SVT - 10. kapitola

Autor: Iveta

KEĎ JE LÁSKA PRÍČINOU STRATY

Nespal som celú noc, teda čas, ktorý som mal vyhradený na spánok po návrate zo svadby.

Potom ako sa Alana upokojila a ja som ju znova rozosmial, ako inak než totálnym zhovadením seba, sme sa vrátili na parket a bez rozvahy do seba liali tuhé, sladké drinky, ktoré ona nazvala „Aliným barman darom“.

Neviem, skutočne netuším, či to bolo dobré alebo zlé, mal som značne v nálade a isto každý pozná tú časť, tesne pred odpadnutím, keď vypijete aj chlast, ktorý vám je inak odporný a sám sa čudujete, ako je možné, že vám nechutí, keď vlastne nie je tak zlý.

Pamätal som si, matne, ako sme leteli po celej hale, kričiac. Buď s ňou v mojom náručí alebo ma ona behom tlačila a smiala sa, keď sme narazili do stola alebo stoličky. Bol som si istý, že mám niekde nepekné modriny, ale bolo mi to jedno, ten večer stál zato. A pohľad na jej nasratú matku a Lenu bol na nezaplatenie. Bol som šťastný, pre jej smiech a túžil som vymazať každú jednu slzu.

Samozrejme som vedel, že to nie je možné, ale miloval som ju a chcel som ju, všetkými možnými spôsobmi známymi na tejto planéte.

A to bol dôvod, prečo som nedokázal spať. Musel som na ňu myslieť, môj žalúdok bol stiahnutý a ja som sa triasol pri predstave, že otvorí dvere od mojej izby a ja na ňu budem hľadieť inak, ako pred tým. Budem túžiť po iných veciach.

Nebál som sa pocitov, boli so mnou, vlastne stále, od prvého okamihu ako som ju zbadal vojsť v tom rozkošnom pršiplášti až do tejto chvíle a vedel som, že zostanú do posledného výdychu. Bál som sa, čo to so mnou urobí, s nami...

Bol som pripravený sa jej vyznať. Vedel som, že to nebude tak krásne, nežné a dokonalé, ako by si žena jej kvalít zaslúžila, ale ak by som chcel čakať na správnu chvíľu a urobiť to tak dokonalé ako je ona, stratil by som ju. 

Potrvá ešte mesiace, možno roky, kým budem schopný vypustiť jediné slovo bez zajakávania, či nezrozumiteľného ňuhňania. A ja som nemal čas.

Bola krásna, dokonalá, sladká a chlapi túžili po ženách presne takých ako bola ona. Ako náhle sa dostali do štádia hniezdenia a prestanú ich baviť hlúpe husi budú hľadať dievča ako je ona.

A aj keď si zaslúžila lepšieho ako ja, nechcel som o ňu prísť. Skutočne som bol sebec. Nechcel som, aby skončila znova u nejakého Richarda, Riša, hocakého iného debila, čo si ju nezaslúži, čo neodkáže pochopiť jej osobnosť, nehu v každom jej pohybe. Čo nedokáže milovať každú jej malú chybičku. V tomto som si bol stopercentne istý, že som ten správny. Nik ju tak nepozná, preto som sa nebál, že by ma odmietla, nemohla, vedel som, čo ku mne cíti. Nepovedala to priamo, nikdy mi to nenaznačila, ale bol som presvedčený, že to tak je.

Netrpezlivo som hypnotizoval dvere svojej izby.

Keď sa ma matka spýtala, či nejdem dole, len som pokrútil hlavou. Nechcel som sa jej vykoktávať z citov pred celou mojou famíliou. Chcel som mať súkromie, kde by na mňa nečumeli ostatní alebo nás nevyrušili...

V skorých ranných hodinách, keď ma jej tvár pripravovala o posledné snahy o spánok som konečne pochopil všetko.

Celú tú cestu a zmysel všetkého, čo sa mi v živote stalo. Pochopil som, prečo mi urobil toto.

Mnísi vedeli čo robia, prečo sa uťahujú do seba so sľubom mlčania. Bola to pravda, všetko čo sa mi zdalo ako hlúpe reči fanatikov, človek v tichu, seba samého skutočne spozná, zistí kto je a čo od  života očakáva, pochopí úmysel svojho boha.

