N9 - 16. kapitola

Překlad: Yogi_22, zplus

Štvrtý 9. november

V jej temnote je ticho.

V mojej temnote kričí.

                                            - BENTON JAMES KESSLER

Fallon

Takáto nervózna som nebola ani vtedy, keď ma zavolali ako záskok za jednu herečku. Prišla som o viac ako hodinu skôr, ale náš stôl bol aj tak už obsadený, vybrala som si teda stôl hneď vedľa.

Prstami ťukám po stole, oči mi zaletia k dverám vždy, keď niekto vojde alebo odchádza.

Netuším, ako začnem rozhovor. Ako mu poviem, že len čo som minulý rok odišla, vedela som, že som spravila najväčšiu chybu svojho života? Ako mu poviem, že som to rozhodnutie na poslednú chvíľu, urobila iba pre jeho dobro? Že tým, že som mu povedala, že do neho nie som zaľúbená, som mu istým spôsobom pomohla? A to najdôležitejšie, ako vytiahnem fakt, že som sa presťahovala späť do Los Angeles len kvôli nemu? Teda, nie úplne kvôli nemu. Pred pár mesiacmi som spravila obrovskú zmenu v kariére.

Keď som ešte robila v ochotníckom divadle, často ma žiadali, aby som im pomohla s textom, ľudia verili môjmu talentu. Dalo by sa povedať, že som istým spôsobom učila. Radosť, ktorú som pri tom mala, vo mne zostala a po čase som si uvedomila, že ma viac teší pomáhať hercom s ich rolami, ako hrať tie vlastné.

Trvalo ešte zopár mesiacov, kým som konečne akceptovala, že mojím cieľom už viac nie je stať sa herečkou. Ľudia sa menia. Rastú. Vášne sa vyvíjajú a tie moje sa zmenili na túžbu pomôcť iným, rozvinúť ich vlastné talenty.

Zvažovala som školy po celej krajine, ale keďže moja mama, Amber, a áno, Ben, sú v Los Angeles, niet divu, že som si vybrala práve toto mesto.

A hoci som sa viac krát sama seba pýtala, či som spravila dobre, keď som s ním minulý rok odmietla zostať, viem, že to bolo z dlhodobého hľadiska správne. Nikdy predtým som nemala tak jasno vo vlastnej kariére ako teraz. A nie som si istá, či by som k tomu dospela, ak by som bola s Benom. Možno to bola chyba, no neľutujem to. Myslím, že veci sa vyvinuli presne tak, ako mali.

Ale aj keď sme to pravdepodobne obaja zvládli, za rok sa toho mohlo veľa zmeniť. Desí ma, že možno zmenil názor. Možno so mnou už ani nebude chcieť byť tak, ako to chcel minulý rok. Možno je na mňa stále tak naštvaný, že sa ani neukáže.

Ale to ma trápi asi najmenej.

Mám nervy, lebo viem, že príde. Vždy príde. Ale tento rok nemám potuchy ako na tom sme. Minulý rok sme sa rozišli fakt v zlom a je úplne jasné, že to bola moja chyba. Ale tiež musí pochopiť, že ak by sme si vymenili úlohy, spravil by to isté čo ja.

Ak by som ja robila tak dôležité rozhodnutie v čase, keď si zároveň prechádzam veľkým utrpením, tiež by mu došlo, že asi práve nie je najvhodnejšia chvíľa pre zásadné životné zmeny. A rozhodne ma nemôže viniť za to, že som ho povzbudila, aby zostal s rodinou. Brat mu práve zomrel. Švagriná ho potrebovala. Jeho synovec ho potreboval. Bola to správna vec. Urobil by pre mňa to isté. Tak ťažko to niesol len preto, lebo už tak mal hrozný týždeň.

Skoro mám pocit, že to nebol dobrý nápad, keď som sa minulý rok ukázala neohlásená. Vyzerá to tak, že moja prítomnosť urobila viac zlého, než dobrého.

Prúd myšlienok sa mi preruší, keď zacítim na pleci dotyk ruky. Pozriem hore a čakám, že to bude Ben. A je...ale nie iba on. Je to Ben a...bábo.

Jeho synovec.

Napadne ma to okamžite, lebo má Benove oči. Kyleove oči.

Všetko sa to na mňa nahrnie v okamžiku a ja sa to pokúšam nejako spracovať. Po prvé, je tu fakt, že Ben sa ukázal. A keď sa postavím, aby som ho objala, usmieva sa na mňa, takže to je dostatočný dôvod, aby som si s úľavou vydýchla.

Po druhé, na rukách má chlapčeka, podopiera si ho bokom a on má hlávku uloženú na Benovej hrudi. Keď ho vidím takto so synovcom, len ma to utvrdzuje, že obaja sme spravili minulý rok správne rozhodnutie, či už s tým vtedy súhlasil alebo nie.

