikdy nechceš znova vidieť. Ak potrebuješ čas, môžem ti dať čas, proste to len povedz. Len mi nehovor, aby som odišiel, Wes, nie, pokým ma už nikdy znova nechceš vidieť. Som tu. Idem neskoro a už je to dávno. Ale som tu kvôli tebe, pretože práve teraz ste ty a Jane jediní ľudia, na ktorých záleží.“

Jane.

Stálo ma to všetku námahu nemyslieť na ňu. Nechcel som nad tým premýšľať alebo spomínať, len som chcel jednoducho variť a pohnúť sa ďalej.

„Hmm.“ Zastonal, keď kúsok ochutnal. „Tvoje jedlo je úžasné ako vždy.“

„Až na prípad, kedy som pridal príliš veľa imaginárnej soli?“ Pristihol som sa ako sa usmievam, hoci som nechcel.

„Čo sa stalo s tým, že zákazník má vždy pravdu?“

„Je to americká filozofia. Tu platí, že ak sa ti to nepáči, vypadni.“

Zasmial sa. „No, znova ti ďakujem. Máte moje komplimenty, Šéfe.“

Otočil som sa, ale neurobil som ešte ani krok, keď na mňa zavolal.

„Wes.“

Zastavil som sa, zatvoril oči, nadýchol sa, než som sa otočil k nemu. Nezdvihol ku mne pohľad pri krájaní steaku.

„Som ubytovaný v Carltone.“

„A čo mám s touto informáciou akože urobiť?“

„Čokoľvek len chceš.“ Pokrčil plecami a konečne zodvihol pohľad, jeho modré oči si ma znova prezerali. Mohol som cítiť ten chtíč, ale v tomto okamihu som netušil či bol jeho alebo môj.

„Užite si jedlo, pán Emerson. Dúfam, že počas vášho pobytu v Londýne vyskúšate množstvo ďalších reštaurácií---„

„Prečo sa obťažovať jesť niečo iné než to najlepšie, pokiaľ si to môžeš dovoliť?“

Zasraný Kriste.

Ignoroval som ho, odišiel som bez toho, aby som ho požiadal, aby odišiel. A ak som si dobre všimol, tak si to uvedomil, čo znamenalo, že bude späť aj zajtra a napozajtra a deň po tom, pokým mu nepoviem, aby odišiel.

Do pekla s ním, že prišiel.

Do pekla so mnou, že som si užíval, že to robil.

Potreboval som sa napiť.

Maxwell

Zvonenie,

Zvonenie.

Zvonenie.

„Ugh,“ zaúpel som, zovrel som si hlavu, keď som sa pretočil na stranu. Natiahol som sa a schmatol telefón.

„Čo je?“

„Prepáčte, pán Emerson. Netušila som, že ešte spíte. Len nás zaujímalo, či si dáte náš špeciálny brunch, nakoľko ste dnes ráno neboli na raňajkách.“

Oči mi okamžite našli hodiny, ktoré ukazovali 12.45 popoludní.

„Pán Emerson...“

„Prepáčte.“ Stíšil som hlas, pošúchal si oči. „Áno, je to v poriadku, pošlite mi to hore, ďakujem vám,“ zašomral som, zavesil.

Klik.

Neprišiel.

To bola prvá vec, čo mi prebehla mysľou, keď som položil hlavu späť na vankúš.

Nehodlal som klamať, čakal som, že predchádzajúcu noc príde. Videl som ten chtíč v jeho očiach. Ten Wes, ktorého som poznal, ho mal vždy. A predsa nie. Čakal som až do šiestej rána než som to vzdal a šiel do postele.

Počas posledného tri a pol roka sa veľmi nezmenil. Fyzicky mal stále tie najzelenšie oči aké som kedy videl, hnedé vlasy mal stále chaotické a mierne prerastené, telo mal vo forme a jemne opálené ako vždy.

Ale napriek tomu, za tie štyri dni čo som tam bol, som ho ani raz nevidel skutočne sa usmievať. Bolo mi to divné. Bol to predsa Wes. Vždy našiel spôsob ako sa uprostred búrky smiať. Alebo aspoň zvykol. Teraz to bolo ako keby fungoval na autopilota.

Zlomil som ho? Zlomili sme ho my?