Bolo jedno či to bol kresťanský, moslimský alebo budhistický, bolo to jedno, ticho vo vás vám odhalí cestu, riešenie dilemy.

Ja som vo svojom tichu, keď sa svetlá vypli a ja som zostal sám v tmavej izbe pochopil, prečo mi to Stvoriteľ urobil.

Prečo ma pripravil o život, ktorý som viedol.

Pochopil som jeho úmysel od rozhodnutia poslať mi do cesty sladkú nevinnú Goldie, až po neotvorený airbag.

Bolo to vlastne celkom jednoduché. Mal som byť s ňou, od chvíle, ako ma napadlo, že je dokonalá, nemalo tam byť prekážkou tých hlúpych päť rokov.

 A ja som to urobil, postavil som ich medzi nás ako múr a tak mi zobral ten istý čas.

Päť rokov za päť rokov, ktorým som prikladal tak veľký význam. Len aby som pochopil, čo je v skutočnosti dôležité.

Hlúpy vekový rozdiel, ktorý vám nedá až tak veľký rozdiel v životných skúsenostiach, čo je päť rokov vo vzťahu oproti piatim rokom v temne? Bez spomienok, života, neexistujúcich dní?

Ale nebol zlý, on nikdy, vždy do každej bolesti a krivdy vedel vniesť niečo, čo smútok zmiernilo. Človek sa musel len správne pozrieť.

A ja som sa pozeral. Bolo to dokonalé, zobral mi tých hlúpych päť rokov, len aby som po zobudení mohol byť s ňou, s mojou Goldie.

Ľudia sú predpojatí, predsudky a strach z názorov okolia sú večnou súčasťou života nás, každého jedného.

Ak by sme sa milovali pred rokmi, bol by som úchyl a ona by musela znášať odhováranie okolia, lebo by som nebol dosť vhodný pre ňu a jej nevinnosť. Chcel by som viac, akoby mi vo svojom čistom veku mohla dať.

Samozrejme, že dievčatá v tom veku už väčšinou čisté neboli, ale bol som presvedčený že ona áno, nebola ten typ.

Náš vzťah by bol odsúdený do záhuby pre tlak okolia. Nemuseli by sme to zvládnuť, jej nežné ramená by neuniesli silu odporu a neprajnosti.

Babky, hromžiace pred kostolom, zastavujúcu jej matku.

Je to hrozné, šestnásť ročná s dospelým chlapom, taký úchylák, vykastrovať ho. Takto przniť to dievča.

Ale, ak je dvadsaťjedenročné dievča s o päť rokov straším, je všetko v poriadku, lebo chlapom aj tak vždy treba odčítať tri roky. Sú mentálne nevyzretejší ako ženy. Tak to bolo. O tom to všetko bolo.

Usmieval som sa, lebo som vedel, že to je presne to, čo mi Boh chcel odkázať.

Upozorniť ma, pomôcť mi. Jeho cesta bola síce nepekná a možno krutá, ale niekedy si človek proste potrebuje siahnuť na samé dno, aby pochopil, čo je v živote najdôležitejšie.

Mal som do detailu rozmyslené, čo jej poviem, moja teória o našom stvoriteľovi a jeho facke, aby som sa konečne uvedomil bola hlavným príspevkom.  Ona ma pochopí, verí v neho a jeho činy a posolstvá.

Nechcel som sa vyhovárať, bol som pripravený sypať si na hlavu popol a nadávať na seba. Žiadne výhovorky, žiadne ospravedlňovanie seba samého.

No aj napriek všetkému som bol stále celý roztrasený.

Vyznať lásku, nech už ste si citom vašej milovanej akokoľvek istý, stále vyvoláva strach. Vyznal som sa dvom ženám v mojom živote a bolo to na zvracanie.

Teraz mi bolo ešte horšie, možno preto, že to bola Alana, človek by si mohol myslieť, že keď sa máte priznať osobe, ktorú poznáte lepšie ako seba, bude to ľahšie.

Totálna blbosť.

