Oblivion - 14. kapitola

Překlad: Noemi

Ahojte všetky! Tak preklad tejto kapitoly som si skutočne užívala a mohla byť pokojne ešte dlhšia ;) Verím, že si ju užijete aj vy. Všetky tu obdivujeme Daemona, ale povedzme si pravdu, Kat je správna baba.

Autorka knihy J.L.Armentrout spomínala v jednom rozhovore, že keď  písala príbeh znovu z Daemonovho pohľadu, vložila tam veci, ktoré v pôvodnom príbehu neboli.

Ak si niečo všimnete, napíšte. N.

Svetlá dvoch blýskavých  reflektorov obkreslili Katinu postavu a hlasný rev motora mi naplnil hlavu. Kat dvihla ruku, akoby sa chcela chrániť.  Už som ju videl v mojej mysli na rozpálenom asfalte polámanú, s prázdnotou v sivých očiach, ako v nej navždy vyhasína oheň života. Zasiahla ma zlosť.

Neváhal som.

Privolal som silu Zdroja a za zlomok sekundy som všetky pravidlá našej rasy rozmetal na prach. Kvôli Kat!

Vlna energie bola taká silná a surová, že rozžhavila aj vzduch okolo nás. Hromobitie dunelo a jeho ozvena sa niesla údolím.

A kamion sa zastavil.

Vo vozidle a v jeho okolí sa jednoducho všetko zastavilo ustrnuté v čase. Zem pod nohami sa mi zachvela a vlna sa rozšírovala.

Zadržiaval som kamion všetkou svojou silou. Napínal som sa. Okolo kabíny šoféra praskali drobné iskry. Aj šofér ustrnul. Okrem mňa a Kat sa pre každého zastavil čas.

Postupne sa ma od námahy zmocňovala triaška. Svet začal nlednúť.

Kat spustila ruku  a pomaly sa otočila. Rozšírenými očami dvíhala ruku k srdcu a cúvala.

„Panebože!“

V ľudskej podobe som už ďalej nedokázal udržať kamion. Vedel som, že teraz mi už oči aj tak žiarivo svietia. Mohol som si vybrať – alebo v zlomku sekundy stratím vládu nad situáciou a vtedy sa bude kamion ďalej rútiť rovno cez Kat. 

Alebo môžem uvrhnúť Kat ,Dee a ostatných Luxenov do ešte väčšieho nebezpečenstva tým, že nás prezradím. Ale vtedy aspoň zostane Kat nažive , kým prežije ostatných Arumov.

V momente som sa rozhodol.

Okamžite som sa premenil.  Začalo sa to cievami , vyplnilo ich intenzívne biele svetlo, potom ma zahalilo celého, telo i oblečenie. Chvenie z rúk sa prenieslo na hruď  a prebehlo celým mojim telom. Sila vlnenia sa dostala až ku Kat.

A stál som pred ňou vo svojej pravej podobe vysvietiac celú preklatu cestu. Kat ma mohla vidieť takého, aký som v skutočnosti.

Z diaľky som počul Deen krik, ale nemohol som prerušiť koncentráciu. Nie dovtedy, kým Kat nedostanem bezpečne von zdráhy istej smrti.Už som ich dlho nedokázal udržať, rovnako som nemohol ďalej zmrazovať v čase šoféra. Nechám na ňom stopu, oslepujúcu stopu. Ako aj na Kat. Kvôli šoférovi som sa neznepokojoval. Jeho poznávacia značka bola z iného štátu, takže pokiaľ ho rozmrazím, dlho sa tu nezdrží.

Motor auta  bol vytúrovaný na maximum. Natiahol som sa ešte hlbšie do zdroja. Vlna energie mnou prešla a v bruchu mi hrozilo, že vzblknem. Luxeni dokážu usmerňovať energiu vo forme svetla, ale aj my máme svoje limity.

A ked som si už myslel, že to viac už neudržím ,Kat sa dostala zo šoku, zvrtla sa a ušla. Stiahol som silu Zdroja späť  takže narazila do mňa a sotila ma na krok dozadu, a kamion sa revajúc hnal preč.  Stratil som všetku silu. Cesta bola prázdna.

Do riti.

Kat beží domov. Musím... Bože môj, ja ani neviem čo budem robiť.  Uvažovanie teraz nemalo význam, hlavne , keď som si nepremyslel nič odvtedy, čo Kat vstúpila do vozovky. Hnal som sa za ňou.  Na polceste sa stretla s Dee, ale sa jej vyhla a nezastaviac sa utekala ďalej rovno do lesa.

„Zostaň tu!“ – zakričal som Dee.

„Ale...“

„Myslím to vážne, Dee. Zostaň tu!“ Pre tentoraz počula varovanie v mojom hlase a uznala vážnosť situácie. Zacúvala späť s výrazom hrôzy na tvári. Stalo sa práve to, pred čím som ju celý čas varoval. Ale práve ja som bol ten, ktorý nás všetkých prezradil.

