SVT - 5. kapitola

Autor: Iveta

KEĎ LEN TY VIEŠ, ČO POTREBUJEM

Človek by si mohol myslieť, že si časom zvykne na všetko. Pravdou bolo, že boli veci, na ktoré sa skutočne nedalo zvyknúť. Mohli ste ich akceptovať. Mohli ste ich prijať, nikdy si na ne však nezvyknete.

Alana nechodila. Boli to tri dni, čo o sebe nedala nič vedieť. A ja som ako malý chlapec zahájil protest a odmietal komunikovať s kýmkoľvek. Nik ma nechápal, len ona vedela, čo potrebujem, kedy mám chuť mlčať, kedy sa chcem smiať, kedy chcem piť, kedy chcem čokoľvek.

Sám sebe som bol na smiech pre svoje detinské chovanie, ale nedokázal som to zmeniť, dokonca aj môj hlas ktorý sa stal mojim verným priateľom rovnako ako nenávideným alter egom mlčal a trucoval celý svet.

Nerozumel som, čo ju prinútilo nedať o sebe vedieť, prečo sa mi vyhýbala.  Zdala sa mi pred štyrmi dňami iná, trošku bledšia zhrbená a namiesto spoločného lôžka dala prednosť hojdaciemu kreslu, no pripisoval som to PMS. Aspoň som si to  myslel.

Ale to stále nebol dôvod, aby sa mi vyhýbala a rovnako ako jej vyhýbanie nebol dôvod, aby som upadal do preemocionálnených depresií.

Ale bolo to tak.

 Potreboval som ju pre schopnosť sa normálne plno hodnote nadýchnuť, pre schopnosť nestratiť sa v tom, čo sa okolo mňa dialo, ale ona neprichádzala a ja som sa skutočne prepadal, cítil som to.

Ako v bažine pomaly klesal do  seba, do stavu,  v ktorom som bol a z ktorého ma vyťahovala  svojou prítomnosťou a pripomienkami kam som sa už dostal.  Teraz mi ich nemal kto obúchavať o hlavu a ja som strácal schopnosť ich vidieť.

 Bez nej.

Okrajovo som si uvedomoval, že moja závislosť na nej prerástla do až chronickej a  bál sa, že práve to bol dôvod, prečo sa odo mňa odrezala. Možno to spozorovala, možno sa zľakla a možno ma už vo svojom živote nechcela tak ako všetci ostatní moji známi, ktorí si pred rokmi dovolili nazývať sa priateľmi.

Bol som sám, vo svojom temne, z ktorého ma nemal kto vytiahnuť.

Pamätal som si naše prvé stretnutie. Akoby to bolo včera a nie pred takmer siedmimi rokmi.

Ten deň sa zapísal do dejín viacnásobného osudového zážitku. Prvým bola skutočnosť, že sa mi podarilo ukecať majiteľa baru, že by bolo fajn oživiť jeho bar živou hudbou. Tou mojou, samozrejme, s doprovodom kapely. A on súhlasil.

Ten deň bolo trochu chladno a pršalo a  ja som sa aj s kamošmi, ktorí tvorili so mnou nerozdeliteľný tím, ponáhľali a z dodávky bubeníka – najlepšieho kamaráta Chrisa sme vyťahovali bedne a bicie, iné hudobné inštrumenty, aby ich vlhkosť moc nenapadla.

Majiteľ baru sa usmieval a so vzrušením sledoval našu  prácu pri vybaľovaní a príprave pódia. Tváril som sa ako pohoďák, no v skutočnosti som mal žalúdok ako fazuľu. Ten večer mohol rozhodnúť o všetkom. Bolo to prvýkrát, čo sme s kamošmi vyšli z garáže na stage.

Práve som ladil mikrofón na svoju veľ výšku, keď sa dvere otvorili a do vnútra s frflaním, že nenávidí apríl, vbehla malá postava v pršiplášti s červenými bodkami. Hneď som si spomenul na Dots a musel sa zasmiať.

To malé dievčatko bolo ako tvarohová tyčinka, sladká a krehká.

Majiteľ baru ju objal a pomohol jej z toho milučkého pláštika, dávajúc jej inštrukcie ako to dnes večer bude vyzerať. Počul som názov našej kapely a ona  zdvihla hlavu a jej čokoládkové oči uzamkli tie moje.

