Oblivion - 20. kapitola

Překlad: Noemi

Za normálnych okolností by som si asi tento boj aj užíval, no rozhodne potom, čo sa stalo so Simonom. Mal som v sebe nahromadenú agresivitu, ktorú by som rád vybil, ale nie tak, že Kat je blízko. Nechcel som, aby sa dostala zočivoči s týmito bytosťami.  Mohli ju zabiť jedným pohybom zápästia.

Kat musí odtiaľ zmiznúť. To je najdôležitejšie.

Sledujúc pohľadom Arumov som siahol dole a vyhrnul si sáru nohavice a uchopil  som koženú rukoväť obsidiánového noža.

„Obsidián. Vulkanické sklo.“

Vložil som ho do Katinej trasúcej sa ruky a ovinul som jej prsty  okolo rukoväte.

„Je hrozne ostrý a prezeže hocičo. Na tejto planéte okrem nás je to jediná vec, ktorá zničí Aruma. Je to ich kryptonit.

Kat na ma vyvalila oči a nemo triasla hlavou.

„No tak  krásavec!“ zareval Arum stojaci vpredu prenikavým hrdelným hlasom so silným  cudzím prízvukom – „Poď von, a zahrajme sa!“

Akí trápni banálni kreténi.

Nevšímal som si ich. Zobral som do dlaní zdesenú Katinu tvár a nútil som ju, aby sa mi pozrela do očí.

„Počúvaj ma, Kat! Keď ti poviem, bež, ty utečieš a ani sa neobzrieš, nech sa deje hocičo. Ak ťa niektorý, hociktorý bude naháňať, neurobíš nič iné, len ho bodneš obsidiánom, je jedno kam“

„Daemon...“

„Nie. Ak poviem, bež, ty utečieš, Kat. Povedz, že mi rozumieš!“

Ťažko sa nadychovala.

„Prosím, nerob to! Poď so...“

„Nemôžem. Dee je tam na párty“  - zachytil a nepustil som jej pohľad.

„Utekaj, keď ti poviem!“

Katine pery sa triasli. Poskytol som si ešte jeden pohľad, aby som si uchoval jej črty, jej vysoké lícne kosti, tvar jej úst,a tie jej nekonečné sivé oči, potom som ju pustil a otvoril dvere auta. Vystúpil som pred vozidlo a usmial som sa na troch Arumov.

„No teda, vy ste oveľa škaredší ako ľudia než vo vašej skutočnej podobe.  Nikdy by som si nepomyslel, že je to vôbec možné. Vyzeráte okoby ste žili pod kameňmi.  Veľa sa opaľujete?“

Ten v strede vyceril zuby ako divoké zviera.

„Teraz si ešte naveľa ako každý Luxen, ale kam sa podeje tvoje sebavedomie, keď tvoju silu vcucneme do nás?“

„Presne tam,kde moje nohy.“  Ruky som zovrel do pästí.

Ten stredný nechápavo naklonil hlavu.

To nie je pointa, ak ju treba vysvetliť!

„No vieš, v riti“ - usmieval som sa, načo tí dvaja zasyčali.

„Počkajte, nejakí ste mi známi. Joj, už viem zabil som vášho brata. Sorry! Akože sa volal? Všetci ste taká rovnakí“

Ich postavy stratili úplne tvar a z ľudskej sa menili na tiene a späť. Toto bolo presne mojim cieľom, aby som ich poriadne naštval, a aby som zaujal všetku ich pozornosť, nech môže Kat utiecť. Tak sa zdá, že to fungovalo.

„Vytrhnem ti dušu z tela“ – mrmlal ten prvý – „pričom budeš prosíkať o zľutovanie“

„Ako tvoj brat?“ – odsekol som .

„Lebo on prosíkal, nariekal ako ranené zviera, skôr než som skoncoval s jeho životom.“

To stačilo. Arumovia spoločne zrevali akoby hlasom smrti a kvílenia vetra. Zodvihol som ruku a prizval som energiu  Zdroja. Zbierala sa vo mne obrovskou všetko stravujúcou silou, potom pretiekla von dotknúc sa drobných častíc energie, ktoré na tejto planéte boli súčasťou všetkého. Vzduch sa okolo mňa rozohrial za zvukov hlasného praskania trhlín.

