Oblivion - 23. kapitola

Překlad: Noemi

Po takej dlhej dobe sa mi konečne podarilo udržať Kat ďaleko od Dee. Ale namiesto toho, aby som bol konečne spokojný, som sa cítil nahovno.

Bol som taký príšerný...kretén.

Vzhľadom k tomu, čo sa v nedeľu poobede stalo,  sa Kat stiahla.  Urobil som tú chybu, že som ju v pondelok  v triede šťuchol perom a pohľad, ktorým ma obdarovala  spôsobil, že sa niektoré moje dôležité časti tela úplne scvrli.

Oboznámila ma jedine s tým, že som jej  spražil laptop a viac sa ku mne už neozvala.  Neprišla už viac ani k Dee a moja sestra už v stredu chytala podozrenie, čo sa asi stalo.

Niežeby všetci ostatní netušili, z čoho tak rýchlo vybledlo znamenie z Kat. Nikto sa nič nepýtal okrem Andrewa. On sa rovno spýtal, či som sa vyspal s Kat.

V pondelok po škole som ho poriadne silno tresol, aby som mu zlomil nos. Andrew sa len zasmial a samozrejme nos si ihneď vyliečil.

Teraz už sotva žiariš?

Akoby to bol jediný dôvod prečo som ju bozkával, prečo som sa jej dotýkal, prečo som ju položil na gauč pod seba, polonahú.

... s využitím všetkých potrebných prostriedkov...povedal Matthew, ale nemyslím si, že to myslel takto.

Bol som voči sebe úprimný. Išiel som tam v nedeľu, aby sme zapracovali a zbavili sa nejako stopy. Bol som pripravený ju nechať behať po daždi, alebo hore dole po schodišti. Nepočítal som s tým, že ju pobozkám.

Nemal som v pláne nič z toho, čo sa stalo. Bol som bastard ,ale nie až taký.   

To, čo sa stalo, sa stalo preto, lebo som ju chcel a ona chcela mňa. Nemalo to nič spoločné so stopou ani s tým, kto sme. 

V tom momente nezáležalo na tom, že to nie je správne, že trávime viac času hádaním sa ako hocičím iným.  Záležalo len na tom, ako sa vinula pod mojimi rukami, ako chutila, a ako šepkala moje meno.

Ale nebolo to správne.

Alebo nie?    

Ani nemusím hovoriť, že moja nálada bola pod bodom mrazu a nepomohlo ani to, že bol Halloween. V triede som počul ako sa Kat s Lesou dohodli, že budú rozdávať sladkosti u Lesy. Hoci stopa okolo Kat už bolo sotva viditeľná predsa sa mi nepáčilo, že bude preč, keď je Barack ešte niekde vonku.

Bez stopy by nevzbudila pozonosť nejakého Aruma, ale Baruck ju videl, takže ju môže spoznať. Takže som ju ako nejaký stalker sledoval k Lesinmu domu a počkal som o blok ďalej, kým som ju nevidel ako nastupuje do svojho  Camry  a zamierila späť domov, takže som ju mohol predbehnúť, lebo som išiel luxenskou trasou.

Dee rozložila na verandu plno vyrezávaných tekvíc a vložila do nich malé sviečky. Bol som prekvapený, že nevyvesila aj duchárske a netopierske girlandy, ako inokedy.

 Keď som vkročil do domu pocítil som divný spálený pach a zamieril som do kuchyne. Dee stála nad plechom a ďalší mala položený na kuchynskej linke. Boli na nich drobné spálené škvrny.

„Čo to robíš?“ – pýtal som sa.

„Pražím tekvicové semienka“ – odpovedala a pokrčiac čelom zodvihla ruky nad plech.

„Vieš, mohla by si ich dať norálne do rúry“

„Aká by v tom bola zábava?“ otočila sa ku mne  a zúžila oči.

„Musíš odísť“

„Prosím?“

„Musíš odísť“ – zopakovala – „Kat je už na ceste sem. Pozrieme si niekoľko hlúpych hororových filmov“

Oprel som sa o pult a ďobol som do na uhoľ spáleného  semienka.