Prezrela si ma, bol som zvyknutý, taká výška sa nevidí každý deň a usmiala sa. Žiarivo a odzbrojujúco akoby sme sa poznali roky.

Netrvalo dlho a ja som ten pocit skutočne nadobudol. Pracovala tam ako barmanka vraj ako predpríprava jej budúcnosti ako majiteľky najlepšieho hotela na Slovensku. Sama mi to povedala. Introvert rozhodne nebola.

Ale deti už také bývali. Povedali všetko tak, ako im ústa narástli, žiadna cenzúra a ostych.

Zamiloval som sa do nej na prvý pohľad. Stále ju milujem každým dňom viac a viac.

Spomienky na naše prvé stretnutie mi trošku pomohli a ja som sa pristihol ako sa usmievam. Nemohol som z nej strhnúť oči. Jej hlas bol tak iný, nemohol som pochopiť, ako v tak krehkom telíčku môže byť tak silný hlboký hlas. Ale ona bola iná ako ktorékoľvek dievča. Žiadne pišťanie, silený smiech. Bola ako malý anjelik.

Tak kde som urobil chybu, že ma opustila?  Mohol som zniesť a mohol sa vyrovnať so stratou Leny so stratou priateľov. Ale Alana? Bola kotvou, držala ma pri zmysloch. Dávala môjmu svetu trochu farby.

Aspoň to málo, čo sa zmestilo do tmavej stuchnutej pivnice môjho ja.

„Takto to ale nejde, Štefan," prísny  hlas moje matky, mračiaca tvár a lyžička slepačieho vývaru v blízkosti mojej tváre mi mohli vliezť. Nezájem.

„Je to pre Alanu?"  Trefa, máti.

Povzdychla si položila misku s polievkou na stolík pri posteli a uterák, čo som mal  na sebe, aby ma nezaprckala polievkou, stiahla  a automaticky ho skladala do malého štvorca.

„Má zdravotné ťažkosti, nechce, aby si sa pre ňu trápil. Bola hlúposť súhlasiť  s ňou a nepovedať ti o tom." Položila uterák na kraj postele a pohladila ma po vlasoch ako decko, ktorému musia povedať, že ocko príde domov neskôr.

Sledoval som matku a dúfal, že mi povie viac. Alana nezvykla byť chorá. Nikdy, okrem nádchy, som ju nevidel raz chorú.

Dúfal som, že to nebolo vážne, predstava, že by mohla mať bolesti, že by trpela... Nezvládal som skutočnosť, že ma možno potrebuje a ja sa k nej nedokážem dostať, postarať sa o ňu trebárs jej len podať horúci čaj a Paralen. Alebo jej napraviť prikrývku, aby jej nebola zima. 

Potreboval som vedieť, čo je s ňou.  No matka mlčala a vyzerala nesvoja. Bolo to niečo vážnejšie ako sprostá chrípka. Matka by nerobila drahoty pre trochu sopľov a zvýšenej horúčky.

Začal som si premietať deň, keď tu bola naposledy. Bledá, strhaná, zhrbená. Všimol som si, ako si pritláčala dlaň k bruchu. Apendix? Mohlo to byť slepé črevo? Alebo vred? Nie, mladí ľudia predsa nemajú vredy. Alebo áno?

Panika sa šírila mojim telom a bez moc sa mi vysmievala do ksichtu. Tá mrcha poondiata, nenávidel som ju.

Cítil som sa ešte viac na prd ako kedykoľvek za ten celý čas. Teraz som mal byť pri nej nech už sa deje čokoľvek, potrebovala ma. 

No ja som bol  celý na nič. Nebol som schopný ničoho. Potreboval som ísť za ňou, starať sa o ňu.

Bol som tak na hovno. Na čo som, keď nedokážem pomôcť jedinému človeku na svete, ktorý by pre mňa umrel? Aj teraz nemôžem byť s  ním a dať mu všetko zo seba. Dal by som jej posledné kúsky zdravia čo mi ostali.

„Bude v poriadku a príde, len musíš byť trpezlivý“ Matka znovu rozložila uterák na mojom tele a začala do mňa pchať polievku.

Akoby skutočne záležalo len na mne a ja som bol stredom vesmíru. Bol som sebec, ale mal som hranice,  už nešlo o moje pochrámané ego a ani strach, že som ju stratil, že ma opustila.

