SVT - 11. kapitola

Autor: Iveta

KEĎ  AŽ STRACH  ŤA PRINÚTI KONAŤ

Bol som ako Hemingway. Nie, neopíjal som sa do bezvedomia, ale depkoval som asi na tej istej úrovni. Láska je mrcha.

Ak som si myslel, že pocit, ktorý ma trápil pri Lene je bolesť a bezmocnosť, tak to, čo som cítil teraz bolo peklo samo, v čistom a neriedenom stave.

Nechcel som byť úbožiak, ale to dievčatko bolo tak silnou súčasťou môjho života, že svojím odchodom si zobrala kus mňa. Nech už to akokoľvek otrepane a nezmyselne znelo, bolo to tak. Cítil som to tak.

Pre niekoho hlúpa hláška z básni, románov pre ženy, či piesní. Pre mňa krutá realita.

Keď si tak spomeniem na to, ako som Lene vysvetľoval silu klišé vety vo chvíli, keď ju skutočne pochopíte, jej silu pocítite na vlastnej koži, musel som sa uškrnúť.

Bola to len namotávka, hlúpe reči chlapca. Teraz sa ma spýtajte na klišé frázy typu: Si anjelom, svojim odchodom si si zobrala kus mňa, moje srdce si vdupala do prachu a ja nevládzem dýchať bez teba v mojom živote.

Vedel som, že by som mal niečo robiť so sebou a svojim postojom. No nedokázal som to.

Áno, nebola posledná na svete, jediná na planéte, ale bola moja, len moja!

Jediné, čo v mojom živote dávalo zmysel, určovalo správny smer a dávalo mi silu otvoriť oči, dýchať, existovať v tom vymrdanom svete, v ktorom som sa ocitol.

Teraz to už nedávalo zmysel, snažiť sa, znášať cviky a naťahovačky, ktoré sa stávali neznesiteľnejšími, posilňovanie bolestivým a pokroky bezvýznamnými.

Skutočnosť, že som dokázal tú hlúpu loptičku stisnúť v pästi ako boxera alebo ju šmariť o stenu dva metre ďaleko, dosť veľkou silou na to, aby sa odrazila od steny, bolo zbytočnosť.

Načo to všetko? Bolo by mi jedno, ak by som degradoval, absolútne.

Viktor s Tiborom chodili, poslušne, tak ako sľúbili a ja som na nich nemal náladu.

Sťažovali sa na neschopnosť textárov. Nevedel som, čo s tým mám.

Ale počúval som ich, aspoň trošku odreagovania od čokoládových očí, čo sa na mňa vykašlali rovnako, ako ktorýkoľvek iný. Aj napriek tomu, že práve ona prosila, aby som ostal vždy s ňou a ja som to sľúbil, dal by som jej život, aby na jej perách bol ten prekrásny úsmev, ktorý som tak miloval.

V hlave mi zneli slová, čo som potreboval zo seba dostať, dokonca aj zvuk gitary bol neodbytný, len moje prsty neboli schopné, neposlúchali tak, ako som potreboval a tak som si za zatvorenými viečkami predstavoval notový zošit, len na tri kroky ďaleko odo mňa a pero, len na otvorenie šuplíka pri posteli, ďaleko.

Chcel som tvoriť. Miloval som to, ten pocit, keď som zatvoril izbu na kľúč a zostal som len ja, gitara a emócie.

Pravdou bolo, že teraz by balada, ktorá vznikala v mojej hlave bola skôr dobrou hymnou pre emákov, ale bolo mi to vlastne jedno, najlepšie piesne vznikajú pri bolesti autora.

Je to nepísané pravidlo.

Životná skúsenosť je najlepšia radkyňa, bolesť najlepšia múza. Čim trpkejšia, tým lepšia, čím bolestivejšia, tým famóznejšia.

Ľudia majú radi skutočnosť, že aj iní ľudia prežívajú bolesti, radi si vypočujú piesne o bolesti zo zrady, zavrhnutej, oklamanej lásky, zdupaného srdca.