Tým my som myslel Jane. Keď som vyslovil jej meno, všimol som si, ako rýchlo sa odvrátil – a to bola súčasťou našich životov len na okamih. Tých pár mesiacov, ktoré som strávil ja a Wes spolu s ňou sa nedali porovnávať so štyrmi rokmi, ktoré som strávil s ním. No napriek tomu, keď som myslel na Wesa, myslel som aj na ňu. A keď som myslel na Jane, myslel som na Wesa. Zatiaľ čo som sa uzdravoval, chcel som sa k nim vrátiť, pretože v každom zmysle slova sme boli rodina.

Posadil som sa na posteli, chrbtom som sa oprel o záhlavie, vzal som telefón a vytočil číslo.

„Maryne veľkolepé slúžky---„

„Slečna Turnerová?“ Ozval som sa a zívol, zatiaľ čo som si naťahoval krk.

„Áno, môžem sa opýtať kto volá?“

„Tu Maxwell Emerson. Pred tromi rokmi---„

„Viem kto ste, pán Emerson,“ prerušila ma. Jej hlas bol oveľa drsnejší než ten sebavedomý, profesionálny tón, ktorým mi zodvihla. „Takisto som dostala správy, ktoré ste pre Jane nechali minulý týždeň.“

„Na žiadnu z nich som nedostal spätný telefonát. Slečna Turnerová, pochopím a rozumiem, že mi neveríte. Ale ja chcem...potrebujem sa s ňou skontaktovať.“

Ticho.

„Slečna Turnerová.“

„Nevyhľadávam ľuďom ľudí, ktorým ublížili a na ktorých mi záleží.“

„Rozumiem---„

„No myslím si, že...,“ vzdychla si. „Pred dvoma týždňami sa vrátila do Bostonu.“

„Naozaj?“ Posadil som sa.

„Jane si práve teraz prechádza veľa vecami.“

„Čo to znamená? Je v poriadku? Máte na ňu číslo?“

„To nie je moja vec, aby som vám ho povedala. Proste...len ak mi dáte vedieť, keď budete naspäť v Bostone, poviem jej to. Potom sa môže rozhodnúť.“

V tom momente mi na mysli vytanul Wes. On a ja sme sa ešte cez nič nedostali. Nechcel som proste len tak znova zmiznúť. Ale na druhej strane...Jane. Ktovie ako dlho zostane v Bostone? Čo ak bude súhlasiť, že ma chce vidieť? A čo je ešte horšie, čo ak s tým bude súhlasiť, ale potom si to rozmyslí skôr, než sa tam dostanem. Mal som pocit, ako keby som si vyberal medzi nimi dvoma.

„Pán Emerson?“

„Bude to prvá vec, ktorú urobím ráno.“

To mi ešte stále dávalo nejaký čas presvedčiť Wesa.

„Dám jej vedieť.“

Klik.

Pozeral som na telefón s podivnou zmesou zlosti, spokojnosti a smútku. Hnevalo ma, že zavesila hneď po tom, čo bola taká tajomná. Bol som spokojný, pretože sa zdalo, že vnútorne bojuje s tým dať mi vedieť čo sa deje s Jane, čo znamenalo, že Jane mala aspoň niekoho pri sebe. A smutný pretože...niečo nebolo s Jane v poriadku – cítil som to.

Nemal som odísť.

Posadil som sa na posteli, pozrel som sa na nohy, akonáhle sa moje chodidlá dotkli krémového plyšového koberca.

Tak ako vždy, zavrtel som prstami na nohách, potom som zdvihol pravú nohu, ľavú a pozrel sa na dve jazvy na bokoch kolien. Hrudník sa mi bolestivo stiahol, keď mi každá jedna bolestivá spomienka zaplavila myseľ.

DEŇ658.

„Max, to stačí,“ zakričal Kent, ale ja som ho ignoroval, držal som sa lán pripojených k prístroju pred sebou a robil som všetko čo som mohol, aby som sa sám zdvihol do invalidného vozíka.

Pálili ma ruky, pot mi stekal dole po tvári a pokrýval mi krk, mravčenie v páse len vzrastalo, ale stále som neprestával. Proste som sa len naťahoval a naťahoval, pokým som nebol úplne vystretý.

„Povedal....som...ti...že...to...zvládnem.“ Uškrnul som sa, postavil sa rovno, použil takmer všetku svoju hornú polovicu, aby ma držala na mieste. Pozrel som sa do zrkadla naproti telocvični. Bol som schopný hrdo stáť než sa mi podlomili nohy a začal som padať dopredu.

„Tá tvoje prekliata tvrdohlavosť,“ uškrnul sa Kent, uchopil ma.