Šlo o ňu a  strach o ňu. O jej zdravie  a moju frustráciu pre neschopnosť dostať sa k nej a pomôcť jej tak ako ona pomáha mne.

„No tak, hladovkou jej nepomôžeš," upozornila, no ja som nebol schopný vnímať hlad alebo čokoľvek.

Moje dievčatko bolo choré ako som sa mohol zaoberať niečím tak banálnym ako bola preliata studená polievka.

„Dosť, že sa ti uráčilo." Hlas plný opovrhovania mojej matky ma prekvapil. 

Ona bola nežná a dokonalá, dobrotivá. Ako sama Panenka Maria, nebol som si istý, či som sa nerúhal, pre prirovnanie mojej matky k matke spasiteľa, ale bolo to tak. Ak na svete bola matka, ktorá jej  mohla konkurovať, bola to práve tá moja.

„Ospravedlňujem sa, ja som..." Hlas sa odmlčal nenachádzal slov, ktoré by boli vhodné ako výhovorka, a ja som stratil schopnosť dýchať.

 Vo chvíli, keď sa dvere otvorili a  moja matka zapierajúc dlaňou dvere pustila dnu, ju.

Moju laň.

Nebolo pochýb, že bola tým najkrajším, čo sa za posledné dni v mojej prítomnosti objavilo.

 A ja som pochopil, ako som sa mohol túžbou dostať medzi jej stehná, aj dolámať. Nebolo chlapa, čo by sa jej medzi tie prekliate nohy nesnažil vopchať.

 Ak áno, bol gay.

Zbehla ma rýchlim pohľadom a sklopila pohľad. Samozrejme, len Alana dokáže udržať očný kontakt s niekým, komu kútiky úst ešte trošku ubiehajú.

Nedokázal som z nej strhnúť oči. Dokonca ani skutočnosť, že by som mal byť nahnevaný nedokázala byť dosť aby som nad jej telom neslintal. Tak ako pred rokmi, keď som ju videl prvýkrát.

Bolo chvíľu po otváračke a ja som  s chalanmi ešte nehral, len sme sa chystali a dolaďovali techniky, keď sa dvere otvorili  a objavila sa v nich bohyňa.

Nevšimol by som si ju, no chalani dali dosť hlasno najavo pískaním a  zvukmi jej príchod.

Odstrčil som každého jedného a pohol sa k nej a k Alane, ktorá ju objala a o niečom spolu horlivo diskutovali.

Bol som odhodlaný urobiť čokoľvek, aby bola moja. Musela byť.

„Ahoj, Alana." Usmial som sa, no krpcovi nevenoval ani pohľad. Oči som mal na nej. Na plných perách, veľkých očiach a dokonalých hnedých vlnách, ktoré jej padali až  na ramená. Proste na každom kúsku nej.

 „Veď už sme sa... ach, aha... Leni, toto je môj kamoš Števo, toto je moja sestra." Tým oslovením si na chvíľu získala moju pozornosť, Števo som bol len keď bola vytočená a ja som nerozumel, čo som také urobil.

No jemný hlások a úsmev  toho dievčaťa ma prinútili zabudnúť na Alanu a dal sa do útoku. Ako správny predátor.

Vzal som jej ruku, ktorú mi podala s tichým ahoj a hraným nesmelým sklopením oči a namiesto potrasenia som pritisol svoje pery na jej ruku.

„Dúfam, že ťa to veľmi nebolelo," šepkal som stále do jej ruky držiac si ju vo výške aby som mohol hľadieť do jej očí.

„Ach, a čo presne?" Zaklipkala riasami a ja som sa usmial, hrala to so mnou. Vedel som to.

„Keď mi ťa Pán Boh zhodil z neba," doznal som sa a ona na mňa trošku výsmešne prižmúrila oči. 

„Neverím, že si práve na mňa použil to otrasné klišé," obvinila ma s jemným smiechom a dlaňou zatlačila do môjho ramena.

 Ach, bola dobrá hráčka, vedela ako na to, naznačiť, že nie je dementná, naivná a už vôbec nie ľahká korisť, ale zároveň prerušiť osobný priestor jemným dotykom. Ach, mal som sliny až pri kolenách.

