N9 - 6. kapitola

Překlad: Yogi_22, zplus

Druhý 9. november

Jej slzy a moja duša, obe žijú paralelné životy.

Útek, bolesť, horenie.

Opakovanie.

Jej slzy a moja duša, obe žijú paralelné životy.

                                                                           - BENTON JAMES KESSLER

Ben

Keď raz nahliadneš do svojej pamäte,

tak temnej a vzdialenej,

mohla by si tam nájsť tajomstvo.

To ťa povedie dňom,

a aj keď si slabá,

a nevieš kam vedie tá cesta,

vždy tam budem.

Budem tam pre teba, keď budeš na dne.

Túto poetickú sračku som napísal v tretej triede. Bola to prvá vec, ktorú som kedy niekomu ukázal. Vlastne si ani nemyslím, že som ju niekomu vôbec ukázal. Moja mama našla báseň v mojej izbe, takže asi toľko k tomu, ako sa rešpektuje súkromie. Ukázala ju každému v celej našej rodine a kvôli tomu som už nikdy nechcel svoju prácu nikomu znova ukázať.

Až teraz si uvedomujem, že ma mama nechcela strápniť. Bola na mňa jednoducho hrdá.

Ale aj tak nikomu neukazujem to, čo som napísal. Je to takmer, ako keby som nahlas hovoril každú svoju myšlienku. Niektoré veci proste nie sú určené pre uši verejnosti.

A neviem ako to mám vysvetliť Fallon.

Na základe našej dohody z minulého roka predpokladá, že román, ktorý píšem si raz prečíta. A rovnako, ako si myslí, že ide o vymyslený príbeh, každá jedna veta, ktorú som za minulý rok napísal, je pravdivejšia než čokoľvek, čo som kedy pripustil nahlas. Dúfam, že po dnešku to budem môcť začať prepisovať, aby som jej mohol dať niečo prečítať. Ale to, že som sa mohol minulý rok vypísať z toho aký dojebaný bol môj život, bol istým druhom terapie. A aj napriek tomu, že som bol zaneprázdnený kvôli škole a tomu, čo teraz nazývam „terapia písaním“, stále som si našiel čas na to, aby som si splnil domácu úlohu, ktorú mi zadala. A ešte aj niečo navyše.

Prečítal som 26 románov, Fallon mi ich pritom odporučila len päť.

Čo mi ale nepovedala bolo, že dva z tých románov boli len začiatky série, takže som samozrejme musel prečítať celú sériu.

Doteraz som sa vo svojom výskume dostal k tomu, že Fallon mala úplnú pravdu. Bozky v knihách a bozky v skutočnom živote vôbec nie sú jedno a to isté. A zakaždým, keď som čítal jeden z tých románov som sa pri myšlienke na tých pár chvíľ, keď som minulý rok pobozkal Fallon, prikrčil. Absolútne to totiž neboli bozky hodné knižného príbehu, a hoci som toho za minulý rok prečítal fakt dosť, stále tak nejako netuším, čo robí z bozku to, aby bol hodný príbehu v knihe. Ale teraz už aspoň viem, že si zaslúži viac, ako len to, čo som jej dal.

Klamal by som, ak by som tvrdil, že odkedy som pobozkal Fallon, vlani v novembri, nepobozkal som aj niekoho iného. Párkrát som bol potom na rande s nejakými babami a keď si vtedy robila srandu, že chce, aby som s ňou porovnával každé dievča, plnil som len jej prianie. Pretože to je presne to, čo sa stalo s oboma dievčatami, ktoré som pobozkal.

Jedna z nich nebola ani zďaleka taká vtipná ako Fallon. Tá druhá bola príliš sebe stredná. A žiadna z nich nemala taký dobrý hudobný vkus, ale to sa vlastne nepočítalo, pretože som netušil aký hudobný vkus má Fallon. Je to rozhodne niečo, čo mám v pláne zistiť dnes. Dokonca mám zoznam vecí, ktoré potrebujem vedieť, aby som mohol zapracovať na skutočnom románe, ktorý som jej sľúbil. Ale vyzerá to tak, že ten zoznam zostane bez odpovedí a to celoročné čítanie románov a písanie o našom spoločnom prvom 9. novembri bude k ničomu.

Pretože sa neukázala.

Znova som sa pozrel na hodinky, aby som sa ubezpečil, že sa zhodujú s časom na mojom telefóne.

Zhodujú.

Vytiahol som si domácu úlohu, aby som sa uistil, že čas je správny.

Sedel.

Ešte raz som sa poobzeral dookola, aby som sa uistil, že je to tá istá reštaurácia, kde sme sa stretli minulý rok.

Je to ona.

Vedel som to, pretože reštaurácia nedávno zmenila majiteľa a volala sa už inak. Ale stále to bola tá istá budova, na rovnakej adrese a s rovnakou ponukou jedál.

Takže...kde, do pekla, si, Fallon?

