SVT - EPILOG

Autor: Iveta

KEĎ KONIEC JE LEN SLADKÝ ZAČIATOK

Stál som pred budovou v areáli nemocnice, kde vysokoškoláci mali svoje prednášky a snažil sa nepovracať. Môj žalúdok bol ako šošovica a v hrdle som mal navretú hrču, ktorá mi nedovoľovala ani prehĺtať.

Z presklených dverí s fotobunkou vykukli prvé postavy a ja som sa zaprel viac do svojich francúzskych bariel. Naťahujúc krk aj keď to pri mojej výške nebolo potreba, mal som na tie dvere dokonalý výhľad. Dievčatá, čo prechádzali a štebotali si ma prezreli, niektoré sa usmiali a žmurkli, iné, tie, čo mali pracovnú deformáciu sa zúčastnene usmiali a pokračovali ďalej.

Samozrejme, žiadne zvedavé oči, opovrhujúce pohľady od zdravoťáčok, oni predsa všetky pracujú s ľuďmi v mojom stave.

Obzrel som sa za bratom, ktorý sedel v aute na strane vodiča a zdvihol ruky zaťaté v päsť, znázorňujúc spoluúčasť a podporu. Len keby mi nebolo tak zle z predstavy, že ma pošle znova do hája...

Fajn, to dám, prikývol som mu a on sa usmial.

Potreboval som ju vidieť, aspoň to, skutočne som premýšľal, že by možno bolo dobré skryť sa za kriak neďaleko a proste ju sledovať z bezpečnej skrýše. Ale nebol som žiadny sliedil a už vonkoncom som nemal dôvod sa skrývať.

„Si dáky chlap, ty hlupák, tak pozbieraj gule z podlahy a nerob zo seba trasorítku!" hučal po mne a ja som mu musel dať za pravdu.

Toto som nebol ja. Bol som síce viac citlivejší ako iní chlapi, ale to bolo aj tým, že som bol umelec, my umelci proste ľahšie prejavujeme svoje pocity a vieme ich lepšie dostať do slov.

A potom som ju zbadal. Žalúdok urobil kotrmelec, srdce zakoplo a moje nohy sa pohli v pred a len tak-tak som ich dokázal zastaviť. Našťastie moje oči boli šikovnejšie ako nemotorné šuchtanie sa za pomoci barly a tak som zbadal ako vyšla von s chlapcom vysokým skoro ako ja, len na rozdiel odo mňa mal na sebe trošku tuku na vyše. Bol baculkatý a jeho tlstá ruka bola prehodená cez Alanine ramená a ona sa smiala na niečom, čo jej povedal. Nevyzerala zničene, tak ako tvrdil Chris, keď za mnou bol s absurdnou prosbou, aby som mu písal texty.

Nie preto, že by to nebolo možné, ťukať do klávesy notebooku alebo počítača, aj keď ešte s roztrasenými prstami mi šlo v podstate dobre. Tak som napísal pieseň pre moju Goldie, ktorá už nie je dôležitá. Ako som tak hľadel na jej rozjarenú tvár pri tom, ako s ním kráčala, nechala ho, aby tou svojou rukou jemne stískal rameno.

Ale nakoniec som súhlasil aj s tým, ešte rok budem musieť čučať doma, potrebujem dajaké peniaze a ako textár Chlapcov z garáže zarobím pekné peniažky. Ako bokovku, kým sa nedostanem na výšku a nevyštudujem pedagogiku, aby som naučil decká, ako prísť na chuť hudbe. Dlho trvalo, kým som prišiel na to, čo by som chcel robiť. A potom ma to napadlo, učiť milovať hudbu je dokonalá práca pre mňa.

Zastavili sa a on ju vzal do náručia. Mal som chuť sa proste k nim pohnúť a dať mu do držky, nebolo by to prvýkrát, čo by som sa pre ňu pobil s chalanom v inej váhovej kategórii, aj keď teraz by to neskončilo jej ratovaním môjho krvavého nosa, ale rovno volaním márnice.

