BM - 53. kapitola

Autor: Iveta

Ležala bez pohnutia od chvíle čo Jakub odišiel.

Mal pravdu. Vo všetkom. Chcela sa na neho hnevať. Nazval ju zbytočnosťou, banalitou, stratou času. Ale všetko, čo dokázala cítiť, bola bolesť. Neskutočná, trýznivá bolesť pre tie slová. Nemohla ho za to viniť, hnevať sa. Urobila to.

Odpútala jeho pozornosť. Hrala hry a podviedla svoju kamarátku.

Nebola hlúpa, to, že sa Didiana predávkovala, alebo čokoľvek urobila, nebola jej vina. Ale mala podiel na scestí, ktorým sa vydala.

Nebola dobrý priateľ. Vybrala si Kuba, čo bol alibizmus najhrubšieho zrna. Iba pre tú malú konfrontáciu. Využila to ako výhovorku, aby mohla zaútočiť. Možno nie vedome, ale urobila to a to je všetko, na čom záleží.

Vytrhla zo škatule ďalšiu vreckovku, no neurobila nič viac.

Prehrávala si chvíle, keď dovolila, aby ich priateľstvo skončilo. Nechcela vtedy Jakuba. Úprimne o neho nestála. Teda, nemala v pláne sa o neho pokúšať.

Slabosť pre neho tam vždy bola. Klamať si nemohla.

Mala ju nechať vychladnúť a na druhý deň sa namiesto doliezania Marekovi mala strkať do zadku jej. Tak by to urobila, ak by došlo k nedorozumeniu medzi ňou a dvojičkami. Alebo po tom, ako ho našla klátiť barmanku prehnutú cez bedničky Capy džúsov, mala zavolať a mohli sa dohodnúť na zapíjačke skurvených, na nič hodných klackov.

Mala ju prinútiť zabudnúť na Jakuba a toho hlúpeho spolužiaka. Nemala venovať Jakubovi ani pohľad. Nie on bol jej priateľ. On bol len frajer jej najlepšej kamošky. Tak to malo byť, tým mal ostať navždy.

„Hnusná hyena! Sup! Úbožiačka, potkan, zradcovská kurva...“ kričala na plafón pridávajúc k črepom Jakubovho telefónu knihu, ktorú mala rozčítanú, a potom kartónové balenie papierových vreckoviek.

Mala sa o ňu postarať. Mala byť jej kamarátka, jej diablik na ramenne v ceste k uzdraveniu.

Bola dobrá v balení jednorázoviek. Mohla ju zaučiť, pomôcť jej nájsť sexoša na vytrtkanie frustrácie.

Nakoniec to predsa len bola jej vina.

Ak by si zastala miesto priateľa tak, ako to z nepísaných zákonov a pravidiel vyplýva, nestalo by sa nič z toho. Mala by parťáčku na výtrty. Boli by ešte lepšie kamošky. Šli by spolu na intrák. Našli si nakoniec chlapcov hodných ich dokonalých nátur. Boli by to taktiež najlepší priatelia, a tak by postupne vznikala ich vlastná verzia Priateľov alebo Ako som poznal vašu matku.

Usmiala sa nad tou predstavou. Ani si neuvedomila, ako jej vlastne Dida chýbala.

A to uvedomenie ju prinútilo plakať ešte viac. Už sa nikdy neudobria. Nikdy si neodpustia. Nikdy sa spolu neopijú a nebudú si strieľať z trapákov, mysliacich si, že vyšli zo školy Laciho Strika. Nikdy jej nepovie, ako ju strašne mrzí, že sa nesnažila s ňou spojiť, že sa vrhla na Jakuba, ktorý jej nikdy nemal patriť.

Bol Didianin. Vždy to tak bolo. A malo to tak byť navždy. Nemala na neho právo. Nikdy.

Z myšlienok ju vytrhlo zazvonenie. Bolo krátke a slabé. Iba začiatok známeho bzzz, takže to skôr znelo ako nedokončené B.

Vedela, že je to on. A nemala chuť ani energiu ísť mu otvoriť. Nechcela sa s ním rozprávať. Nechcela ho vidieť a nechcela dýchať ten istý vzduch. A predsa, keď sa tichom ozvalo silnejšie a istejšie BZZZ, jej žalúdok skrútilo, srdce rozbúchalo a oči naplnilo slzami potrebou byť ním držaná. Držať ho a cítiť ho. Milovať ho.

Pes spiaci pri nohách postele, na mäkkom koberci, sa pomrvil. Naháňajúc niekoho vo svojich snoch a ona sa takmer prizabila o jeho dlhé, svalnaté, zadné labky imitujúce pohyb pri behu.

„Kristove rany, Acheron!“ zhúkla podráždene, dorážajúc do neho špičkou nohy.

