N9 - 3. kapitola

Překlad: Yogi_22, zplus

Fallon

Moja matka je moja hrdinka. Je môj vzor. Je ženou akou sa chcem stať. Môjho otca znášala celých sedem rokov. Každá žena, ktorá by to vydržala tak dlho si zaslúži medailu cti.

Keď mi v štrnástich ponúkli hlavnú rolu v seriáli Gumshoe, váhala či mi dovolí hrať. Neznášala ako herecká kariéra spravila z otca stredobod záujmu. A totálne neznášala muža, ktorého to z neho spravilo. Vravela, že predtým ako sa stal populárny bol úžasný a roztomilý. Ale keď mu sláva stúpla do hlavy, tak sa s ním už nedalo vydržať. Povedala, že rok 1993 bol rokom zániku ich manželstva, vzostupu jeho kariéry a narodenia ich prvého a zároveň posledného dieťaťa: Mňa.

Takže jasné, že keď som začala hrať, snažila sa urobiť všetko čo bolo v jej silách, aby sa to isté nestalo aj mne. Len si predstavte, aké to je byť stúpajúcou hviezdou v Los Angeles v období, keď sa z dievčaťa stáva žena. Je tak jednoduché stratiť samu seba. Videla som, ako sa to stalo množstvu mojich kamošiek.

Ale mama nedovolila, aby to bol môj prípad. Hneď ako režisér zahlásil pre dnešok padla, fičala som domov, kde ma čakal zoznam povinností a striktné pravidlá. Netvrdím, že moja matka bola prísna. Len proste odmietala pripustiť, že by som si zaslúžila nejaké špeciálne správanie len preto, že som zrazu bola populárna.

A tiež mi nedovolila randiť, kým som nemala šestnásť. Takže prvých pár mesiacov po šestnástych narodeninách som išla na tri rande s troma rôznymi chalanmi. A bola to sranda. Dvaja z nich boli tiež herci, a možno je pravda a možno nie, že už som sa predtým s nimi trochu muchlovala v šatni na pľaci. Ten tretí bol brat jednej kamošky. A bolo úplne jedno s kým som bola vonku a koľko srandy som si užila, zakaždým ako som sa vrátila z rande domov, sme mali s mamou ten istý rozhovor. O tom, aké je dôležité, aby som sa nezamilovala skôr, ako dokonale spoznám sama seba. Počúvam to stále a neušetrilo ma ani to, že už nerandím.

Po rozvode mama komplet prepadla svojpomocným knihám. Prečítala každú knižku, ktorú dokázala nájsť na tému rodičovstva, manželstva, hľadania vlastného ja. Vďaka nim dospela k názoru, že dievča sa vo veku medzi šestnásť a dvadsaťtri mení viac ako kedykoľvek inokedy za život. A bolo pre ňu nesmierne dôležité, aby som práve tieto roky nestrávila zamilovaná do nejakého chalana, lebo sa bála, že ak by sa to stalo, nikdy sa nenaučím milovať samu seba.

S otcom sa spoznali, keď mala šestnásť a opustila ho, keď mala dvadsaťtri, takže mi je jasné, že to rozmedzie rokov trošku súvisí s jej osobnou skúsenosťou. Keďže mám len osemnásť a v dohľadnej dobe žiadne plány usadiť sa, nie je až také ťažké riadiť sa jej radou a nechať ju, nech si neskôr za to pripíše zásluhy. To je najmenej, čo môžem urobiť.

Zdá sa mi však fakt zábavné ako verí, že existuje nejaká magická veková hranica, keď sa žena konečne vysporiada so všetkými hovadinami. Ale musím uznať, že môj obľúbený citát pochádza práve od nej.

„Nikdy nedokážeš nájsť samu seba, ak sa strácaš v niekom inom.“

Mama nie je slávna. Nemá úžasnú kariéru. Dokonca ani nie je vydatá za lásku svojho života. Ale jedno mala vždy...

Pravdu.

A práve preto, teda, až kým nenájdem dôvod konať inak, sa budem riadiť tým, čo povie, akokoľvek absurdne by to znelo. Ani jeden jediný raz mi neporadila zle. Takže napriek faktu, že Benton James Kessler do môjho života nakráčal ako hrdina niektorej z mnohých romantických knižiek čo mám uložené na poličke – najbližších päť rokov nemá tento chalan u mňa ani najmenšiu šancu.