A situácia bola iná. Vtedy ju obťažoval dement s vyholenou hlavou, čo si myslel, že je vo verejnom dome a môže siahať na zadky barmankám. Tak odo mňa z otočky dostal do držky po tom, ako ani po Alaninom upozornení, že nie je šľapka nestiahol ruky, samozrejme, reakcia na seba nenechala dlho čakať a aj keď bol o hlavu nižší, schytal som plnou silou do nosa.

Teraz ju však neobťažoval vypatlanec a ona mu nesťahoval ruky zo svojho tela.

Papier s rozmermi A4 poskladaný v mojom vrecku ma pálil. Siahol som do vrecka, krčiac ho v dlani, keď som ich videl, ako sa nechala objať a spokojne sa postavila na špičky, aby mohla ruky omotať okolo jeho krku.

Dúfal som, že by mohla byť moja, že by ma stále milovala, že sedem mesiacov nie je veľa, ale asi som sa mýlil a ona už mala iného, ktorý ju rozosmieval, robil šťastnou. Ale pre mňa bolo šesť málo, ešte stále som nebol v stave v akom som k nej plánoval prísť.

Pieseň len pre ňu už skutočne nebola dôležitá, mohla mi ponúknuť teraz len priateľstvo, ponížiť sa som skutočne nechcel.

Odtiahla sa od neho a venovala mi pohľad. Akoby vycítila, že tam stojím, že ich sledujem.

Oči sa jej rozšírili a ústa nabrali tvar malého „o“. Tvár ozdobil úsmev, ten princeznovsky krásny, no v jej očiach bola opatrnosť a čas, ktorý sme boli jeden bez druhého. Snažil som sa to nevnímať. Sľúbila, že to nebude medzi nás vkladať.

Usmial som sa na ňu, keď po krátkom skene môjho tela znova spojila naše pohľady.

Bol som taký hlupák, sedem mesiacov bolo veľa, mal som sa za ňou rozbehnúť, tak ako tvrdil môj brat. Kašlať sa na môj stav. Veď vtedy ma milovala, takého kriplíka, že?

Aj keď bolo stále otázne, či  by ma nechala jej to vysvetliť, či by znova neušla.

Sľúbila, že bude čakať, že neutečie a pozrime sa na ňu.

Otočila sa odo mňa, voľačo šepla chlapcovi, on prikývol, odchádzajúc na opačný koniec k zadnému východu z areálu nemocnice.

Ako náhle sa pohla ku mne, vystrelil som, cupkajúc palicami o asfalt najvyššou možnou rýchlosťou.

Vidina ako ju zovriem v náručí, tak ako pred rokmi, mi roztriasla vnútro. No ona ako vystrelila tak spomalila a ja som podvedome povolil z tempa tiež.

Bolo to šialené, videl som v jej tvári boj so sebou, chcela sa ku mne rozbehnúť a dokonca viditeľné zášklby jej tela pri tom ako sa brzdila. Bola ostražitá ako malé mača, ktoré lákate na kúsok šunky a ono nevie, či si robíte srandu a v poslednej chvíli ju nezjete predsa len vy.

Kašlal som na to a proste sa pohol rýchlejšie, chcel som už byť pri nej, posledných osem mesiacov, keď počítam aj čas, keď som bol odhodlaný vytrucovať sa k smrti, som nemyslel na nič iné, len na to, kedy ju uvidím, či ju ešte uvidím. Nemal som chuť a ani trpezlivosť sa šmotliť.

„Chodíš," šepla dojato a pritisla si päste k ústam ako malé dievčatko.

Miloval som to gesto, tak krásne, nevinné ako ona sama. Túžil som ju zovrieť v náručí, nepustiť ju, zhlboka nasávať jej vôňu a teplo do každej bunky tela. Ale musel som sa držať ďalej, moje túžby boli nepodstatné.

„Aj ja som rád, že ťa vi-dím," zaškeril som sa, ničiac ešte o kúsok vzdialenosť medzi nami.

Zabudol som, aká bola maličká, z postele a z vozíčka bola ona tá vyššia, pri ktorej som musel zakláňať hlavu.

Zdvihla hlavu s fascinovaným úsmevom, ústočkami mierne pootvorenými. „Zabudla som, ako vysoký si,“ šepla, pokladajúc dlaň na moju hruď.