„Ja---„ Nie. Nie. Nie. Prestaň! Prosil som sám seba bezvýsledne. Zatvoril som oči, bol som znechutený sám sebou, keď som pocítil mokro a nebol to pot, ktorý sa mi rinul po nohách.

„Nie je to tvoja chyba,“ zašomral Kent, pomohol mi späť do vozíka.

Nič som nepovedal, len si zakryl tvár rukou, plakal som, keď zavolal na moju sestričku.

„Už som pripravila kúpeľ.“ Staršia sestra prešla šťastne ku mne, vzala za rukoväte vozíka, všetci sa snažili predstierať, že to bolo v poriadku. Že ja som bol v poriadku.

Povedal, že to nebola moja vina. Ale bola to moja vina. Bola moja vina, že som bol tak posadnutý prácou a svojim postavením, že som ignoroval ľudí, na ktorých záležalo. Bola moja vina, že v tú noc som šiel prirýchlo. A bola moja vina...že som chcel zomrieť.

***

„Urobil som správnu vec,“ zašomral som si pre seba. Odísť bola správna vec. Veril som v to. Nedokázal som ani len ukázať svoju tvár ľuďom, ktorí ma vtedy ani nepoznali.

Urobil som správnu---

Klop, klop.

„Dýchaj,“ zašepkal som si znova pre seba. Zodvihol som sa z postele, vzal som si peňaženku, vyšiel zo spálne a prešiel cez obývačku ku dverám.

Vytiahol som päťdesiatku, aby som pokryl hotelovú službu, otvoril som dvere.

„Ďakujem vám---„

„Vyzeráš ako sračka.“ Bola to čistá irónia, že to povedal práve mne, keď to on tu bol ten s tmavými kruhmi pod očami a tiahla z neho whiskey. Mal na sebe čiernu bavlnenú košeľu, rifle a čiernu koženú bundu.

Jeho zelené oči sa pozreli dole na päťdesiatku v mojich rukách.

„Niekoho čakáš,“

„Hotelovú službu,“ odpovedal som, posunul som sa, aby mohol prejsť, ak chcel. Stál na okamih vo dverách, než vošiel. „Ako si vedel, ktorá je to izba?“

Nad tým sa zachechtal, porozhliadol sa dookola. Netušil som, čo očakával, že nájde. „Tak dlho ako ťa poznám, si tvoj skazený zadok vždy zaberie strešný apartmán, ak je strešný apartmán v ponuke. Ale...“ Otočil sa a nahnevane sa mračil, sánku mal stisnutú. „Ale znova, dobre vieš, že toto o tebe viem, čo je aj dôvod, prečo si mi nepovedal v prvom rade číslo izby. Nie som fanúšikom tvojich hier, Maxwell---„

„Nebol som si vedomý, že hrám nejaké hry,“ odvetil som.

Klop, klop.

Povzdychol som si, otočil sa ku dverám, aby som ich otvoril – tentoraz to bola mladá blondínka, ktorá mi nosila celý tento týždeň raňajky.

Jej hnedé oči sa rozšírili, netušil som prečo, pokým som si nevšimol, že tam stojím len v boxerkách.

„Do riti, prepáčte---„

„To je v poriadku, pán Emerson. Tu je váš brunch. Chcete, aby som vám ho niekam položila?“ Opýtala sa a už aj tlačila vozík dnu. Kývla a ticho pozdravila Wesa, ktorý jej ani nevenoval pozornosť. Namiesto toho stále pozeral na mňa, ako keby čakal na príležitosť zabiť ma holými rukami.

„To je dobre, Emma, ďakujem vám. To vy ste boli vtedy na telefóne?“ Opýtal som sa, podával jej sprepitné.

„Áno, pane.“ Vzala si ho, ako vždy vysúkala poklonu, a ja som sa zasmial, pokrútil nad tým hlavou. Ten prvý deň, kedy mi doniesla raňajky som na to upozornil – a teraz mi strúhala poklony vždy, keď ma zbadala.

„Budete potrebovať ešte niečo, pán Emerson?“

„Nie, nebude, vďaka,“ povedal jej Wes.

Pozrela sa na neho a späť na mňa prikyvujúc. Podržal som jej otvorené dvere, aby odišla.

„Možno mi šibe, ale znel si takmer ako keby---„

K ďalším slovám som sa nedostal.