Nebesá, aké to bolo príjemné uvoľniť ju!

Obklopila ma  vôňa zeminy, blízke stromy sa vyvrátili z povrchu. K ich obrovským koreňom sa lepili hrudy zeme. Luskol som prstami.  Najbližší strom, obrovský brest sa zrútil na chrbát jedného Aruma a odhodil ho dobrých pár metrov ďalej po ceste. Ostatné stromy nasledovali ten prvý, ale ďalší dvaja Arumovia boli trochu rozumnejší ako ten prvý, a vyhýbali sa trhlinám v asfalte.

Znovu som skoncentroval energiu Zdroja. Z krajnice cesty odleteli veľké kusy betónu do vzduchu, rozhorúčavené do žiarivej oranžovej farby ako láva. Aj tie som hodil do Arumov. Obom preblikávali postavy sem a tam medzi ľudskými a tieňovými, aby sa vyhli konárom stromov.  Jeden zodvihol ruku.

Potom mali už hrania dosť.

Aj ja.

Vzhľadom k tomu, že bolo cítiť smrad zo spáleného asfaltu, premenil som sa do pôvodnej podoby. Jeden Arum ma napadol, ale plesol som rukami a nárazová vlna energie Zdroja ho odsotila. Výbuch ho obracal vo vzduchu, ale bol to smrtelný zásah a na okamih ho zmenil späť do ľudskej podoby. Slnečné okuliare sa rozbili a ich kúsky sa vznášali vo vzduchu. Nasledovalo ďalšie plesnutie rukami a Arum explodoval do množstva oslňujúcich svetiel, ktoré padali dole ako tisíce padajúcich  hviezd.

Hodil som rukou dopredu a druhý Arum letel naspäť krútiac sa vo víre niekoľko metrov , ale dopadol do podrepu.

Bolo načase, aby Kat odišla.

Bež, oslovil som ju, ako to bolo možné v mojej pravej podobe. Utekaj teraz, Kat a neobzeraj sa! Utekaj!

Len to som počul, že dvere auta sa otvoria, potom všetko zaniklo v reve Arumov.

Ten druhý sa vrátil a prvý sa snažil dostať za môj chrbát. Vrhol som sa doprava, aby som sa vyhol tvaru gule naplnenej tieňovou energiou, ktorá keby ma zasiahla, zabila by ma. Vyhol som sa jej, letela mi ponad plece ako hustá olejová kvapka a keď narazila do jedného stromu rozdvojila ho.

Sakra!

Znovu som siahol za Zdrojom energie a vytvoril som dlaňou guľu zo svetiel dúhy a hodil tú plazmu do nich.

Neboli takí rýchli ako ja, ale predsa sa vyhli strele  a hlboko v kostiach som cítil o čo im ide. Akoby sme boli v boxerskom zápase, chceli ma vyšťaviť. Všetci sme sa hýbali a blikali sme sem a tam. Na niekoľko sekúnd som stratil svoju pôvodnú podobu.

Arumovia využili jeden takýto môj okamih zraniteľnosti.

Jeden sa vrhol na mňa spredu a kým som sa zaprel nohami a pripravoval sa ku konečnému  útoku, druhý zrýchlil.  Otočil som sa, aby som ho udržal v dohľade  a urobil som obrovskú chybu, lebo ten druhý využil, že som od neho odvrátil pohľad a hoci som sa vytočil v páse  a hodil ďalšiu bombu energie, ktorá sa ale vytratila pred tým ako dosiahla Aruma a vyhasla iskriac v sprške iskier, uprostred  asfaltu. Zozadu ma okolo krku ovinuli ľadové tieňové ramená. Zaplavil ma chlad siahol som hore a z prstov vyformoval žiaru. Schytil som ramená, ktoré ma škrtili ale sotil ma na jedno koleno.

