SBB - 20. kapitola

Překlad: Ninča, Simča
Kor.: Yanica

Nie som šialená

Theo

Zajtra to budú tri týždne, čo sa Felicity vrátila do Crossroads. Dúfal som sa, že sa dostanem späť do Los Angeles do začiatku zajtrajšieho rána len, aby som ju mohol vidieť. Mali pravidlo, že všetci noví alebo opätovne sa vracajúci pacienti museli čakať tri týždne pred odchodom alebo prijatím návštevy.

Spočiatku som sa snažil na to nemyslieť, alebo na ňu, aby som sa nezbláznil. Teraz som sa staral viac, než som sa staral predtým, čo bol dôvod, prečo som sa ocitol v New Yorkskom sídle, aby som sa stretol s guvernérom Danielom Fordom. Hostil jeho podporovateľov a darcov, zatiaľ čo jeho dcéra trpela bez neho.

Snažil sa získať peniaze, pretože dúfal, že bude v budúcom roku kandidovať na prezidenta. Fakt, že som musel zaplatiť a počúvať toho chlapíka, ale aj odpovedať na otázky od ostatných bohatých ľudí, ktorí dúfali, že zdieľal ich spoločné záujmy, bola bolestivá len na to pomyslieť.

„Pán Darcy.“ Štíhly muž s tmavými vlasmi vykročil vpred, naťahujúc rukami. Vedľa neho bola žena s krátkymi blond vlasmi, oblečená v ružových šatách s perlami okolo krku. Podobne ako vedľa nej stojace dcéry, a to akoby vypadli otcovi z oka, vyzerali presne ako on, ako ich otec, tmavé vlasy a modré oči. Všetci spoločne vytvárali perfektný obrázok.

„Ďakujem za pozvanie, guvernér. Je mi ľúto, že som prišiel tak neskoro.“ Prinútil som sa k úsmevu, a potriasol som mu rukou.

„Nezmysel. S každým kto prišiel, som urobil len malý rozhovor. Ostatní hostia sú už v salóne.“ Jeho žena sa usmiala a ukázala mi cestu. Nasledoval som ich, všímajúc si, že v dome neboli žiadne obrázky či fotogragie Felicity. Boli tu však desiatky iných, ktoré zobrazovali ich šťastnú rodinku, na dovolenkách, s osobnosťami, a to aj na Times Square na Nový rok. Felicity bola vymazaná. Bolo to ešte horšie, ako keby bola mŕtva. Bolo to, ako keby nikdy k nim nepatrila.

„Pán Darcy?“ Starosta mi potriasol rukou. „Vitajte späť v New Yorku.“

„Ďakujem. Je presne taký, aký si ho pamätám.“ Naplnený potkanmi.

Starosta vydal hlasný, falošný a nepríjemný smiech, stále sa držiac mojej ruky. „Minule keď ste tu boli, hostila vaša spoločnosť jeden z najväčších koncertov, ktorý bol prínos pre mesto a nikdy som nič lepšie nevidel. Turisti prileteli zo všetkých kútov sveta. Bolo to znovu ako Nový rok.“

„Hádam, ste nedúfali, že sa to stane znova,“ povedal som a posadil sa k jedálenskému stolu.

„Starosta môže snívať.“

„Je mi ľúto, starosta, nie som tu tentoraz pracovne. Som tu kvôli guvernérovi.“ bolo tu celkom dosť ľudí, ale bolo mi to úplne jedno. Mojím hlavným cieľom boli oni, šťastná, americká rodina Fordových.

„Ako všetci viete, ja spolu s podporou mojej milujúcej rodiny, dúfajme, že aj rovnako s vašou, dúfam, že tentoraz budem v budúcom roku vaším prezidentom.“ Daniel stál pri krbe, držiac pohárik šampanského.“

Ani náhodou, do pekla.

„Musím poďakovať svojej manželke a dcéram, ktorí mi toľko napĺňajú môj život-“

„Guvernér Ford, nechýba vám tu náhodou dcéra?“ Pýtal som sa, pričom som si vzal pohár šampanského z podnosu čašníka.

