RATLM - 1. kapitola

Autor: Barbara

"Už mám toho dosť! Mám dosť toho, ako sa správaš. Obviňuješ všetkých okolo seba, no ty si tu tá, ktorá to všetko spôsobila." Mama stála pred mojou izbou a aj napriek tomu, že som mala zatvorené dvere, počula som každučké slovo, ktoré povedala. Ja som sedela na svojej posteli a ako vždy som plakala. Už celý rok som bola v hroznom stave. Nočné mory, ktoré som mala každú noc mi nedovoľovali poriadne sa vyspať.Už rok trvajúce klamstvá a obviňovanie, ktoré som bola obeťou ma privádzali do šialenstva. Bála som sa vyjsť z vlastnej izby, či komunikovať s vlastnou rodinnou. Veď načo aj. Nenávideli ma, rovnako, ako všetci ostatní v tomto meste. Stratila som všetkých priateľov a môj vzťah s rodičmi a so sestrou bol v troskách. Ako keby niekto zobral celý môj život a hodil ho do sopky. Mama mi vrazila do izby s ešte stále nahnevaným výrazom na tvári. Začala mi vyhadzovať veci zo skrine a ja som na ňu len nechápajúc pozerala.

"Môžeš mi prosím ťa vysvetliť, čo teraz robíš?" opýtala som sa jej so zaslzenými očami. "Balím ťa. Rozprávala som sa s mojím bratom. Ideš na nejaký čas k nim." Povedala mi to tak rýchlo, že som nestihla ani nezareagovať. Len som si v hlave dookola opakovala.Sťahovať sa? Tam? Čo sa tu už všetci dočista zbláznili? Cítila som ako mi krv v žilách začala vrieť. "Tak na to zabudni. Jasa nikam sťahovať nebudem. Nemôžeš ma donútiť presťahovať sa tam. Veď je to na druhej strane krajiny! Roky som ich nevidela, nemám s nimi vybudovaný žiaden vzťah. Nemôžeš mi zobrať všetko, čo tu mám." Pokojne na mňa hľadela, a to ma ešte viac provokovalo.

"Ty tu už nemáš nič.Všetko si stratila, tým ako si sa zachovala." Zvrieskla na mňa a ja som na ňu pozrela s bolesťou v očiach. Neverila som tomu. Nikdy mi do očí nepovedala, že tomu verí aj ona. Myslela som si, že ma miluje. Veď aj napriek tomu všetkému som bola jej dcéra. Do očí sa mi znova začali hrnúť slzy a ja som to už nevydržala.Utiekla som preč, pričom som nezabudla tresnúť vchodovými dverami. Síce som cez slzy nevidela poriadne pred seba, no napriek tomu som presne vedela kam bežím. Bolo to jediné miesto, na ktorom som sa cítila dobre a vedela som, že tam nikto nechodí. Nikto totiž nevedel, ako krásne tu je. Zbožňovala som to, že tu môžem v pokoji premýšľať. Sadla som si na okraj kopca s výhľadom na celé mesto.

Fulton bolo malé mestečko v Missouri. Obyvatelia boli milí a každý sa s každým poznal. Aspoň som si to doteraz myslela. Bolo naozaj bolestivé zistiť, že to v skutočnosti tak nie je. Že vaši priatelia sú schopní odsúdiť vás len vďaka rečiam iných.Nikto ma nepočúval, nik nechcel vedieť pravdu. Proste ma každý odsúdil beztoho, aby mal dôkaz. Nedalo mi to. Aj cez slzy som sa musela zasmiať. Kto by povedal,že pred rokom som bola najobľúbenejšie dievča na škole s najlepšími známkami. V meste ma každý poznal, s každým som dobre vychádzala. Nikdy som si nemyslela,že sled niekoľkých udalostí vie zničiť človeku celý život. Ako som tak sedela na okraji kopca a čoraz viac som sa posúvala k jeho okraju, hlavou sami hnali rôzne otázky. Chýbala by som niekomu? Plakali by? Prišiel by mi vôbec niekto na pohreb? Zarazila som sa. Ľudia, ktorí žijú v tomto meste mi zničili život. Nenávidia ma. Tým, že by som to spravila, by som im v podstate urobila láskavosť. Vôbec som nechápala, ako mi mohlo také niečo napadnúť. Prečo by som mala ja ukončiť svoj život, len preto, že ma niekto nenávidí. Sedela som tam a ani som si nevšimla, že slnečné lúče vystriedala tma. Vstala som a išla som domov. Nechcela som, aby to bolo ešte horšie ako to už je. Keď som prišla,všetci už spali.

"To naozaj?"povedala som si v duchu. Naozaj sa nik nestrachoval, kde som? Či sa mi niečo nestalo? Mala som toho už naozaj dosť. Vošla som do izby, ktorá bola zaprataná mojimi vecami, ktoré mama vyhádzala zo skríň. Pri posteli boli položené kufre. "Dobre, máš čo si chcela mamička," začala som ukladať všetky veci do kufrov a dúfala, že by som mohla začať nový život. Život v Los Angeles.