Siahala mi ledva do pól hrude a jej gesto bolo tak vytúžené, že otriaslo celým mojim svetom. A ja som musel privrieť oči pod silou citu. Pod intenzitou potreby ju schmatnúť a vystískať ju.

„Máš cvičenie? Myslela som, že v stredu nemávaš." Usmial som sa, bolo zaujímavé, že vedela o mojom harmonograme bez toho aby sme boli v kontakte.

Dávalo mi to nádej, že možno je ten chlapec len výplň, prázdna po mne, ako bol ten Richard. Bola šanca, že sa o mňa zaujíma. Možnosť, že len ako o kamaráta som si odmietal pripúšťať.

Sedem mesiacov, ak sú spolu šesť, stále tam nemôže byť tak veľká láska, aby mi robilo problém si ju ukradnúť.

Ten chlapec bol pre mňa nikto. Popravde, asi ani brat nebol dosť... Nie, to by som asi nedokázal spraviť, nie Rolovi, asi. Ale ten chlapec nebol pre mňa dôležitý, žiadne výčitky pre jeho zlomené srdce, žiaden problém podlo si ju vziať späť.

„Niekoho čakám," šepol som a ona prikývla, odstupujúc ďalej.

„Tak to ťa nebudem zdržovať,“ usmiala sa jemne, uhladzujúc si nervózne huncútne vlásky, utekajúce jej z gumičky na spánkoch.

Bol som kúsok vyčerpaný, stál som vyše desať minút a moje telo ešte nebolo tak silné, ale nechcel som, aby odišla, aby sa skončil čas, ktorý s ňou môžem stráviť iba pre roztrasené a rozbolené nohy.

„Nezdržuješ," vzdychol som a ona spozornela, sledujúc moje nohy.

Pochopila, ako by nemohla, bola zdravoťák. Pracovala s ľuďmi ako som ja.

„Sadneme si?“ Ukázala na lavičku na okraji nemocničného parku, len pár krokov od nás.

Prikývol som, vydychujúc úľavou pri predstave, že si sadnem aspoň na chvíľu a ona ostane, neodíde len preto, že už nevládzem svoje telo držať vzpriamené.

Bolo mi jasné, že vidí ako sa chvejem, ale nesnažila sa ma podoprieť alebo mi hocijako pomôcť, proste pri mne kráčala, sledujúc svoje kecky, až kým sme neprišli k lavičke, kde som sa neskrytým výdychom zrútil na tvrdé dosky.

Bol som jej vďačný, že mi nechala tú trochu mužnosti, čo som si vydrel a nesnažila sa ma odvliecť a nechala ma samého, aj keď slabého. Potreboval som pocit, že som chlap a trochu bolesti mi neublíži. Aj keď pravdou bolo, že som sa za tých pár krokov spotil ako prasa, ale to nebolo podstatné. Ona mi za to stála.

„Nemal by si sa tak presiľovať, môžeš si len uškodiť," neodpustila si názor budúceho odborníka. Len som si odfrkol.

„Ne-chaj si mudr-lant-ské reči fyzio-terape-uta, Alana! Musel som prísť! Musel som ťa vi-dieť, potre-boval som byť s tebou aspoň chvíľu, aj keby si odpá-lim všet-ky nervy a svaly v tele pretr-hám, potre-boval som ťa. Aspoň na chví-ľu!"

Naklonila hlavu a s jemným úsmevom sledovala moju tvár.

Cop prehodený cez jej rameno sa zahompáľal a ja som neodolal nutkaniu dotknúť sa ho. Bol tak jemný, sypký, krehký. Chýbala mi jemnosť jej vlasov. Nechala, aby som medzi prstami jemne  premlel malý pramienok.

Keď som videl jej uchvátený roznežnený pohľad, jej voňavé vlasy boli pase a ja som nutne potreboval kontakt s jej pokožkou, akýmkoľvek spôsobom.

Vymotal som prsty z jej vlasov a prekryl dlaňou jej jemné líčko, palcom hladkajúc tú dokonalosť, ktorá sa pod mojou dlaňou jemne nariasila, ako sa usmiala.

S pohľadom upreným do mojich očí, prekryla moju ruku tou svojou a jemne ju stisla.