„Tak čo, si pripravený prosiť?“ – vysmieval sa Arum predo mnou opäť v ľudskej podobe. „Prosím, urob to!  Znamenalo by to pre mňa tak veľa, počuť prosiť ťa predtým ako z teba vysajem všetko“

Energia okolo mňa praskala, keď som zdvihol hlavu. Ešte stále som bol vo svojej pôvodnej podobe. Zase som siahol po energii Zdroja z posledných síl.

„Takže budeš ticho až do konca? Ako myslíš.“ – Urobil krok vpred, vysoko zdvihol hlavu „Baruck, je čas!“

Baruck ma trhnutím donútil vstať.

„Urob to hneď, Satefeth!“

Nie je možné, aby som takto skončil. Sakramentsky nie je možné!  Dee bola na párty s Adamom a oni by ju našli. A Kat je niekde tam vonku, niekde príliš blízko.

Dopekla nie! Toto sa nestane!

Nestane sa to s mojou sestrou! Nestane sa s Kat!

Pozbieral som svoje sily a vystrelil som energiu práve vtedy keď Arum stojaci predo mnou – Sarefeth -  vo svojej  pôvodnej podobe sa zmenil na dym a svojou rukou vrazil do mojej hrude, do vnútra. Ohol sa mi chrbát a zrútil som sa.

 Bolesť explodovala v každej mojej bunke, zľakol som sa. Ešte nikdy som nič také necítil. Urval každú jednu časť môjho na chvíľu získaného ľudského tela a nútil ma aj keď nechcene kričať.

Sarefeth bez akéhokoľvek varovania vytrhol zo mňa ruku a zvrtol sa preč.

Bolesť sa ešte vo mne  vlnila a nedokázal som si udržať ani jednu podobu dlhšie, ale...ale určite som mal halucinácie, lebo som ju uvidel .

Kat stála niekoľko krokov za Sarefethom ako nejaká princezná bojovníčka, s vlasmi divoko rozviatymi, červené šaty mala rozthnuté, s načerveno žiariacou obsidiánovou čepeľou v ruke. A vtedy Sarefeth explodoval.  A jeho kúsky mizli plávajúc hore  až k oblohe.

Baruck ma pustil, keď som sa znovu dostal späť do svojej pravej podoby. Snažil som sa všemožne potlačiť mučivé bolesti spôsobené krmením, keď Baruck vykročil smerom ku Kat. Ale potom Arum zmenil kurz roztopil sa v tieni, utekajúc na druhú stranu cesty sa obaľoval tmou ako had a rýchlo  mizol v temnote noci.

Kat sa objavila pri mne na kolenách.

„Daemon...Daemon, prosím ťa, povedz niečo!“

Moje svetlo vzplanulo a horúčava bola možno pre ňu príliš silná. Pomaly som si  uvedomoval  svoje prsty, ktoré sa zabárali do popraskaného a spáleného asfaltu. Myslím, že som počul ako Kat plače...to bol ten moment, ktorý ma prinútil, aby som sa pozbieral. Premenil som sa do ľudskej podoby, natiahol sa a chytil ju za ruku, keď sa práve snažila liesť preč odo mňa.

„Daemon, Bože môj, si  v poriadku?“ Vrátila sa ku mne, ruku pritisla na moju tvár. Jej dotyk..ach Bože!

„Prosím ťa, povedz mi, že si. Prosím!“

Pomaly som dvihol hlavu a položil ruku na jej, na mojej tvári.

„Pripomeň mi potom, aby som ťa nikdy viac nenaštval. Kriste, si nindža v utajení?“

Kat sa zasmiala i vzlykla zároveň a hodila sa mi okolo krku.

Zachytil som ju, hoci som skoro  spadol naznak s ňou spolu. Prsty som vnoril do h      rivy jej rozpadnutého

účesu a objímal  som ju tak silno ako sa ona tlačila na mňa.