Ale to neznamená, že nemám chuť mu vyskočiť do lona, obkročiť ho priamo tu na lavičke v parku a strčiť mu jazyk až do krku. Lebo potom čo priznal, že si myslí aká som nádherná, je fakt ťažké držať sa späť.

Nie, počkaj.

Zasrane nádherná – takto presne to povedal.

A zatiaľ čo sa zdá byť až príliš dobrý na to, aby to bola pravda, a pritom má určite kopec chýb a otravných malých zlozvykov, ja stále dychtím stráviť zvyšok dňa práve s ním. Lebo ... kto vie? Aj keď sa sťahujem do New Yorku, stále ho dnes môžem obkročiť a strčiť mu jazyk až do krku.

Keď som sa dnes ráno zobudila, myslela som, že dnešok bude jedným z najťažších dní, aké som za posledné dva roky mala. Kto mohol tušiť, že výročie najhoršieho dňa môjho života by mohlo skončiť pozitívne?

„Dvanásť, tridsaťpäť, mriežka,“ oznámim Benovi kód k bráne na parkovisko k bytovkám. Stiahne okienko a zadá kód. Na stretnutie s otcom som si zobrala taxík, takže Ben sa ponúkol, že ma späť domov zvezie.

Ukázala som na prázdne parkovacie miesto, on to tým smerom otočil a zaparkoval hneď vedľa auta mojej spolubývajúcej. Obaja sme vyliezli a stretli sa pred autom.

„Mám pocit, že by som ťa mala varovať predtým ako vojdeme,“ poviem.

Pozrie sa na bytovku a potom neisto späť na mňa. „Nebývaš so skutočným frajerom, že?“

Zasmejem sa. „Nie, to ani náhodou. Moja spolubývajúca sa volá Amber a keďže prah môjho bytu doteraz neprekročil žiaden chalan, pravdepodobne ťa zbombarduje milión otázkami.“ Neviem prečo, ale vôbec mi nevadí to pred ním priznať.

Uvoľnene ma chytí okolo pliec a kráča so mnou smerom k budove. „Ak ma žiadaš o to, aby som predstieral, že sme iba priatelia, tak to sa nestane. Nebudem podceňovať náš vzťah len kvôli tvojej spolubývajúcej.“

Zasmejem sa a vediem ho k dverám do bytu. Zodvihnem ruku, že zaklopem, ale nakoniec  len otočím kľučkou. Ešte stále je to môj domov, aspoň najbližších desať hodín určite, takže potreba klopať je zbytočná.

Ben zloží ruku z môjho ramena, aby som mohla vojsť do dverí prvá.

Cez obývačku som videla Amber ako stojí s frajerom pri kuchynskej linke. Už to bude rok čo s Glennom randí a hoci ani jeden z nich nič nenaznačil, je mi jasné, že sa nasťahuje v sekunde ako dnes večer vypadnem.

Vzhliadne a len čo si všimneBena za mnou, tak jej oči skoro vypadnú z jamiek.

„Hej,“ poviem veselo, ako by nebolo nič divné na tom, že si vediem domov veľmi dobre vyzerajúceho chalana, o ktorom som sa doteraz ani slovkom nezmienila.

Prejdemecez obývačku a Amber po celý čas fixuje oči na Bena. „Čau,“ povie nakoniec a stále zíza. „Kto si?“ Pozrie na mňa a ukáže na Bena. „Kto to je?“

Ben urobí krok vpred s natiahnutou rukou. „Benton Kessler,“ povie a potrasie jej rukou.

Natiahne sa a potrasie si rukou aj s Glennom. „Ale volajte ma Ben.“ Opäť ma chytí okolo pliec. „Som Fallonin frajer.“

Zasmejem sa, ale som jediná. Glenn si ho poriadne zhora nadol obzerá. „Frajer?“ spýta sa a upriami pozornosť späť na mňa. „Vie, že sa sťahuješ do New Yorku?“

Prikývnem. „Vie to od momentu ako sme sa stretli.“

Amber dvihne obočie. „To bolo...kedy?“

Je evidentne zmätená, lebo vie, že jej hovorím úplne všetko. A to, že mám chalana sa určite považuje za súčasť všetkého.