Udierali do mňa konáre a trhali mi šaty ako som sa hnal za Kat.  Keď som ju udivel, zavolal som na ňu, ale nezastala. No ale ja som nebol ochotný ju celý večer naháňať. Vykašľal som sa na ľudské tempo  a behom sekundy som ju dohonil.

Chytil som ju a obtočil jej ruky okolo drieku a so spletenými nohami sme spadli na zem. Vytočil som sa skôr, ako sme sa dostali na zem, aby som sa ja dostal dole, ale potom som sa zvrtol a pritlačil ju k machom pokrytej zemi.

Udrela ma päsťou do hrude.

„Zlez zo mňa!“

Chytil som ju za ramená a pritlačil skôr, než by si ublížila.

„Prestaň!“

„Pusť ma!“ – vrieskala, pritom krútila bokmi a pokúšala sa ma tak zhodiť. Tieto pohyby by ma inokedy boli dostali k nemiestnym myšlienkam v mojej hlave. Teraz nie.

„Kat, prestaň! Neublížim ti!“

Pološialeným pohľadom sa mi pozrela do očí. Znehybnela, len jej hruď sa chaoticky dvíhala. Po dobu, ktorá sa nám obidvom zdala byť večnosťou sme sa nepohli.  Videl som v jej očiach paniku a nevyplakané slzy. To ma hlboko zasiahlo.

„Neublížim ti, Kat. Nikdy by som ti nedokázal ublížiť“

Už sa nehádzala. Krásne oči sa jej rozšírili a tak sa sa na mňa dívala.

Časť paniky sa upokojila, ale ešte stále sa bála. Trasúc sa uhla pohľadom, pritisla si tvár do trávy a stisla viečka.

Čo mám teraz robiť?

Nemôžem dovoliť, aby vykričala do sveta, čím sme.  Tu som mal len dve  možnosti.  Porozmýšľam o Mathewovom návrhu. Alebo ju nejakým spôsobom presvedčím, aby mlčala.  Nie preto som všetko riskoval a nie preto som ju zachránil pred smrťou pod kamionom, aby som jej teraz sám ublížil.

Pomaly, aby som ju nevydesil som jej položil prsty pod bradu a otočil som jej späť hlavu.

„Pozri sa na mňa Kat! Musíš sa na mňa pozrieť, teraz!“

Držala silno zatvorené oči.  Vytiahol som sa vyššie, váhu tela som preniesol na nohy a položil som jej ruku na tvár.  Pokožku mala jemnú ale príliš studenú. Pohladil som ju po sánke a videl som, že sa mi ruka jemne chveje.

Neviem či to pochopí, ale musel som to skúsiť. Musel som zastaviť guľku, čo jej mierila priamo na hlavu.

„Prosím!“ – šepol som.

Prudko sa nadýchla a otvorila oči.  Pohľadom prebehla po mojej tvári a vedel som, že sa ma snaží spojiť s tým, čo videla na ceste. Slabý svit mesiaca prerazil cez konáre a klzal po jej  lícach, perách.

„Ja ti neublížim“ – pokúšal som sa znovu – „Chcel by som sa rozprávať. Musíme sa porozprávať. Rozumieš mi?“

Prikývla.

Privrel som oči a zhlboka som vydýchol.  Premohla ma únava.

„V poriadku. Pustím ťa, ale prosím, sľúb mi, že neutečieš. Nechcel by som ťa ďalej naháňať.  Ten posledný malý trik ma skoro zničil.“ – vzhliadol som. Kat ma sledovala.  – „Povedz to, Kat! Sľúb mi, že neutečieš! Nemôžem dovoliť, aby si sama odtiaľ ušla. Chápeš to?“

„Áno“ – zastonala chrapľavo.

„Dobre“ – naklonil som sa dozadu a pomaly som jej stiahol ruku z tváre a odtiahol som sa nabok. Čupol som si a díval sa ako odliezla stranou, kým sa pritisla  chrbtom o jeden strom. Chvíľu som čakal, či ju nepochytí panika, ale keď sa to nestalo, sadol som si k nej. Zašiel som si rukou do vlasov a prehltol som  nadávky, s ktorými by som vystačil pokojne celý mesiac.

„Prečo si potrebovala vybehnúť rovno pred kamion? Vyskúšal som všetko, aby som ťa udržal ďaleko od tohoto, ale ty si musela zničiť všetko moje úsilie.“

Pritlačila si chvejúcu ruku k čelu.

„Neurobila som to schváľne“

„Ale urobila“ – spustil som si ruky do lona. – Prečo si sem prišla Kat? Prečo? Ja...my sme sa mali všetci dobre a potom sa objavíš ty a všetko ide do pekla. Nemáš ani poňatia ako veľmi. Sakra, dúfal som, že budeme mať šťastie a odídete“

„Sorry, že som ešte tu“ – ešte silnejšie pritlačila chrbát ku stromu a pritiahla si nohy ku hrudi.