„Si neuveriteľne silný, po tak krátkej dobe stojíš na nohách a ešte si schopný tak jemného gesta." Chválila ma, pridržujúc si moju ruku na tvári.

„Ma-kal som, Gol-die, pre teba. To ty si mi dala silu, iba pre teba som schop-ný všet-kého," vyznal som sa šeptom, naprázdno prehĺtajúc guču v mojom hrdle.

„Stef..."

„Alana, pro-sím," šepol som a zatlačil do jej temena, nútiac ju, aby sa na mňa pozrela. „Nikdy ti už neub-lížim, sľubu-jem. Si mojim svetom, mali-čká."

Zatriasla hlavou a stiahla moju ruku zo svojho krku, preplietajúc si so mnou prsty.

„Chýbaš mi, nevieš si predstaviť ako,“  vzdychla, hladkajúc ma palcom v dlani.

Vedel som si predstaviť. Nedokázal som myslieť na nič viac ako na ňu. Chýbala mi, nie len ako žena, s tým som skutočne nemal absolútne žiadne skúsenosti, chýbala mi jej osobnosť, jej názory, veselosť, jej has, vôňa, smiech, neha, mäkkosť. Absolútne celá, chýbala mi úplne celá, jej schopnosť urobiť aj z tragédie komédiu, bezstarostný pohľad na svet, úprimnosť v slovách a v pohľade. Mohol by som pokračovať do nekonečna a stále by bola možnosť, že by som zabudol na niečo, pre mňa v nej dôležité. Na niečo, čo mi dávala už len svojou existenciou.

„Viem, ver mi! Nedo-kážem byť bez teba už ani seku-ndu!“ Pokrútil som hlavou, znova ju ťahajúc k sebe. „Ja viem, že máš pria-teľa a tak ťa nebu-dem žiadať o šancu, aby som ti doká-zal ako veľmi ťa milu-jem, ale dovoľ mi byť aspoň priat-eľom, ja..."

„Nemám priateľa,“  vyhŕkla, vstupujúc mi horlivo do monológu a ja som si vydýchol, stískajúc jej ruku v tej svojej.

„Vďaka Bohu," povedal som úprimne, zatiaľ čo ona sa tíško zasmiala s nežným pohľadom, akým na mňa nikdy nepozrela.

Ignorujúc barle, ktoré sa zušuchli z kraja lavičky, o ktorú som ich oprel, som zašmátral vo vrecku, podávajúc jej dokrkvaný papier.

„Čo to je?" Sledovala zvedavo malú guľôčku.

Len som zahanbene mykol plecom.

„Ospra-vedl-ňujem sa za formu, Goldie, ja, myslel som, že chodíš s tých chlap-com a tak, nemal v pláne ti to dať, pre-čítaš si to, pro-sím?"

„Teraz?" spýtala sa zaujato, rozbaľujúc moje vyznanie.

„Ja, bol by som rád, ak teraz," súhlasil som. Prikývla, so sústredeným zamračením sa púšťajúc do čítania.

Vedel som presne, kde je v tom texte, šepkal som slová za rovno s jej očami, behajúcimi pomaly po riadkoch.

Prosím, zostaň a nechoď preč.

Prosím, počkaj nestíham s tebou držať krok.

Prosím, vypočuj ma tak stoj, počkaj a počúvaj ma.

Moje srdce je tvoje, bejby, veď to vieš.

Moje telo prahne po tvojom, tak už to je.

Tak stoj, nestíham s tebou držať krok, tak stoj a vypočuj ma lebo si...

Si slnko na mojom plafóne v izbe, čo rozjasní mi deň.

Si jahodový cukor v čokoláde, čo šteklí na jazyku.

Si vôňa rána po daždivej noci.

Si moja túžba dostať sa k epilógu.

Si chuťou žiť.

Odpusť ten čas, veď ja za to nemôžem.

Odpusť moju slepotu, zviedla ma z cesty.

Tvoja anjelská tvár a veselosť v očiach ma zmiatli.

To tvoja radosť z mála a túžba hrať sa ma oklamali.

A ja som nevidel, že si všetko, čo som chcel, že si...