„Oh, človeče,“ povie Ben a pozerá na mňa. „Koľko to už bude, zlatko? Jednu, dve... hodiny?“

„Nanajvýš dve.“

Amber sa smerom ku mne zamračí. Strašne by chcela vedieť všetky detaily a neznáša, že musí čakať, kým Ben zmizne, aby ich dostala.

„Budeme u mňa v izbe,“ poviem len tak.

Ben im narýchlo kývne, zloží ruku z mojich pliec a prepletie si so mnou prsty. „Rád som vás oboch spoznal.“ Ukáže do chodby. „Idem s Fallon do izby, aby som videl aké nohavičky má práve na sebe.“

Amber spadne sánka a Glenn sa rozosmeje. Potiahnem Bena za ruku, šokovaná ako ďaleko je ochotný s tým vtipkovaním zájsť. „Nie, ideš so mnou do izby, aby si mi pomohol baliť.“

Našpúli pery a vystrčí spodnú peru. Pretočím oči a vediem ho chodbou k izbe.

S Amber sme najlepšie kamošky už dva roky. Hneď ako sme zmaturovali sme sa nasťahovali do tohto bytu. Čo znamená, že tu bývam len šesť mesiacov a preto mám pocit, akoby som balila veci, čo som len nedávno vybalila.

Keď vojdeme do izby, Ben za sebou zavrie dvere. Očami blúdi po izbe, kým otváram kufor, nechám ho, nech ukojí svoju zvedavosť. Byt, do ktorého sa v New Yorku sťahujem je kompletne zariadený, takže potrebujem so sebou zobrať len šaty a toaletné potreby. Všetko ostatné už je v dome u mamy.

„Rada čítaš?“ spýta sa.

Pozriem cez plece a vidím ako prstom prechádza po knihách na policiach. „Milujem čítanie. Mal by si si pohnúť a rýchlo napísať knihu, lebo už je na kôpke TPČ.“

„Na TPČ kôpke?“

„Kôpka Toto plánujem čítať.“Vysvetlím.

Vytiahne jednu z kníh z police a číta čo je vzadu na prebale. „Nerád ťa sklamem, ale pochybujem, že by sa ti páčila akákoľvek kniha, ktorú nakoniec napíšem.“ Vráti knihu späť na policu a zoberie si inú. „Vyzerá, že sa ti páčia romantické knižky a to nie je práve moja šálka kávy.“

Prestanem s prehliadkou tričiek v skrini a vyvalím na neho oči. „Nie,“ poviem a zastonám. „Prosím, len mi nepovedz, že si jedným z tých namyslených čitateľov, ktorí posudzujú iných na základe toho, aké knižky majú radi.“

Okamžite pokrúti hlavou. „Nie, to vôbec. Ja len, že o písaní romantiky nič neviem. Mám osemnásť. Určite nie som expert na lásku.“

Vyjdem zo šatníka a nakloním sa k dverám. „Nikdy si nebol zamilovaný?“

Prikývne. „Jasné že som bol, ale nie až tak, že by som o tom chcel napísať romantickú knižku, takže nemám dôvod, aby som niečo také písal.“ Zvalí sa na posteľ, oprie sa o záhlavie a pozoruje ma.

„Ty si myslíš, že Stephena Kinga v reálnom živote zavraždil klaun?“ spýtam sa ho. „Že Shakespeare naozaj prehltol ampulku s jedom? Jasné že nie, Ben. Preto sa to volá fikcia. Tie hovadiny si musíš vymyslieť.“

Usmeje sa na mňa z postele a pohľad, ako tam tak sedí, ma vzruší až sa začervenám. Zrazu mám chuť ho poprosiť, aby sa v tých perinách trochu vyváľal, nech ho cítim, keď budem večer zaspávať. Ale potom si spomeniem, že dnes už v nich spať nebudem, budem v lietadle do New Yorku. Otočím sa späť k šatníku, nech nevidí, že sa červenám.

Potichu sa zasmeje. „Myslíš na niečo nemravné.“

„To určite,“ odseknem.