Najradšej by som sa vyfackal.

„Vždy to pokašlem“ – krútiac hlavou som sa pokúsil znovu – „Sme iní. Myslím, že je ti to už jasné.“

Na chvíľu si sklonila čelo na kolená, aby sa spamätala a potom sa na mňa pozrela.

„Daemon, čo si zač?“

S nešťastným úsmevom som si pošúchal spánky.

„To je ťažké vysvetliť“

„Prosím povedz mi to. Budeš nútený to urobiť, lebo inak mi zase šibne“ – jej hlas stúpol do výšly. Pozrel som jej do očí a povedal pravdu.

„Neverím, že to chceš vedieť, Kat.“

Zadrhol sa jej dych, keď sa pozrela na mňa. Na tvári mala pochopenie. Ak sa opýta, čo som si bol istý, že chce vedieť, všetko sa zmení. Už aj teraz sa všetko zmenilo, ale ak sa opýta,poviem jej pravdu.  Poskytnem je dosť informácií , aby sa ukázalo, či jej môžeme dôverovať.

Alebo, aby som ju nimi zahubil.

Jednoducho nebola iná možnosť.

Kat potichu vydýchla.

„Si človek?“

Krátko som sa zasmial.

„Neprišli sme z blízka“

„Nepovieš?“

„Tak dobre, to si už myslím zistila, že nie sme ľudia.

„Dúfala som, že sa mýlim“ – vzdychla si roztrasene.

Znovu som sa zasmial ani tentoraz nie z radosti.

„Nie. Pochádzame z ďaleka, veľmi ďaleka.“

Jej ruky stisli viac kolená.

„Ako to myslíš, že z ďaleka, veľmi ďaleka? Lebo teraz vidím pred sebou víziu začiatku Hviezdnych vojen“

„Nepochádzame z tejto planéty“

Otvorila a zase zatvorila ústa.

„A čo ste? Upíri“

Tak veľmi som zagúľal očami, že som si myslel, že mi tak zostanú.

„To sa pýtyš vážne?“

„Čo je?“ – v hlase sa jej ozval hnev – „Hovoríš, že nie ste ľudia, takže to zúžilo možnosti. Zastavil si kamion bez toho, aby si sa ho dotkol!“

„Príliš veľa čítaš všeličo možné“ – vzdychol som – „Nie sme vlkodlaci, zombi, mágovia – nič také“

„Tak tomu zombimu sa teším.  Rada by som si myslela, že to, čo mi ešte zostalo z rozumu, je v bezpečí“ – zamrmlala. Prísne som sa na ňu pozrel.

„A nečítam príliš veľa, to nie je možné. A ani  mimozemšťania neexistujú“

Rýchlym pohybom som sa nahol dopredu a položil som jej ruku na zohnuté koleno.

„Skutočne veríš tomu, že  v tomto obrovskom a nekonečnom Vesmíre je Zem, toto miesto  jediné, kde vznikol život?“

„Ne...nie“ – koktala – „teda takéto veci, to je pre vás normálne? ...doriti, ako sa vlastne nazývate?“

Po chvíli ticha som sa oprel dozadu, aby som si premyslel, ako by bolo najmúdrejšie sa do toho pustiť. Ešte som nikdy predtým nikomu nemusel o nás hovoriť. Toto bolo prvýkrát. A Kat vyzerala, akoby ju len sekundy delili od hysterického záchvatu smiechu. To by nemuselo byť nutne dobré.

„Viem, na čo myslíš“ – priznal som -   „Niežeby som ti čítal myšlienky, ale celé to máš napísané na tvári. Myslíš, že som nebezpečný“

Ovlažila si pery.

„Možno je to šialenstvo, ale ja sa ťa nebojím“

„Nie?“ -  toto prekvapenie mnou otriaslo.

„Nie!“ – zasmiala sa, ale v jej hlase bolo aj niečo znepojujúce – „Ani nevyzeráš tak, ako mimozemšťan“

Zdvihol som  obočie.

„Ako vyzerajú mimozemšťania?“

„Nie tak...nie tak ako ty“ – koktala – Nie sú takí pekní...“

„Myslíš, že som pekný?“ – usmieval som sa , načo zvraštila obočie.

„Čuš! Akoby si nevedel, že na tejto planéte sa každému páči ako vyzeráš“ – urobila grimasu – „Mimozemšťania, pokiaľ existujú,  sú malí a zelení ľudkovia s obrovskými očami s dlhými tenkými ramenami...alebo  gigantické chrobáky, alebo sa podobajú na nejakých netvorov z blata“

Nahlas som sa zasmial.

„E.T?“

„Hej. Presne E.T. ...kretén. Taká som rada, že sa dobre bavíš. Že sa snažíš mi úplne pomútiť rozum, akože ešte viac ako ste ho už doteraz pomútili. Asi som si udrela poriadne hlavu, alebo niečo také“

Chcela sa postaviť, ale napomenul som ju.