Vzťah posúvate inam, niekam, kde to nepoznáte a aj napriek istote, sile citu, strach z neznáma tam proste je.

Ľahšie dáte prvý bozk človeku, ktorého nepoznáte, ako človeku, s ktorým ste si toho prežili, že by ste mohli napísať memoáre. 

Premýšľa som o tom, či to zvládnem, spojiť naše pery. Nevedel som, či mám už svoje ústa dosť pod kontrolou na to, aby som to spravil.

Bál som sa oslintania alebo sklamania. Chcel som ju pobozkať tak, ako ešte žiadny, ani ten jej Richard! A nie ju oslintať ako buldog.

Ale dokázal by som to? Neodradil by som ju? Čo ak som to zabudol? Alebo budem ako ryba na suchu, neschopný prinútiť svoje pery k pohybom?

Bolo hlúpe premýšľať nad bozkom, keď ešte nedokážem ani poriadne ovládať svoje ruky. Ale predstavivosť pracovala za mňa. Ak by sa ku mne sklonila, nebol by to problém, nemusel by byť.

Keď po mňa prišiel môj brat, tiež sa mi takmer podarilo ukradnúť jej jeden bozk, keď sa ku mne rozjarená sklonila pre poslednú pusu na tvár na rozlúčku, proste som pootočil hlavu a je pery sa dotkli môjho kútika. Iba kúsok, ale aj tak mi to do celého tela poslalo ten šialený impulz túžby.

Odtiahla sa s výrazom vyoranej myšky, no inak to nekomentovala, objala môjho brata,  niečo mu šepla a on ju na oplátku bozkal do vlasov. Vtedy som mu chcel vraziť päsťou. 

Nemal som dôvod, v podstate spolu randili. Aj keď som skutočne nechápal prečo, keď svojej sestre vykričala, že...

Nie, nepomenovala to, možno si to celé zle vysvetľujem.

Boh mal skutočne zmyslel pre humor. Určite si urobil obrovskú misu popcornu a zabával sa na mne a mojich myšlienkových pochodoch a strachu zo života bez nej. 

 „Ty si zo mňa robíš srandu?" Objavila sa vo dverách mojej izby s miernym zamračením.

Ale ja som ju poznal, vedel som, že sa len pretvaruje, jej povytiahnutý kútik ju prezradil.

„A-ho-j," usmial som sa so stiahnutým žalúdkom a sledoval, ako si to ku mne namierila v legínach a dlhom voľnom tričku pod zadok, ktoré skrývalo všetko, čo mi tie sladké šatôčky odhaľovali.

Neprešlo ani dvadsaťštyri hodín od chvíle, ako som nabral dosť odvahy pripustiť pred sebou samým, čo k nej cítim a už som bol prasa, túžiace po jej plných prsiach v mojej tvári. 

To nebolo dobré, ani pre jedného z nás, ničilo to všetko, ničilo to mňa. 

„Povedz, ako je možné, že ešte vylihuješ v posteli? V pyžamku? Nehovor mi, že máš tak silnú opicu! Zažila som ťa aj s väčším promile v krvi a v pohode si na druhý deň fičal," posmievala sa, keď prešla k oknu a otvorila ho dokorán, púšťajúc čerstvý vzduch.

Ona vyzerala, akoby nevypila včera toľko čo ja. Oči mala trošku opuchnuté, ale to mohlo byť aj nedostatkom spánku. Jej pokožka bola svieža a nádherná, trošku opálená. Žiadna nezdravá bledosť.

„Ne-cí-tim sa dob-re." V podstate som neklamal, bolo mi na nič.

Síce poopičák nebol smrť pripomínajúci, ale mal svoju silu.

„Chúďatko moje, bolí ho hlavička,“ ňunkala na mňa, dlaňou uhládzajúc vlasy z môjho čela.

„Pos-mie-vaš sa?“ Zamračil som sa na ňu a ona sa uškrnula, zbesilo krútiac hlavou ako malé dievčatko.

Maznala sa, poznal som to. V takýchto chvíľach som ju vždy zovrel v náručí, zdvihol do vzduchu a zatočil sa s ňou a ona sa smiala, až kým som jej nedal rýchlu pusu na tvár.