„Fallon, randíme spolu už celé dve hodiny. Môžem v tebe čítať ako v knihe a práve teraz som presvedčený, že tá knižka je plná erotiky.“

Zasmejem sa a začnem dávať dolu tričká z vešiakov. Nechce sa mi ich teraz skladať a rozmýšľať, ako ich zbalím, takže ich len hádžem na zem do stredu izby.

Dala som dolu asi štvrtinu z nich, kým som sa odvážila pozrieť znovu na Bena. Má ruky za hlavou a pozoruje ako balím. Neočakávala som, že keď sem prídeme, tak mi fakt bude pomáhať, lebo zrejme by mi skôr zavadzal. Ben to, zdá sa, berie rovnako a vyzerá, že je nadšený, že so mnou môže stráviť čo najviac času. A to mi robí dobre.

Cestou sem som sa rozhodla, že sa nebudem pýtať na dôvody prečo to robí. Jasné, že časť mňa sa zamýšľa, prečo do pekla by chalan ako on, chcel tráviť čas s babou ako ja, ale vždy, ako sa mi tá myšlienka zjaví v hlave, si pripomeniem rozhovor čo sme mali na lavičke. A hovorím si, že všetko čo povedal, znelo úprimne – že sa mu tak nejako zdám atraktívna. A úprimne povedané, čo na tom v konečnom dôsledku záleží? Sťahujem sa na druhý koniec krajiny, takže čokoľvek by sa v nasledujúcich pár hodinách stalo, vlastne nijak zásadne neovplyvní môj život. Komu záleží na tom, či sa mi len chce dostať pod sukňu? Vlastne, ak by práve toto bol jeho motív, celkom by ma to potešilo. Za posledné dva roky je to poprvý krát, čo sa vďaka niekomu cítim žiaduca, takže nebudem predstierať, že si to tu neužívam.

Cestou ku komode počujem, ako ťuká čísla na mobile. Kým volá, som ticho.

„Mohli by ste mi urobiť rezerváciu pre dvoch dnes o siedmej?“

Čakám čo povie ďalej a ticho po otázke je skoro hmatateľné. Moje srdce počas týchto dvoch hodín maká viac ako za posledné dva mesiace.

“Benton Kessler. K-E-S-S-L-E-R.” Hlbšie ticho. “Perfektné. Ďakujem veľmi pekne.” Hlbšie ticho.

Prehrabávam sa v hornom šuplíku a tvárim sa, že práve nevzývam Boha s modlitbou aby som na tej večeri bola ja to plus jedna. Počujem, ako sa posunul na  posteli a postavil, takže sa otočím a vidím, že ide ku mne. Zaškerí sa a mrkne mi cez rameno na zásuvku, v ktorej som sa hrabala.

„To je zásuvka s nohavičkami?“ Natiahne sa a jedny ukoristí. Vyšklbnem mu ich a hodím ich smerom ku kufru.

„Ruky preč,“ poviem mu.

Obíde ma a oprie sa lakťami o komodu. „Keďže si balíš spodnú bielizeň, znamená to, že nechodíš naostro. Takže vďaka vylučovacej metóde som prišiel na to, že máš práve na sebe tangá. Teraz už len stačí prísť na to, akej sú farby.“

Hodím obsah zásuvky ku kufru. „Bude to chcieť viac ako len pekné rečičky, dostať sa mi do nohavičiek, Ben Spisovateľ.“

Zaškerí sa. „Ó áno? Ako čo? Fajnovú večeru?“ Odsunie sa od komody, napriami sa, zastrčí si ruky do vreciek na džínsoch. „Lebo ak áno, tak ja mám úplnou náhodou rezerváciu v Chateau Marmont na dnes večer o siedmej.“

Zasmejem sa. „Ale, čo nepovieš.“ Prejdem okolo neho znovu k šatníku, len aby som skryla obrovský úsmev na tvári. Vďaka ti, Ježiš. Berie ma na večeru. Ale akonáhle dorazím k šatníku, úsmev mi zbledne. Čo do pekla si asi tak oblečiem? Naposledy som bola na rande keď mi kozy ešte len začali rásť!

