ČV - 8. kapitola

Autor: Iveta
Kor.: Lenka

Svoj sľub dodržal, a aj keď to mal cez celé mesto, predsa ma odprevadil domov. Gentleman.

Neviem, čo sa stalo s mojím radarom na ľudí. Prekročením hraníc sa musel dákym spôsobom rozladiť. Vždy som vedela človeka odhadnúť na prvý pohľad. Pri tomto chlapcovi som sa mýlila, mýlila som sa dokonca takmer dvakrát.

Bol to úplne normálny týpek, úplne milý a sladký. Dievča by sa do neho nemalo problém zaľúbiť. Ale ja som iná, pošahaná.

Po krátkej rozlúčke som sa pohla dnu, hľadajúc kľúč som si nevšimla Romanove telo stojace vo dverách a v jeho tvári vpísaný prísľub domáceho väzenia.

„Kde si bola? Je takmer pól deviatej!" hromžil a vtiahol ma dnu.

Boha, on vedel byť riť sťahujúci. Prikrčená som sa nechala vtiahnuť dnu.

„S tvojou matkou sa ideme zblázniť strachom.  Nemohla si aspoň zavolať? Načo ti je telefón, keď nevieš ako funguje?"

„Vy... vybil sa mi." Fúúúj, hanbi sa, Emilisko!

„Tak a kde si bola?"

„Nadýchať sa, stretla som spolužiaka a keďže pršalo, šla som sa skryť do kaviarne," sypala som zo seba.

„Je mi úplne jedno, čo je medzi tebou a Patrikom, ale toto musí skončiť! Už nikdy sa neopováž nedať vedieť, kde si. Tu nie si v tej vašej zavšivavenej dedinke. Bál som sa o teba, prekliate dievčisko!" kričal Roman a ja som sa pod silou jeho hlasu znova prikrčila.

CiPana, slniečko vie naozaj kričať, a je fakt, naozaj, veľmi riť sťahujúci.

Nebola som zvyknutá na krik otca.

Keď som bola malinká, bola som anjelik v ružových šatách, do ktorých ma matka navliekala a nebolo na mňa treba kričať. A v období môjho adolescentného vzdoru bol už ocko mŕtvy. A matka musela zastúpiť obe strany.

Teraz tu však bol Roman a robil mi klistýr svojím silným dunivým hlasom. Naozaj som mala na mále sa z neho posrať.

Bál sa o mňa. Nie kvôli matke, nie kvôli zodpovednosti. Bál sa o mňa lebo ma mal rád. To zistenie mi nahnalo do očí slzy, pristúpila som k nemu a objala ho.  Áno, ja som objala svojho otčima. No a?

„Prepáč, už sa to nestane, s Patrikom som sa pochytila  a  ja... nezvládla... som to. Viem, že som vám mala zavolať alebo prísť proste domov, ale stretla som spolužiaka a zakecali sme sa."

Odtiahol si ma z hrude a pozrel sa mi do tváre, „Ja naozaj nechápem, ako je možné, že sa stále hádate, nemalo by to tak byť, nie po tom čo mi dnes Patrik povedal..." 

„Roman!" vyhŕkla mama príliš horlivo a aj hluchý by pochopil, že ho len chcela zastaviť, aby nepovedal viac.

Frustrovalo ma to.

Tajnosti.

Odkedy má moja mama predo mnou tajnosti?

„Roman len chcel povedať, že napriek všetkým hádkam a nedorozumeniam medzi vami, ťa má rád. Zlatíčko, mala si ho vidieť, keď si sa nevracala domov. Bol ako lev v klietke. Nakoniec ťa šiel sám hľadať do toho hrozného počasia. Musíte s tými nezmyselnými hádkami prestať."

„Nezmyselné mami? Chová sa ku mne ako obyčajný pankhart! A ja sa mám teraz strachom poondiať, lebo chlapčiatko má výčitky svedomia? Si samé Paťko toto, Paťko tamto, asi si zabudla ktorý z nás je tvoje biologické dieťa!" Reakcia hodná trojročného dieťaťa mi vohnala červeň do tváre a ja som  vybehla von, do svojho malého útočiska. Naozaj som dúfala, že nie je zatopené.

Nasrať na neho, nasrať na celého Patrika! Čo ho to kurva napadlo v takomto „pred koncom sveta" počasí vyjsť von a ešte autom? Pane Bože, veď malá Katrína sa učila práve zhadzovať strechy a on ide von, samovrah poondiaty.

Do rúk som schmatla toho prekliateho vlka, ktorý bol už takmer hotový a z celej sily ním tresla o stenu oproti. Drevo zapraskalo a ja som sledovala trasu padajúceho vlka, napodobujúc jeho zosúvajúci pohyb.

V ušiach mi hučalo, srdce bilo ako splašené a miestnosť naplnil nepríjemný zvuk pneumatík šmýkajúcich po mokrej ceste. Bolesť vystreľujúca do nôh mi takmer znemožnila dýchanie a ja som sa schúlila do fetálnej polohy, hľadajúc úľavu, ktorá neprichádzala.