Tak sa ku mne tlačila, akoby so mnou chcela splynúť a hoci som sa cítil, akoby ma roztrhali bolesť bola nič v porovnaní s krásou tohto objatia.

Ponoril som tvár do jej pleca.

„Nepočúvla si ma“

„Nikdy ťa nepočúvam.“ Ešte taz ma stisla, potom sa odtiahla a jej pohľad putoval po mojej tvári.

„Si zranený? Je niečo, čo môžem urobiť?“

„Práve si urobila dosť, kote.“

Pozbieral som sily a postavil som sa, vytiahnúc aj ju so sebou a potom som sa poobzeral po ničení okolo nás.

„Musíme odtiaľ zmiznúť skôr ako niekto tade pôjde“

Ustúpil som a poslednýkrát som privolal Zdroj a zdvihol som ruku.  Stromy sa vzniesli  z vozovky a uvoľnili nám cestu. Vrátili sme sa k autu, motor hneď naskočil ako som zvrtol kľúčom. Pozrel som na Kat, sedela vedľa mňa chvejúc sa.

„Si v poriadku? Nie si ranená?“

„Je mi dobre.  Len...len toho bolo na mňa teraz veľa, chápeš, však?“

Veľa? Chrapľavo som sa zasmial, ale nebolo to smiešne. Zlostne som udrel do volantu.

„Mal som vedieť, že ich príde ešte viac“ - mal som sa lepšie pripraviť

„Cestujú vo štvorici, sakra!“

„Boli len traja“ -  podotkla Kat.

„Jasne. Lebo jedného som už zabil.“ – Oprel som sa dozadu a vybral si mobil. Musím zavolať Dee.  Musím upozorniť ostatných, že jeden je ešte voľný a keďže prišiel rýchlo za sebou o troch súrodencov, iste plánuje nejakú škaredú pomstu.

Mal som obavy o Kat.

To  čoho bola svedkom práve teraz, z toho by sa poskladal aj dospelý chlap od zdesenia a šoku. Ona len potichu čakala, kým som hovoril s Dee a s Mathewom a celú cestu domov mlčala.  Zakaždým keď som na ňu pozrel som videl, že sa trasie, ale nevyšilovala.

Z toho som bol ja hotový.

Toto ľudské dievča bolo silné a  malo chrbtovú kosť z ocele.  Neposkladala sa. Navyše celkom určite mi zachránila život. Bol som dosť silný, aby som to vedel priznať. Keby nebola zakročila, keď to urobila, neviem či by som bol schopný vymaniť sa z Baruckovho zovretia. Dlhoval som jej za svoj život.

Mohol som umrieť uprostred tej cesty a namiesto jedného by poľovali po mojej rodine dvaja Arumovia. A na Kat.

Lebo ona znovu žiarila ako Mesiac.

Obidva domy boli tmavé keď som zastal na príjazdovej ceste a vypol som motor.  Obrátil som sa ku Kat a otvoril som dvere. Zapli sa svetlá v aute a jemné svetlo osvetlilo jej  bledú tvár.  Nepohla sa.

„Kat?“

Pomaly zaklipkala očami a obrátila sa ku mne.

„Áno?“

Zdalo sa mi blbé opýtať sa, či je v poriadku. 

Pozrel som jej na ruky. Ona ešte stále zvierala v ruke obsidiánový nôž. Načiahol som sa  a jemne som ho vybral spomedzi jej prstov. Očami našla moje.

„Bol by som rád, ak by si dnes v noci spala u nás.“ - povedal som 

„Znovu máš na sebe znamenie.  A hoci neverím, že by ťa tu Arum našiel, je lepšie byť v bezpečí ako neskôr ľutovať.“

„Ale keď  mám na sebe zase znamenie“ – odporovala mi – „nie je väčšie riziko, ak som  v jednom dome s tebou a Dee?“

Stisol som zuby

„Ak by Arum sledoval tvoje stopy domov aj my sme tam v tesnej blizkosti. Prakticky v tom nie je rozdiel. Navyše Dee je s Mathewom a Adamom.  A s Andrewom.