„Posaď sa, Kat“

„Mne neprikazuj, čo mám robiť!“ – vyskočila.

Moje mačiatko. S úľavou som si povzdychol. Keď už je v stave kričať na mňa, tak nie je na tom tak zle ako som si myslel. Snáď sa predsa len dostaneme spod lavíny živí.

Ladným pohybom som sa postavil, držiac ramená pri sebe, ale oči mi žiarili.

„Sadni! Si!“

Kat zízala na mňa – pravdepodobne videla moje predtým zelené oči teraz surreálne svietiace.  Posadila si. A zasalutovala mi.

Ona ma doslova pozdravila svojim prostredným prstom.

Fíha! Ako možno nerešpektovať takýto charakter.  Naširoko som sa usmial.

Toto dievča by ma mohlo dostať, keby som jej to dovolil.

„Ukážeš mi, aký si v skutočnosti? Však neblikáš? A prosím, povedz mi, že sa mi nepodarilo skoro pobozkať gigantického chrobáka vyjedajúceho mozgy, lebo vtedy budem skutočne vrac...“

„Kat!“

„Sorry“ – zamrmlala.

Zatvoril som oči, pokúšajúc sa nájsť dosť trpezlivosti a pokoja. Keď som si už bol istý, že sa dokážem premeniť bez toho, aby som náhodou spálil polovicu lesa, zhodil som ľudskú podobu. Viem, kedy sa ukončila premena, lebo som počul jej hlas.

„Sväté. Hovno!“

Jej som sa mohol zdať ako zo svetla stvorená ľudská bytosť, čo nebolo veľmi odlišné od toho, čím som skutočne bol.  Otvoril som oči. Kat si polovicou ruky prikryla tvár. Moja žiara bola taká silná, že premenila noc na deň.

Vo svojej pôvodnej podobe som nebol schopný hovoriť ľudskou rečou, takže som urobil to, čo robíme len moja rasa medzi sebou. Bolo to zakázané, ale aj všetko ostatné, čo som robil, takže už môžem pokojne pokračovať.

Luxeni sú schopní prenášať navzájom svoje myšlienky telepaticky. Vo svoje pôvodnej podobe sme komunikovali spolu takto – skutočne nie často – ale ľudia tak nevedeli odpovedať a my sme nepočuli ich myšlienky.

Vyzeráme takto.

Kat zalapala po dychu.

Sme Svetelné bytosti. Aj v ľudskej podobe dokážeme ohýbať svetlo podľa našej vôle.

Stíchol som.

Ako vidíš nie som gigantický chrobák. A ani neblikám.

„Nie“ – šepla

Ani  malý znetvorený hrbáč, čo bolo vyslovene urážlivé.

Zodvihol som ruku a natiahol ju k nej dlaňou hore.

Môžeš sa ma dotknúť. Nebude ťa to bolieť. Myslím, že pre ľudí je to príjemné.

Ťažko prehltla, pozrela mi na ruku a potom hore tam, kde si myslela, že mám oči. Konečne sa natiahla a dotkla sa prstami mojich. Drobná neškodná iskra preskočila z mojej na jej ruku. Červenobiely lúč svetla tancoval hore po jej ruke. Usmievajúc som sa pozeral ako sa jej rozširili oči. Pozbierala svoju odvahu  a stisla mi prsty, z čoho sa jej okolo zápästia ovinuli drobné pramienky svetla. Moje svetlo  zaplavilo jej ruku.

Myslel som, že sa ti to bude páčiť.

Pravdou bolo, že sa to páčilo aj mne. V mojej pravej podobe som bol až veľmi citlivý, hmm...na všetko. Užíval som si jej dotyk. Možno až príliš.

Odtiahol som ruku a ustúpil som. Moje svetlo pomaly vybledlo a vrátil som sa do podoby, ktorú poznala lepšie.

„Kat?“

Len sa dívala na mňa a pomaly krútila hlavou. Možno som mal počkať s touto show.

„Kat?“

„Si mimozemšťan“ -  dostala zo seba, akoby sa snažila samu seba presvedčiť.

„Hej, to sa ti snažím povedať“

„Fíha...teda!“ – pritiahla si ruku k hrudi – „a to...odkiaľ si prišiel? Z Marsu?“

„Ani nie z jeho blízkosti“ – zasmial som sa – „Porozprávam ti jeden príbeh, dobre?“

„Porozprávaš mi príbeh?“

Hrabol som si do vlasov a prikývol som.

„Možno sa ti to celé bude zdať ako šialenstvo, ale prosím ťa, pokús sa spomenúť si, čo si videla. Čo už vieš. Videla si, že som dokázal neskutočné veci. Pre teba teraz už nič nebude neskutočné.“

Chvíľu som počkal, aby vstrebala čo počula.

„Miesto, odkiaľ sme prišli sa nachádza až za Abellom.