Si slnko na mojom plafóne v izbe, čo rozjasní mi deň.

Si jahodový cukor v čokoláde, čo šteklí na jazyku.

Si vôňa rána po daždivej noci.

Si moja túžba dostať sa k epilógu.

Si chuťou žiť.

Tak mi daj šancu, tak neutekaj.

Dovoľ mi patriť ti, dovoľ mi ťa držať, oprieť sa o teba.

Byť silou pre teba takou, ako si ty pre mňa.

Tak zostaň, och Goldie, veď ty vieš,

že Zem sa točí na opak, keď ty nie si pri mne.

Že temnota je moja priateľka, keď ty nie si mojim Ra.

Tak cíť to, ja viem čo chcem, nie som dieťa

s tebou zostarnúť chcem.

Lebo si všetko krásne, čo mi Boh do cesty vložil.

Si slnko na mojom plafóne v izbe, čo rozjasní mi deň.

Si jahodový cukor v čokoláde, čo šteklí na jazyku.

Si vôňa rána po daždivej noci.

Si moja túžba dostať sa k epilógu.

Si chuťou žiť. Sila v tebe ma posúva v pred.

Nie som dieťa, Goldie, daj mi čas, ja viem čo chcem,

nie som hlupák, ja s tebou byť chcem.

V je očiach sa vytvorilo pár sĺz a keď zdvihla hlavu, ani sa ich nesnažila utrieť a nechal ich pretiecť. Hrejúc moju dušu.

„Mám už aj premy-slený gitarový pod-klad, Gol-die, ale prsty ma ešte cel-kom nepo-slú-chajú, ale sľu-bujem, že ak mi dáš trošku času, zah-rám ti ju aj s mojim spevom, len potre-bujem čas. A zabu-dol som tam do toho tex-tu napí-sať, ako ťa milu-jem, ale budem ti to opa-kovať kaž-dý jeden deň, ak mi dáš šan-cu a doka-zovať ti to budem rov-nako často," sľuboval som, no ona pokrútila hlavou, berúc mi z pľúc kyslík.

„Nezabudol, je to v každom riadku," vzdychla dojato, pritláčajúc si pokrkvaný papier pevne k hrudi.

„Milu-jem ťa a nikdy nepres-tanem, Alana, prisa-hám, že si môj život, bol som hlu-pák, milo-val som ťa v pod-state od prvej chvíľe no bol som blbec, Goldie, toľ-ko ti toho chcem pove-dať, no teraz neviem, čo je dôle-žite-jšie a v hlave mám abso-lútny guláš, nemô-žem byť bez teba. Už mi to nikdy nerob, si nie len žena ktorú milu-jem, Alana, si môj jediný skutočný priateľ, súčasť mňa. Nedo-kážem byť bez teba, nedo-kážem dýchať, keď ty nie si pri mne, ja nedo-kážem exis-tovať bez teba v mojom svete," chrlil som zo seba, kašľajúc na dôraz na slabiky a dúfal, že porozumela všetkému.

Vedel som, že sa opakujem, že v tej istej vete som povedal minimálne trikrát ako ju potrebujem. Ale bola to pravda, prečo ju nezdôrazniť?

Nakoniec som sa rozhodol, že to najdôležitejšie z celého monológu jej musím zopakovať, aj miliónkrát.

Prisunul som sa bližšie k nej, väzniac jej tvár v mojich dlaniach.

„Milujem ťa," zopakoval som, opierajúc si čelo o to jej.

„Prepáč mi, že som bola tak hlúpa a nechala ťa samého. Bála som sa, stále sa bojím," šepkala, takmer sa dotýkajúc mojich pier a moje brucho cvičilo, zatiaľ čo ma jej dych šteklil na perách. Len pár milimetrov, len nebadateľný priestor  medzi nami...

Prekonal som tú mizivú hranicu a spojil naše pery. Iba jemne pritisol svoje prahnúce ústa na tie jej. Žiadna snaha vziať medzi svoje tie jej, dostať sa jej do úst.

Stačil len ten pocit. Jej chutných, malých, srdiečkových ústočiek na mojich, aby sa celý môj svet roztočil, moje srdce si chcelo vybúrať cestu von z hrude, len aby sa mohlo skučať pri jej nohách a prosiť ju o priazeň.

