N9 - 12. kapitola

Překlad: Yogi_22, zplus

Fallon

Zavrie za nami dvere na izbe a pritiahne si ma k sebe do objatia.

Od momentu, ako som si kúpila letenku, som neustále váhala, či sa tu mám dnes ukázať. Hádam stokrát som sa takmer otočila a vrátila. Nemyslela som, že popri tom všetkom, čo sa v jeho živote teraz deje, by ma rád videl. Myslela som, že bude na mňa naštvaný, keď uvidí, že som sa tu nepozvaná objavila, napriek tomu, že mi povedal že sa uvidíme až budúci rok.

Nikdy by ma nenapadlo, že keď otvorí dvere, bude mať na tvári taký výraz úľavy. Nikdy ma nenapadlo, že ma pobozká tak, akoby som mu chýbala rovnako, ako chýbal on mne. Nemyslela som, že tu bude jednoducho stáť a tak dlho ma objímať. Zatiaľ neprehovoril ani slovko, ale jeho správanie mi vraví miliónkrát ďakujem.

Zatvorím oči a hlavu mu položím na hrudník. Jednou rukou ma drží vzadu na hlave a druhou objíma okolo chrbta. Mohla by som tu stáť celú noc. Ak by bolo toto jediné, čo by sme robili – ak by po celý čas nepovedal ani slovo – aj tak by to za tú cestu stálo.

Napadne ma, či to cíti aj on rovnako? Či aj on na mňa neustále po celý deň myslí? Či si aj on želá, aby som bola s ním všade tam, kam ide, pri všetkom čo robí?

Pobozká ma na vrch hlavy, položí mi ruky na líca a nakloní mi hlavu nahor, smerom ku sebe. „Nemôžem uveriť, že si tu,“ povie. Do zničeného výrazu v tvári sa mu snaží prebojovať úsmev. Mlčím, lebo stále neviem, čo by som mala povedať. Len ho pohladím po tvári a prejdem mu jemne palcom po perách.

Naozaj by ma nemalo prekvapiť, že je ešte príťažlivejší ako minulý rok.

Je z neho muž.

Známky chlapca, ktoré som v ňom naposledy ešte videla, sú už preč.

„Ako sa držíš?“ neprestávam ho hladkať po tvári a on rovnako hladí mňa. Neodpovie mi. Namiesto toho sa ústami na mňa pritisne a kráča so mnou pospiatky, preč od dverí. Jemne ma položí na posteľ, nadvihne ma, aby som ležala na vankúši. Preruší bozk a posunie sa ku mne. Neleží však vedľa mňa. Hlavu mi položí na prsia a počúva tlkot môjho srdca, rukami ma pevne objíme. Zdvihnem ruku a začnem ho v pomalom rytme hladkať po vlasoch.

Ležíme potichu tak dlho, až som si začala myslieť, že zaspal. Ale po pár minútach ma začne zúfalo stískať. Nakloní hlavu tak, že ju má úplne zavŕtanú do môjho trička, plecia sa mu začnú triasť a rozplače sa.

Srdce mi ide vybuchnúť na milión drobných sĺz, trúchli za svojim bratom a ja by som sa okolo neho najradšej celá ovinula. Ale plače tak potichu, že viem, že nechce aby som si to všimla. Potrebuje odo mňa iba to, aby som ho nechala plakať a tak presne to urobím.

***

Po piatich minútach sa trocha pozbiera, ale trvá ešte pol hodinu, kým sa konečne odo mňa odtiahne. Zdvihne sa zo mňa a ľahne si vedľa na vankúš. Otočím sa k nemu. Oči má stále červené, ale už neplače. Natiahne ruchu a z tváre mi odhrnie prameň vlasov a s vďakou sa na mňa díva.

“Ako sa to stalo?” opýtam sa.

Do očí sa mu opäť vráti smútok, ale s odpoveďou neváha.

„Bol práve na ceste domov z práce, keď jeho auto zišlo z cesty,“ povie. „Na chvíľku stratil pozornosť. Tri sekundy a narazil do toho prekliateho stromu. V ten večer mali s Jordyn odchádzať na dovolenku a podľa toho, čo mi povedali policajti, som si istý, že jej práve vtedy písal SMS-ku. Dúfam, že na to zatiaľ neprišla. Dúfam, že sa to nikdy nedozvie.“ Potichu začnem prstami prechádzať po jeho ruke. „Je tehotná,“ dodá.

Prsty sa mi zastavia a zalapám po dychu.

„Ja viem,“ povie. „Je to na hovno. Tento víkend mali oslavovať prvé výročie.“

Nenapadlo ma to, ale ako to povie, vybaví sa mi, ako minulý rok Jordyn splašene pobiehala a snažila sa všetko zariadiť na jej a Kyleovu svadbu. A teraz, len o jediný rok neskôr, sa musí pripraviť na jeho blížiaci sa pohreb. „To je tak smutné. V ktorom mesiaci je?“

„Má termín vo februári.“

Pokúsim sa predstaviť si, že by som bola v rovnakej situácii. Takmer na isto viem, že má dvadsať štyri. Aké to musí byť, prísť tak mladá o manžela a ešte tri mesiace pred narodením prvorodeného dieťaťa.  To sa nedá pochopiť.

„Kedy sa vraciaš späť do New Yorku? Opýta sa.

„Zajtra hneď ráno. Ak to tak bude lepšie, môžem dnes prespať u mamy. Musím vstávať naozaj skoro.“

Ústami sa priblíži k mojim. „Nebudeš spať nikde inde, ako v tejto posteli.“

Hlasné zaklopanie ho zastaví, tesne predtým, ako ma pobozká a upriami pozornosť ku dverám. Rozletia sa a dnu nakráča Ian. Pozrie na mňa a potom sa pozrie ešte raz.

Ukáže smerom ku mne, ale pozerá na Bena. „V posteli máš kočku.“

Obaja sa posadíme. Hneď na to Ian nakloní hlavu a prižmúri oči mojím smerom. „Počkať. Teba už som stretol. Fallon, že?“

Nebudem klamať, je to fajn pocit, že si ma jeho brat pamätá. Teda, nie že by som mala tvár, na ktorú je ľahké zabudnúť. Ale nemusel si pamätať ako sa volám, ale pamätá. Čo znamená, že Ben nemá v posteli dievča až tak často.

„Je od teba milé, že si prišla,“ povie Ian. „Si hladná? Prišiel som Benovi povedať, že večera je už na stole.“

Ako sa Ben hrabe von z postele zavrčí. „Nechaj ma hádať. Zapekané cestoviny.“

Ian pokrúti hlavou. „Tate mala chuť na pizzu, objednali sme donáškovú službu.“

„Vďaka Bohu.“ Ben ma potiahne hore. „Poďme jesť.“