„Abellom?“

„Je to galaxia najvzdialenejšia od vašej, vzdialená približne trinásťmiliárd svetelných rokov.  Neexistuje kozmická loď, ktorá by vydržala cestu až tam. Nikdy ani nebude“ – akoby  ešte existoval náš domov, pomyslel som si a pozrel som sa na svoju otvorenú dlaň – „Niežeby záležalo na tom, keby bola. Náš domov už neexistuje. Zničili ho, keď sme my boli ešte deti.  Preto sme ho museli opustiť, aby sme našli planétu, ktorá je z hľadiska života a atmosféry podobná ako naša. My nepotrebujeme kyslík, ale ani nám nevadí.  Teraz už dýchame len zo zvyku, nie že musíme.“

Na tvári sa jej zjavilo poznanie a stavil by som sa, že myslela na deň, ktorý sme strávili pri jazere.

„Čiže sa nemusíte nadýchnuť“

„Nie, v skutočnosti nie“ – mykol som plecom – „Robíme to vlastne automaticky, ale niekedy na to zabudneme. Napríklad pri plávaní“

„Pokračuj!“

Chvíľu som čakal, aby som videl, či je schopná to celé zvládnuť, potom som sa rozhodol, že budem pokračovať.  Nebol som ochotný vziať na vedomie tú svoju časť, ktorá jej chcela všetko povedať. O tej čast, ktorá  by chcela zúfalo vedieť, čo by si myslela Kat, keby poznala moje pravé ja.

„Boli sme príliš mladí, aby sme poznali názov našej galaxie, možno naša rasa to ani nepovažovala za potrebné nejako pomenovať, ale na názov našej planéty sa pamätám. Volala sa Lux a tak sa voláme aj my. Luxeni.“

„Lux“ – šepla – „znamená po latinsky svetlo“

„My sme sa sem dostali s jedným meteorickým rojom, pred pätnástimi rokmi s ostatnými, ako my. Ale mnohí prišli už pred nami, pravdepodobne počas posledných tisíc rokov. Nie  všetci sme sa dostali sem, mnohí postupovali ďalej galaxiou. Mnohí sa asi dostali na také planéty, ktoré neboli vhodné na život. Keď vysvitlo, že Zem je vlastne pre nás ideálna, prišli ďalší. Je to takto pochopiteľné?“

Dívala sa na mňa prázdnym pohľadom.

„Myslím, že hej. Takže je viac vám podobných? Thompsonovci...aj oni?“

Prikývol som.

„Odvtedy sme spolu“

„Koľkí ste tu?“

„Vyslovene tu? Asi niekoľko stovák“

„Niekoľko stovák?“ – zopakovala –Prečo tu?“

„My žijeme vo väčších skupinách. Nie preto...to je jedno, na tom teraz nezáleží.“

„S meteorickým rojom, hovoríš? Kde máte kozmickú loď?“ – zase tak roztomilo krčila nos. Zdvihol som obočie.

„Nepotrebujeme k cestovaniu kozmické lode. Sme zo Svetla a cestujeme pomocou svetla.“

„Ale ak je vaša planéta na miliardy svetelných rokov ďaleko a vy cestujete  rýchlosťou svetla, tak.... to ti trvalo miliardy rokov, aby si sa sem dostal?“ To akože fakt  počítala z hlavy?

„Nie. Rovnako ako som ťa zachránil pre kamionom, dokážem ohýbať priestor aj čas. Nie som vedec, neviem ako to funguje, jednoducho to dokážeme.  Niektorí sú v tom lepší ako ostatní.

Pomaly prikývla, ale mal som dojem, že len, aby sa nepovedalo. Ale nepanikárila a to bola dobrá správa.

Posadil som sa a pokračoval som.

„Môžeme starnúť ako ľudia, takže sa nám darí dôkladne splynúť s okolím. Keď sme sem došli, sami sme si zvolili svoju ...kožu.“

Strhla sa, a ja som mykol plecom. Čo som mal robiť. Bola to pravda.

„Neviem ako ti to mám vysvetliť bez toho, aby  som ťa vystrašil, ale  nie všetci dokážeme meniť svoju podobu. Čo sme si vybrali pri príchode, to nám zostalo.“

„Tak to ste si potom vybrali dobre“ Uškrnul som sa 

a pohladil som prstami trávu.

„Skopírovali sme , čo sme videli.  Tak sa zdá, že to funguje pre väčšinu z nás len raz. A to, že keď sme rástli sme vyzerali rovnako dobre, o to sa postarala asi naša DNA. Vždy sa narodia traja Luxeni naraz, ak ťa to zaujíma. To je od počiatku tak.“

Díval som sa ako sa oprela dozadu sotva krok odo mňa.

„Z väčšej časti sme takí ako ľudia.“

„Okrem toho, keď si ako sveteľná guľa, ktorej sa môžem dotnúť?“

Uškrňal som sa zoširoka.

„Aha, no  a sme omnoho vyspelejší ako ľudia“

„Koľko to je omnoho?“ – opýtala sa potichu.