Meškala už takmer dve hodiny. Čašníčka mi doliala už štyri krát pohár. Päť pohárov vody za dve hodiny mi narobili neplechu v močovom mechúre. Ale dávam si ešte pol hodinu, ako odídem na záchod, pretože sa bojím, že ak tu nebudem sedieť práve keď vojde dnu, bude si myslieť, že som sa neukázal a odíde.

„Prepáčte?“

Okamžite sa mi pri tých slovách zrýchli pulz a hlavou trhnem nahor. Ale...nie je to Fallon.

Moje nadšenie hneď spľasne.

„Voláte sa Ben?“ Opýta sa ma to dievča. Má na sebe menovku. Volá sa Tallie.

Tallie má menovku z Pinkberry. Ako je možné, že Tallie vie ako sa volám?

„Áno. Som Ben.“

Vydýchne a ukáže na svoju menovku. „Pracujem cez ulicu. Nejaká baba je na telefóne a vraví, že je to naliehavé.“

Fallon!

Sám som prekvapený z toho, ako rýchlo sa vysúkam z boxu a preletím dverami. Bežím dole ulicou, pokým sa nedostanem k Pinkberry a neotvorím dvere. Chalan za pokladňou na mňa divne pozerá a o krok ustúpi. Som bez dychu a lapám po ňom, ale ukážem na telefón za ním.

„Niekto je kvôli mne na linke?“

Schmatne telefón, stlačí nejaké tlačidlo a potom mi podá slúchadlo.

„Haló? Fallon? Si v poriadku?“

Jej hlas nepočujem okamžite, ale viem, že je to ona podľa jediného osamelého povzdychnutia.

„Ben! Oh, vďaka Bohu, že si bol stále tam. Mrzí ma to. Meškal mi let. Pokúšala som sa volať do tej reštaurácie, ale mali už odpojené číslo. Potom sme museli nastupovať do lietadla, takže som sa konečne dopracovala k číslu, až keď sme pristáli. Pokúšala som sa tam dovolať niekoľkokrát, ale stále tam bol obsadzovací tón, takže som nevedela čo iné robiť. Práve som v taxíku a vážne, vážne ma mrzí, že meškám, nemala som žiadnu inú možnosť ako sa s tebou spojiť.“

Netušil som, že dokážem držať pľúca tak dlho bez vzduchu. Vydýchnem úľavou a počiatočné sklamanie je hneď vďaka jej telefonátu zabudnuté. Spomenula si a prišla a vlastne ideme do toho. A to už ani nezmieňujem, že si uvedomuje, že som stále čakal v reštaurácii celé dve hodiny.

„Ben?“

„Som tu,“ poviem. „To je v pohode, len som rád, že si to zvládla. Ale zrejme bude rýchlejšie, keď sa stretneme u mňa. Tá premávka tu, je hotová nočná mora.“

Opýta sa ma na adresu a ja jej ju poviem.

„Okay,“ povie. Znie nervózne. „Uvidíme sa o chvíľku.“

„Jasné, budem tam.“

„Oh, počkaj! Ben? Uhm...tak nejako som tej babe, čo mi zdvihla, nakecala, že jej dáš dvacku, ak ti odovzdá odkaz. Mrzí ma to. Proste vyzerala, že sa jej to nechce urobiť, takže som ju musela nejako podplatiť.“

Zasmejem sa. „Žiaden problém. Vidíme sa čoskoro.“

Rozlúči sa so mnou a ja podám telefón Tallie, ktorá teraz stojí za kasou. Drží natiahnutú ruku pre tých sľúbených dvadsať dolárov. Vytiahnem peňaženku a podám jej dvacku.

„Za tento telefonát by som zaplatil aj desaťkrát viac.“

***

Prechádzam hore a dole po príjazdovej ceste.

Čo to robím?

Je tu toho toľko nesprávneho. Ledva tú babu poznám. Strávil som s ňou len pár hodín a teraz som tu, so záväzkom napísať o nej knihu? O nás? Čo keď tentoraz ani necekneme? Minulý rok som mohol mať len nejakú psychickú epizódu a byť vo výnimočne dobrom rozpoložení. Ona možno dokonca nie je ani vtipná. Mohla by byť aj obyčajná mrcha. Mohla byť len vystresovaná z toho, že jej mešká lietadlo a ani tu byť vlastne nechcela.

Myslím to tak, kto takéto niečo vlastne robí? Čo za človeka s kúskom rozumu by letel cez celé štáty, aby videl na jediný deň niekoho, koho sotva pozná?

Pravdepodobne veľa ľudí nie. Ale ak by sme sa mali stretnúť v New Yorku, nasadol by som bez mrknutia oka do lietadla.

Šúcham si rukami tvár, keď sa na rohu zjaví taxík. Snažím sa pripraviť psychicky na to, že toto je úplne normálne. Že to nie je šialené. Že to neznamená nijaký záväzok. Že sme len priatelia.

Priatelia, ktorí by leteli cez celé štáty, len aby spolu strávili nejaký čas.

Počkať. Sme vôbec priatelia? Ani spolu nehovoríme, takže by sa to pravdepodobne dalo charakterizovať ako známi.