„Prepáč-“

 „Vaša prvá dcéra, Felicity.“ Usmial som sa pred uchlipnutím šampanského. Oči sa mu na sekundu rozšírili, rovnako ako jeho žene.

„Máte ďalšie dcéru?“ Spýtal sa niekto.

Prikývol. „Áno, Felicity, so svojou prvou ženou, ktorá, ako viete, zomrela pred šestnástimi rokmi. Felicity je teraz niekde v Los Angeles, snaží sa stať herečkou. Chce všetko robiť na vlastnú päsť, samostatná.“

„V skutočnosti,“ prerušil som jeho kecy, „ona je tanečnica. Jedna z tanečníc mojej spoločnosti. Bola jej súčasťou a vystupovala v mojom zábavnom galavečere pred dvoma týždňami. Bola jednoznačne úžastná. V skutočnosti, na západe sa nerozpráva o nikom inom, než o nej . Čudujem sa, že ste neprišli, aby ste ju mohli vidieť.“

„Žiaľ, je to smutné, že guvernér bol zaneprázdnený, ale všetci sme na ňu nesmierne pyšný.“ Jeho žena sa vedľa neho žiarivo usmiala. „Úprimne povedané, ona má toľko talentu. Dúfame, že sa nakoniec vráti domov. Pán Rogers, váš syn je tiež v Kalifornii, že áno?“

Nič ďalšieho som nepovedal. Oči guvernéra Forda sa stretli s mojimi a ja som vypil zvyšok šampanského, vstal som na nohy a protože som videl, ako jeho nos vzplanul a ako napäté boli jeho päste, bol som si istý, že pôjde so mnou von.

„Ďakujem,“ povedal som slúžke, ktorá pre mňa otvorila dvere.

„Pán Darcy, stojte veď ste práve dorazili,“ povedal a stál pri dverách za mnou.

„Prišiel som sa pozrieť, aký ste typ človeka, a to som už uvidel, nič viac nepotrebujem. Prečo zostávať dlhšie?“

„Nie som si istý, čo si myslíte, že viete-“

 „Viem, že vaša dcéra strávila osem rokov bez kontaktu s vami. Viem, že ju v podstate odvliekli a odstrihli ste ju od seba v okamihu, kedy ste si uvedomili, že je chorá. A zároveň viem, že sa zdá, že všetci na ňu zabudli pre novú rodinu, ktorú ste si vytvorili pre seba,“ povedal som, tvárou k nemu.

Zaťal zuby. „Felicity je problémová mladá žena, ktorá potrebovala-“

„Aby  ju otec nevykopol cez celú krajinu v šestnástich rokoch a obrátil sa k nej chrbtom.“

„Ako sa opovažuješ ma súdiť!“ Vyštekol. „Nemáš nejakú predstavu, aké to je jednať s ľuďmi ako ona? Bol som ženatý s jej matkou štrnásť rokov, a tri roky potom, čo sme sa vzali, bola jej diagnostikovaná schizofrénia. Mal som to vedieť. Bola často v depresii a jej nálady sa náhodne menili. Najhoršie bolo, keď mala apatiu a nemala záujem o nič, dokonca ani o svoje vlastné dieťa!

Prišiel som v jeden deň domov, a nikto nenakŕmil a neprebalil Felicity celé hodiny! Kde je jej matka? Fajčila na záhrade! Nemáš poňatia, do čerta, čo je to za život. Nespavosť, nedostatok hygieny, nechutenstvo – umierala predo mnou každý prekliaty deň. Keď zomrela, tak sa mi uľavilo.

Každý deň som cítil, ako by som išiel do bitky. Potom Felicity začala pôsobiť rovnako, a nemohol som to zažiť znovu. Nemohol som!“

Nemohol som si pomôcť, a predstavil si život, ktorý práve opisoval, a ako v ňom Felicity žila. Od samého začiatku dostala zlú sadu kariet.