Roztrieštené sklo ma rezalo do tváre, no ja som nemala dosť síl zdvihnúť ruky a odstrániť si ho z tváre. V ústach som cítila nasladlú chuť vlastnej krvi a zdvíhal sa mi z toho  žalúdok. Bolo to odporné. Snažila som sa tú hustú, teplú tekutinu vypľúvať, no ďalšie a ďalšie dúšky mi skĺzali dolu hrdlom.

Niečo bolo špatne, a ja som nevedela prísť na to čo. Bola som uväzená v dvoch svetoch, v jednom som ležala schúlená do klbka na mokrej podlahe v kôlni a v druhom som krvácala, pritlačená o volant svojho auta s nefunkčným airbagom.

****

Bola som ubolená, dolámaná a vo svojej posteli. Pamätala som si len matne dianie po tom, ako som skolabovala, boli to len útržky. Roman skláňajúci sa nado mnou a berúci ma do náručia. Moja matka uplakaná, šepkajúc mi,  že všetko bude okej. Tomi, ktorý sa pýtal Romana, či sa to stalo aj  Patrikovi. Matka šepkajúca mi, že je v nemocnici, že idú za ním.

Pritisla som si hrany dlaní na spánky a sykla bolesťou. Ešte som cítila krv v ústach a nohy sa mi chveli od bolesti. Posadila som sa rozhliadajúc okolo. Bola som oblečená, akurát mikinu som mala prehodenú cez operadlo stoličky. 

Musela som zistiť, čo sa stalo. Bolo niečo po pól noci, dom bol tichý a  desivo tmavý. Rozhodla som sa  najskôr som  skontrolovať Tomiho.  Neviem prečo. Asi sa vo mne budil inštinkt staršej sestry, či taká dáka sračka. Spinkal rozcapený ako žaba krížom cez posteľ. Musela som sa usmiať, podišla som k nemu prikryla ho tenkou prikrývkou a rozhodne sa pohla k ich spálni. 

Klopala som asi tri krát po dobu piatich minút, no nik neotváral. Nemohol, nikto v tej izbe nebol, posteľ bola ustlaná pedantným spôsobom, len matke vlastným.

Moje srdce začalo panikáriť. Dolu som už zbehla, sápajúc sa po hačiku, kde mával kľúče, no na háčiku neviseli kľúče, to som už oficiálne histerčila. Ak sa mu naozaj niečo stalo kvôli mne, zbláznim sa z toho.

Vrhajúc sa k telefónu som si takmer o nožičku malého stolíka, na ktorom bol položený, takmer domrdala malíček, ale ignorovala som to.

Mamin telefón zvonil niekde v dome. Kurva! Nechala som to zvoniť a snažila sa podľa zvuku nájsť, kde sa nachádza. Už len chýbala dajaká ďalšia osoba, ktorá by hovorila teplo alebo zima,  podľa toho či sa vzďaľujem alebo približujem k mobilu. Nakoniec bol na nočnom stolíku v ich spálni. Samozrejme, keď som debil, tak som debil.

Môj mužíček, ty kokos, tak matka má fakt dokonale vyvinutý zmyslel pre vtip.

Zvonilo to neprestajne asi tri minúty no nemal sa k tomu mi to zdvihnúť. Už som chcela zložiť, keď sa ozval na druhej strane Roman.

„Em, čo nespíš? Počuj, teraz nemáme čas s matkou, choď si ľahnúť a ráno ti všetko povieme, áno?" prehováral na mňa,  jak na debilka.

„Nezaspím, potrebujem vedieť či je okej."

„Je na operačke, Em, neviem nič, len že sa nabúral, pravdepodobne šmyk. Vravím ti, choď si ľahnúť, miláčik, áno? S matkou ti všetko povieme potom."

„Je to vážne? Povedz!" Bola som zúfalá, plač som sa ani nesnažila skrývať, načo aj? Každý normály človek, by v takej to situácii plakal. Chlapec kvôli mne bojoval o život, pre moju detinskosť a prchkosť.

„Em, no tak, neboj, on je bojovník, zvládne to, ešte si pár krát do vlasov skočíte," utešoval ma, vedela som však, že sa snažil utešiť hlavne seba a pravdepodobne moju matku.

Odpovedi sa vyhol, čo znamenalo jedine to, že je to viac, ako vážne. Zložila som mu to, nemalo to význam, proste z neho viac nevymačkám.

Moje kroky viedli hore, pôvodne som smerovala do svojej izby, naozaj neviem, ako som sa ocitla v tej jeho, zapínajúc malú lampičku.