Chúďatko sa strhol zo sna, strihajúc ušami. „Prepáč,“ šepla previnilo. Cítiac sa ešte horšie, že mu ublížila a štuchla do neho tak, až ho zobudila.

Nemohol za to, že si uvedomila, aká hrozná bytosť bola. Sklonila sa k nemu, škrabkajúc ho za uškom až spokojne znova zaspal s ňufáčikom pritlačeným do jej ruky.

Potrebovala si ukradnúť trochu času, než mu pôjde otvoriť a všetko, čo milovala, skončí.

Pomaly otvorila, nasadzujúc na tvár prázdny výraz, ten však zotrela, keď videla ten jeho.

Vyzeral o desať rokov starší. Ako, naozaj starší, nie tým metaforickým, knižným spôsobom, čo autorky používali.

Mal okolo očí vrásky, robiac z nich tú najsmutnejšiu časť na jeho krásnej tvári. Jeho ústa boli stiahnuté do pevnej linky s trasúcou bradou a kútikmi visiacimi dole. Bol bledý a viditeľne vyčerpaný, trasúci sa ako osika vo vetre.

Zaťala päste okolo okraja XXL trička, aby zabránila sama sebe natiahnuť sa po ňom a objať ho. Nevedela, ako sú teraz na tom.

Povedal, že nechce, aby jej matka vedela, že randí. Chcel ju skrývať ako dáke špinavé tajomstvo. Ako by robili niečo zlé. A ona tomu naozaj začala veriť. To však neznamenalo, že by ju jeho slová boleli menej. Mohla si za to sama. Dvojičky ju upozorňovali, že nikdy nebude skutočne jej. Že keď príde na lámanie chleba, vyberie si Didianu. Že bude len výplň, náhrada.

Nič nemohlo ich slová potvrdiť viac ako jeho priznanie, že nechce, aby o nej vedeli rodičia Didiany.

Hrdosť, pýcha a pocit zrady ju na krátky okamih ovládli a ona na neho zagánila skutočne nepekným pohľadom plným odkazu choď sa pojebať. No nevydržala dlhšie ako jeden a pol sekundy.

Bol tak na dne, že sa jej v očiach vytvorili ďalšie slzy pre jeho bolesť. Nech už to on videl s nimi akokoľvek, ona ho ľúbila. Aj keď, ako povedal raz jeden múdry človek, láska niekedy nestačí.

„Čo tu robíš, Jakub? Je takmer pol šiestej,“ šepla, stále stojac medzi dverami, zvažujúc, či ho má alebo nemá pustiť dnu.

Musela mu to povedať, ale nevedela, či má dosť sily a odhodlania to urobiť hneď. Možno by to mohla odložiť na zajtra a ešte dnes klamať samú seba, že sa cez toto dostanú a že majú pred sebou krásnu budúcnosť. Plnú lásky, porozumenia, dôvery a harmónie. Že na ich okne bude spávať malý unicorn a jeho roh bude mať čarovnú moc a ich bude čakať to vytúžené „šťastní na veky vekov“.

„Bola si jediný človek, pri ktorom som teraz potreboval byť. Neviem, kam by som inam šiel.“ Jeho hlas sa lámal, ale neprelial ani slzu. Ani sa nesnažil dostať dnu. Len tam stál a čakal na rozhrešenie.

„Domov by bol celkom dobré miesto. Útulné a známe.“ Nevedela, prečo na neho bola taká hnusná. Bolel ju pohľad na neho. Chcela ho držať a prinútiť ho dostať zo seba tú bolesť, čo mal v očiach, v rovnakom čase ako zvažoval použitie jedného z chmatov Taekwon – Do na jeho spacifikovanie.

„Ja viem, že som povedal otrasné veci a máš právo byť na mňa nahnevaná. Asi bolo trúfalé dúfať, že by si ma dnes ešte chcela vidieť. Po tom, čo som narozprával. Ja len... proste ťa potrebujem, teraz viac než kedykoľvek...“

„Všetko, čo si povedal, bola pravda.“ Vyšla pred dvere za ním von, a aj keď sa zdal tým gestom zasiahnutý, nepovedal nič.

„Tá časť, keď si tvrdil, že je to tvoja vina, je, samozrejme, hlúposť. Za tento koniec si môže len ona. A ty, ako podvedený a oklamaný priateľ, si mal právo na ňu zanevrieť. Tváriť sa, že nie je. Zamilovať sa do niekoho iného a nestarať sa o ňu. Ale ja som naopak urobila všetko zle. Vybrala som si teba!“ Hlas sa jej zachvel pod náporom vzlykov a skryla tvár do dlaní potrebujúc trochu času.