O trochu pozornosti.

Neodtiahla sa, čo mi spôsobilo arytmické zášklby môjho srdca, no ani neprehĺbila našu detskú pusu. Iba vplietla prsty do mojich vlasov a držala si moju tvár blízko svojej.

Nechala to na mne, náš prvý bozk, skutočný, aj keď teraz by mi absolútne nevadilo, ak by prevzala iniciatívu, v skutočnosti som nemal dosť odvahy urobiť to.

„Hej, nerád ruším, ale čo keby ste si nasadli, odveziem vás kam si poviete a robte si čo chcete, ja tu nemienim zapustiť korene pre vaše škôlkarské pusinkovanie," ozval sa brat niekde neďaleko od nás.

Samozrejme, on aby mi to nepokazil pripomienkou svojej prítomnosti. 

„Choď domov, Rolino, som autom!" zhúkla po ňom, usmievajúc sa na mňa. „My máme ešte niečo na práci," šepla už iba mne a ja som sa usmial.

Bol som ako malý chlapec, keď tento krát ona spojila naše pery, jemne oždipkávajúc tie moje.

A koniec. Drahé, ďakujem za krásne komentáre.  Som rada, že sa vám poviedka páčila.  Viem, že pieseň nie je nič moc. Ale v tvorení tohoto druhu literatúry proste nie som dobrá. Tak hádam, že sa aspoň trochu  páčila a privreli ste nado mnou oči. :D  Naozaj som nečakala, že príbeh bude mať takú odozvu.

Teraz mám na vás otázku.

Mám tu dve príbehy. Jeden je Vlčie fantasy má dve časti a je dokončené.

A potom tu mám real, z kterého mám napísanú polovicu.

Obe sú staré asi päť, možno šesť rokov. Písala som ich zároveň no k reálu som sa potom nevrátila.

Mali by ste záujem o jednu z nich?

Pridávam aj anotačky aby ste si mohli vybrať.

Fantasy:

Čierny vlk : Emilia Ketzová je obyčajné dievča. Má kamarádku, ktorá je úplnym opakom nej.  A má problémy ako ktoré koľvek  iné dievča v jej veku. Ale jedného dňa je nútená opustiť domov a priateľov, pre šialenú svadbu jej matky s cudzincom, kterého poznala necelý mesiac.  A teraz zrazu žije v dome plnom chlapov.  Má dvoch bratov a z toho ten starší ju z jej neznámého dôvodu nenávidí. Ale všetko naberá iný smer, keď sa jej do rúk dostane skycár a ona zrazu vidí, že k tej nenávist má tak trošku naozaj dôvod a toto nie je prvýkát, čo sa stretli. ( Tu budem potrebovať dobrú dušu, Češku, čo mi urobí v pár kapitolách korekciu. Príbeh som položila do českého prostredia a aj keď som rečovo dosť zdatná, česká gramatika stále nie je môj nejlepší kamarát. Takže budem rada,ak sa prihlási jedna dobrovolníčka. Češtiny tam nie je veľa. Tak dve, tri vety na kapitolu a jedna či dve sú naozaj celé české. Dopredu ďakujem. : ). )

Real:

Dohoda:

On bohatý chlapec s na oko dokonalým životom. Ona šedá myška, bez priateľov s otrasným image. Ako to môže dopadnúť potom, ako ich zášť k tomu istému človeku dovedie k dohode, ktorá všetko zmení a odhalí, že pod pozlátkom dokonalosti  jeho života je špina a ona nie je tak úplne myška, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať?

Čo by ste radšej, dievčence?

Píšte do komentov a ja si to sčítam po troch dňoch. Tá ktorá bude mať viac hlasov bude zverejnená.

Taktiež upozorňujem, že poviedky neboli nikdy zverejnené. Iba na mojom súkromnom blogu, ktorý používam ako úschovňu svojej tvorby.  Takže som úprimne zvedavá na vaše názory, nech už si vyberiete, ktorékoľvek z týchto dovoch poviedok.

Ďakujem, vaša Ivet. :*