Taxík teraz parkuje na príjazdovej ceste.

Preboha, len nestrať nervy, Kessler.

Taxík zastane.

Zadné dvere sa otvoria.

Mal by som ju vítať pri dverách. Je divné, že som tak ďaleko.

Prejdem k taxíku, keď začne vystupovať.

Prosím Fallon, buď rovnaká, ako keď som ťa stretol vlani.

Uchopím kľučku na dverách a otvorím ten zvyšok. Snažím sa hrať formu, aby som nedal najavo, že som nervózny. Alebo ešte horšie, že som nabudený.

Už som si naštudoval dosť románov, aby som vedel, že dievčatá majú radšej, keď sú chlapi rezervovanejší. Niekde som sa dočítal, že sa im hovorí alfa samci.

Buď blbec, Kessler. Len trošíčku. Dokážeš to.

Vystúpi z auta a keď to urobí, je to presne ako vo filme.

Všetko sa spomalí.

Ale ani náhodou sa to nepodobá mojej verzii spomaleného pohybu vo filme. Toto je oveľa elegantnejšie. Zdvihne sa vietor a nahrnie jej do tváre prameň vlasov. Zodvihne ruku a dá si ho preč. Vtedy si všimnem tú zmenu, ktorú dokáže spraviť len rok.

Je iná. Má kratšie vlasy a krátky rukáv. Má na sebe tričko s krátkym rukávom. Je to niečo, čo minulý rok priznala, že ešte nikdy predtým neurobila.

Vyžaruje z nej sebavedomie, od hlavy až po päty.

Je to tá najsexy vec, akú som kedy videl.

„Ahoj,“ povie, keď siahne za seba, aby zabuchla dvere. Zdá sa, že je šťastná, že ma vidí a už len táto maličkosť mi vykúzli úsmev na tvári.

Toľko k tomu hrať rezervovaného.

Keď prišlo na alfa samca a alter ego, ktoré som si tak cvičil, doslova mi to trvalo nula sekúnd.

Vypustím nahromadený dych a prejdem o krok bližšie. Vtiahnem ju do toho najnefalšovanejšieho objatia, aké som kedy komu dal. Omotám ruky okolo jej chrbta a pritiahnem si ju k sebe, vtiahnem do seba jej sviežu zimnú vôňu. Okamžite okolo mňa obalí ruky a pochová mi tvár do ramena. Cítim ako jej unikne povzdych. Stojíme tam v tejto polohe, zatiaľ čo taxík zmizne za rohom.

A ani potom sa nemienime pustiť.

Zadnú časť trička mi vezme do pästí a ja sa snažím nedať tak okato najavo, aký som posadnutý jej novým účesom.

Je jemnejší.

Ľahší.

Osviežujúci a do riti, to bolí.

Opäť.

Prečo je jediná, ktorá so mnou dokáže takto zamávať? Vzdychne si proti môjmu krku a ja ju takmer od seba odstrčím, pretože, do pekla, toto je priveľa. Nie som si istý, čo mi vadí viac. To, že sme nadviazali presne tam, kde sme skončili pred rokom, alebo to, že sa tým pádom posledný rok ani nestal. Ak by som mal byť úprimný, tak myslím, že to druhé. Pretože tento posledný rok bolo hotové peklo, nakoľko som na ňu myslel každú jednu minútu každého dňa a pritom ani nevedel, či ju ešte niekedy znova uvidím. A teraz, keď viem, že pristúpila na tento môj idiotský nápad stretnúť sa len raz za rok, hlavou mi prebehne len ďalší dlhý rok plný múk. Už teraz som vydesený z toho, že po druhýkrát odíde a to sa len teraz ukázala.

Zdvihne hlavu z môjho pleca a pozrie sa na mňa. Odhrniem jej ofinu, aby som jej videl viac do tváre. Napriek tomu ako zbesilo znela v telefóne, práve teraz vyzerá úplne pokojná.

„Ahoj, Fallon Nerozhodnutá.“

Úsmev sa jej ešte rozšíri. „Ahoj, Ben Spisovateľ. Prečo vyzeráš ako keby ťa niečo bolelo?“

Pokúšam sa usmiať, ale som si istý, že ten výraz na mojej tvári, práve teraz, určite nie je jedným z tých príťažlivých.

„Pretože to, že od teba musím držať svoje ústa, mi vážne spôsobuje bolesť.“

Zasmeje sa. „Tak veľmi, ako chcem na sebe tvoje ústa, musím ťa varovať, že bozk na privítanie bude zrejme len šestka.“

Sľúbil som jej jedenástku. Takže budem musieť počkať.

„Poď. Ideme do vnútra, takže môžem zistiť, akej farby máš na sebe nohavičky.“ Smeje sa tým známym smiechom, zatiaľ čo ma vezme za ruku a kráčame smerom k domu. Už teraz môžem povedať, že sa nemám čoho obávať. Je to tá istá Fallon, ktorú si pamätám z minulého roka. Možno ešte o trošičku lepšia. Takže...možno to znamená, že sa budem musieť strachovať o všetko.