„Fallon O´Neilová?“ povie, tentokrát od dverí do šatníka. „Pôjdeš dnes večer so mnou na rande?“

Vzdychnem a pozriem sa na svoje nudné veci. „Čo, do pekla, si oblečiem do Chateau?“ pozriem späť na neho a vystrúham grimasu. „Nemôžeme ísť radšej niekde na tacos alebo niečo podobné?“

Zasmeje sa a pretlačí sa za mnou do šatníka. Poprehrabuje sa vo veciach vzadu. „Príliš dlhé,“ povie a presúva vešiak za vešiakom. „Príliš škaredé. Príliš obyčajné. Príliš načančané.“ Nakoniec sa zastaví a niečo zvesí. Otočí sa a drží čierne šaty, ktoré som plánovala vyhodiť odo dňa, kedy mi ich mama kúpila.

Vždy mi kupuje veci, ktoré dúfa, že aj skutočne budem nosiť. Veci, ktoré mi nezakrývajú jazvy.

Potrasiem hlavou, vytrhnem mu ich a zavesím ich späť na miesto. Schmatnem jedny z šiat s dlhým rukávom a zvesím ich z vešiaka. „Mne sa páčia tieto.“

Očami zablúdi k šatám, ktoré vybral on, znovu ich zvesí a strčí mi ich do ruky. „Ale ja chcem, aby si si zobrala tieto.“

Strčím mu ich späť. „Tie si neoblečiem, chcem si zobrať tieto.“

„Nie,“ povie. „Platím za večeru, takže ja vyberám na čo budem pozerať pri jedle.“

„Tak potom ja zaplatím za večeru a oblečiem si šaty, ktoré si chcem ja zobrať.“

„Potom sa na teba vykašlem a pôjdem na tacos.“

Zastonám. „Myslím, že toto je naša prvá milenecká hádka.“

Usmeje sa a zdvihne ruku so šatami, ktoré vybral. „Ak budeš súhlasiť, že si ich dnes večer oblečieš, môžeme sa uzmieriť hneď teraz v šatníku.“

Je tvrdohlavý ako baran. Ale tie otrasné šaty si nevezmem. Ak to potrebuje polopatisticky, tak mu to naservírujem.

Frustrovane zavzdychám. „Mama mi tie šaty kúpila minulý rok, keď bola vo fáze „Poďme dať Fallon do poriadku“. Ale nemá ani potuchy, aké to je byť v mojej koži. Takže, prosím ťa, už ma netlač do toho, aby som si tie šaty obliekla, lebo oveľa príjemnejšie sa cítim v šatách, ktoré ma tak neodhaľujú. Nemám rada, keď sa ľudia pri mne cítia divne, a ak si oblečiem niečo takéto, budú sa pri pohľade na mňa cítiť divne.“

Ben zatne sánku a odvráti pohľad odo mňa dolu na šaty. „Okej,“ povie jednoducho a pustí šaty na zem.

Konečne.

„Ale je to tvoja chyba, že sa ľudia pri tebe cítia divne.“

Ani sa nesnažím zakamuflovať,žezalapám po dychu. Za celý deň je to prvá vec, ktorú mi povedal, čo mi pripomína reči môjho otca. Nebudem predstierať. Bolí to. Hrdlo sa mi stiahne,až mám pocit ako by mi opuchlo, takže si musím odkašľať.

„To nebolo veľmi milé,“ poviem potichu.

Ben ku mne o krok pristúpi. Šatník je už aj tak malý. Vážne nepotrebujem, aby sa ešte viac ku mne približoval. A určite nie po tom, ako povedal niečo také hrozné ako teraz.

„Je to pravda,“ povie.

Zavriem oči, lebo buď urobím to, alebo budem musieť pozerať priamo na ústa, ktoré vyslovili tie otrasné slová.

Upokojujúco vydýchnem, ale dych sa mi zastaví, keď prstami prejde po vlasoch zakrývajúcich mi tvár. Ten neočakávaný fyzický kontakt ma prinúti zažmúriť oči ešte pevnejšie. Cítim sa tak idiotsky, lebo nie som schopná ho vyhodiť alebo aspoň odstrčiť  von zo šatníka. Ale z nejakého dôvodu sa nedokážem ani pohnúť, ani prehovoriť. A keď už sme pri tom, ani dýchať.

