N9 - 21. kapitola

Překlad: Yogi_22, zplus

Fallon

Neveriacky pozerám na stránky pred sebou. Vzadu v hrdle pocítim príchuť žlče.

Čo som to spravila?

Namáhavo nepríjemnú chuť prehltnem, páli to.

Akému monštru som to dala svoje srdce?

Ruky sa mi trasú. Neviem sa pohnúť. Neviem sa rozhodnúť, či mám čítať ďalej – nech sa dostanem na ďalšiu stranu, kde bude samozrejme uvedené, že všetko čo čítam, je dielom Benovej dokonalej, aj keď chorej predstavivosti. Že s vidinou vyššieho zisku našiel spôsob, ako prepojiť fakty a fikciu. Mám čítať ďalej?

Alebo radšej utiecť?

Ako mám utiecť od niekoho, komu som sa za posledné štyri roky pomaličky celá odovzdala?

Alebo je to šesť rokov?

Pozná ma od mojich šestnástich?

Spoznal ma až v deň, keď sme sa stretli v reštaurácii?

Bol tam len kvôli mne?

Toľko krvi, snáď úplne všetka, mi stúpa do hlavy, od toho tlaku ma dokonca rozboleli uši. Strach úplne ovládne moje telo, ako by som bola na útese a visela cez okraj. Úplne ma to ochromilo.

Musím odtiaľto vypadnúť. Schmatnem svoj telefón a potichu si zavolám taxík.

Hovoria, že jeden je kúsok odtiaľto na ulici a môže tu byť o pár minút.

Som úplne vydesená. Desia ma stránky, čo držím v rukách. Desí ma, ako som sa nechala oklamať. Desí ma chlap, čo spí vo vedľajšej izbe, a ktorému som sľúbila všetky svoje zajtrajšky.

Odsuniem stoličku dozadu, aby som si pobrala všetky svoje veci, ale skôr než vstanem, počujem, ako sa otvorili dvere na spálni. Poplašene otočím hlavu a pozriem sa cez rameno. Zastal vo dverách a pretiera si oči, aby odohnal spánok.

Ak by som mohla zastaviť tento okamih, využila by som to a dobre si ho obzrela. Prešla by som mu prstami po perách, či sú skutočne tak mäkké ako slová, čo z nich vychádzajú. Zdvihla by som mu ruky a palcami mu prešla po dlaniach, aby som videla, či sú skutočne schopné hladiť jazvy, ktoré spôsobili. Rukami by som ho objala, postavila sa na špičky a zašeptala mu do ucha: Prečo si mi nepovedal, že základy, na ktorých si ma naučil stáť, sú z piesku?

Vidím, ako mu pohľad padne na stránky rukopisu, ktoré zvieram v rukách. V priebehu pár sekúnd mu na tvári vidím každú jednu myšlienku, ktorá mu blysne hlavou.

Uvažuje, ako som to našla.

Uvažuje, koľko z toho som stihla prečítať.

Ben Spisovateľ.

Chce sa mi smiať, pretože Benton James Kessler nie je spisovateľ. Je to herec. Majster klamu, ktorý práve zakončil štvorročné vystúpenie.

Po prvý krát ho nevidím ako Bena, do ktorého som sa zaľúbila. Bena, ktorý šmahom ruky dokázal zmeniť môj život.

Teraz ho vidím ako úplného cudzinca.

Nič o ňom vlastne neviem.

„Čo tu robíš, Fallon?“

Zvuk jeho hlasu ma vyľaká. Znie úplne rovnako ako hlas, ktorý pred pár hodinami vravel Milujem ťa.

Ibaže teraz mám z jeho hlasu paniku. Cítim nepokoj a ovláda ma hrôza.

Nemám ani potuchy, kto vlastne je.

Nemám potuchy, aké boli za posledné štyri roky jeho úmysly.

Nemám potuchy, čoho všetkého je schopný.

Začne sa ku mne približovať, takže urobím jedinú vec, čo ma napadne. Bežím na druhú stranu stola, aby som sa dostala od toho chlapa do bezpečnej vzdialenosti.

Keď zbadá moju reakciu, zatvári sa ublížene, ale netuším, či to naozaj cíti alebo či to má iba nacvičené. Vážne neviem, či by som mala veriť všetkému, čo som si práve prečítala...alebo, či si to celé iba vymyslel,len aby urobil náš príbeh zaujímavejším.

V živote som už plakala z mnohých dôvodov. Väčšinou, lebo som bola smutná, občas frustrovaná alebo naštvaná. Ale teraz je to po prvý krát, keď mi unikla slza zo strachu.

Ben sleduje ako mi tečie slza dolu po líci a upokojujúco zodvihne ruku. „Fallon.“ Oči má naširoko otvorené a je v nich hádam toľko strachu, ako v tých mojich. Ale ja už naozaj neviem, či to, čo vidím v jeho tvári, je naozaj skutočné. „Fallon, prosím. Nechaj ma, aby som ti to vysvetlil.“

Vyzerá tak ustarane. Tak úprimne. Možno je to naozaj len fikcia. Možno náš príbeh prifarbil. Jasné, že by mi toto nemohol spraviť. Ukážem na rukopis a dúfam, že si nevšimne ako sa mi trasie ruka. „Je to pravda, Ben?“

Pozrie na rukopis, ale potom sa obráti späť na mňa, akoby nezniesol pohľad na stránky položené na stole.

Pokrúť hlavou, Ben. Popri to. Prosím.

Neurobí nič.

To, že to nepoprel, ma zasiahne tak, že sa prudko nadýchnem.