„Je to vaša dcéra. Keď to ide zle, keď nezostáva nič iné len jej plač v opustenom byte, mali by ste byť jedinou vecou, na ktorú sa môže spoľahnúť. Nie je to to, čo to znamená byť rodičom? Čo je to s vami ľuďmi, ktorí si myslíte, že vy ste niečo viac než vaše deti? Takže je to v poriadku, ju opustiť, pretože je to ťažké? Všetko, čo ste povedali, znie hrozne, ale nie pre vás. Pre jej matku, ktorá potrebovala pomôcť. A pre Felicity, ktorá strávila šesť rokov v domienke, že má milujúcich, starajúcich sa priateľov a potom mňa, ktorý prišiel a vytrhol ju z ich rúk.“

Môj vodič pre mňa otvoril dvere, a guvernér Ford na mňa zavolal.

„Dávaj si pozor. Teraz máš dve možnosti: zostať s ňou, pretože ju zrejme miluješ a vysporiadať sa so všetkým, s čím táto choroba súvisí. Potom budeš rozumieť tomu, čo mám na mysli, keď hovorím, že ja som sa nedokázal pozerať na ňu takto. Alebo budeš ako ja a budeš iným mužom, mužom, ktorý odíde. Buď trpíš s ňou, alebo ona trpí sama. Či tak alebo onak, trpí stále.“

Nepovedal som nič, len dostal sa do auta. Keď sa dvere zavreli, udrel som do prednej časti sedadla, „Do šľaka!“

Spočiatku som bol v šoku. Potom som sa chcel uistiť, že Felicity dostala pomoc. Teraz som bol tak sakramentsky naštvaný a zmätený.

Ako sa mohlo všetko tak rýchle pokaziť?

Felicity

13:15

Mohla by som sa vysporiadať s hroznými liekmi, ktoré ma robia omámenou. Dokonca by som mohla zvládnuť všetky zdravé potraviny. S časťou o zákaze vína – som sa dokonca začala zmierovať. Ale terapia bola najhoršia.

„Felicity.“ Dr. Butler, starý a mohutný muž, ktorý mal vlasy len po stranách hlavy a nosil najotravnejšie motýliky, na mňa zavolal. Bol mojím lekárom rovnako ako vtedy, keď som mala šestnásť, tak aj teraz. Pozrela som sa z okna a sledovala som kríčky ruží. Chcela som sa vrátiť do doby pred pätnástimi dňami... keď som si myslela, že som len normálne dievča s nejakou batožinou.

„Felicity?“

„Nie som blázon,“ povedala som mu, jemu moju pozornosť dávať nebudem. „Viem, že Mark a Cleo nie sú reálny. Viem, že som nikdy nikoho nezabila. Nie som blázon.“

„Na lieky sú-“

„Nie-Urgh!“

Nikdy nekričať bola jednou z mnohých lekcií, ktoré soma sa tu naučila Zhlboka som sa nadýchla, aby som mu mohla čeliť. „Nenávidím lieky. Pripadám si, ako by som nemala žiadnu kontrolu nad svojím telom. Ale ja si ich užívam tak ako tak. Lieky však nie sú dôvodom, prečo viem, že nie som blázon. Spomínam si, na moju mamu. Mám ju rada.“

„Schizofrénia je odlišná pre každú osobu-“

„Ja nie som blázon.“

„Felicity, to že máš schizofréniu neznamená, že si blázon. To znamená, že si chorá. Bez liekov, si videla Marka a Cleo vo chvíli, keď si opustila toto centrum. Spomínaš si na poslednú knihu, ktorú si čítala, keď si tu bola? Mala si ju tu so sebou a vždy si ju držala po svojom boku.“

„Nie, nepamätám.“ Len som chcela utiecť.