„To znie dobre“

„Bude to super, ale ty musíš odísť. Neviem, čo sa medzi vami stalo.“

„Nič“ – zamrmlal som a zaškúlil som cez kuchynské okno.

Dee si odfrkla.  „Hej, to isté hovorí aj Katy a ja jej neverím. Ani tebe neverím. Ale hocičo sa stalo, celé dni sa kvôli tomu ku mne neozvala, takže ťa tu nechcem vidieť, lebo aj tak by si nám len zničil večer.“

„Au“ – položil som si ruku na srdce a predstieral som trhnutie. Dee do mňa strčila.

„Nezaujímaš ma. Choď a hraj sa pekne s Adamom“

Už aj predtým som to plánoval.  Adam a Andrew vymysleli, že sa pokúsia vylákať Barucka,  ale moja nezodpovedná časť chcela počkať, kým sa ukáže Kat. Chcel som ju vidieť napriek tomu, že som tušil, že ma bude ignorovať, ale potom čo som urobil,  by to znamenalo  úplne novú úroveň pre moje kreténstvo.

Takže som sa odtlačil od pultu a dal som Dee pusu do vlasov.

„Budem s Adamom a Andrewom,  budeme sa snažiť vylákať Aruma von.“

Deeinou tvárou sa mihol strach, ale potom sa ukľudnila.

„Buď opatrný“

„Ako vždy.“ – odsekol som.

Hodil som posledný pohľad na plechy a dúfal som, že nechce  prinútiť Kat, aby ich jedla. Fuj!

Vzal som si kľúče a zamieril som von. Adama s Andrewom som stretol na parkovisku pred Smoke Hole. Oni prišli najrýchlejším spôsobom. Andrew pristúpil k dverám môjho auta.

„Aký je plán? Ten  istý ako predošlé večery?“

Pozrel som na Adama, ktorý čakal o pár krokov za nami.

„Hej. Vysvieťte časť lesa najbližšie k diaľnici, potom utečte a uvidíme, či pôjde za vami. Ja budem jazdiť okolo a uvidím, či ho niekde vycítim.“

Od nedele sme robili to isté bez nejakého výsledku. Striedali sme sa pri šoférovaní, lebo to bolo najviac únavné aj nervydrásajúce zo všetkých úloh. Oveľa radšej som bol vo vlastnej podobe ako sedieť za volantom.

„Idem smerom k mestu“ – povedal Adam.

Andrew mu odpovedal s mnohovravným pohľadom. „Tak ja idem opačným smerom“ – poznamenal.

Usmievajúc sa som vyrazil z parkoviska. Ešte stále bola dosť veľká premávka. Teraz vozili  zaneprázdnení rodičia domov svoje deti. Iní sa práve vybareli na párty. Zastal som pri semafore na červenú a videl som vedla seba Ninja korytnačku – tinedžera za volantom auta.

No teda!

Premával som sa hore dole po diaľnici, niekoľkokrát som sa previezol cez celé mesto a tak som zabil dve hodiny, kým mi nezazvolnil mobil. Bol to Adam.

„No hovor“ vzal som to.

„Videli sme ho“ – Adam ťažko dýchal – „Barucka. Smeruje ku kolónii. Ide aj Andrew, ale stratil som jeho stopu.“

Do riti! V spätnom zrkadle som videl, že cesta za mnou je prázdna. Trhol som volantom doprava a otočil som jeep okolo svojej osi. Pneumatiky zaškrípali na štrku na krajnici, keď som pridal plyn. „Choď tam, ihneď“

„Idem na to“.

Prerušil som spojenie a okamžite som volal Dee. Zodvihla to na tretie zvonenie a ozvala sa poriadne zlostným hlasom.

„Odporúčam ti, aby si mal dobrý dôvod, Daemon, lebo...“

„Videli sme Barucka. Ide ku kolónii“

„Ako to myslíš?“ –pýtala sa. Uchopil som silnejšie mobil.

„Smeruje ku kolónii, takže prejde okolo nášho domu. Sme na ceste. Kat je s tebou?“

„Kat je so mnou, ale stopa je už sotva viditeľná“

Stlačil som plyn až na podlahu.