„Kým som ťa nevidel vchádzať do  miestnosti, nikdy som si nemyslel, že to klišé skutočne použijem. Ale raz jeden múdry človek povedal, že kým skutočne nepocítiš silu  klišé viet a nestanú sa ti osudom, nedokážeš v nich nájsť ich tvrdú pravdu." Ten múdry človek bol kamarát, skrývajúci sa v mojich rifliach. Ktorý to vymyslel, práve v tej chvíli, ale to ona nemusela vedieť.

„Och, takže si myslíš, že tá hrozná namotávka, má aj hlbší zmysel?" Nedala sa, študujúc moju tvár.

„Samozrejme, keď človek stretne svojho anjela, má obavy, či ho cesta z neba veľmi nebolela." Prikyvoval som sám sebe a sledoval ako Lena mäkla.

Presne  tak, ako som chcel.

 Ignoroval som hrané dávivé zvuky pri nás a pokračoval v hre v ktorej mi Lena chytro sekundovala. Prehodil s ňou pár šifier, otrepaných fráz zaručujúcich cestu do jej nohavičiek.

 Úplne ignoroval anjela, ktorého mi Boh vo svoje dobrote a láskavosti poslal do života, a ktorý sa vrátil za  bar leštiť poháre, ktoré doleštil už pred pól hodinou.

„Ahoj, Pišta."

„Mária, Pišta? To ma radšej volaj kripel, Zlato."

„Ja... Chcela by som sa ospravedlniť." Prešla pomaly k mojej posteli  a dopriala mi dokonalý výhľad na jej špičkovú postavu v tesných tmavomodrých púzdrových šatách s trojštvrťovým rukávom a malým decentným okrúhlim výstrihom, ktorý len jemne naznačoval, čo skrýva. A ja som vedel presne, čo ten hajzel objímal.

Dokonalé pevné prsia, ktoré boli otierané o každý kúsok môjho tela, nepreháňam, Lena nemala zábrany...

Jej malá pevná riť dosadla do kresla, s dokonalým štýlom sedenia dám, mi zabránila pozrieť sa, či náhodou nezazriem čipku jej nohavičiek.

Vedel som presne, aký štýl spodného prádla preferovala. Vedel som, že vždy muselo dokonale ladiť s odevom. Takže predstava tuho modrej čipky na jej svetlej pokožke bol dosť bolestivý podnet, aby som si prial jej odchod z mojej  izby.

Ona však ostávala s chrbtom rovným, akoby prehltla pravítko a kolenami tesne pritisnutými k sebe v tom čudnom nabok pokrčení. Skutočná dáma...

Bili sa vo  mne dve moje ja. Jedno, čo ju nenávidelo a druhé, čo ju chcelo stiahnuť pod seba a užiť si s ňou.

Prinútiť ju tak, ako pred tým, ohnúť svoj teraz ako v korzete rovný chrbát, do tvaru luku , tak ako pred tým, keď som ju svojimi pohybmi privádzal do cieľa. Chcel som oddeliť jej pevne strážené spojenie stehien svojimi bokmi.

 Chcel som, aby zmizla čo najďalej. Jej prítomnosť bola peklom. Ak som si doteraz myslel, že som v  pekle, až jej prítomnosť mi dala skutočne pocítiť jeho trpkú chuť.

Pamätal som si všetko. Hebkosť jej pokožky, zvuk hlasu prosiaci ma, aby som neprestával, spomalil, zrýchlil...

Vedel som, čo milovala, čo potrebovala, každý kúsok jej pokožky som mal detailne preštudovaný rukami a  perami.  A teraz to na mňa útočilo. Spomienky, krátke obrázky našej intimity. Jej dych, stony, pevné stehná...

Chcel som aby už konečne vypadla. Pripomínala mi skutočnosť, že som tak hrozný kripel, že dosť dlhú chvíľu si skutočne neužijem s nikým, dokonca ani sám so sebou.

 Taká troska, že si nedokáže ani sám urobiť tú prekliatu  dlaňovku.

Miloval som sex, po jedle a spaní to bola hneď ďalšia činnosť. No dobre, niekedy bola hneď na prvom mieste. Väčšinou bola na prvom...

A ona v sexe bola tak dobrá.

Nie, naše posteľové scény by nemohli byť špecifikum milovania, nikdy. Bola príliš divoká a vášnivá, nenásytná...

Miloval som sex s ňou. Žiadne škrabkaj ma, hlaď ma, bolo to len samé viac, hlbšie, ešte...