Sotva som zavrel dvere, už ma natlačil na stenu, jeho telo pritisnuté na mojom, jeho pery na mojich. Netušil som či bol stále opitý alebo už mal opicu, ale nechcel som, aby prestal. Stiahol som mu bundu z pliec, s mäkkým žuchnutím mu dopadla k nohám. Nadvihol som mu košeľu, naše jazyky sa omotávali okolo seba, prebehol som mu rukou po brušákoch, užíval som si aké hladké a pevné boli jeho svaly, keď moja ruka prebehla cez jazvu.

Prestal som, nadvihol mu košeľu, aby som videl viac. Priamo nad pásom mal zubatú jazvu.

„Čo sa stalo?“

Namiesto toho, aby odpovedal, mi zovrel vlasy, pritiahol si moju hlavu naspäť. Donútil ma tak, aby som sa mu pozrel do očí.

„Nechcem ťa pretiahnuť,“ zasyčal pomedzi zuby.

Rozopol som mu rifle, siahol som do jeho šedých boxeriek, vzal ho do ruky. Pulzoval mi v rukách – bol tak tvrdý, mohol som jasne vidieť žily na jeho vtákovi. Dych sa mu zasekával v hrdle, keď som pomaly prešiel po celej jeho dĺžke. „Tvoje pery hovoria nie, ale zdá sa, že tvoj vták chce niečo iné.“

„Ty...“ Zatvoril oči, snažil sa myslieť, keď som ho hladkal. „Nemôžeš sa len tak ukázať a začať zametať mojim svetom.“

„Ja viem,“ zašepkal som, znova ho bozkával. Nepobozkal ma naspäť, nie pokým som ho neuhryzol do pery, silno. Znova pre mňa otvoril ústa a zastonal, jeho penis sa mi dychtivo zašklbal v ruke.

„Nie.“ Vytrhol sa odo mňa, utrel si ústa než schoval svojho tvrdého vtáka naspäť do boxeriek. Ruky sa mu triasli, keď sa zapínal. Oprel som sa o dvere, zablokoval som ich, aby neodišiel.

„Uhni.“

„Nie.“

„Max---„

„Prišiel si sem z nejakého dôvodu. Tak to vyklop.“

Zamračil sa, ruky stisnuté do pästí. „Prišiel som ti povedať, aby si šiel domov.“

„Šiel domov?“ Zopakoval som kývajúc hlavou. „ To si potreboval prísť až sem, aby si mi to oznámil?“

„Ja---„

„Potreboval si ma kvôli tomu pobozkať?“

Krútil hlavou, pohol sa na odchod.

„Ty---„

„Tak to vyklop!“ Strčil som do neho. „Prečo si tu?“ Znova som do neho strčil. „Prečo si tu?“

„Naser si!“ Vrazil mi tak silno do brady, až som si zubami zahryzol do pery. Z kútiku úst som si zlízol krv, postavil som sa vzpriamene. „Teraz sa už cítiš lepšie alebo si ešte párkrát potrebuješ udrieť?“

Postavil sa predo mňa. Oči mal tvrdé. Sánku stuhnutú. „Je to už viac ako tri roky. Žiaden telefonát. Ani len prekliata správa---„

„Chceš, aby som prosil?“ Opýtal som sa, uzavrel som ten malý priestor medzi nami. Bozkával som ho po tvári, priamo k uchu, zašepkal som: „Pretože môžem prosiť, Šéfe. Len tentoraz môžem kvôli teba prosiť na kolenách.“

Uhryzol som ho do ucha než som presne to aj urobil. Padol som na kolená pred neho, stiahol som mu rifle spolu s boxerkami, naklonil sa dopredu, oblizol špičku jeho vtáka, vďaka čomu ním jemne trhlo.

„Uhh...,“ počul som ho zastonať. Vzal som ho do ruky, bozkával ho tam a späť po celej dĺžke než som mu prebehol po špičke jazykom.

Jeho ruky mi znova zovreli vlasy, keď som pomaličky lízal každý centimeter jeho vtáka. Zatvoril som oči, snažil som sa sústrediť, ignoroval aký tvrdý som vďaka tomu bol.

Ako dlho to už bolo?

Nebol som s nikým iným, odkedy som od neho a Jane odišiel.

Len pomyslenie na jedného z nich s niekým iným, pomyslenie na to, že mu niekto iný robí toto...nielenže ma to nasralo, ale chcel som ho kvôli tomu ešte viac.

Nútilo ma to, aby si pamätal, že sme na tom boli inak.