„Zato ešte môže byť viditeľná. Len zostaň v dome Dee.  A drž ju pri sebe.“

„V poriadku“ – šepla – „Buď opatrný. Ľúbim ťa“

Premohol ma hnev. Ten potkan pravdepodobne ani nevie ako blízko sa práve dostal ku kolónii, ani k miestu, kde žijú Dee a Kat. Blízkosť beta kremeňa ho ruší, ale to ma ešte neukľudnilo. Potreboval som opustiť vozidlo, ale bol som príliš blízko k mestu  a obklopovalo ma príliš veľa áut a bolo by to nápadné. Andrew a Adam sú rýchlí a iste sa tam dostanú včas...

Znova sa ozval môj mobil. Volala Dee. V žalúdku sa mi tvoril uzol.

„Čo je?“

„Katy“ – povedala trasúcim sa hlasom – „Donútila ma, aby som ju označila ...“

„Čože?“  - šlapol som na brzdy a za mnou idúci nákladák mi skoro nabral zadnú časť auta.

„Urobila čo?“

„Donútila ma, aby som ju označila a potom odišla, aby odlákala odtiaľ Aruma. Vybrala sa tam,kde bola na lúke tá párty, Daemon, a žiari!“

Srdce mi bilo až v krku. Hrôza a hnev spolu boli ako úder päsťou do mojej hrude.

Najradšej by som sa cez mobil dostal k Dee, aby som ju uškrtil. Ako mohla dovoliť, aby Kat urobila niečo také? Ale nemal som čas, aby som sa s ňou hádal. To nechám na pozdejšie.  Mozog mi rýchlo pracoval.

„Buď v spojení s Adamom a Andrewom, ale najprv mi pošli Katyne číslo.

„Daemon“

„Kurva, Dee, číslo, ihneď!“ –vrieskal som a srdce mi búšilo, keď som zložil.

Prečo to Kat urobila? Veď to je ako samovražda. Prečo?

O sekundu mi došla správa od Dee.  Zapísal som si číslo a zavolal som.

„Halo?“ – Katin hlas,  to bol ďalší úder do hrude. Niečo vo mne prasklo.

„Načisto si potratila takzvaný rozum?“– vrieskal som do mobilu a sotva som sa vyhol jednému sedanu. „To je najväčšia chujovina akú som kedy...“

„Drž hubu, Daemon!  – zajačala – „Stalo sa, rozumieš? Je Dee v poriadku?“

Či je Dee v poriadku? Tak nechápe čo práve urobila? Kat sa zbláznila!

„Áno, Dee je v poriadku. Ale ty nie! Stratili sme Baruckovu stopu a keďže podľa Dee žiariš ako prekliaty mesiac v splne, stavím sa, že  je ti práve na stope“

Chvíľu bolo ticho.

„No, taký bol plán“

„Prisahám na všetky hviezdy galaxie, že ťa uškrtím hneď ako ťa dostanem do rúk!“ – myslel som to doslova – „Kde si teraz?“

„Už som skoro pri lúke. Nevidím Barucka“

„Pravdaže ho nevidíš.“ – Ježiši! – „On je celý z tieňov, Kat.  Z temnoty. Ani ho neuvidíš, pokiaľ to on nebude chcieť. Neverím, že si to urobila!“

„Nezačínaj aj ty“ – kričí späť – „Sám si povedal, že  ja som slabé miesto. Pre Dee som znamenala nebezpečenstvo. Čo ak tam pôjde? Tiež si povedal, že by ma využil proti nej. Nič lepšie som urobiť nemohla. Prestaň mi nadávať“

Nie! Oh nie!

Na chvíľu som ani nevidel cestu pred sebou. Hrôza ma skoro premohla.

„Nikdy som nechcel , aby si niečo také urobila, Kat! Nikdy niečo takéto!“

Počul som jej hlboký nádych.

„Nie ty si ma prinútil.“

„Ale hej“ – naliehal som.

„Daemon...“

„Je mi to ľúto. Nechcem, aby sa ti niečo stalo Kat. Nedokázal by som ... ja by som  s tým nedokázal žiť“ 

Povedal som tie slová a už ich nemôžem vziať späť. Bola to pravda.