Dúfala som, že dnes budem mať príležitosť stretnúť aj jeho synovca, ale myslela som, že najprv budeme mať šancu porozprávať sa osamote. O tom, ako to medzi nami minulý rok skončilo. Ale viem sa prispôsobiť. Obzvlášť kvôli bábu, ktoré je tak chutnučké ako toto.

Hanblivo sa na mňa usmieva a strašne sa pri tom podobá na Jordyn. Takmer akoby bol z polovice Kyle a z polovice Jordyn. Aké to asi musí byť pre ňu...vidieť v synovi toľko z Kylea vždy, keď sa na neho pozrie.

Keď ma Ben prestane objímať, usmeje sa na chlapca. „Fallon, rád by som ti predstavil môjho synovca, Olivera.“ Zdvihne Oliverovu malú rúčku a zamáva na mňa. „Oliver, toto je Fallon.“

Zdvihnem ruku a Oliver zrazu ku mne natiahne obe rúčky. Šokovaná ho beriem na ruky a držím ho rovnako ako Ben. Už je to dávno, čo som držala v náručí bábo, ale som radšej, keď chce byť Benov synovec u mňa na rukách sám od seba, než by mal plakať, keď by som si ho skúšala zobrať.

„Má rád pekné slečny,“ povie Ben, žmurkne a pustí ho, keď vidí, že ho pevne držím. „Idem zobrať detskú stoličku.“

Ben odkráča, takže si sadnem a Olivera posadím na stôl pred seba. „No, nie si ty chutný?“ poviem mu. A fakt že je. Zdá sa, že je to šťastné dieťa a kvôli Jordyn som strašne rada. Ale tiež zosmutniem, keď pomyslím na to, že Kyle nikdy svojho syna neuvidí. Ale keď sa Ben vráti so stoličkou, vyženiem také myšlienky z hlavy.

Posunie ju ku kraju stola a Olivera do nej zapne. Ani som si nevšimla, že má prebaľovaciu tašku cez plece, kým si ju pri sadaní nedá dolu. Hrabe sa v taške a vytiahne dózu s maškrtami. Vyberie nejaké Cheerios a dá ich na stôl pred Olivera, ale až po tom, čo stôl dôkladne utrie. Celý čas sa rozpráva s Oliverom normálnym hlasom, tak kamarátsky. Nežvatlá a nepoužíva hatmatilku. Klamala by som, ak by som nepriznala, že je chutné vidieť ho, ako dokáže fungovať s dojčaťom, akoby boli rovný s rovným.

Vyzerá to, že Ben má tieto bábätkovské veci v malíčku. Pôsobivé. A...tak trochu sexy.

„Koľko má teraz?“

„Desať mesiacov,“ povie Ben. „Narodil sa na Nový rok. O pár týždňov skôr, ale bol v poriadku.“

„Takže jeho narodeniny oslavuje celý svet s ohňostrojmi, presne ako tie tvoje?“

Ben sa zaškerí. „No, tak to ma doteraz ani nenapadlo.“ Oliver sa hrá s Cheerios, ktoré má pred sebou a vôbec mu nevadí, že nie je stredobodom pozornosti. Čo je úľava, lebo možno s Benom predsa len budeme mať príležitosť na vážny rozhovor, hoci tu máme drobca pri stole.

Ben sa načiahne cez stôl a stisne mi ruku, už len z toho malého gesta mi je teplo. „Naozaj ťa rád vidím, Fallon,“ povie a palcom mi prejde po mojom. „Fakt rád.“

V pohľade sa mu zračí taká úprimnosť, že mám chuť sa nahnúť ponad stôl a okamžite ho pobozkať. Nemusím sa báť, že ma neznáša. Ani na mňa nie je naštvaný. Mám pocit, akoby som sa za posledný rok prvý krát poriadne nadýchla.

Otočím ruku aby som sa ho dlaňou dotkla, ale hneď ako to spravím sa odtiahne, aby Oliverovi prisunul Cheerios bližšie. „Prepáč, že som ho priviedol. Jordyn musí byť dnes v práci a opatrovateľka to na poslednú chvíľu zrušila.“

„To je v pohode,“ poviem mu. A myslím to úprimne. Je radosť pozerať sa na to, ako s Oliverom komunikuje. Vidím tak jeho ďalšiu stránku, ktorú by som inak nevidela. „Ako sa má Jordyn?“

„Dobre,“ povie Ben a prikývne, ako by sa snažil presvedčiť aj sám seba. „Vážne dobre. Je naozaj výborná mama. Kyle by bol na ňu hrdý.“ Poslednú vetu povie tichšie ako zvyšok. „A čo ty? Ako je v New Yorku?“

Neviem, ako na to odpovedať. Nemám pocit, že by bola práve teraz správna chvíľa vytiahnuť moje novinky, takže sa otázke vyhnem. „Toto je vždy také divné,“ poviem. „Vidieť ťa opäť prvý krát po roku. Nikdy neviem, čo povedať a čo urobiť.“ Klamem. Doteraz to ešte nikdy nebolo divné, ale vďaka poslednému roku to je tento krát hrozne divné.