„Ale to nie je to isté“ argumentovala  ticho.

„Ak tá...bytosť príde za mnou, budeš aspoň ty...“

„Ja ťa chcem vo svojom dome“ – prerušil som jej argumenty – „Dobre?“

Dlhú chvíľu sa len dívala na mňa, potom prikývla. Vyliezla z auta a ja som ju nasledoval do jej domu.  Len keď  zažala svetlo  v chodbe, vtedy som zbadal, že stratila jednu topánku a jej koleno je samý škrabanec a špina. Celkovo bola v hroznom stave. Už som otváral ústa, že niečo poviem, ale Kat odkrívala a dovliekla sa hore na poschodie.

Zatvárali sa mi oči. Rukami som zovrel koženú rukoväť obsidiánového noža. Vyčerpanie mi zaľahlo na plecia.

Keď som hovoril s Mathewom, opýtal sa, či Kat videla čo sa stalo. Toto som v žiadnom prípade nemohol zatajiť ani sa z toho vykrútiť. Povedal som, áno.

„O tom sa musíme pozdejšie porozprávať“  - odpovedal mi.

A vedel som, že to pozdejšie bude veľmi skoro.

Vzhliadol som. Kat sa objavila hore na schodoch s príručnou taškou. Ešte stále bola v tých zničených šatách a v mojom saku, v ktorom sa skoro strácala.  Každým krokom bolo vidieť jej vyčerpanosť a vyzerala akoby bola pripravená na každom schode sa uložila a zdriemnuť si.

Zachránila mi život.

Je jedno, čo povie Mathew alebo hociktorý z Thompsonových, ochránim ju.

Aj ona ma ochránila.

Vybral som sa jej v ústrety a zobral som jej tašku, a keď zatvorila dom vybrali sme sa k nám.

„Povedala som mame, že budem spať u Dee.“ – odkašľala si – „Zavolala som jej, keď som bola hore“

„Super“ – otvoril som dvere.  Ovalil nás chlad a Kat sa striasla.

„Prepáč, máme radi v noci chlad.“

„Pamätám sa“ – zamrmlala a pozrela na schody vedúce na poschodie. Bledá pokožka sa jej napínala na lícanych kostiach – „Bez problému““

V hosťovskej izbe sa pozrela do tašky a zastonala.

„Ale som hlúpa. Priniesla som si len normálne šaty a nič na spanie. Musím sa vrátiť.“

„Počkaj, nájdem ti niečo. Minútku.“

Ponáhľal som sa do Deeinej izby a vzal jej pyžamové nohavice a staré tričko, vedel som, že jej to nebude vadiť. Kým som sa vrátil, Kat si vyzliekla sako a položila ho na komodu. Rukami si zovrela dokopy potrhané šaty, kým som zložil veci na spanie.

Zase by som rád niečo povedal, ale  nič rozumné ma nenapadalo. Kat si vzala pyžamo a vcupitala do kúpelne.  Ja som sa osprchoval vo vlastnej kúpelni a potom som si obliekol tepláky a tričko. Pozrel som si mobil a prebehol zprávy od Dee a Andrewa, ktorý počul od Adama, čo sa stalo.  Dee hneď príde domov akonáhle nájdu Ash. Mathew sa o ňu postará.

Potom som sa našiel na chodbe pred kúpeľňou.  Už netiekla voda a akoby som zvnútra počul smiech. Nebol to šťastný smiech. Moje obavy sa stupňovali. 

„Si tam v poriadku?“

„Pravdaže“ – odpovedala po chvíli.

Váhal som chvíľu a potom som radšej vošiel do hosťovskej spálne a posadil sa na kraj postele. Kat by možno ocenila teraz samotu, ale...do riti!  Dotkol som sa hrude a pošúchal ju tam, kde do mňa vnoril Aram ruku.

Nechcel som, aby bola teraz sama.

Nechcel som teraz byť sám.