 Zatriasol som hlavou a prehltol guču navretú v hrdle. 

„Skutočne ma to mrzí..." šepla a ja som jej venoval nechápavý pohľad.

Nevnímal som nič z toho, čo mi povedala.

„Keď som sa prebrala a dozvedela sa čo sa ti kvôli mne stalo, bolo mi skutočne hrozne." Vzdychajúc si upravila dokonale do uzla vyčesané vlasy na spánku.

„Je mi skutočne ľúto, že si sa cítila hrozne, ale nemáme si čo vyčítať,  ja sa  tiež cítim zle." Uškrnul som sa na ňu  v mysli a ona znova sklopila pohľad.

Príliš dlho na mňa hľadela. Pravdepodobne.

 „Nevedela som, nevidela, význam v tom, aby som sem chodila, pokiaľ si bol mimo. Hnevaj sa pre mňa za mňa, ale pripusti, že to nedáva veľmi zmysel aby som tu tvrdla a ty by si to aj tak nevedel."

„Má to logiku, pripúšťam."

Zvláštne však bolo, že dievčaťu, ktoré mi iba krátko, pár dní pred tým povedalo, že ma miluje, prišlo zbytočne sedieť pri mojom lôžku, nevedel som, či by som ja pri jej presedel celé dni, nemohol som to s istotou povedať, ale bol som si istý, že aspoň za nakuknutie do jej izby mi stála.

„Päť rokov je príliš dlhá doba, " odmlčala sa.

Nevedomky som zadržal dych. Teraz to príde.

„Niekoho som spoznala," odrecitoval som zarovno v nemosti s jej perami a  usmial sa.

„Neviem, kedy sa to stalo, prisahám, že to nebol plán, nechcela som to, ani on, zrazu som... Bol pri mne, keď mi bolo hrozne, tíšil ma, keď som plakala a prinútil ma veriť, že to čo sa stalo, nebola len moja vina," obhajovala seba a neznámeho.

„To je super, zlatko, že si plakala na ramene iného chlapa pre moju stratu namiesto toho, aby si "tvrdla" pri  mojej posteli, keď už boli tie slzy pre mňa. A že ja som sebec."

„Bojovali sme s tým, prisahám, ani jeden sme ti to nechceli urobiť, obaja sme ťa milovali, no bolo to silnejšie ako my."

Tak teraz si získala celú moju pozornosť. Bez možnosti odpútania čímkoľvek. Tou otrepanou vetou potopila môj žalúdok a ja som sa zachvel. Rovnako ako pred cvičením, vedel som, že toto bude bolieť.

„Chris a ja sme nechceli aby sa to stalo, prosím, skús nás pochopiť. Boli sme zdrvení tým všetkým a navzájom si pomáhali a potom...  Milujem ho," šepkala stále sústredená na  svoje ruky.

Samozrejme, že najlepší priateľ, akoby som nemal odsledovaných milión a jeden filmov končiacich takto, Pearl Harbor jeden z tých zkurvených blbostí. Sklonil som pohľad a prvýkrát vďačil za ochrnutie. Ak by som nebol komplet v prdeli pravdepodobne by som sa skotúľal z postele.

Na jej prste bol gýčovitý prsteň s diamantom o veľkosti priemernej lesnej jahody. Veta „Budeme sa brať“ už bola len potvrdením toho čo som si domyslel.

Cartier.

Skutočne mal na Cartiera?

Veď s matkou býval v malej garsónke. Musel by predať obličku, pečeň, krvnú plazmu, matku dať do otroctva a kšeftovať s bielim mäsom alebo minimálne drogami, aby mal na niečo také ako je diamant.

Nie to diamantisko na jej prste vsadené v bielom zlate.

Cartier, skutočne?

 Zabolelo to, bol som pripravený na to, že už nie je moja, bol som pripravený na to, že ju šuká iný, ale môj najlepší priateľ? Člen skupiny, môj zástupca? Brat bez spoločnej DNA?

Mal som chuť mu rozdrbať hudu na cucky, vykopať mu zuby a ten jeho prekliaty... čo do nej pchal namiesto mňa, mu natlačiť..."

„Kľud, nezabúdaj, päť rokov. Majú právo na život bez teba, hádam si si nemyslel, že by skutočne čakala, no tak, nie si typ, čo sníva s otvorenými očami." Hlas môjho neviditeľného priateľa ma zadržal pred skutočne nepeknou spŕškou slov, ktoré by som skutočne neskôr ľutoval.