„Zostaň na telefone. Nájdem len miesto na zaparkovanie a idem za tebou. Pár minút a som tam. Nevystúp z auta, nepokúšaj sa o nič!“

„Tak dobre.“ – povedala – „Asi to nebol najlepší nápad“

Krátko a drsne som sa zasmial a sledoval som v spätnom zrkadle, ako mizne svetlo posledného reflektora. Zastavil som na kraji.

„Nekecaj! Slovom to, že by si nedokázal žiť...“ Zrazu zmlkla, práve keď som vypol motor a otvoril dvere.

„Daemon?“

„Čo je?“

„Myslím...“ vetu ukončil výkrik.

Zamrzla mi krv v žilách.

„Kat?“

Nič.

„Katy!“

Žiadna odpoveď.

Ale nie! Nie!Nie!

Hodil som mobil späť do auta, zabuchol som dvere a otočil sa smerom ku stromom.  Premeniac sa do mojej podoby som zrýchlil. Letel som rýchlejšie ako kedykoľvek predtým.

V hlave sa mi miešali rôzne predstavy. Zbitá Kat. Polámaná.  Mŕtva. Nedokázal som vylúčiť tieto obrazy zo svojej mysle.

Prešlo len pár minút, najviac dve, kým so sa dostal na lúku, ale to mohlo akurát stačiť Baruckovi ,aby mohol spôsobiť Kat vážne zranenie. Alebo aj niečo horšie. Preletel som okolo zbytkov vyhorenej vatry – boli tam už len zbytky z drevených klád a rozprášený popol. Medzi stromami som videl ostré biele svetlo, ale svietilo príliš vysoko, aby to mohla byť Kat, len ak by...

Preletel som okolo prvých stromov a uvidel som Barucka a uvidel som Kat. Arum ju držiac za krk dvíhal do výšky, jeho druhá ruka bola vnorená v  jej hrudi. Práve sa z nej krmil. Pocítil som chuť kovu v ústach. Premeniac sa do ľudskej podoby zo mňa zúrivosť vyrazila hrozným revom.

Arumova tieňová hlava sa ku mne otočila práve v tej chvíli, keď som doňho vrazil. Pustil Kat, ktorá spadla na zem ako chaotická kôpka a ani sa nepohla. Skočil som k nej  a zrútil sa k nej, kým bol Arum niekoľko metrov odo mňa. Postavili sme sa spoločne s Baruckom a premeriavali sme sa navzájom.

„Prišiel si zomrieť spolu s ňou? Perfektné!“ – povedal Baruck vo svojej ľudskej podobe a kľúkato sa pohyboval vľavo-vpravo. „Bude to tak jednoduchšie, lebo myslím, že som ju polámal, sem tam. Aj mi chutila. Nejako je odlišná.“ – posmieval sa – „Nie je ako Luxen, ale  stála za to“

Hodil som sa naňho natiahnutou rukou som k nemu strelil silu Zdroja a odhodil som ho niekoľko krokov dozadu.

„Zabijem ťa!“

Baruck sa prevalil na chrbát a dusil sa od smiechu.

„Myslíš,m že na mňa máš, Luxen? Zhltol som už aj silnejšieho od teba“

Hodil som naňho novú svetelnú bombu a zadusil som v ňom zbytok toho, čo chcel povedať. Baruck sa zrútil, ale vedel som, že nezostane dole.  Premenil som sa do svetelnej podoby a vyrazil som k nemu. Zrazili sme sa sprevádzaní zvukom hromu, prevalcovali sme sa navzájom  a zrútili sa na zem, bili sme sa ako dvaja ľudia, ale jediný  náš úder by bol zabil každého človeka.

Zhodil som Barucka na chrbát a udieral som ho do hrdla, ale v poslednom okamihu sa hodil nabok, skrčil si nohy a a skopol ma zo seba nabok.  Zrútil som sa, ale pretočil som sa a odrazil sa hore...a vtedy som uvidel Dee ako letí okolo Aruma ku Kat. Nemal som ani času si uvedomiť prítomnosť mojej sestry.

V rukách sa mi sformovali gule pomarančovej farby, ale zmýlil som si cieľ, preleteli pomimo Barucka a so sykotom vyhasli skôr, ako sa dostali ku stromom. Svet sa sfarbil do opálova a zlatava. Vsplanul horúci vietor a rozfúkal smerom k nebu praskajúce žeravé  kúsky.