Položil knihu na stôl. „Pozri sa.“

„William Shakespeare...“ odmlčala som sa, než som povedala dve mená. „Antonius a Kleopatra.“

„Vzala si dve postavy z Shakespearovej tragédie a urobila si z nich svojch najlepších priateľou. Nemyslíš si, že je dôležité vedieť, prečo?“

„Nie, pretože nie sú skutoční,“ povedala som, aj keď som sledovala ako Mark vytiahol knihu z regálu, za hlavou Dr. Butlera.

„Marc Antony je v pohode meno. Okrem toho, prečo som nemohol byť Marco Antonio. Počuli ste Vivir Mi Vida. Mám z toho zimomriavky,“ povedal Mark, tancujíc salsu vedľa Dr. Butlera.

„Potom môžem byť Jennifer Lopez,?“ Cleo sa zasmiala, pripojila sa k nemu. „Elizabeth Taylor zabila Kleopatru.“

„Myslel som si to tiež.“ Mark si ju otočil do náručia.

„Felicity?“

„Čo?“ Pozrela som sa od nich a späť k nemu. Otočila som sa.

„Na čo si sa sústredila?“

„Nič. Videla som knihu, o ktorej som si myslela, že by sa páčila Theovi, a premýšľanie o ňom mi trochu zahmlilo myslenie.“ Klamala som s úsmevom. Keď som sem prišla po prvýkrát, tak som sa chcela dat dokopy a uzdraviť sa, ale nikto ma nepočúval, a spomenula som si, prečo som toto miesto toľko nenávidela, keď som bola mladá. Je vo mne pocit, akoby som bola menej ako človekom. Sledovala som ich pravidlá, vzala svoje lieky, ale stále videla Marka a Cleo, teraz viac ako inokedy. Ale ak by som im to povedala, nedovolili by mi odísť. Toto nebolo miesto pre mňa. Chcela som ísť domov.

„Prečo nehovoríme o pánovi Darcym?“

„Nechcem s vami o ňom hovoriť.“ Vzdychla som si, dávajúci si ruky okolo seba. Snažila som sa nemyslieť na neho, pretože ma práve opustil strašný pocit. Uvedomila som si dve dôležité veci v posledných dvoch týždňoch. Bola som zamilovaná do Theodora Darcyho. Vedela som to, protože jediný človek, na ktorého som mohla myslieť, bol len on. Nechcela som vrátiť všetko, čo som prežila, pretože to ma doviedlo priamo k nemu.

Vedel, ako ma rozosmiať. Vedel o mne všetko a prijal to. Prvýkrát po dlhej dobe som sa cítila v bezpečí, v náručí niekoho iného, aj keď môj svet sa rozpadol. Druhá vec, ktorú som si uvedomila, že teraz viac ako inokedy, som nebola pre neho dosť dobrá, ale naozaj som chcela byť. Cítila som strach, čím viac času som tu strávila, tým menej si ma bude pamätať, zaujímať sa o mňa.

„Ty nechceš hovoriť o Markovi a Cleo, nechceš hovoriť o pánu Darcym. Alebo čo si píšeš do zápisníku. Felicity, ty vieš, že ti chcem pomôcť, nie?“

Nie, nie. Žiadny z nich mi nechcel pomôcť. Chceli aby som tu zostala navždy. Ak by si nepovedala niečo, čo považoval za „správné“, potom by ma tu držali a musela by som byť sledovaná, musela by som brať silnejšie lieky, alebo tak. Trik bol v tom, že neexistovala žiadna správna odpoveď.

„Pomohol ste mi, Dr. Butler. Som na liekoch. Neverím, že Mark a Cleo boli vždy skutoční. Spomínam si, čo sa skutočne stalo. Som v oveľa lepšom stave, než keď som sem prišla pred dvoma týždňami.“

„Kým mu nepovieš, že ešte stále nás vidíš, tak by to malo byť v poriadku,“ povedala mi Cleo, opierajúc sa o stoličku.

„Felicity, zdá sa, že je ťažké pre teba sa dnes sústrediť.“

„Ja som dnes viac znudená ako po iné dni.“ Pokrčila som plecami.

„Nemôžeš stále utekať od svojich problémov,“ povedal Dr. Butler.