„Kurva,“ zasyčal, keď som ho vzal celého do pusy, zovrel som mu zadnú časť kolien kvôli opore, ale nakoľko bol, čo sa týka sexu, kontrolou posadnutý magor, nedovolil mi to. Držal mi hlavu, zasúval sa mi do hrdla. A ja som nemohol robiť nič iné, len dýchať cez nos, ako mi šukal ústa.

„Áno. Ohh...“ Zalapal po dychu, jeho boky vyrazili prudko vpred.

„Bože...Max, tá tvoja pusa...kurva...kurva...ach.“

Vytiahol sa a urobil sa mi na hruď.

Presne ako za starých čias.

Wesley

Keď sa postavil, všetko čo urobil bolo, že prešiel k stolíku s jedlom, vzal si odtiaľ obrúsok a otrel si hrudník zatiaľ čo sa ma jednoducho opýtal: „Chcel by si zostať na brunch?“

Neprišiel som sem na brunch. Neprišiel som sem na toto. Ale keď otvoril dvere, stál tam predo mnou v ničom len boxerkách, pokrytý tenkou vrstvou potu, dovolil mi tak okukovať každý sval na jeho tele, nepomohol som si pomôcť len stvrdnúť.

„Wes?“ Opýtal sa nedbalo, natiahol sa, aby si vzal sendvič.

„Neprišiel som sem pre nič z tohto,“ zašomral som si viac pre seba než pre neho, prebehol som si rukami po vlasoch. Pripadal som si ako kurvička.

„Jo, po to si teda prišiel.“ Rozdelil jedlo, druhú polovicu nechal na druhej strane kávového stolíka pre mňa skôr než sa posadil na stoličku a jedol sendvič. „Chcel si ma pretiahnuť tak strašne ako si mi chcel povedať, aby som pálil niekam do pekla.“

„Nehovor za mňa,“ zamumlal som, zapol si naspäť rifle.

„Fajn, tak si hovorím pre seba. Uvedomujem si, že chceš ospravedlnenie,“ povedal. Olízal si z prstu majonézu. „Ale to urobiť nemôžem. Na zlomok sekundy dnes ráno, po tom čo som na teba čakal celú noc, môžem dodať, som premýšľal nad tým prečo som odišiel? Prečo som všetko zničil? A potom som si spomenul na svoje osobné peklo: v Seattli vo Washingtone, kde som si želal zomrieť zakaždým, keď som sa pokúšal vstať zo svojho invalidného vozíka a zakaždým, keď som spadol, bol som na seba nasraný, pretože som si nemohol ani sám dôjsť na záchod. Neopustil som ťa preto, lebo som ťa nemiloval. Opustil som ťa preto, lebo som ťa miloval. Miloval som ťa tak veľmi, že som nemohol zniesť, aby si ma videl takto.“

„Potom bola tvoja láska plytká. Pretože, keď niekoho miluješ, stojíš po ich boku za všetkých okolností. Vidíš to všetko, pretože aj keď prežívajú bolesť, stále to bude lepšie, než stratiť ich úplne.“

Zamračil sa na mňa ponad ten prekliaty sendvič. „A čo ty?“

„Čo tým myslíš čo ja?“

„Zatiaľ čo by si stál po mojom boku ako dobrý milenec, zatiaľ čo by som ťa preklínal, nadával sebe aj všetkým ostatným, čo ty? Čítal som prepis tvojho interview s časopisom Time pred troma rokmi, ten so šéfkuchárom Névenoé, a mohol som povedať, že si chcel cestovať. Mal si svoje sny a ciele. Ak by si bol tých posledných pár rokov so mnou, ako by si dosiahol to všetko, čo dnes máš? Začínal by si ku mne pociťovať odpor. Možno nie na začiatku. Snažil by si sa byť chápajúci, keď by som z teba vysával energiu. Po tom by si už nebol Šéfkuchár Wesley Uhler z Open Kitchen...mimochodom, sledoval som každú jednu časť.“

Vedel ako sa mi dostať pod kožu spôsobmi, aké som ja ani nevedel vyjadriť. „To bolo moja voľba sa takto rozhodnúť. Ale ty si odišiel, pretože si mi neveril natoľko, aby si zostal. A to ide na tvoj vrub.“

„To áno. A chcem to dať s tebou do poriadku. Mal som v pláne zostať tu pokým sa tak nestane. Ale...Jane je v Bostone a ja letím hneď ráno naspäť. Poď so---„

„Nie. Ale veľa šťastia a zbohom, Maxwell,“ povedal som, vyšiel som z dverí bez toho, aby som sa obťažoval obzrieť.