Jeden zasiahol do pleca Barucka, ktorý sa zvrtol, ale ďalší už dokázal odraziť ramenom a ten  narazilo do stromu za ním a vypálil dieru do kmeňa. Uprostred toho chaosu som počul Deeine zúfalé prosby.

„Katy, ozvi sa! Prosím ťa, povedz mi niečo.“ – potom zvieskla moje meno.

„Daemon!“ zastavilo sa mi srdce. Otočil som sa práve vtedy keď aj Baruck. Dee vzala Kat do náruče. Arum pripravoval strelu zo svojej vlastnej energie. Temná strela zasiahla Dee, a sotila ju dozadu od Kat, ktorá sa zase zrútila.  Zvrieskol som. Dee vyskočila.  Oči jej žiarili v oslepujúco intenzívnej bielej  farbe, vzlietla dopredu  a zaútočila na Barucka. Ja som strielal zaradol jednu strelu za druhou, ale Baruck sa im vyhol a rútil sa smerom k Dee. Hoci som sa hodil tam, bolo už pozde.  Chytil Dee a na srdcezastavujúci okamih  ju pohltila temnota. Padla na zem a jej telom šklbali záchvevy.  Zaútočil som na Aruma a zhodil som ho na zem. Nad nami sa  triasli konáre stromov, padali ich listy. Dostal som sa nad Aruma a privolajúc silu Zdroja som zodvihol ruku a vtedy som uvidel, že Dee sa postavila na nohy a ten moment rozptýlil moju pozornosť a to stačilo.

Stalo sa to príliš rýchlo.

Dee blikala od svetla, z nosa jej tiekla krv, ale vytiahla sa a vybrala sa k nám. Baruck rýchlym pohybom ruky vystrelil ďalšiu temnú energickú guľu a cielil na Dee.

Kat skočila po mojej sestre a odsotila ju. 

Strela zasiahla ich obe a o chvíľu ich zahalila temnota. Počul som výkriky, nevediac či to bola sestra alebo Kat.

Všetko sa rozpadlo.  Naraz sa zrútili obe.  Kat padla naznak predok jej trička pokrývala nejaká tmavá hmota. Kovová vôňa naplnila vzduch.  Krv. 

Dee ležala vedľa nej , bezvládne ramenom padla na Katine telo. Menila sa späť do pôvodnej podoby.

Nikdy nespusť oči zo svojho nepriateľa!

Jeho úder ma zasiahol do chrbta, vyhodil ma do vzduchu a otáčajúc sa som padal. Bolesť sťažila, aby som si udržal podobu  a nechtiac som sa menil z jednej podoby do druhej. Moje myšlienky sa sústredili na sestru a Kat.

Kat nemala žiadnu šancu proti Baruckovi.

Dopadol som  a ešte som počul Arumov hlas v hlave.

Troch za jednu  sssspeciálnu

Pokúšal som sa udržať si formu, otočil som sa a vyjasnil sa mi pohľad. Kat ležala vedľa mňa, tak blízko, že som sa jej mohol dotknúť. Bola nažive a hruď sa jej slabo dvíhala a klesala pri povrchnom dýchaní. Pozrela na mňa , pery sa jej hýbali, ale nevydala hlas.  Pokúsil som sa sadnúť si, ale bol to pre mňa príliš veľký šok, svaly sa mi triasli.  Akoby som dostal elektrošok preťaženým prístrojom.

Koniec. Vššššetci ssskapete.

Baruck sa blížil. Pozrel som na Kat a videl som slzy v jej očiach. To nebolo spravodlivé.  Ona si to nezaslúžila, to ja som všetko to privodil na jej hlavu. Všetko.

Naše pohľady sa zomkli dokopy. Chcel som jej povedať, že mi je to ľúto. Že mi je ľúto, že sa sem nasťahovali a že sa stretla s nami.  Nie preto, čo si možno myslí, že to bola jej chyba, ale veď nemala ani potuchy do čoho sa to vlastne dostala. Túžil som vrátiť čas a zabrániť jej aby odišla do knižnice, vymazať ten incident so špagetami, lebo bez toho by sme sa nikdy v lese v ten večer neboli rozprávali a ona by nebola vybehla na cestu pod kamion. Koľko chýb...