Natiahne sa cez stôl, položí mi ruku na zápästie a jemne stisne. „Tiež mám nervy,“ povie upokojujúco. Oči mu skĺznu na naše ruky, potom sa stiahne a odkašle si. Je chutné, ako sa snaží byť pred Oliverom ohľaduplný. „Už si si objednala?“ Zdvihne menu a chvíľu sa ticho díva, ale je mi jasné, že nečíta.

Je nervóznejší než by mal byť, ale minulý rok sme sa rozišli dosť nepríjemne. Mám strach, že ho netrápia iba nervy, ale možno je aj trocha zatrpknutý. Viem, že som mu minulý rok ublížila, ale určite mal dosť času aby pochopil, prečo som to spravila. A snáď vie, že opustiť ho práve vo chvíli, keď tak trpel, bolo možno ešte ťažšie pre mňa, ako pre neho. Posledný rok som sa pre to veľmi trápila a neustále som na to musela myslieť.

Obaja sme si objednali jesť a Ben odložil bokom aj časť zemiakovej kaše pre Olivera, čo sa mi zdá obzvlášť zlaté. Pokúšam sa uvoľniť napätie bežným klábosením. Poviem mu, ako som sa rozhodla, že môj nový životný cieľ bude otvoriť si talentové štúdio. Usmeje sa a povie, že už viac nie som Fallon Nerozhodnutá. Pýtam sa ho, aké teda bude moje nové meno a on na mňa zamyslene pozrie a povie Fallon Učiteľka.

Milujem, ako to znie.

Vraví, že v máji odpromoval na univerzite a ja som smutná, že som tam s ním nemohla byť, ale viem, že v budúcnosti bude ešte kopec iných dôležitých udalostí. Pôjdem na jeho promóciu, keď získa postgraduál, lebo vraví, že na tom teraz pracuje. Našiel si prácu ako externista pre online magazín a rozhodol sa, že kariérne mu pomôže, ak si spraví magistra z technického písania.

Keď rozhovor trochu ustane, Ben dá Oliverovi do úst trochu zemiakovej kaše. Ten si pretrie očká a vyzerá, že každú chvíľu odkväcne rovno do taniera.

„Už niečo povedal?“

Ben sa na Olivera usmeje a pohladká ho po hlave. „Zopár slov áno. Aj keď som si istý, že ich povedal iba náhodou. Väčšinou len tak bľaboce.“ Ben sa zasmeje a potom povie, „Už dokonca aj prvý krát zahrešil. Nechávame v noci pustenú detskú vysielačku a minulý týždeň, jasne a zreteľne, povedal slovo hovno. Drobec začína dosť skoro,“ povie a hravo ho štipne do líca. Oliver sa na neho usmeje a keď tak spraví, zrazu mi to všetko dôjde.

Ben sa chová k Oliverovi, ako by sa otec choval k synovi.

Oliver sa pozerá na Bena ako by bol jeho otec.

Ben označil seba a Jordyn za “my“.

A nechávajú si Oliverovu detskú vysielačku na noc...čo znamená...majú spoločnú spálňu?

Zalapám po dychu, keď pocítim, akoby sa celý môj svet otočil okolo svojej osi. Musím sa chytiť stola, keď si to všetko uvedomím.

Cítim sa ako totálny idiot.

Ben si hneď všimne, ako som zmrzla a keď sa nám oči stretnú, začne pomaly krútiť hlavou, pochopí, že sa preriekol. „Fallon,“ povie potichu. Ale za mojim menom už nič nepridá. Je jasné, že to viem a nepovie nič, čím by to poprel. Na tvári má výraz plný ospravedlnenia.

Prepadne ma žiarlivosť.

Stúpajúca, zúrivá, šialená, žiarlivosť. Prinúti ma vstať zo stoličky a utiecť na záchod, lebo odmietam pripustiť, aby videl, ako ma dokázal v priebehu pár sekúnd kompletne zničiť. Zavolá za mnou, ale nezastanem. Teraz som rada, že so sebou zobral Olivera, lebo za mnou nemôže bežať.

Utekám rovno k umývadlu, chytím sa okraja a dívam sa na seba do zrkadla.

Upokoj sa, Fallon. Neplač. Ušetri si svoje zlomené srdiečko na doma.

Na toto nie som pripravená. Netuším, ako sa s tým vysporiadať. Je to pocit, akoby sa mi srdce doslova zlomilo. Prelomilo sa presne v strede, krváca mi do hrude, plní mi pľúca krvou a ja viac nemôžem dýchať.

Zadržať slzy je ešte ťažšie, keď sa dvere na záchod otvoria a zatvoria. Zdvihnem pohľad a stojí tam Ben, drží Olivera a pozerá na mňa pohľadom plným ľútosti.

Zavriem oči, aby som v zrkadle nevidela jeho odraz. Skloním hlavu medzi ramená a proste sa rozplačem.