Odsunie mi vlasy z čela, prstami po nich prechádza, až kým mi už nepadajú do tváre. „Nosíš vlasy tak, ako nosíš, len preto, lebo nechceš, aby ťa ľudia videli. Nosíš dlhé rukávy a goliere, lebo si myslíš, že to pomôže. Ale nepomôže.“

Mám pocit, akoby sa jeho slová menili na päste, ktoré ma udierajú priamo do brucha. Odtiahnem si tvár z jeho ruky, ale oči nechám zatvorené. Znovu mám pocit, že sa rozplačem, no už som sa naplakala dosť pre jedno blbé výročie.

„Ľudia sa necítia divne pri pohľade na teba kvôli tvojim jazvám, Fallon. Cítia sa tak, lebo ty ich nútiš, aby si mysleli, že pozerať sa na teba je niečo zlé. A ver mi – ty si človek, na ktorého by sa radi dívali.“ Myknem sa, keď mi končekmi prstov prejde po sánke. „Máš tú najúžasnejšiu štruktúru kostí...viem, že je to divný kompliment, ale je to pravda.“ Prstami sa posunie vyššie, až kým sa dotkne mojich pier. „A tvoje ústa. Muži budú na ne pozerať, lebo chcú vedieť ako chutia, a ženy budú závidieť, lebo ak by ich pery mali rovnakú farbu ako tvoje, už by si nikdy nemuseli kúpiť rúž.“

Unikne mi niečo medzi smiechom a plačom, ale stále nemám odvahu na neho pozrieť. Som napnutá ako struna, rozmýšľam kde sa ma ešte dotkne. Čo ešte povie.

„A stretol som len jedno dievča s takými krásnymi dlhými vlasmi ako máš ty, ale o Abithe som ti už hovoril. A len pre tvoju informáciu, nesiaha ti ani po päty, aj keď sa fakt dobre bozkávala.“

Cítim, ako rukami prejde hore a posunie mi vlasy za plecia. Je tak blízko a mne je jasné, že vidí ako sa mi divoko dvíha a klesá hrudník. Ale pre Boha, je to ako by som nevedela dýchať, ako by som bola o 300 metrov nad morom vyššie ako pred piatimi minútami.

„Fallon,“ povie, aby získal moju pozornosť. Prstami sa opäť dotkne mojej brady a zdvihne mi tvár dohora. Keď otvorím oči, je bližšie, ako som čakala. Uprene na mňa pozerá. „Ľudia sa chcú na teba dívať. Ver mi, som jeden z nich. Ale keď všetko na tebe kričí „nepozeraj sa na mňa“ tak to je presne to, čo urobia. Jediný, kto sa ide posrať z tvojich jaziev, si ty sama.“

Tak strašne rada by som mu verila. Ak by som verila všetkému, čo povedal, mohol by byť môj život o dosť lepší ako je teraz. Ak by som mu verila, možno by ma predstava konkurzov až tak neznervózňovala. Možno by som robila presne to, čo mama očakáva, že by dievča v mojom veku malo robiť, hľadala, kto vlastne som. A nie skrývala sa pred vlastným ja.

Do šľaka, veď sa ani neobliekamtak, ako by som chcela ja. Obliekam sa podľa toho, čo si myslím, že by ľudia chceli, aby som si obliekla.

Benove oči mi zablúdia na blúzku a prvý krát si všimnem, že dýcha rovnako ťažko ako ja. Zdvihne ruku a odopne mi najvrchnejší gombík na blúzke. Rýchlo sa nadýchnem. Pozerá mi stále na blúzku a ja pozerám na jeho tvár. Keď prejde prstami k druhému gombíku, prisahala by som, že sa tiež trhane nadýchol.

Neviem čo robí a desí ma, že bude prvý, kto uvidí, čo mám pod blúzkou. Ale ani keby ma to malo zabiť, neviem nájsť slová, čo by ho zastavili.

Keď je druhý gombík odopnutý, posunie sa k tretiemu. Kým ho uvoľní, zdvihne oči k mojim a vyzerá rovnako vystrašene, ako sa ja cítim. Dívame sa jeden druhému do očí až kým sa nedostane k poslednému gombíku. Keď je aj ten odopnutý, pozriem sa dolu na blúzku.