Kat mohla byť v bezpečí, možno by pozerala hlúpe horory, možno v náručí takého chlapca, ktorý by ju nedostal do nebezpečenstva. Bola by v bezpečí. Ďaleko odo mňa, ale v bezpečí.

Ale predovšetkým preto by som sa chcel vrátiť v čase, aby som mohol zmeniť moje správnie k nej. Lebo teraz, keď nás všetkých čakala smrť a Kat sa triasla na mokrej zemi, som bol ochotný priznať, čo som aj pred sebou tajil. Čo ma úprimne desilo.

Nikdy som ju nechcel od seba odsotiť.

Sebeckým spôsobom som sa ešte aj tešil, že sa sem prisťahovala.  Pre nás už bolo pozde, ale priznal som, že  mi nie je ľahostajná.  Cítim voči nej viac, ako by bolo správne, ale  to nemení nič na veci. Je pozde.

Bolo už pozde na to, aby som jej to povedal, aby som sa jej dotkol, aby som ju objal.

Aby som napravil to všetko, tie príšerné veci, čo som jej povedal a urobil. Už bolo pre mňa príliš neskoro. Ale Katy odtiaľ odíde na vlastných nohách. Udržím ju pri živote aj keď to bude posledná vec, ktorú urobím.

Opustil som ľudskú podobu, tak som sa stal oveľa zraniteľnejším, ale potreboval som každú čiastočku mojej energie. Vystrel som k nej ruku a aj ona natiahla svoju ku mne a jej prsty sa ponorili do môjho svetla. 

Celou svojou bytosťou som sa sústredil na jej dotyk a poslal som do jej tela dávku energie. Vedel som, nech už je v nás čokoľvek splní to účel a uzdraví Kat zvnútra smerom von.  Dá jej šancu, aby sa zachránila. Dúfajme, že ja budem viac zaujímať Barucka.

Vzlyk otriasol jej telom a ja som jej stisol ruku.  Potom som videl v jej očiach, že pochopila, že vie čo robím a čo to znamená.

„Nie!“ – šepla zachrípnuto a unavene.  Pokúsila sa odtiahnúť, ale nedovolil som jej to, nedbal som na zúfalú paniku, ktorá sa jej blysla  v očiach.  Stískal som jej ruku. Nepustím ju. Teraz nie.

Nikdy!

Nečakane sa posadila a schytila Dee za ruku pričom ani mňa nepustila. Prešla mnou svetelná vlna taká žiarivá, že Baruck skoro zmizol. Oblúkom sa dostal vysoko, syčiac a iskriac vo vzduchu sa zrútil sa na Dee. Svetelná energia nás oboch sa spojila.

Baruckov tieň sa zastavil.

Žiara sa zase vyhupla do výšky potom padala dole rovno do Katinej hrude. Za chvíľu sa Kat zdvihla do vzduchu, vyklznúc z mojej ruky. Vznášala sa nad nami s rozprestretými vlasmi. Medzi nami troma rástlo napätie a zrýchlilo naše liečenie.  Lietali iskry. Dee aj ja sme dostali späť ľudskú podobu.

Zodvihol som sa na kolená a natiahol sa za Kat. Čo to robí...?

Cítil som, že zo vzduchu ťahá k sebe čiastočky, tesne k sebe. Bolo to nemožné, predsa sa v nej hromadila trasúca sa sila, tá istá, ktorá sa chvela aj hlboko vo mne. Ale to...to predsa  nie je možné!

Kričiac ju pustila.

Pozviechal som sa na nohy a šokovane som zízal ako energia narazila do Baruckovej hrude. Vzduch bol  napätý a praskal. Intenzívne svetlo sa zablyslo, vystrel som ruku, aby som si chránil oči.  Keď  plameň vyhasol, Baruck bez stopy zmizol a Kat...

Bože!

„Kat?“

Ležala na chrbte a hruď sa jej ledva hýbala.  Vo vzduchu bolo cítiť pach  smrti. Hodil som sa k nej a klesol na kolená. Chrčavo sa nadychovala a mňa zachvátila panika.  Všetko čo sa stalo...dostali sme sa až sem a zachránil som ju, ona zase prevzala všetku moju silu, čo som jej dal a miesto toho, aby zachránila seba a dostala sa odtiaľ, použila to, aby mohla zachrániť nás.