„Čo keby sme sa šli prejsť? Vonku je krásne a už hlásia dažde, tak by sme mali využiť posledné slnečné dni,“ navrhla,  už s hlavou v moje skrini, hľadajúc niečo na oblečenie.

„Rád by som zos-tal,“ šepol som, hryzúc si peru.

Nič to nebolo, proste jej poviem tie dve slovíčka a počkám, kým sa na mňa vrhne. Ak sa vrhne. Bol by som rád, ak by sa vrhla, ak sa nevrhne, budem improvizovať.

„Čo? Ale no tak, hádam sa nechceš hrať na grófa Draculu, prosím, pekne prosím, posledné dni slniečka,“ žmurkla ako princezná a ja som sa zasmial.

„Ja má-m sln-ko aj tu!“ opáčil som a ona automaticky zdvihla pohľad k freske.

„Ale nehreje, vonku je také čo poteší.“

Nemala potuchy ako dôležité bolo pre mňa posledné týždne práve to na mojom plafóne. Aj keď som nemyslel na ten malý obrázok nad mojom hlavou.

„Čo je s tebou?“ vzdychla v hranom zúfalstve a sadla si do kresla, naťahajúc sa po knihe.

„Má-m ťa rád!“ vyhŕkol som a ona zdvihla hlavu od stránky s jemným úsmevom.

Položila ju späť na stolík a priblížila sa ku mne. Znova ma hladkajúc po čele, rozčesávajúc končekmi prstov moje  kučery.

„Aj ja teba, ten včerajšok ma mrzí, chovala som sa ako hlúpa hus.“ Vykrútila pusu do boku, no ja som len pokrútil hlavou.

„Nie, Gol-die, ja ťa... ľú-bim,“ vydýchol som vo chvíli, keď boli jej pery tesne nad mojim čelom.

Stuhla, s mojimi vlasmi vo svojej pästi a pomaly sa odtiahla, sledujúc moju tvár.

Akoby v nej hľadala stopy vtipu alebo zadržovaného smiechu. No to posledné, čo som chcel v tej chvíli robiť bolo smiať sa. Nedýchal som a čakal na je reakciu, ktorá sa zdala byť nie práve potešujúcou.

Pustila moje vlasy z jemného väzenia jej prstov a odstúpila, krútiac hlavou.

S rukami v obrannom geste, akoby som na ňu mieril devinou alebo inou zbraňou, ohrozujúcou jej život cúvala až narazila do moje knihovničky.

„Toto mi nerob, prosím,“ krútila  hlavou a v očiach sa jej začali zbierať nezmyslené slzy.

Boli nezmyselné, nepovedal som jej predsa, že ju nenávidím, nepovedal som jej nič, čo by jej malo ublížiť.

Veď som sa jej predsa priznal, čo k nej cítim. Alebo som to urobil príliš hŕŕŕ a ona si prechádzala akýmsi štádiom šoku a popierania? Jestvuje niečo také aj v citoch?

„Za-ľú-bil som sa, sú to už vlas-tne ro-ky, Gol-die,“ pokračoval som v domnienke, že by sa mohla usmiať, že by jej mohli moje slová konečne dať plný význam, že by ich pri mojom neprestajnom opakovaní mohla pochopiť.

„Je to akýsi hlúpy vtip, Stef? Lebo ak áno, nie je práve podarený,“ šepla, objímajúc sa okolo ramien.

Pokrútil som hlavou a otvoril ústa, že jej to ešte zopakujem, aj stokrát ak bude potreba, no ona ma predbehla a pohla sa k dverám.

„Nenahradím ti ju, nikdy, ak ti ide o to, skús si nájsť inú, ktorá ti pomôže zabudnúť, ja odmietam byť náhrada za ňu! Prečo mi to robíš?“ štekala, držiac kľučku od dverí mojej izby.

Pri predstave, že by odišla s domnienkou, že je pre mňa len náhrada za tú harpyu mi spôsobovala malé kolapsy srdca.