„Ostaňme pri tom, že pokiaľ by sme sa dostali do vojny s ľuďmi, nemohli by ste vyhrať. Ani o miliardu rokov“

Kat strnula a odtiahla sa odo mňa. Tak túto informáciu som si asi mal nechať pre seba.

„Čo všetko vieš robiť?“

Pozrel som jej do očí.

„Čím menej toho vieš, tým lepšie“

„Nie!“ – protirečila mi – „nemôžeš mi povedať takú vec, a potom mi neprezradiť všetko. To..mi dlhuješ“

„No, ako to ja vidím, ty dlhuješ mne, tak trikrát viac.“ Podotkol som.

„Akože trikrát?“

„Večer, keď ťa napadli, pred chvíľou a keď si si myslela, že by Ash pristali špagety“ – počítal som na prstoch – „Po štvrté nech už radšej nebude“

„Aj pred Ash si mi zachránil život? – pýtala sa zmätene.

„Oh, áno, keď povedala, že si skončila, myslela to vážne“ – vzdychol som si a zaklonil hlavu – „Do riti, veď to už aj tak vieš. Všetci sme schopní ovládať svetlo a manipulovať s ním. Ak to nechceme, neuvidíš nás. Rozptýlime tiene. Čokoľvek. A nielen to. Dokážeme využívať svetlo  a aj ho používať. A ver mi ak poviem, že nechceš, aby ťa tým niekto trafil. Človek by to asi neprežil.“

„Rozumiem“ – zalomila rukami a myslím, že si to ani neuvedomila – „Počkaj! Keď sme videli medveďa, bol tam záblesk svetla.“

„To som bol ja. A skôr než sa opýtaš, nezabil som toho medveďa. Len som ho vystrašil. Preto si omdlela, lebo si sa dostala príliš blízko k môjmu svetlu a myslím, že ťa ovplyvnilo.  Tomu ale už nerozumiem, prečo vtedy na teba tak pôsobilo a teraz nie. Mimochodom všetci máme určité liečivé schopnosti, ale nie sme v tom rovnako dobrí“ – pokračoval som so sklonenou hlavou – „Ja to dokážem tak na strednej úrovni, ale Adam...jeden z Thomsonových chlapcov vylieči hocičo v čom je ešte malá iskra života. A zväčša sme nezničiteľní. Jediná naša slabosť je, ak nás prichytíš v našej pravej podobe. Alebo ak nám ako človeku zotneš hlavu, myslím, že to asi stačí.“

„No hej, zoťatie je väčšinou účinné“ – dvihla ruku k tvári a zostala tak s hlavou v dlani.

„Si mimozemšťan“

Zodvihol som obočie.

„Dokážeme urobiť všeličo, ale len po puberte a aj vtedy je to ťažké ovládať. Niekedy sa naše schopnosti dostanú trochu mimo kontroly.

„To musí byť ťažké“

„Skutočne aj je“

Spustila ruku a priložila si ju k hrudi.

„Čo ešte viete robiť?“

„Sľúb mi, že zase neutečieš“ – premeral som si ju.

„Dobre“ – povedala a prikývla. Bola taká hrozne zlatá.

„Sme schopní ovládať predmety. Všetkým vieme pohnúť, čo je živé alebo aj nie.  Ale aj viac.

Zodvihol som suchý list – „Pozri!“

Privolal som silu Zdroja a nechal som, aby mi horúčava prešla cez rameno až po končeky prstov. List začal dymiť, potom vyskočila drobná iskra. Z prstov mi vzblkli nádherné oranžové plamene, oblizli list a behom mihnutia oka bolo po ňom.

Kat si kľakla a priblížila sa po kolenách ku mne. Prekvapene som ju sledoval. Plamene mi tancovali na prstoch. Zodvihla ruku a priložila ju k mojej koži celkom blízko k ohňu. Keď ju odtiahla oči sa jej rošírili od prekvapenia.

„Oheň ťa nepopáli?“

„Ako? Je mojou súčasťou“ – spustil som ruku a uhasil plamene potrasením rukou. „Vidiš? Sú preč.

„Prisunula sa ešte bližšie.

„Čo ešte dokážeš?“

Chvíľu som ju sledoval a potom som sa pohol, rýchlejšie ako bolo možné okom postrehnúť. V jednej sekunde som sedel pred ňou a v nasledujúcej som stál niekoľko krokov od nej opierajúc sa o strom.

„Ako...páni...počkaj! To som už videla predtým.Tvoj strašidelne rýchly tichý pohyb. Až nato, že nie si tichý ale rýchly.“  Omámene sa zaklonila.

„Ako rýchlosť svetla, kote“  Premiestnil som sa späť a pomaly sa posadil.

„Niektorí dokážeme zmeniť aj našu telesnú formu, ktorú sme si prvýkrát zvolili. Takže zmeniť sa na hocijakú živú bytosť, osobu alebo netvora.

Dôkladne si ma premerala.

„Takže Dee  sa kvôli tomu niekedy strácala“

Čo? Do pekla!