Je vidno len kúštiček kože nad pupkom a tak ešte nemám pocit že by som bola odhalená. Ale čoskoro budem, lebo pomaličky zdvihne obe ruky k hornej časti blúzky. Kým sa pohne ďalej, znovu zažmúrim oči.

Nechcem vidieť, ako sa bude tváriť, keď uvidí, ako veľmi som popálená. Aby som bola presná, väčšina mojej ľavej strany. To, čo vidí, keď sa mi pozerá na tvár, je len zlomok toho, čo ukrývam pod šatami.

Cítim, že mi roztvoril blúzku a čím viac zo mňa odhaľuje, tým ťažšie zadržiavam slzy. Teraz je ten najhorší čas prejavovať emócie, ale slzy nie sú známe tým, že by prichádzali iba dokonale načasované.

Dýcha neskutočne hlasno, a dobre počujem ako sa prudko nadýchol, keď mám blúzku úplne otvorenú. Chcem ho vystrčiť von zo šatníka, zavrieť dvere a skryť sa, ale to je presne to, čo som robila celé dva roky. Takže z dôvodov, ktoré neviem vysvetliť ho nezastavím.

Ben pomôže blúzke skĺznuť mi z ramien a pomaličky ju posúva dolu po mojich rukách. Zľahka ju potiahne cez zápästia až padne na zem. Cítim ako mi hladká ruky, ale od hanby sa neviem ani pohnúť, lebo viem presne, na čo sa práve pozerá.

Prstami postupuje vyššie, na zápästia a práve vtedy mi po líci spadne prvá slza. Ale zdá sa, že slzy ho netrápia. Skoro po celom tele mi naskočí husia koža keď cítim, že rukami pokračuje na predlaktia. Ale namiesto toho, aby pokračoval hore až k ramenám, zastaví sa. Stále sa neodvažujem otvoriť oči.

Pocítim ako sa čelom oprie o moje čelo a jediné, čo ma teraz trochu upokojí je to, že dýcha rovnako ťažko ako ja.

Žalúdok sa mi stiahne, keď ruky položí na gombík mojich džínsov.

Toto už zašlo príliš ďaleko.

Príliš ďaleko, príliš ďaleko, príliš ďaleko, ale jediné čo urobím je, že sa prudko nadýchnem a nechám ho, aby mi ten gombík odopol. Lebo, akokoľvek si želám, aby prestal, mám taký pocit, že ma nevyzlieka pre vlastné potešenie. Nie som si istá čo robí, ale som ako skamenená, takže žiadne otázky.

Dýchaj, Fallon. Dýchaj. Tvoje pľúca potrebujú vzduch.

Čelom sa stále dotýka môjho čela a cítim, ako mi jeho dych naráža na pery. Mám pocit, že musí mať oči otvorené dokorán, a že pozerá dolu, medzi nás, sleduje ako jeho prsty otvárajú môj zips.

Keď je zips na konci cesty, vkĺzne rukami medzi džínsy a moje boky – urobí to len tak, až uverím, že ho netrápi ako sa dotýka mojich jaziev na ľavej strane. Potlačí mi džínsy cez boky dolu a potom pomaličky klesne, aby im pomohol posunúť sa celou dĺžkou mojich nôh až dolu. Dych z jeho úst cítim kĺzať po tele až sa zastaví na mojom bruchu, ale perami sa ma ani raz nedotkne.

Keď mám džínsy až pri chodidlách, vykročím z nich postupne, noha po nohe. Nemám potuchy, čo bude ďalej. Čo bude ďalej? Čo. Bude. Ďalej?

Oči mám stále zatvorené, netuším, či stojí alebo ešte stále kľačí alebo či odchádza.

„Zodvihni ruky,“ povie.

Hlas má drsný a úplne blízko, tak ma to prekvapí, že nechtiac otvorím oči. Stojí priamo predo mnou a drží šaty, ktoré predtým pustil na zem.

Pozriem sa na neho a na tvári má pohľad, ktorý by som vážne nečakala. Díva sa na mňa vzrušene a divoko, ako by bol len kúsoček od toho, aby zo mňa strhol aj posledné dva kúsky oblečenia.