„Ja neutekám!“

„Nekrič, Felicity,“ povedal Mark prísne.

„Nekřičím!“

„Nikto nehovorí, že křičíš“ odpovedal Dr. Butler, ako Mark pokrútil hlavou.

„Už si odkryla svoju obranu? Ježiš, Felicity.“ Dávajúc si hlavu do dlaní, som si povzdychla. „Prepáčte, nechcela som na vás kričať. Som len unavená, všetko v poriadku? Táto terapia, ne je to čo mi pomôže. Možno, že by mi to mohlo pomôcť pred chvíľou, keď som myslela, že som niekoho zabila, ale teraz, keď viem, že som to neurobila ... Viem, musím si vziať svoj liek a budem v poriadku.“

„Felicity, radím ti, aby si si rozšírila svoj dočasný pobyt u nás.“

„Nie!“ vstala som. „Chcem ísť domov.“

„Ty nie si pripravená.“

„Hovorí to kto, vy? Som si istá, že keď vytáhnete niekoho z ulice, bude mať tiež problém, nechuť hovoriť o svojich ťažkostiach.“

„Ty si tá, kto sa k nám vrátil, Felicity.“

„Áno, a to bola chyba.“ dupotala som k dverám. Avšak, tam boli dve sestry už čakajúce na mňa. „Chcem von.“

„Máš ešte dvadsaťštyri hodín, to si podpísala, Felicity. Nemôžeme –“

„Chcem von!“ Znovu som zakričala.

„Felicity, prosím, upokojte sa!“

„Som pokojná!“ Oni mi však neverili. Ruky mi pevne držali a pritlačili, a niečo mi pichali do žíl, len boh vie, čo.

„Stop – stačí, ja nie som blázon.“

„Súhlasíme,“ povedali Mark a Cleo, keď sa mi zatvárali očné viečka.

Theo

Keď som sa dostal do lietadla, tak poslednými ľudmi, ktorých som tu čakal, že uvedím, boli moji pestúni, pohodlne sa usadili na sedadlách ako im letuška podala pohár vína na pitie.

„Theodore, zlatíčko, si tu.“

„Je to trochu ťažké prehliadnuť lietadlo, ktoré som požiadal, aby na mňa čakalo. Skutočnou otázkou je, prečo ste tu vy dvaja? Myslel som si, že ste cez víkend na štvrtého júla v Hamptons.“ Sadol som si na sedadlo oproti ním.

„Boli sme, ale potom sme si pomysleli, že by bolo najlepšie, aby sme sa stretli ako rodina. Úprimne povedané, kedy sme boli v poslednej dobe všetci spolu na prádzninách?“ Zaškerila sa Lorelai, vytiahla telefón. „Volala som tvojej sekretárke a povedala mi, že chceš cez víkend voľno, tak-“

„Mami, ja som zaneprázdnený tento víkend.“

Odmlčala sa a pozerala sa na mňa zmätene.

„S čím?“

„Ešte dôležitejšie je, s kým?“ Spýtal sa Artur. „A prosím, nehovor mi, že s Felicity Fordou. Informácie o jej stave sa rozšírili po celej spoločnosti.“

„Ja nie som teenager. Nie som povinný odpovedať na túto otázku, ani nemáte dovolené, mi ju položiť, s kým som mal alebo nemal tráviť víkend.“

Moja matka si vzdychla a potrebovala to zapiť. „Theodore, my máme o teba strach. Strácaš svoju hlavu nad nejakou ženou, ktorú sotva poznáš. Je to bláznivé-“

„Z praktického hľadiska, to je šialené. Áno, toto dievča dobrou tanečníčkou, a keby nebolo choroby, možno, len možno, že to bude v poriadku, ale-“ začal hovoriť môj otec, ale nemohol som ďalej počúvať.

„Ale čo? Vzhľadom k tomu, že je chorá, už nie je hodná môjho času alebo nášho vzťahu?“ Mal som dnes až po krk ľudí. Vstávajúc z môjho sedadla, schmatol som svoje veci.