„Katka... To je hlúposť...“ Natiahol ruku v snahe sa jej dotknúť a utešiť ju. No nezaslúžila si to. A už vôbec nie od neho.

„Čo za človeka, si vyberie namiesto kamošky, ktorá ju poprosí o pomoc, jej bývalého? Neurobila mi nič zlé. Neublížila mi. Využila som to. Vieš? Našu hádku. Váš rozchod. Naše stretnutie v bare? Užila som si každú vymrdanú sekundu a dúfala som, síce len stotinu sekundy, ale stále dúfala, že skončím pod tebou. Chcela som to! Chcela som aspoň kúsok z teba. Celé tie roky som jej závidela. Nie typ muža, ktorého predstavuješ, ale teba a len teba. Celé toto bolo založené na zlom základe. Nemôžem v tom pokračovať. Nemôžem viac brať a prijímať niečo, čo nikdy skutočne nebolo moje. Nedokážem už s tebou byť ani v jednej miestnosti. Nedokážem prestať myslieť na to, že som zradila svoju kamarátku, že som si zle zvolila. Že som tak strašne zlá a vypočítavá...“

Zastavilo ju teplo obaľujúce jej sporo odeté telo. Bez varovania si vzal jej pery. Tvrdo, spôsobom až ich zuby drkotali o seba a jeho jazyk bol hlboko v jej ústach.

Než stihla protestovať, jeho prsty vkĺzli pod lem nohavičiek a snažil sa dosiahnuť na jej citlivé miesto.

„Prestaň!“ vykríkla, tlačiac ruky medzi ich zakliesnené telá.

 Nemohol jej toto robiť. Nie len pre to, že boli pred vchodovými dverami, ale hlavne preto, že to mohlo byť pokojne považované za citové vydieranie. Potrebovala čistú hlavu.

„ Len sa snažím dokázať, ako miluješ mňa pri tebe... Nič z toho, čo si povedala, nie je pravda. Nič si nepovedala. Sme spolu takí dobrí. Dokonale ladíme. Reaguješ na mňa ako žiadna iná. Cítim ťa ako žiadnu inú. Naše výmeny názorov, hádky a uzmierovanie... a sex. Bože, Katarína, sex s tebou. Je mi úprimne uprdele koľko si intrigovala, koľko si klamala, podvádzala, koľkí ľudia padli pokiaľ si sa dostala do môjho náručia. Lebo si v ňom mala byť odjakživa. Nikdy som ju nemiloval spôsobom, akým milujem teba. Milujem ju. Nikdy ju neprestanem. Ale je to ten druh lásky, čo cítiš k priateľovi, s ktorým si vyrastal. Ktorý pozná tvoje tajomstvá. Bola najlepší priateľ...“ Prvý vzlyk opustil jeho pery a on sa ako malý chlapec schúlil do ohybu jej krku a ramena. „Nemôžeš ma teraz opustiť. Nie teraz. Nemôžem vás stratiť obe. Prestaň, prosím. Ublížil som ti. A zaslúžim si trest. Prijmem ho, nech je už akýkoľvek. Ale nemôžeš ma opustiť.“

Odtiahla sa od neho, neskrývajúc slzy.

„Povedal si, že ak ťa niekedy nebudem chcieť, mám ti to povedať...“ Bola bezcitná, bola taká sakramentsky bezcitná.

„Nie, neopováž sa pokračovať! Bolo to v prípade, že ma prestaneš milovať. Že budeš chcieť alebo stretneš niekoho iného. Nemohla si ma prestať milovať po necelých piatich hodinách, či štyroch či koľkých, čo som s tebou nebol. Ešte večer si šepkala ako ma miluješ a zaspávala si v mojom náručí. Nemôžeš niekoho prestať milovať len tak na počkanie!“

„... nedokážem byť s tebou. Nedokážem! Prečo to odmietaš pochopiť? Prečo si taký sebecký?!“ vykríkla, strkajúc do neho. Potrebovala ho dostať ďalej. Preč.

„Sebecký? Ja? Pozri sa na seba. Pre hlúpe výčitky zahodíš všetko, čo sme si vybudovali. Iba pre to, že máš pocit viny. Info pre teba, našim rozchodom sa nič nezmení. Čo si myslíš? Že tým, že sa rozídeme, že sa so mnou ty rozídeš, ona vstane z mŕtvych? Alebo nebodaj, že sa vrátime v čase a ty budeš mať možnosť zachovať sa správne? Byť tu pre ňu a neurobiť chybu výberom mňa? Alebo sa len snažíš odčiniť krivdu? Náš rozchod ti svedomie neočistí rovnako ako mne nie. Ale som tu, a aj keď viem, že som mohol urobiť niektoré veci inak, nikdy by som nezmenil toto. Nás dvoch.“

Musel zbadať, že ju zadržovanými vzlykmi až triaslo, lebo sa k nej priblížil už s pokojným hlasom šepkal tiché ospravedlnenia.