„Nenávidím ho!"

„Ale no tak, veď sa o ňu len stará, kým ty nemôžeš, je zástupcom..." Uštipačný hlas skrývajúci smiech ma vytočil  a ja som frustrovane zavrčal.

„Je skutočný priateľ, keď sa stará aj o jej sekundárne potreby." Dal som mu za pravdu a on sa zasmial.

Bolo ťažké sa s tým proste  len tak vyrovnať. Aj napriek tomu, že som si stále opakoval, že oni proste všetci musia žiť, nehľadiac na mňa, nešlo to.

Pre nich prešlo dlhých päť rokov, mali čas sa otriasť, spoznávať svoje ja, dospieť o tých päť rokov.

 Ja som  sa zobudil do sveta, v ktorom som sa nemal čas naučiť plávať. Bol som dvadsaťjeden ročný chlapec v tele takmer dvadsaťsedem ročného invalida.

Zobudil som sa a bol som v stave zamilovanosti. Neprešiel som si tým dlhým časom rozídenosti, nemal som kedy vybiť svoju frustráciu na jednorázovke...

Nebolo ľahké udržať si odstup od dievčaťa, ktoré síce malo viac než dosť času nájsť seba a zaľúbiť sa do iného, ale ja som sa zobudil do sveta, kde som ju začínal milovať. Pamätal som si to, tú chvíľu, keď ma to napadlo prvýkrát.

 Keď som sa jej priznal. Nebolo možné, aby to proste prešlo ani nie po troch týždňoch.

Stále to tam bolo, láska, túžba, ublíženosť pre zradu.

Bolo to predsa normálne.

Bolo.

 Nie?

„Samozrejme, že áno, ale to neznamená, že jej nedopraješ šťastie, aj keď je to s tvojim kamošom, koniec koncov, veď  nie je zlý. Je to slušný chlapec, poznáš ho, a ak ju požiadal o ruku, zrejme to myslí vážne. Tak teraz pekne prehltni horkosť a zaželaj im šťastie."

„Tak nech ste šťastní jak sviňa a vaše decká vás prinútia trhať si vlasy ako Homera, až vám zostanú tri vlásky na strede hlavy, a nech je od štyridsiatky impotent a  ty..."

„Hej uber, nebolo to zlé, ale skús viac úprimne, nech ti to uverím dokonca aj ja, a žiadne slová ako impotent a trhanie..."

Vzdychol som si a venoval Lene jeden pohľad s jemným úsmevom.

„Buď šťastná, Lena, s kýmkoľvek." 

„Lepšie," odobril mi to a ja som odvrátil pohľad preč od jej nesmelého úsmevu.

Nebolo vôbec fér, že dve sestry, ktoré som miloval, som musel nechať ísť. Jednu s mojim bratom a  druhú s nevlastným bratom. A mne nezostalo absolútne nič.

 „Nehneváš sa?" ozvala sa Lena, len som pokrútil hlavou.

Hneval som sa, ale čo by som získal tým, ak by som to dal najavo? Nič, absolútne nič. Len by som ukázal svoju nedozretosť a detinskosť.

„Skutočne mi odľahlo, bála som sa, že... Niečo som ti doniesla." Usmiala sa a mne je úsmev tvoril vredy.

Nechcel som byť nahnevaný skutočne, ale len do chvíle, než mi na deku, ktorou som bol prikrytý nepoložila cédečko.

Na fotke boli členovia mojej skupiny okrem jedného vlasatého, ktorého som nepoznal, ale skutočnosť že na tej nevkusnej obálke zvieral mikrofón, zastoknutý v kovovom stojane, mi našepkala, že je náhradou, novým „Ičom“.

„Pracujú už na tretej, ale táto mala najväčší úspech, vydali ju na tvoju počesť s tvojimi textami." Usmievala sa otočila  mi cédečko aby som si mohol prečítať  názvy.

 Zavrel som oči a snažil sa nájsť pokoj počítaním.

 Nedarilo sa.

 Ten skurvený bastrad!

 Nestačilo  mu lono mojej holky, musel pretiahnuť aj texty?

Moje texty?

Hlas vo mne sa dral s ďalšou perlou múdrosti, no tentokrát som ho zabrzdil.