„Theodore, že to nie je tvoje rozumné zdôvodnenie. Ona robí to, že vyzeráš ako idiot. Viem, že to nie je jej vina, ale je to len žena. Ľudia hovoria, že je lepšie sám seba dištancovať teraz bez-“

„Pred čím?“ Zasyčal som. „Čo? Aký sú to ľudia, povieš mi, že je to hrozné? Budú hovoriť za mojim chrbtom? Vrhať po mne skryté poznámky? Čo mám päť? Prečo ma to má, kurva, zaujímať?“

„Pretože si hlavou multimiliardárskej spoločnosti! Ľudia pozerajú na tvoje správanie!

Nemám mať čas sa starať o duševne chorého človeka. Trpko som sa zasmial. „Je to rovnaké zdôvodnenie, ktoré ste použili na mňa, keď som bol dieťa?“

„Čo?“ Moja matka – nie, moja teta – opýtala sa, sediac rovnejšie.

„Moja matka, moja matka, ktorá ma porodila, zomrela na Huntingtonovú chorobu. Je to dedičné, a spomínam si, týždeň po tom, čo som prišiel žiť s vami dvoma, prešiel som okolo vašej spálne, ako ste si robili starosti s tým, čo robiť so mnou, keby som bol ako ona. uvažovali ste, či by ste mali začať hľadať poskytovateľov starostlivosti alebo možno ma poslať do internátnej školy, takže Arty a Walt by neboli príliš pripútaní na mňa. Možno si to nebudete pamätať, ale vy všetci ste sa potom začali správať celkom chladne... to bolo predtým, pokiaľ neprišiel negatívny test. Zrazu, ste mi kúpili oblek a povedali, že si necháme urobiť nový rodinný obraz. Hovorili ste, niečo ako, vďaka bohu Darcyho krv je dominantná. Pamätám si, že nemôže byť jedna vec so mnou zle, pretože keby existovala, vinili byste moju skutočnú matku. Tak som sa snažil byť dobrým synom. Snažil som sa zapadnúť a nevracať sa pri každej príležitosti, keď som videl ten prekliaty obraz visieť v našom dome. Áno, časť mňa vás oboch hlboko miluje, ale vždy ma zaujímalo, čo by sa stalo, keby tento test bol pozitívny. Zaujímali by ste sa vôbec, či trávim víkend sám–“

 „Theodore, miláčik, ja ťa milujem! Mali sme vtedy strach a boli sme v šoku, ale my sme ťa milovali, ako by si bol náš vlastný. Ty si môj vlastný.“ Lorelai vstala a snažila sa ma dotknúť, ale ja som jej to nedovodil.

„Ja to teraz viem. Ale to nič nemení na skutočnosti, že by ste neboli schopní ma milovať, ak by som bol chorý. Hovoríte mi, že mám odísť od nej, teraz to dokazujete.“

„Ona nie je rodina, Theo! To je iné,“ kričal strýko na mňa.

„Nie, ale chcem, aby bola. Som do nej zamilovaný. Pre vás je to šialené. Pre mňa to je viac než zdravý rozum, najdôležitejšia vec na svete, a ja viem, že bude, len sa potrebujeme dostať cez toto. Keď sa tak stane, budem vás oboch znovu kontaktovať.“

Vystúpil som z lietadla. Mohol som letieť ďalším, teraz som však potreboval byť od nich ďaleko. Všetci mali len jedno riešenie a to hodiť peniaze na problémy, aby sa to za nich vyriešilo samo. Rovnako podobne to urobil s Felicity aj jej otec, a to je to, čo by moja teta a strýko urobili so mnou. Všetci si asi akurát neuvedomovali, že nahradiť lásku peniazmi viedlo len k zlomenému srdcu. Zdalo sa, že celý svet mi hovorí, aby som sa držal ďalej od Felicity Harperovej a pritom byť vedľa nej, bolo jediné miesto, kde som chcel byť.