„Môžeme si dať pauzu. Týždeň, dva? Som ochotný držať sa ti z cesty po dobu štrnástich dní, než sa veci neupokoja. Než si upraceš v hlavičke. Je toho teraz na nás všetkých viac než dosť.“ Bol vľúdny, nežný a srdečný. Milovala ho preto ešte viac.

A on si zaslúžil viac než dáku odpornú ženskú bez chrbtovej kosti.

„Nemá význam za nás bojovať. Aj tak by sme sa rozišli,“ predniesla pevne, vystrkujúc bradu.

„Si potomok Nostradama lebo Sybily, že mi tu predkladáš takéto tvrdenie?“ Sarkazmus a krutý výsmech odkvapkávali z každého slova no jeho pohľad bol úplným opakom.

„Pozri sa na nás. Ty, budúci vysokoškolák, potom titulovaný farmaceut. Zrejme si rozšíriš zameranie a budeš sústredený na analytickú chémiu a budeš super vývojár nových liečiv, alebo čo. Zatiaľ čo ja budem len hlúpe dievča od kasy. Zatiaľ čo tvoje IQ bude stúpať, moje bude stagnovať, pri smole čo mám, začne klesať. A potom si časom uvedomíš, že som len strata času a že ti už nestačím. Možno budeš mať peknú spolužiačku, ktorá bude plná inteligentných a chytrých hlášok. Budete mať toho toľko spoločného, že prekecáte hodiny a nakoniec sa zaľúbiš a ja skončím so zlomeným srdcom.“

Rozosmial sa plným, hlasným smiechom, že naplnil stále tichú ulicu až nepatrične.

„Ty si zo mňa strieľaš! Toto... Ja ani, do pekla, neviem, čo to je... nemôžeš myslieť ani trochu vážne. To ty si mi povedala, vyhrážala si sa, že sa na tú školu mám dostať a nech neskúšam ani premýšľať o tom, že by som zostal tu a bol ti na blízku. A teraz mi ideš tvoriť dáku osnovu k príbehu, čo si v tej tvojej šialenej hlave vymyslela, hej? Toto teraz robíme? Sme na ceste k tomu, aby som sa stal tým zlým v tvojom príbehu? Čo ti zlomí srdce? Do pekla, Kata! Dospej! Prečo vždy potrebuješ naše životy spracovávať ako príbeh v knihe? Prečo zo seba robíš stále hrdinku tragédie? Správaš sa ako tie vypatlané husy z kníh, čo čítaš. Ja na toto teraz naozaj nemám silu. Neviem, či vlastne budem mať. Tak vieš čo. Rozmysli sa. Naozaj som unavený zo všetkého. Z celého života, seba, z teba. Zo všetkého. Som otrávený a jediné, čo som potreboval, bolo tvoje teplo a ty. Len som potreboval objať, potreboval som s tebou žialiť nad dievčaťom, ktoré sme obaja milovali. To bolo všetko, čo som potreboval. Nebudem sa ti viac prosiť. Ponižoval som sa už viac než dosť pri tebe aj nej. A už nehodlám byť fackovacím panáčikom pre žiadnu z vás. Pohreb bude posledné miesto, kde ma uvidíš. Dovtedy, kým nedostaneš rozum a neprídeš za mnou. Dokonca nebudem chcieť ani ospravedlnenie.“ A potom sa proste otočil. 

Sklonil hlavu a po tom siahodlhom monológu, ku ktorému jej nedovolil povedať nič, proste odkráčal. S hlavou zvesenou a zhrbenými ramenami.

Naozaj sa správala ako vypatlaná hrdinka?

Prečo nebol schopný pochopiť jej pocity? Vedela, že rozchodom nič nevyriešia, že jej bude pekne na nič. Ale obaja spolu by boli granátom. Veci okolo Didiany a ich vzájomné pocity viny a nepriame obviňovanie, by ich zničili.

Nikdy nemali byť spolu. Obaja mali príliš radi Didianu a obaja s ňou mali mnoho spomienok. Oboch gniavili neznesiteľné pocity viny. Neverila, že by to mohli spolu zvládnuť.

Alebo tu bola skutočne možnosť, že urobila chybu. Ale nechcela nad tým uvažovať. Bol čas začať od znova.

Nikdy mu znova neskríži cestu.

Nebude trvať dlho, než budú príliš odlišní, aby si ešte niekedy boli schopní pokecať. Ona bude dievča, čo z pamäti zarecituje kód od Herkulesa, a on bude extrahovať ribozómy a dehydratovať vzorky DNA, alebo čokoľvek.