„Nie si ná-hra-da, nik-dy! Mi-lu-jem ťa! Pro-sím!“ nebol som si istý, či je mi rozumieť, okolnosti ma prinútili kričať, a neslabikoval som, takže to znelo ako blou blopu bla bla, aspoň tak som to počul ja.

A pravdepodobne aj ona, lebo len pokrútila tou svojou strapatou hlávkou a otvorila dvere.

„Nemôžeš odísť!“

„Zos-taň, ja pro-sím! Je to sku-toč-né! Vž-dy bo-lo!“ nechcel som byť hysterický, ale nedokázal som to ovplyvniť. Zastaviť hystériu v mojom hlase.

Neopúšťalo ma len dievča, ktoré som miloval, opúšťal ma priateľ, jediný, ktorý mi ostal, jediný skutočný.

Ako som to mohol takto posrať? No na čo som jej to musel vešať na nos? Neverí mi, myslí si, že som úbožiak, čo u nej bude hľadať útechu. Ako je mám, preboha, odkázať, že to tak nie je?

„Nie som pripravená o teba prísť, Števo, nikdy nebudem. A viem, že teraz si myslíš, že ma miluješ, ale je to len reakcia na skutočnosť, že ťa moja sestra nechala, som jediná žena v tvojej blízkosti. Nikdy si ma neľúbil, no tak, vieme to obaja! Si ovplyvnený situáciou. Nechcem, aby ma bolelo, keď sa objaví v tvojom živote sexy dievča s dokonalým telom a ty ma pošleš k vode alebo ma znenávidíš a budeš so mnou, len aby si mi neublížil alebo nestratil priateľa. Teraz proste odídem a dáme si prestávku a keď sa po čase stretneme a ty už budeš mať v hlave jasno a pochopíš, že toto bol iba malý skrat, budeme pokračovať tam, kde sme prestali. Áno? Sľubujem, že to nezostane medzi nami ako nedoriešený problém alebo prekážka. Nebudem ti to vyčítať ani pripomínať. Nemôžem o tvoje priateľstvo prísť a ak by sme sa raz rozišli, ak by si sa so mnou raz rozišiel, nedokázala by som byť s tebou už viac kamarátka, nedokázala by som byť v tvoje blízkosti a vedieť ako chutíš, žiť s tým, že už nikdy nezažijem ten pocit, keď ma držíš alebo hladíš, bozkávaš, radšej to nechcem nikdy zažiť, ako potom žiť bez toho! Uprac si v hlave a keď budeš mať jasno, vieš kde bývam, daj si na čas. Nikam neutečiem, sľubujem, že keď sa stretneme, neutečiem a nebudem sa k tebe chovať inak.“ Zhlboka sa nadýchla a proste bez rozlúčky odišla.

Potíšku, bez zbytočných emotívnych prejavov zatvorila dvere a nechala ma tam, vykoľajeného, samého bez možnosti ísť ju zastaviť.

So srdcom na dlani, dobíjajúcim z posledných síl, ktoré chcelo vyčerpať práve na to jej, s chromými rukami, ktoré ju nemohli zovrieť v náručí, aby ju zastavili a prinútili počúvať, s nefunkčnými prekliatymi nohami, ktoré za ňou nemohli utekať a posratými hlasivkami, ktoré neboli dosť silné, aby za ňou kričali vyznania, až kým by nepochopila, že je to skutočné.

Žiadna Lena, žiadna náhrada, nikdy. To všetky ženy v živote by boli náhrada za ňu, chabá a nepostačujúca.

Odrecitovala prekliate slová svojej sestry, každú jednu vetu, čo je povedala v noci.

Nerozumel som, čo sa jej to porobilo. Ako mi to mohla urobiť! Ako mohla ujsť kriplovi, ktorý ju nemôže nijako zastaviť, nijako jej zabrániť v odchode z jeho života? Už druhýkrát!

Prečo mi to urobila? Tak prečo?

Prečo nemohla proste zostať a nechať si to vysvetliť, mal som toľko krásnych slov, čo som jej chcel povedať, ak by ma nechala povedať aspoň polovicu, štvrtinu z toho všetkého, musela by pochopiť, že nejde o omyl, že je to všetko tak skutočné ako vzduch.