Jedno je dopriať mu ukojenie v  rozkroku mojej ženy, ale druhé kupovať jej diamanty za texty, ktoré som napísal ja.

Jedno je, pokračovať bez lídra kapely a nájsť náhradu. Druhé je založiť slávu a úspech na textoch, ktoré mali byť zabudnuté spolu so mnou.

Nehneval by som sa, ak by kapela fičala ďalej aj bezo mňa, ale moje texty boli len moje.

Predstava, že na koncertoch výskajú adolescentky moje texty bez toho, aby vedeli, kto som a  predstavujú si pri sprche sexy spotené háro toho žobráka, čo ma nahradil, ma sralo.

Neuveriteľne.

Makal som roky, dlhé vydrbané roky, kým som nás dostal niekam, a  on si príde na konkurz a je mnou.

Ako mi to mohol urobiť?

Boli sme priatelia, najlepší od detstva. A on ma takto podrazí.

Vyťaží aj posledné z mojej smrti.

Preťahovanie mojej ženy mu zjavne skutočne nestačilo, on potreboval všetko.

Absolútne.

Keď som tam zbadal názov pesničky „Všetko najlepšie“ už som skutočne nedokázal ovládať svoj výraz a zavrčal nahlas až sa Lena strhla.

Nemohol som uveriť, že ešte aj tú detskú pesničku, čo som napísal Alane na narodeniny, prespieval.

Strávil som vtedy tri dni pri svojom biednom pulte aby som jej ju na jej narodeniny mohol dať už hotovú pekne originál na cédečku, s jednoduchým gitarovým podkladom.

Tak, ako to mala vždy rada. A on mi to ukradol.

Alane ukradol.

Tá pesnička bola len jej. Sú tam veci, ktoré nikto nikdy nemal počuť, a  teraz je to pesnička pre všetkých.

Pre každú.

Nenávidel som ho, zobral mi absolútne všetko.

Tichý hlas môjho ja mi našepkával, že by som tak nemal premýšľať, ale tentokrát som sa nemohol nechať ukecať.

On mi vzal všetko, Alaninu pesničku mal nechať tak!  

Ako jej teraz napíšem novú len pre ňu?

Ako mi to mohol urobiť, takto ma zradiť?

Ako sa k tej pesničke dostal?

Nechal som hlavu klesnúť späť do vankúša, ktorý mi trošku zošuchol ako som mal opierku zdvihnutú a zhlboka dýchal.

„Odpusť," šepla a jej ruka odstránila tú prekliatu plastovú placku z mojej deky.

„Nehnevaj sa, prosím.“

Na ňu som sa predsa nehneval. Pokrútil som hlavou a ona sa znova nesmelo usmiala.

„Nehneváš sa?"

Znova som pokrútil hlavou.

„To znamená, že by som mohla ešte niekedy prísť?" Nádej v jej hlase mi zodvihla tlak.

To posledné, čo som chcel je vidieť niekedy jej ksicht a pripomínať si, aký som býval kedysi.

Keď sa neštítila mojich dotykov a pri orgazme mi zarývala nechty do ramien s upreným pohľadom do mojich očí.

Potriasol som hlavou.

„Už ma nechceš vidieť?" Prvá slza unikla z jej pravého oka.

Nakrčil som nos.

Nemohol som ju ľutovať.

Jej odporné sebectvo.

Ju.

Bolo mi zle, nech si vyreve aj rohovku, je mi to u prdele.

Neplakala pre to, že by je bolo ľúto situácie, alebo toho čo sa stalo.

Plakala, lebo som jej nedal dôvod necítiť sa vinnou.

Zodpovednou.

Potreboval som Alanu, akútne.

Jej čistá láska a úsmev.

Potreboval som, aby ma dostala späť. Náš vzťah bol tak krásne nevinný, čistý, že ona jediná vo mne nemohla vyvolať zášť, nenávisť a krutosť.

Táto zmija bola preplnená mnou, rovnako ako som ja bol plný ňou.

Len pohľad na ňu ma zraňoval.

Potreboval som Alanu a čisté myšlienky, ktorých som mal plnú hlavu, len keď bola ona v mojej blízkosti.

Žiadna nenávisť, neprajnosť.

Bol som čistý.

Nenávidel som, keď som bol takýto, temný,  špinavý preklínajúci, nechcel som taký byť.

Potreboval som svoje slnko.