Obetovala sa pre nás.

Nezaslúžil som si to. V žiadnom prípade som si to od nej nezaslúžil.

Vzal som ju do náručia. Bola ľahulinká, akoby sa jej časť už vzdialila.

„Kat, poď povedz mi niečo urážlivé! Poďme!“

Dee sa pohla, zodvihla sa a niečo povedala.  V hlase mala paniku. Nechcel som odtrhnúť oči od Kat. Pohladil som ju po tvári, zotrel som krv... ale tak veľa krvi bolo všade. Pod jej nosom, v kútiku jej úst v ušiach...ešte aj pod očami sa pozbierala.

To nebolo v poriadku.

Vedel som čo musím urobiť.

„Dee, vráť sa späť ku domu, ihned!“

„Nechcem odísť. Veď krváca. Musíme ju dostať do nemocnice!“ – hádala sa Dee, potkýnajúc sa bližšie, objímala samu seba.

Katin pohľad sa uprel na moju tvár ale nepohla sa.  Hrôza mi zvierala hrdlo a trhalo mi  hruď.

„Vráť sa do domu, ihneď!“ – kričal som a potom som sa prinútil, aby som tichšie doložil, lebo Dee nesmela prísť na to, čo som sa znovu chystal urobiť.

„Prosím ťa, nechaj nás a choď ! Bude všetko v poriadku. Kat len...potrebuje trochu času.

Tým som sa otočil Dee chrbtom a uhladil som vlasy Kat z tváre. Keď som si už bol celkom istý, že Dee odišla, trhane som sa nadýchol.

„Kat neumrieš. Nehýb sa, nerob nič. Len sa uvoľni a dôveruj mi. Nebráň sa  mi.“

Nebol tu žiaden náznak toho, žeby ma počula, ale ja sa nevzdám. V žiadnom prípade. Sklonil som hlavu a pritlačil som svoje čelo k jej čelu. Moje telo sa strácalo, tak som sa premenil do vlastnej podoby. orúčava Horúčava prúdila zo mňa do Kat.

„Vydrž! Neopúšťaj ma“ Vedel som, že ma nepočuje, ale stále som k nej hovoril, pričom som držal jej hlavu. „Len vydrž!“

Sústredil som sa a cítil som, ako som vkĺzol do nej. Pritom som videl všetko, ako sa spájali kosti, uzatvárali sa zahojené rany, ako sa spájajú potrhané svaly a jej krv v žilách prúdila rýchlo a bez prekážok. Bola v hroznom stave a bol to vražedný pocit predstaviť si, akú hroznú bolesť musela prežiť.

Niečo vo mne zacvaklo a mal som veľmi divný pocit chvenia v hrudi v okolí srdca, akoby sa naše srdcia stali jedným a bili v rovnakom rytme, ale potom...potom sa stalo aj niečo iné. Hlboko vo mne som sa pretrhol a rozdvojil sa na dve polovice.

Katine pery sa obtreli o moje. Oklo mňa vírili nádherné biele a červené . Akoby sme už neexistovali ako ja a ona, ale my dvaja, spoločne.

Pocítil som neprekonateľné pnutiem, ktoré ma ťahalo  k nej a túžiac dávať a dostávať. Nesmel som ju tak často liečiť, ale to, to bolo niečo viac, veď ona balansovala na pokraji neznáma, už-už padala do nebytia a odtiaľ som ju vytiahol.

Čo to robím? Ak prídu na to, čo som urobil...ale nemôžem ju stratiť, nie!

„Prosím! Prosím! Nemôžem ťa stratiť. Prosím, pozri sa na mňa. Prosím, neopúšťaj ma!“

„Tu som“ – povedala bez slov a otvorila oči „Tu som“

Šokovaný som cúvol, stopa zmizla z Katy. Niečo...niečo ale zostalo.  Cítil som to.  Nevedel som presne čo, a v tom momente ma to ani nezaujímalo. Kat bola nažive, všetci sme žili a na ničom inom nezáležalo.