Celá izba sa niesla v tmavomodrej. Myslím, že sa ten odtieň nazýva parížska modrá, aj keď som naozaj nevedela prečo. Od malého koberčeka s dlhým vlasom, ktorý bol len v strede miestnosti, až po posteľné prádlo. Nebola to veľká izba, dokonca možno menšia, ako tá moja. Na jednej strane steny mal malú knihovničku s dvomi poličkami, kde mal knihy s titulmi zameranými na fyziku a chémiu, samé vzorce, číslice. Nič pre mňa.

Jeho posteľ bola ustlaná úplne iným spôsobom, ako to robieva moja matka a predsa úplne rovnako, tá pedantnosť v tom, aby v tej rolke, čo vytvoril z paplóna, nebol jediný nesprávny záhyb návlečky ma fascinovala. Ja som paplón preložila na dvakrát a kašlala na to.

Neodolala som túžbe trošku mu to tam pokrkvať a s absolútnou samozrejmosťou som sa hodila na jeho posteľ.

Hlava mi dopadla na jeho vankúš a mňa obalila vôňa jeho šampónu. Cítila som ho zrazu v celom svojom tele, preplnil ma až do morku kostí a ja som sa strácala. Ruky som strčila pod vankúš tisnúc si ho ešte tesnejšie k tvári.

Nech sa aj zadusím, ale tá vôňa je božská.

Moje ruky narazili na dajaký hárok, zvedavosť bola silnejšia ako ja, už len z jediného dôvodu: Kto by si, do pekla, skrýval pod vankúš skicár?

Zhrýzla som si peru, zvažujúc správnosť svojho konania.

Je to narušenia súkromia, nie? Čo ak si tam kreslí dáke prasačinky?

Och, to nie, Patrik bol všetko, ale isto nie uchýlak. Bol iný ako väčšina chalanov v  jeho veku. Nenaháňal sa za sukňami, neflirtoval, dokonca ani s chlapcami, chvála Bohu, škoda by ho bola.

Skicár bol obrátený všetkými listami na koniec, no posledné listy boli prázdne, tak som ich teda otočila a krv mi zmrzla v žilách.

Na prvej stránke boli kliky háky a ja by som prisahala, že som ich už niekde videla, ale nevedela som si spomenúť kde, až ma mrazilo z toho deja vú.

No ak som mala mráz v tele po tom ornamente, ten sa v okamihu roztopil a nahradilo ho Slnko, ktoré svojimi lúčmi rozohrievalo aj to najtemnejšie zákutie mojej malej dušičky.

Na ďalšej stránke sa na mňa nežne usmievala moja maličkosť. Bola to iba tvár s najmenším detailom, s malými pehami, presnejšie tromi na koreni nosa, dokonca tam bola aj mala jazvička pri pravom kútiku úst, na ktorú aj ja často zabúdam, ako je prehliadnuteľná.

Nebolo šance, aby ju videl, nikdy sa nedostal do mojej tesnej blízkosti a už vôbec nie na tak dlho, aby mohol tak detailne preskúmať moju tvár. Ako v tranze som prechádzala po rysoch tváre toho dievčaťa na tom obrázku, bola  mi tak cudzia, nežná, krásna, spokojná a šťastná.

Otáčala som listy toho skicára a moje srdce sa rozbúšilo za každým. Na každom liste som bola ja, či ležiaca medzi kvetmi,  alebo akoby vyrastajúca z kalicha ľalie, či ako víla v šatách z hmly, ale nebolo v tom nič oplzlé, nič erotické, bola to čistá, krásna kresba, ako od umelca.

Najviac ma upútal obrázok asi dvadsiaty, možno, neviem, bolo ich neúrekom. Sedela som na ňom na pätách a vlk, môj čierny vlk, mal tlamu položenú v mojom lone. Ískala som mu v srsti  a on mal zavreté oči, spokojne, myslím, že... spal? Na poslednom obrázku sme boli ja a on držal moju tvár v dlaniach hľadeli sme si do očí ako párik zalúbencou a na jeho tvári, na našich tvárach, bol úsmev, ktorý sme si navzájom venovali. My dvaja usmievajúc sa na seba...

Čo to do pekla všetko znamená? 

Myslela som, že viem, ale radšej som na to ani nepomyslela, sklamanie by ma mohlo bolieť. Aj keď prečo by ma maľoval, ak by to tak nebolo? Ale prečo je potom taký hajzel ku mne?

Zvalila som sa späť do jeho postele pridŕžajúc si jeho posledné dielo pár centimetrov nad tvárou. Kochanie sa tou idylkou mi spôsobovalo príjemné brnenie v celom tele a ja som zatúžila, aby to bolo skutočné.

V pravom dolnom rohu bolo niečo napísane a ja som si skicár priblížila k očiam.

21.7.2012, dátum z pred roka. Musel sa pomýliť aj mne sa často stane že napíšem starý rok, ale dátum bol tiež dáky pomýlený, veď sme sa vtedy nepoznali, spoznali sme sa dvadsiateho deviateho ôsmy. Je to vyše mesiaca...