„Ty si to videla?“

„Áno, ale myslela som si, že si to len predstavujem“ – naklonila sa nabok a narovnala si nohy. To samozrejme pritiahlo moju pozornosť, lebo ...no ..jej nohy.

„Predtým sa to stávalo, keď bola v pohode. Obrysy jej rúk, tela sa strácali a zase objavovali.“ Odtrhol som oči od jej nôh a prikývol som.

„Nie všetci vieme úplne ovládať svoje schopnosti. Poniektorí sa s nimi trápia.“

„Ty svoje vieš?“

„Hej, ja som už taký úžasný.“

Chichotala sa a potom sa narovnala.

„Ako to je s vašimi  rodičmi? Povedali ste, že pracujú v meste, ale nikdy som ich nevidela“

Zase som začal hladiť trávu.

„Oni sa sem nedostali“

„Ja...mrzí ma to“

„Nemusí! Bolo to dávno, ani sa na nich nepamätáme“

„Bože, pripadám si taká blbá“ – povedala po chvíli – „Ja som uverila, že pracujú neďaleko“ „Nie si blbá, Kat! Videla si len to, čo sme chceli, aby si videla. V tom sme naozaj dobrí“ – vzdychol som si – “Aj keď zdá sa, nie dostatočne“

Keď som sa na ňu znovu pozrel mala na tvári zadumaný výraz.

„Prijala si to celé lepšie ako som čakal“

„No pozdejšie budem mať iste dosť času na to, aby som panikárila a zrútila sa. Pravdepodobne si budem myslieť, že som prišla o rozum.“ – zahryzla si do pery – „Vieš...vieš aj to ovplyvniť, čo si ostatní myslia? Čítaš mi myšlienky?“

Potriasol som hlavou.

„Nie. Naše schopnosti vyplývajú z našej podstaty. Možno, keby sme podstatu našich schopností, samé svetlo nejako zmenili...ktovie.  Bolo by možné všetko“

V očiach jej vzblkol hnev, bola ako zježené malé mačiatko.

„Celý čas som si myslela, že pomaly prichádzam o rozum. Pritom si mi ty nahovoril, že si vymýšľam a predstavujem veci. Akoby si na mne bol vykonal  mimozemskú lobotómiu. Úžasné!“

Pozeral som na ňu zúženými očami.

„Musel som. Nemôžeme dopustiť, aby kdekto vedel o našej existencii. Bohvie, čo by sa  s nami potom stalo“

Kat poriadne vyfúkla vzduch a videl som na nej, že  zápasí s urazenosťou.

„Koľkí ... ľudia o vás vedia?“

„Poniektorí miestni, len nebesá vedia čo si predstavujú že sme“ – odpovedal som – „vo vláde a v Ministerstve obrany o nás niektorí vedia, ale to je asi všetko. Nepoznajú naše schopnosti. Nesmú sa o nich dozvedieť“ -  dokončil som  skoro vrčiac a dívajúc sa jej do očí. „Obrana si myslí, že sme neškodné príšerky. Pokým dodržujeme ich pravidlá, nám dávajú peniaze, zabezpečujú nám domovy a nechávajú nás na pokoji. Takže pokiaľ na niektorého z nás príde snaha predviesť sa, je to zlé.  Snažíme sa nevyužívať naše schopnosti najmä v blízkosti  ľudí.“

„Lebo to by prezradilo vašu skutočnú identitu“

„Hej, a...“ – pošúchal som si bradu. Náhle na mňa padla únava, nechcel som jej prezradiť, že som ju vystavil nebezpečenstvu – „V každom prípade, keď v prítomnosti nejakého človeka použijeme svoju energiu nechá to na tom človeku stopu.  Vidíme na ňom, že sa stretol s niekym podobným ako my. Takže sa snažíme nevyužívať svoje schopnosti  v blízkosti ľudí, ale ...no, veci sa nikdy nedejú podľa plánu ak sa jedná o teba.“

„Keď si zastavil kamion, ...označil si ma?“ – keď som neodpovedal, začala si veci dávať dokopy sama – „A keď si zastrašil medveďa? Videli to aj ostatní? Takže Thompsonovci a ostatní z vašej rasy v okolí vedia, že si ma zasiahol svojim svetlom?“

„No hej – povedal som – „A nie sú z toho nadšení“

„Tak prečo si zastavil ten kamion? Musím byť poriadny problém na tvojom krku.“ – sakra, tak toto bola otázka za duplovaný počet bodov. Andrew a Mathew budú vyžadovať odpoveď presne na túto otázku, ak im poviem, že Kat vie kto sme. Vážne som dúfal, že k tomu rozhovoru nedôjde.  V skutočnosti som nemal poňatia, čo odpoviem.

Alebo vlastne možno hej, len som to nechcel vysloviť nahlas.

Kat sa zhlboka nadýchla.

„Čo so mnou urobíš?“ Vzhliadol som k nej.