Je dobré vedieť, že v tej agónii plnej bolesti, seba deštruktívnej nálade neplávate sám. Že je na svete ešte niekto, utiekate sa v jeho slovách, jeho pocitoch a viete, že ste našli toho pravého dôverníka, ktorému môžete povedať všetko, lebo on vám spieva o tom, čo vás bolí.

Ale ja som nemohol nikomu urobiť radosť, žiadny emák nikdy nebude počuť o mojej depresívnej nálade.

Nemám to ako dať na papier, nemám ako vybrnkať jednoduchý tón, ktorý by dal slovám silu a pomohol prežiť môj bôľ.

Bláznil som, nedokázal som sa sústrediť na nič, len som si dokola opakoval slová piesne a predstavoval si noty. Dokola, len aby som si vypálil do mysle text a hudbu až do času, než budem dosť chlapom na to, aby som dokázal vziať do rúk pero, napísať slová a gitarou vybrnkať jednoduchú melódiu, šiestich strún.

„Môžeš mi povedať čo, do pekla, vystrájaš? Už ma serieš!" hromžil brat z nenazdajky v mojej izbe.

Nestaral som sa o to, neotváral som oči. Len si ďalej hmkal, vyťukávajúc prstami do svojho brucha, kde som mal položené ruky.

„Hej, počúvaš ma?" Zatriasol mojím ramenom.

„Proste ho ignoruj, odíde, ako koniec koncov, všetci."

Pravda.

„Trápi sa a ty tu sedíš a ľutuješ sa namiesto toho, aby si s tým niečo urobil!" obviňoval ma zbytočne.

„O-diš-la, ne-vyh-nal som ju. Mož-no by si mal isť a po-núk-nuť jej ra-me-no. Oni ma-jú ten-den-cie náj-sť to-ho pra-vé-ho, po mne," odvrkol som, neotvárajúc oči.

„Keby ma chcela, neváhal by som ani sekundu!" Počul som ho, ako si sadol do kresla, kde sedávala.

„Nik by ne-vá-hal," uškrnul som sa.

„Prečo za ňou nejdeš? No tak, hádam nechceš prednášku odo mňa! Že nie? Si starší. Žena jedno povie, ale druhé chce. Skutočne si myslíš, že ona myslela vážne to s tým časom? Prosím ťa, len chce vedieť, či budeš doliezať a to, že nedoliezaš ti nerobí dobré meno. Dúfala, že sa nedáš odradiť, každá žena túži po dôkaze lásky!" muroval, dávajúc mi rozumy.

Na to, že s nami vtedy v tej miestnosti nebol a ja som mu povedal iba základ, ktorý spočítal v tom, že som oznámil, že odišla a už sa nevráti, vedel príliš veľa.

„Volá každý deň a pýta sa na teba. Stále sa zaujíma!"

Pekné, skutočne dojemné, tak už skoro tri týždne si pýta info od môjho brata namiesto toho, aby proste zobrala tú svoju peknú riť a prišla za mnou.

Bol som hajzel, vedel som to.

Ale nezmohol som nič, človek mal v sebe ten malý inštinkt, zvaný pud sebazáchovy, ak sa do neho už párkrát kopne a on postrehne nebezpečenstvo, môže ísť aj o Panenku Máriu, niet možnosti, že by jej dovolil si kopnúť ešte aj ňou.

Ja by som jej zniesol modré z neba. Skutočne, ale o čom to všetko je, ak o to nestojí? Alebo tie hlúpe hry zo scenáru americkej, trápnej, romantickej paródie? Budem sa hrať na urazenú a nedobytnú a ty sa snaž, dokáž, že ma miluješ?

Nie sme deti, aby sme sa hrali na dobíjanie, nebol som dosť schopný sebestačnosti a života, aby som mal čas riešiť aj takéto žabomyšie blbosti malého dievčatka.

„No tak, počúvaš ma?" znova dobiedzal brat.

Nie nepočúval som ho.