O pár minút vstúpila Kat.  Vzhliadol som.  Mala mokré vlasy, a vykreslili jej tmavú škvrnu na pleci na tričku, ktoré som jej dal. Pod očami mala kruhy a ešte stále bola veľmi bledá, ale bola taká...taká nie obyčajná. Vôbec nie priemerná. Nepodobala sa nikoho, koho som v živote poznal. Keď som si to uvedomil, bolo to skoro ako priamy zásah od Aruma.

Nevedel som, čo si s tým  počať.

Kat zastala pár krokov od postele.

„Si v poriadku?“

Prikývol som.  Spustil som ruky  trochu v šoku, že sa zaujíma o to, či ja som v poriadku.

„Zakaždým keď použijeme svoju silu, je to akoby....sme stratili kúsok zo seba. Trvá to, kým sa zase dobijeme. Budem v poriadku.“

Zmlkol som.

„Je mi ľúto, že si si cez to všetko dnes musela prejsť. Ani som sa ti nepoďakoval.  Mala si ujsť, Kat. Oni by..ťa zabili bez rozmýšľania. Ale ty si mi zachránila život. Ďakujem!“

Otvorila ústa a potom ich zavrela.  A trela si pažu. Zdalo sa akoby jej chvíľu trvalo aby odpovedala.

„Zostaneš tu so mnou v noci?“ – opýtala sa apotom rýchlo doložila – „nebudem ťa obťažovať. Nemusíš...len“

„Viem“

Aj ja som cítil to isté. Chcel som ju len objať, upokojiť sám seba a cítiť, že sme obaja na žive.  Postavil som sa a celé telo som cítil akoby bolo z olova.

„Idem skontrolovať ešte raz dom a prídem“

Ešte som ani nevyšiel z izby a už vliezla do postele. Keď som sa obzrel vytiahla si prikrývku po bradu a dívala sa do stropu.  Usmievajúc sa som skontroloval dvere, vzal som si k sebe mobil. Dee sa čoskoro vráti a keby som mal rozum aj by som to povedal Kat. Mal som sa k nej posadiť a počkať kým príde vhodnejší partner na spanie ako ja, ale neurobil som to.  Vrátil som sa do hosťovskej a zasekol som sa vo dverách, ked som ju uvidel v posteli. Mala by byť v mojej posteli.

Túto rušivú myšlienku som si hneď vyhnal z hlavy a vinu za ňu som zvalil na dramatickú noc. Zatvoril som za sebou dvere a prešiel som na stranu, z ktorej bol výhľad na predzáhradku.

Kat sa presunula celkom na kraj postele keď som šiel okolo a ledva som dokázal ukryť úsmev. Akoby sme sa mali deliť o nejakú drobnú posteľ, tak vyliezla úplne na jej kraj. Vliezol som k nej ale ja som sa zakryl len do pása. Mal som oveľa vyššiu telesnú teplotu ako ona.

Ani jeden z nás sa neozval.

Len sme ležali vedľa seba a dívali sa na strop. Keby mi pred rokom niekto bol povedal, že  budem takto ležať vedľa ľudského divčaťa, bol by som mu odporučil, aby prestal s drogami.

Zahryzol som si do pery a otočil som k nej hlavu. O malú chvíľu sa pozrela na mňa aj ona. Usmial som sa. Kat sa zasmiala. A hej, tento zvuk sa mi už páčil.

„Toto je ale trápne!“ 

 „Alebo nie?“ Môj úsmev sa rozšíril.

„Hej“ – zachichotala sa.

Znelo to po tom všetkom bláznivo, ale aj ja som sa k nej pridal.  Bolo to smiešne. Všetko.  Deväťdesiatpercent času sme trávili tým, aby sme sa navzájom rozčúlili na smrť. Viem, že je to vzájomné, ale zachránil som jej už predtým život a teraz ona zachránila môj. A teraz bez nejakého závažného dôvodu sme zdieľali  posteľ. Podľa mňa to teda fakt bolo smiešne.

A Kat, ona...nenachádzal som žiadne slová.