„Čo s tebou urobím?“

„Keďže viem, kým ste, ja pre vás všetkých znamenám nebezpečentvo. A ty si schopný  ...spáliť alebo ani neviem čo všetko urobiť...“

Neveril som vlastným ušiam.

Je fakt, že som sa k nej správal ako sviniar, no ale predsa! Musela predsa cítiť, že medzi nami niečo je. Alebo nie? Do pekla možno predsa len nie.

Možno som natoľko dobrý v schopnosti zachovať sa ako sviniar, že by možno povedala, že nemá ani poňatia aké city voči nej prechovávam.

Napadlo ma, že by som jej mohol povedať všetko.

To, že len v jej blízkosti som sa usmieval častejšie ako kedy za posledné roky.

To, že ako obdivujem jej odhodlanie a spôsob ako si dokáže stáť za svojim, hlavne voči mne a mojim sračkám. Pocítil som ako ma v hrudi zaplavuje pocit tepla, ale  hneď som ho potlačil, keď sa predo mnou zjavil môj brat a človek, do ktorého sa zamiloval.  Zaťal som zuby. 

Nie, je rozhodne lepšie ak pôjdeme ďalej každý svojou cestou, ale to neznamená, že by som nemohol zmierniť jej obavy.

„Prečo by som ti to všetko povedal, pokiaľ by som hocičo plánoval proti tebe?“

„Neviem“ – povedala špúliac ústa.

Nahol som sa, ale zastavil som ten pohyb, keď sa mimovoľne odtiahla. Stislo mi srdce a moje prsty sa dotkli len vzduchu.

„Neurobím s tebou nič, hm?“

Kúsala si spodnú peru.

„Ako mi môžeš dôverovať?“

Ďalšia ťažko zodpovedateľná otázka.  Tentoraz, keď som sa natiahol, sa neodtiahla.  Položil som jej prsty pod bradu, aby som sa jej pozrel do očí.

„Neviem. To len tak prišlo.  Inak by ti aj tak nikto neveril. No a keby si spôsobila príliš veľa rozruchu, Obrana by si ťa všimla a to iste nechceš. Oni urobia všetko preto, aby nás ľudia nespoznali.“

Tak sa zdá, že sa nad tým zamyslela. Niekoľko sekúnd sme sa dívali navzájom do očí. Spájal nás nielen fyzický dotyk, ale aj pravda. Keď sa stiahla dozadu, zmocnil sa ma nepríjemný pocit.

Ja som tomu nebol rád z viacerých príčin.

“Tak prečo si mi predtým povedal také veci? Ne...nenávidíš ma?“

Pozrel som sa dole na vlatnú ruku a spustil som ju.  Slová mi ťažko prichádzali na jazyk.

„Ja ťa nenenávidím, Kat“

„A preto si nechcel, aby som bola Deena priateľka? Že čo keď prídem na pravdu?

„Preto , a aj preto, že si človek.  Ľudia sú slabí. Prichádzajú s nimi len problémy.

No výborne, vyznelo to horšie než som chcel, ale asi to bude tak najlepšie. Potrebuje vedieť ako sa veci majú. – pre nás všetkých.

Pozrela sa na mňa so zúženými očami.

„Nie sme slabí. Navyše, toto je naša planéta. Čo keby si ukázal trochu viac rešpektu, kamoš?“

To mi urobilo dobrú náladu.

 „Bod pre teba!“ – premeral som si ju - Ako to celé zvládaš?“

„Pomaly to spracujem. Ani neviem. Myslím, že sa znovu nezrútim.“

Tomu som sa skutočne potešil.  Postavil som sa.

„Dobre, tak sa ponáhľajme domov skor, než si bude Dee myslieť, že som ťa prizabil“

„Fakt by si to myslela?“ – opýtala sa zľahka, akoby sa bála odpovede. Týčiac sa nad ňou som sa na ňu díval a keď sa nám spojili pohľady, videl som v jej očiach chlad.

„Som schopný všetkého, kote. Neváhal by som zabíjať pre ochranu svojej rodiny, ale toho sa ty nemusíš báť.“

„Tak to je dobré vedieť“ – zamrmlala.

Naklonil som nabok hlavu.

„Sú takí, čo by urobili hocičo pre schopnosti Luxenov, hlavne kvôli mojim. Oni sa nezastavia pred ničím, aby sa dostali blízko ku mne alebo k ostatným“

„Čo to má spoločné so mnou?“

Sklonil som sa apoobzeral som sa.

„Stopu, ktorú som na tebe zanechal, keď som zastavil kamion, je možné nájsť. Momentálne žiariš ako ohňostroj na Deň vďakyvzdania“

Zasekol sa jej dych.

„Teba využijú na to, aby našli mňa“ – natiahol som sa a vytiahol jej z vlasov lístok, potom som sa dotkol jej tváre, kde sa poranila, keď ju napadli – „A ak sa im dostaneš do rúk, smrť bude pre teba vykúpením.“