„Stará sa o teba, ale musíš ju pochopiť, potom ako si bol s jej sestrou, proste potrebuje istotu, že si skutočne zaľúbený. No tak, predstav si to z opačne strany. Tak nebuď ako dieťa a urob s tým niečo, nestratil si len frajerku, stratil si kamaráta. A nerád to pripúšťam, ale bez nej si sračka, ešte väčšia, ako pred tým." Zaškeril sa a ja som mu vystrel prostredník.

Nepovedal mi nič, čo by som nevedel.

„Vidíš, ako si šikovný, čo keby si ten prostredník využil a strčil si ho do riti, nabral gule na to, ísť za ňou?"

Mal pravdu, možno by som mohol, ale takto? Stále som nebol dosť silný na to, aby som ju chytil za ten jej jemný krk, stiahol si ju k sebe a ukázal jej, čo chcem a ako to chcem.

„Ta-kto ne-mô-žem!" vzdychol som.

„Tak s tým niečo urob." Ľahko sa mu povie. „Tu nie si v romantickom filme, braček, nebude pršať len preto, že sa cítiš pod psa. Nestretnete sa náhodou po rokoch a nebudete mať svoj šťastný koniec, pokiaľ sa oň nepokúsiš, jasné? Žiadny scenárista, čo ti zaručí lásku vytúženej, milovanej ženy. Ak chceš šťastie, musíš si pre to zodrať trebárs aj kožu z nôh. Je to len na tebe. Na tvojom mieste by som si pohol, lebo ona nebude dlho sama." To mi bolo jasné, ale asi som to potreboval počuť nahlas.

A tak sa to stalo, že som sa z jedného dňa na druhý proste rozhodol pridať, makal som viac ako kedykoľvek.

Nemohol som za ňou ísť bez toho, aby som ju nemohol zastaviť, ak by utekala, aby som ju nevedel zahriaknuť, ak by držkovala a odmietala ma vypočuť, bez toho, aby som ju nezovrel v náručí a neukázal jej, ako hrozne ju potrebujem.

Boris ma nechápal, nepobral ako bolo možné, že som sa z tej apatie dostal, len tak, ako mávnutím čarovného prútika.

Nebolo to tak, bratova pripomienka, že nebude dlho sama ma prefackala. Nejako som dúfal, že zostane, že bude smutná a zronená a proste príde, povie, že ma miluje a ja ju prijmem s otvorenou náručou a poviem, že ju tiež milujem a budeme spolu.

Navždy.

Samozrejme, realita je iná.

Vždy je.

A ja som sa vlastne skutočne choval ako malé decko, ak som si myslel, ak som veril, že príde. Prečo by to robila?

Vždy stála za svojím slovom. Nemal som na výber. Musel som urobiť všetko, aby bola moja.

Ak to znamenalo dokazovať jej lásku každý deň, musel som to urobiť. Vlastne presne to som mal v pláne, pred tým ako ma poslala do pekiel. Chcel som jej dať všetku nehu a lásku sveta.

Strach, že by ma mohla zas poslať do riti tam bol, samozrejme, ale život je krátky a ak už ma nebude chcieť ako partnera, tak si vyžobrem aspoň priateľstvo, to mi predsa nemôže odmietnuť.

Sľúbila mi to. 

Nemohol som však ísť hneď, potreboval som čas, postaviť sa na nohy, doslova a ona potrebovala čas, aby si to nechala uležať v hlave.

Bol som rozhodnutý! 

Pól rok. 

Doba dosť dlhá na to, aby jej pripadalo, že som si to skutočne nechal prejsť hlavou a doba dosť krátka, aby sa zaľúbila do iného... No aspoň som v to dúfal.

A, samozrejme, potreboval som stáť na nohách, aby som jej dokázal, že aj keď už stojím a som skoro tým, ktorým som býval, jediná žena, o ktorú vo svojom živote stojím, je ona a žiadna iná.

Ako sa zdalo, keď išlo o mňa, neuvažovala, ako dievča, ktoré som poznal. Nerozumel som tomu, ale isto v tom bola jedna z tých ženských, nezmyslených logík, ktoré sa nevyhli ani mojej, inak rozvážnej a rozumnej, Goldie.