Natiahol som sa a zotrel jej drobné slzy, ktoré jej stekali po lícach. Neboli to smutné slzy. Naše pohľady sa stretli a spustil som ruku.

 „Čo si tam vonku urobila?“ – mrmlal som – „To bolo neuveriteľné“

Jej ústa sa znovu ohli nahor.

„To si bol aj ty. Si si istý, že nie si zranený?“

Usmial som sa. „Nie, som v poriadku, vďaka tebe.“

Odvrátil som sa a zhasol som lampu starým, dobrým ľudským spôsobom. Miestnosť sa ponorila do tmy.

„Teraz svietim?“ – opýtala sa.

No to je dobrá otázka. Ona dostala dávku už na lúke a potom som ešte zaplaviť energiou vozovku ako počas karnevalu.

„Ako vianočný stromček“

„Nielen ako hviezda?“

Otočil som sa k nej dosť blízko, aby som sa dotkol rukou jej paže.

„Nie. Teraz celá žiariš, akoby si sa dívala do slnka.“

 Zodvihla ruky – toto bolo veľmi zlaté.

„Tak sa ti bude ťažko zaspávať.“

„Čo sa toho týka skôr je to upokojujúce. Pripomína mi to našich.“

„A tá vec s obsidiánom?“ – pozrela na mňa – „Nikdy si mi o tom nepovedal“

„Nemyslel som, že to bude potrebné. Vlastne som dúfal, že nebude.“

„Aj teba by to zabilo?“

„Nie, a skôr ako sa opýtaš čo môže, nemáme vo zvyku hovoriť ľuďom, čo nás môže zabiť.“ Povedal som pokojne. „To nevedia ani na Ministerstve obrany. Obsidián neguje silu Arumov. Rovnako ako beta kremeň v Skalách, ktorý vlastnou rezonanciou zakryje našu energiu, ale pri obsidiáne stačí pichnutie a...vieš. Je to celé o svetle  a o lome svetla obsidiánu.

„ Pre Arumov sú škodlivé všetky kryštály?“

„Nie , len tento. Myslím, že to má niečo spoločné s tým, že obsidián sa zahreje a prudko sa ochladí. Mathew mi to raz vysvetlil, ale úprimne, nedával som pozor. Viem, že ich to zabije. Hocikam ideme máme ho so sebou, len ho nosíme skrytý. Dee nosí svoj v kabelke.“

„Neuverím, že som niekoho zabila“ – zachveje sa.

„Nie niekoho si zabila. Zničila si jedného mimozemšťana, jedného zákerného tvora, ktorý by ťa bez rozmýšľania zabil. A mimochodom práve sa chytal zabiť mňa.“ – pošúchal som si neprítomne hruď.

„Zachránila si mi život, mačiatko“

Kat neodpovedala a vedel som, že to bude pre ňu ťažké vyrovnať sa s tým.

„Bola si ako Snowbird“ – doložil som o nejakú chvíľu

„Ako si to myslel?“

Pousmial som sa.

„Mohla si ma tam nechať a zachrániť seba, ako som povedal. Miesto toho si sa vrátila a pomohla si mi. Nemusela si.“

„Ja...nedokázala by som ťa tam nechať“  - nahlas sa nadýchla – „Nebolo by to správne. A nikdy by som si to nebola odpustila“

„Viem“ – potloačil som zývnutie – „Teraz už spi, kote“

Mlčala len päť sekúnd.

„Ale čo ak sa posledný vráti? Dee je s Mr. Garrisonom a on vie, že sme boli spolu, keď nás napadli.  Čo ak ma udá? Čo ak DOD...“

„Pst...“ – tíšil som ju a chytil som ju za ruku. Prebehol som prstami po jej hánke.

„Nevráti sa, teraz nie. A ja nedovolím, aby ťa Mathew udal.“

„Ale...“

„Kat, nedovolím to. Dobre? Sľubujem. Nedovolím, aby sa ti čokoľvek stalo.“

Teraz zalapala po dychu.

Vedel som, že môj sľub bol veľký a odvážny, ale vedel som aj to, že ho dodržím.