Ako my dvaja, ako život.

Hneval som sa. Bolo to prvýkrát, čo som bol na ňu skutočne nahnevaný.

Samozrejme, že jej dôvod dával zmysel, ak sa na to človek pozrel z jej strany, ale čo tá moja? Na to nemyslela?

Ako mi mohla zobrať to jediné, čo mi zostalo a to čas na svoju obhajobu, na obhajobu svojho citu?

Proste využila hlúpo a podlo skutočnosť, že som uväznený na posteli a nehrozilo jej, že bude konfrontovaná kruto a bez možnosti úniku.

Za všetko mohla tá prekliata mrcha! Sám Diabol mi ju posla do cesty. Aby sa zabavil. Nie, v tom už Boh skutočne nemohol mať prsty, nevidel som v tom nič pozitívne, žiadny skrytý význam s postratým hlbokým posolstvom.

Bola temno, ktoré sa rozhodlo zničiť ma, vziať mi aj to posledné, čo môj svet robilo krásnym.

Hneval som sa na ňu, ako mohla uveriť takým hlúpostiam, že som len zúfalý stroskotanec, ktorý sa ulakomí aj na málo? Ktorý si z nej spraví prestupnú stanicu? Ona bola všetkým, povedal by som jej, čo všetko pre mňa znamená jej krásna bytosť, ak by mi dala šancu.

Stratil som ju. Proste som ju stratil preto, že som jej povedal, čo cítim. Taká hlúposť, ach Bože, ako je možné, že vás opustí človek, ktorý vás miluje preto, že ho milujete aj vy?

Je to akýsi zvrátený zmysel pre humor sudičiek, že mi to urobili? Že ma obe sestry pošlú do horúcich pekiel, krátko po tom, ako im vyznám lásku?

Dokonca to vygradujú v druhej klapke na pár sekundovú záležitosť?

Nemohol som už ďalej. Snažil som sa, drel, iba preto, aby som bol čo najskôr schopný postaviť sa na nohy a zniesť jej modré z neba.

A čo ona na to? Proste mi naznačí, že ma miluje a trepne niečo, ako z tých hlúpych lovestoriek, ja sa bojím, prepáč? Čo to, kurva, je?

Mala šťastie, že som absolútne na nič, inak by som ňou pravdepodobne zatriasol, až by sa jej konečne tá strapatá hlávka prekrvila a pochopila by, že ja nie som typ chlapa, čo si serie do huby.

Nikdy som nebol sukničkár, chodil som za svoj krátky život s dvomi, každú jednu som ľúbil, teda kým ma neposlali do prdele. Nebol som dosť nebezpečný a drzý.

A potom ona, dievča, ktoré ma miluje práve takého aký som, knihomoľa, milujúceho hudbu, s trošku špatným slovníkom a názorom na všetko úplne opačným, ako iní ľudia a ja ju nechám utiecť mi medzi prstami ako vodu.

Bol som sám. Teraz už skutočne. Úplne sám.

Ako sa mohla zachovať tak detinsky? To nebol jej štýl, bola rozumná a triezvo uvažujúca. Všetko si vždy logicky odôvodnila. Pri každej našej výmene názorov mi vždy dala priestor na vyjadrenie svojho postoju k danej problematike. 

Tak prečo teraz, do pekla, ušla? Miloval som naše diskusie, ktoré sa často zvrtli v malú hádku, kde sme obaja chceli silou mocou obhájiť svoju pravdu.

Prečo sa nechcela hádať teraz?

A potom mi to konečne docvaklo, nešlo o strach, že by som sa na ňu vykašľal, že by som jej zlomil srdce. Bola to len výhovorka.

Ona ma nechcela ako kripla, mala ma rada, ale ktorá by si dobrovoľne uviazala na krk chlapa, čo už nikdy nebude stopercentný? Čo nemá vzdelanie, finančné zabezpečenia a potrvá pár rokov, kým s omeškaním dokončí aspoň výšku?

„Krivdíš jej!“ vrčal na mňa.

Bol späť a ja som si odfrkol s kyslím úškrnom.

„Dúfal som, že sa už nebudeme počuť.“