Rozmýšľal som, že práve pre to, že pri mne akýmsi nepochopiteľným zázrakom bola ako iné dievčatá, by som k nej mal pristupovať presne tak ako k nim.

Pre jej povahu, otvorenosť a bezstarostnosť som k nej bol vždy priamy a nestrážil si slová alebo názory. Bol som sebou.

Ale pravdepodobne prišiel čas k týmto pár vlastnostiam pridať tú, ktorú som pri nej nikdy nepoužil, šarm alebo schopnosť dostať holku tam, kam som chcel. Volajte to ako chcete.

Vedel som ako povedať a hlavne čo povedať, aby mi dievča zobalo z ruky. Ako umelec som mal proste ten dar, dokázal som do slov dostať potrebnú dávku emócií. Vedel som ako slová použiť, aby z toho boli dievčatá úplne mimo.

Samozrejme, pri Alane som to nikdy neurobil, ak som mal byť úprimný, predstava, že na ňu vytiahne dávno zabudnuté pasce Polgariho sa mi nezdali, ale pri nej by to neboli len namotávky. Pri nej by som myslel každé slovo smrteľne vážne.

Otázkou už len zostávalo, či by sa nenahnevala, že som na ňu použil oprášené triky.

Na ňu som musel nájsť niečo iné, zlomiť ju úplne iným spôsobom a predsa v tom muselo byť niečo, čo z jej nôh urobí kôpku rôsolu.

Niečo sladké a zároveň výnimočné, niečo romantické a zároveň úchvatné. Čo som pre žiadnu nikdy neurobil. A nikdy neurobím.

A potom ma to napadlo, ako blesk z neba, osvietenie od Boha. Napísať jej pieseň.

Sladkú baladu o nej, o nás.

Niečo, čomu by rozumela iba ona a pre zvyšok sveta by to bol nezmyslený blábol.

Zhluk slov, ktorý by nedával celkom význam. 

Bolo by to sladké, jedinečné, romantické a splňovalo to aj tú poslednú podstatnú časť, nikdy som žiadnej nenapísal pieseň, keď nerátam tú zlátaninu pre ňu na jej šestnáste narodeniny.

Ale to bolo rozkošné vyznanie priateľstva a zaželanie do života od priateľa. Padli tam slová ako láska, či jej výnimočnosť v mojom živote, ale nebolo to o vyznaní lásky.

A možno bolo, len som si to vtedy nechcel pripustiť.

Ale teraz som už vedel, čo urobím.

Presne a slová piesne sa začali rysovať skôr, ako som sa stihol sústrediť.

Bol som hlupák, mal som sa do boja za ňu pustiť už skôr.

Dlžil som bratovi fľašu jeho obľúbeného chlastu, to budem musieť vyriešiť potom.

Pustil som sa do cvičenia tela, rúk, motoriky, dokonca som si nechal stiahnuť Emu Ketelyovú, nie že by som mal potrebu zbaviť sa vrások a vyzerať v sedemdesiatich na tridsať. Len som potreboval precvičiť aj svoju tvár a jazyk a proste celého seba. Mal som teóriu, že by jej tvárová gymnastika mohla pomôcť.

A potom večer, keď moje telo bolo úplne odrovnané a boleli ma miesta, o ktorých som nemal ani potuchy, som sa pustil do čítania.

Samozrejme, moje ruky ma ešte celkom neposlúchali, takže som si knihy posťahoval do tabletu, kde stačil jednoduchý pohyb prstu, aby ste si otvorili súbor alebo „otočili" stránku.

V marci som chcel byť fit. Samozrejme som vedel, že to nebude celkom možné. Šesť mesiacov je príliš krátky čas na to, aby som bol mužom, ktorým som býval a potrvá roky, kým ním znova budem, nielen pre fyzickú stránku veci.

Mužnosť nespočíva len v svaloch na bruchu a schopnosti dostať svoje telo do vzpriamenej polohy, zdvihnúť ženu na ruky a sľubovať jej celý svet.