„Nechaj ma, aby som ti to vysvetlil. Prosím. Len...“ Pohne sa smerom ku mne, takže cúvam, až kým nenarazím do steny.

Potrebujem odtiaľto vypadnúť. Potrebujem sa dostať od neho čo najďalej.

Pohne sa vpravo namiesto vľavo a vďaka tomu je od dverí ďalej ako ja. To stihnem. Ak si švihnem, tak sa k dverám dostanem skôr než on.

Ale prečo by to mal dovoliť? Prečo by mi mal nechať šancu utiecť?

„Chcem odísť,“ poviem mu. „Prosím.“

Prikývne, ale stále drží ruku vo vzduchu, s dlaňou otočenou ku mne. Jeho prikývnutie mi hovorí jedno, ale natiahnutá ruka druhé, prosí ma, aby som zostala. Viem, že mi to chce vysvetliť...ale ak mi nechce povedať, že všetko, čo som práve čítala je vymyslené, tak nemám záujem tu zostať a počúvať čokoľvek iné.

Potrebujem, len aby povedal, že to nie je pravda.

„Ben,“ zašepkám s rukami pritisnutými o stenu za sebou. „Prosím, povedz mi, že to, čo som čítala, nie je pravda. Prosím, povedz mi, že nie som len tvoja skurvená zápletka.“

Tak som dúfala, že práve tento jeho výraz moje slová nespôsobia. Ľútosť.

Zase zacítim zvratky.

Stiahne mi žalúdok.

„Och, Bože.“

Chcem von. Potrebujem sa dostať preč skôr, ako mi príde tak zle, že už toho nebudem schopná. Nasledujúcich pár sekúnd som ako omráčená, zamrmlem zase iba, „Och, Bože,“ a vystrelím ku gauču. Potrebujem svoju kabelku. Topánky.

Musím preč, musím preč, musím preč.

Som pri dverách, retiazku odsuniem doľava, ale ruku mi prikryje jeho ruka, oprie sa mi na chrbát hrudníkom a pritlačí ma na dvere.

Keď vzadu na krku pocítim jeho dych, privriem oči. „Mrzí ma to. Mrzí ma to, mrzí ma to, mrzí ma to.“ Jeho slová sú rovnako zúfalé, ako jeho stisk, keď si ma k sebe otočí. Utiera mi slzy, ale aj jeho oči sa mu nimi plnia. „Je mi to tak strašne ľúto. Prosím neodchádzaj.“

Na toto mu neskočím. Už mu znovu nedovolím, aby ma oklamal. Zatlačím do neho, ale chytí ma za zápästia, pritisne si ich k hrudi a oprie sa mi čelom o čelo. „Milujem ťa, Fallon. Bože, tak strašne ťa milujem. Prosím neodchádzaj. Prosím.“

A práve v tej chvíli sa to všetko vo mne zlomí, z jedného extrému prejdem do druhého. Teraz už nie som vystrašená.

Som naštvaná.

Nasraná.

Lebo slová, čo práve vypustil z úst, ma prinútia, aby som si porovnala, aký je rozdiel počuť ich teraz a pred hodinou. Ako sa opovažuje ma klamať. Využívať ma len kvôli knihe. Nechať ma, aby som uverila, že vidí moje skutočné ja – nie iba jazvy na mojej tvári.

Jazvy, za ktoré je zodpovedný.

„Benton James Kessler. Ty ma nemiluješ. Tie slová sa už nikdy neopováž vysloviť. Nie mne – ani nikomu inému. Ak tie dve slová vypadnú z tvojich úst, je to pre ne hanba.“

Oči sa mu rozšíria a keď ho dlaňami strčím do hrudníka, zapotáca sa a ustúpi. Nedám mu čas na ďalšie lži a falošné ospravedlnenia.

Tresknem dverami, napravím si ramienko na kabelke a dám si ju cez plece. Bosými nohami sa dotknem chodníka a rozbehnem sa šprintom k taxíku, ktorý vidím prichádzať. Počujem ako ma volá.

Nie.

Nebudem ho počúvať. Nič mu nedlžím.

Otvorím dvere a vleziem dnu. Vodičovi nadiktujem adresu, ale kým ju nahodí do GPS, Ben je pri aute. Skôr než si uvedomím, že okno je otvorené, nahne sa dnu a prikryje tlačidlo, ktorým sa zatvára. Očami ma prosí.

„Tu máš,“ povie a strčí mi do rúk listy papiera. Padnú mi do lona, niektoré skončia na zemi. „Ak ma to nenecháš vysvetliť, tak si to aspoň prečítaj. Celé. Prosím, len -“

Schmatnem plnú hrsť papierov a hodím ich na sedadlo vedľa. Zoberiem všetko, čo mi zostalo v lone a pokúšam sa to vyhodiť von oknom, ale zachytí to a strčí naspäť do auta.

Keď zatváram okno počujem ako si popod nos mrmle, „Prosím, nesmieš ma nenávidieť.“

Ale mám strach, že na to je už prineskoro.

Poviem vodičovi nech ide. Až keď pribrzdí, aby dal pri výjazde z parkoviska na cestu prednosť v jazde, som už v dostatočnej vzdialenosti a tak sa obzriem. Stojí pred vchodom do bytovky, ruky má zakvačené za hlavou. Pozerá za mnou ako odchádzam. Schmatnem toľko stránok rukopisu koľko len zvládnem a vyhodím ich von z okna. Kým sa taxík zase rozbehne, opäť sa otočím a vidím ako práve klesol porazene na kolená.

Trvalo štyri roky, kým som sa do neho zaľúbila.

A len štyri stránky, kým ma to prešlo.