„Kat“ –šepol som.

 Zachvela sa mi v náručí.  Oprel som sa, pritiahol si ju k svojej hrudi a držal som ju. Oči mala plné úžasu a rozpakov.

„Daemon, čo si to so mnou urobil?“

„Teraz len odpočívaj“ – odpovedal som jej.

Bol som unavený do morku kostí.  Aj ja som mal svoje fyzické limity a dnes som ich prekročil. „Ešte nie si stopercentná. Bude to trvať niekoľko minút. Myslím.  Nepamätám sa, žeby som niekedy vyliečil niekoho na takejto úrovni.“

„Ale áno,  pri knižnici“ – zamrmlala a položila ruku na moje rameno. Bolo to akoby sa ma prvýkrát dotkla. „ A pri aute...“

Unavene som sa na ňu usmial.

„To bolo len liečenie vyklbenia a odrenín. To je oproti tomuto nič. “

Kat sa mi podívala ponad rameno, dotkli sme sa tvárami, bola tisíckrát jemnejšia ako hodváb. Cítil som ako stuhla.

„Ako som to urobila?“  - šepla -  „Nerozumiem tomu“

Dobrá otázka.

Zaboril som si tvár do ohybu jej krku a vdýchol som vôňu vanilky a broskýň, aby som si ju stále pamätal.

„Ja som musel s tebou niečo urobiť, keď som ťa vyliečil. Neviem  čo. Ani ja tomu nerozumiem, ale niečo sa stalo, ked sa naše energie prepojili. Nemalo by to mať vplyv na teba, lebo si človek.“

Moje slová ju viditeľne neupokojili.  Aké prekvapenie! Ani mňa nie veľmi.  Trasúcou rukou som jej odhrnul z tváre prameň vlasov.

„Ako sa cítiš?“ – opýtal som sa

„Dobre. Ospalo. A ty?“

„Aj ja“

Ale podivným spôsobom som sa cítil úžasne.  Palcom som ju pohladil po brade a po spodnej pere. Cítil som sa ako dieťa, ktoré sa prvýkrát dostane do Disney Worldu. Čo bolo zvláštne, lebo ešte nikdy som nebol v kráľovstve  myších uší. Nikdy som tam ani nechcel ísť.

„Myslím, že by bolo najlepšie, ak by sme o tom nepovedali nikomu. O liečení a o tom, čo si urobila. Dobre?“

Prikývla. Ale zostala bez pohybu a nechala, aby som jej prstami prechádzal po tvári, likvidujúc stopy po bitke. Pozerali sme si navzájom do očí a ja som sa usmial úprimne, ako už veľmi dávno nie.

A prestal som rozmýšľať.

Položil som jej ruku na tvár a jemne som ju pobozkal. Pomaly a s citom. Toto som nikdy predtým neskúšal, ale s ňou som to chcel takto.

Na dne mojej duše sa otvorili dvere, doteraz pre každého skryté a zatvorené. Naklonil som jej hlavu dozadu. Bolo to akoby po prvýkrát a aj to tak bolo, lebo som to chcel a asi som to aj potreboval. Od nevinného dotyku sa mi zastavil dych. Aj toto sa mi stalo prvýkrát.

S úsmevom som sa odtiahol.

„Bál som sa, že sme sa dolámali“

„Nie tak celkom.“ – prezerala si moju tvár s obavami v očiach. – „Ty si sa dolámal?“

Odfrkol som „ Skoro“

Trhane sa nadýchla a slabo sa usmiala. „A čo teraz?“

Aj ja som sa usmial. Vdýchol som vône pozdného večera, vôňu vlhkej trávy a výživnej pôdy. A vdýchol som Kate.

„Pôjdeme domov.“

Ahojte všetky, tak to bola predposledná kapitola knihy z Daemonovho pohľadu, rozhodne zaujímavá. Nepamätám sa už presne ako to bolo v pôvodnom príbehu, ale tento boj s Arumom sa mi nezdal, lebo Daemon  tu vyzeral akýsi  neschopný, nezdá sa vám? Daemon je  vraj najsilnejší Luxen a  predsa ho znovu zachraňuje Kat? Čo vy na to? Noemi