Prečistí si hrdlo. „Prosím, zodvihni ruky, Fallon.“

Zodvihnem ich a on mi cez hlavu prevlečie šaty a posunie ich dolu, až kým mi nevykukne hlava a ťahá ich ešte nižšie, prispôsobuje mojim krivkám. Keď sú šaty konečne na mieste, zdvihne mi vlasy a nechá mi ich spadnúť na chrbát. O pol kroka ustúpi a obzrie si ma od hlavy po päty. Znovu si prečistí hrdlo, ale keď prehovorí, hlas má stále zastretý.

„Zasrane nádherná,“ povie s pomalým úškrnom. „A v červenom.“

Červenom?

Pozriem dolu na šaty, ale sú celé čierne.

„Tvoje nohavičky,“ vysvetlí mi. „Sú červené.“

Vyprsknem a myslela som, že to bude smiech, ale znie to viac ako zaplakanie. Vtedy si uvedomím, že po tvári mi stále tečú slzy, takže zdvihnem ruky, aby som si ich zotrela, ale nedajú sa zastaviť.

Nedokážem uveriť, že ma tu práve vyzliekol, len aby mi niečo dokázal. Neverím, že som to dovolila. Teraz už dokonale chápem, ako to myslel, keď povedal, že nedokáže ovládať rozhorčenie v prítomnosti hlúposti. Myslí si, že moja neistota je hlúpa a tak prevzal iniciatívu, aby mi to dokázal.

Ben ku mne pristúpi a objíme ma. Všetko na ňom je také príjemné a teplé a nemám potuchy ako zareagovať. Jednou rukou si pritiahne moju hlavu na hrudník. Začnem sa smiať nad absurdnosťou svojich sĺz, lebo ktorá už len toto urobí? Ktorá začne revať, keď ju chalan po prvý krát vyzlečie?

„Toto bude určite rekord,“ povie Ben, odtiahne ma od seba, aby sa na mňa mohol pozrieť. „Rozplakať frajerku za menej ako tri hodiny vo vzťahu.“

Znovu sa zasmejem a potom si položím hlavu späť na jeho hruď, tiež ho objímem, lebo prečo nemohol byť v nemocnici pred dvoma rokmi, keď som sa prebrala? Prečo som musela čakať celé dva roky predtým, ako som získala čo i len najmenší kúsok sebaistoty?

Po minúte, či dvoch, čo sa snažím zvládnuť svoje rozhádzané emócie, som konečne dostatočne pokojná natoľko, aby som si uvedomila, že nevonia zas až tak úžasne, keď mám tvár natlačenú na tričko, ktoré nosí už dva dni.

Odstúpim o krok, a znovu si prebehnem prstami popod oči. Už neplačem, ale určite mám všade roztečenú riasenku.

„Zoberiem si tieto blbé šaty pod jednou podmienkou,“ poviem. „Najprv pôjdeš domov a osprchuješ sa...“

Úsmev sa mu rozšíri. „To bolo súčasťou plánu.“

Stojíme ešte chvíľu v tichu a potom zrazu v tomto šatníku nevydržím už ani sekundu. Zatlačím ho do pliec a vystrčím ho von do izby. „Už sú skoro štyri,“ poviem mu. „Vráť sa o šiestej a ja budem oblečená a pripravená ísť.“

Kráča k dverám izby, ale pred odchodom sa ku mne ešte otočí. „Chcem, aby si dnes večer nemala rozpustené vlasy.“

„Nepokúšaj šťastie.“

Zasmeje sa. „Načo, do pekla, by bolo šťastie, keby som ho nemohol pokúšať?“

Ukážem na dvere. „Choď. Sprcha. A keď už tam budeš, tak sa aj ohoľ.“

Otvorí dvere a začne cúvať. „Oholiť, hej? Máš v pláne položiť tie svoje ústočká na moju tvár?“

„Choď,“ poviem a trochu podráždene sa zasmejem.

Zavrie dvere, ale aj tak cez ne počujem, čo povie Amber a Glennovi hneď, ako vojde do obývačky. „Sú červené! Má červené nohavičky!“