Chlap musel žene celý ten svet dať. Po kúskoch, po malých častiach vystavať svet po ktorom túžila. Plniť jej sny. Dať jej domov, rodinu, život, aký si vysnívala.

Zabezpečiť ju.

Nech už bola žena akokoľvek samostatná a sebestačná, zarábala a mala svoj život, v čase, keď sa do jej života dostane chlap, dosť perspektívny na to, aby jej dal všetko, stane sa závislou.

Očakáva, aj keď si to možno nikdy sama neuvedomí. A muž presne to potrebuje, potrebuje mať pocit, že je dosť dobrý, dosť mužom.

Chcel som sa o ňu dokázať postarať, chcel som byť dosť chlapom na to, aby som jej dal všetko a bez peňazí to, bohužiaľ, v dnešnom svete nejde. Bez školy, to nejde.

Potreboval som sa dostať na školu. Problém bol však ten, že s hudbou bola malá pravdepodobnosť, že by som sa presadil, trh bol presýtený novými, mladými tvárami chlapčenských kapiel. Čo osamotený, sólo takmer tridsiatnik?

Svet o mne nevedel, nemal šajnu, že to ja som bol základným pilierom, stvoriteľom Chlapcov z garáže.

Trvalo by príliš dlho, kým by som začal pekne zarábať, ak by sa mi to vlastne podarilo.

Musel som premýšľať nad školou, ktorá by mi dala možnosť zamestnať sa takmer hneď.

Bola tu možnosť urobiť si obyčajnú učňovku, murár, klampiar alebo čokoľvek. Ale bola malá pravdepodobnosť, že by som to zvládol, nie že by som bol trotel, ktorý neudrží v ruke tehlu alebo sa bojí špinavej práce, ale moje telo sa bude ešte príliš dlho zotavovať a bola možnosť, že nikdy nebude úplne kóšer.

A navyše nič okrem hudby ma nebavilo, nevedel som sa nájsť v ničom, v čom ostatní moji rovesníci, architektúra, aplikovaná informatika, dejiny, právo alebo len obyčajný maliar, vždy som chcel robiť hudbu. To bolo to jediné.

Tŕpol som, kedy dokončím základnú a zbavím sa fyziky, chémie a matematiky a konečne sa dostanem na hudobné konzervatórium.

Musel som sa vzdať niečoho tak povrchného, ako túžba. Nemal som veľa času, bol som už pomaly na odpis, nemal som čas na detinské sny a túžby. Musel som makať.

Pamätal som si, ako som sníval, že raz, keď sa presadím, zabudnem na školu a budem sa živiť len a výlučne hudbou.

Bolo vtipné ako sa človeku prehodia priority. Hudba bola síce stále mojou láskou, ale musel som sa naučiť, čo je skutočne dôležité.

A vzdelanie bolo vlastne dôležitejšie ako čokoľvek, bez neho som nebol ničím, hlúpym sockárom, čakajúcim v rade na podpis, len aby na mňa pracovníčka za stolom pozerala medzi prsty a s kyslím ksichtom ma upozorňovala, že potrebujem pečiatku z hocikade, že som si hľadal prácu.

Nikdy!

Potreboval som dobrú školu, ktorá by ma uživila, aj s mojimi chromými svalmi a zároveň by vyniesla dosť, aby som bol hodný Alany a nemal pocit, že som nič.

Aby tak na mňa nikdy nepozrela, aby ju to ani náhodou nenapadlo, že som nikto s ničím.

Mal som pred sebou pekne prekliatu cestu. Dúfal som, že Alana pochopí, že moje city sú skutočné a bude trpezlivá, dá mi čas dokázať jej, že som hodný jej lásky a dôvery, hodný jej celej.

Že vydrží pri mne a bude mi oporou, kým nebudem znova dosť silným, aby som bol tou oporou pre ňu ja. Kým nebudem dosť silným, aby som ju mohol chrániť a starať sa o ňu.

Že ju nezunuje čas, ktorý strávi s chlapcom, mužom, ktorý nemá nič, okrem lásky.